„Prichádzaš, keď sme neverili už ničomu,

ako svetlo na svitaní, prichádzaš,

a ja nachádzam útočisko v tebe.

Je to, ako keď pokryješ všetok chlad svojou láskou,

vďaka tomu sa cítim lepšie, pretože prichádzaš,

rozohreješ mi srdce.

Dokážeš to, že moja duša cíti znova lásku,

dokážeš, že po tvojom boku necítim strach,

dokážeš to, že sa zvyšujú údery môjho srdca,

a že nemôžem ostať ani sekundu už bez teba.

(Alexander Acha - Amor Sincero)

25. december 1976

Vianočný ples sa skončil ešte pred polnocou. Pre Kaitleyn sa vlastne skončil vo chvíli, keď dotancovala tanec so Siriusom a potom sa pobrala do komnát svojej mamy. Chcela byť sama, nechcela stráviť zvyšok večera a noc v klubovni. S nikým sa nechcela hlavne rozprávať o všetkom, čo sa stalo. Bolo toho na ňu moc. Na jednej strane sa stále veľmi bála, ale na druhej strane sa cítila šťastná. Sirius Black ju zachránil a ešte s ňou aj tancoval. Keby nebolo jeho, bohvie akoby to dnes večer dopadlo.

Stála pred veľkým oknom a hľadela na to, ako padajú jemné vločky a pokrývajú okolie školy ďalšou vrstvou nového a čerstvého snehu. Ani tento vianočný ples sa nezaobíde bez toho, aby na neho ďalej spomínala.

Vyzliekla si dlhé žlté šaty a prezliekla sa do pyžama. Šaty zavesila na vešiak a vložila do dubovej skrine. Potom si rozčesala vlasy a chystala sa do postele, keď do izby vošla jej mama.

„Si v poriadku?" spýtala sa jej.

„Áno, len veľmi unavená," prikývla Kaitleyn.

Minerva zatiahla závesy na okne a potom si sadla na kraj postele, k svojej dcére. „Nemôžem uveriť tomu, že už máš sedemnásť."

„Ďakujem za tie šaty, mami, boli nádherné," usmiala sa na ňu Kaitleyn.

„Mám tu pre teba ešte niečo, niečo čo budeš mať navždy pri sebe," odvetila jej matka a do ruky jej vložila malú škatuľku.

Kaitleyn ju otvorila a dnu našla zlatý prsteň s červeným očkom. „Mami, ten je krásny."

„Raz mi ho dal tvoj otec, je načase, aby si ho mala ty," riekla jej Minerva a sledovala, ako si jej dcéra natiahla prsteň na svoj prst a ako jej tam presne zapasoval. „A teraz si už legálne dospelá."

„To je po prvýkrát, čo mám niečo od svojho otca. Ďakujem, mami," objala ju Kaitleyn. Keby tak vedela, ako veľmi sa mýlila.

Do postele jej skočila Lola a usalašila sa na jej vankúši, zatiaľ čo Kaitleyn naďalej objímala svoju mamu. Spokojná mačka si položila hlavu na vankúš a zavrela oči.

***

Sirius sa vrátil do klubovne, kde sedeli iba James s Lily a zhovárali sa v červených kreslách.

„Kamoško," James si ho okamžite všimol.

Sirius si sadol k ním, vyzul si topánky, lebo ho už neuveriteľne tlačili a vyzeral smutne. „Mám dobrú správu," povedal im, „môžeš sa tešiť, kapitán, znova môžem hrať metlobal."

„Vážne?" James vyzeral skoro tak šťastne, ako keď mu Lily povedala, že s ním pôjde na vianočný ples. „Ako to?"

„Dumbledore mi to dnes povolil, za to, že som zachránil Kaily, milé od neho," pousmial sa Sirius. „Ale aj tak mám neskutočné nervy, najradšej by som Croucha doriadil ešte viac. Ako sa vôbec opovážil na ňu siahnuť?"

„Je to fakt sviniar," prikývol James.

„Keď som to videl, mal som ho chuť zabiť," vravel im Sirius, „a ona sa potom celá triasla a plakala. A keď ma pustili z riaditeľne, tak ma čakala. Oči mala celé červené od plaču. Neznesiem pocit, že jej niekto ubližuje."

Lily sa na neho povzbudivo usmiala. „Urobil si dobrú vec, Sirius. Aj to, že si mu jednu vrazil."

„Ďakujem, Lily," usmial sa na ňu.

„Vidíš, keď už Evansová povie, že bitka je super, tak to musí byť pravda," žmurkol James na Lily. „Teda, keď Lily povie," okamžite sa opravil, keď na neho vrhla nahnevaný pohľad.

„Idem už spať, chlapci," postavila sa z kresla. „James, ďakujem za pekný večer. Mal sa síce vyvíjať troška inak, ale hlavne, že všetko dobre dopadlo."

James vstal z kresla a ona sa k nemu nahla a pobozkala ho na líce. Potom zmizla v dievčenských spálňach a James ešte chvíľku hľadel na schodisko, kadiaľ vyšla hore.

„Prepáč," ospravedlnil sa mu Sirius.

„Za čo?"

„Keby som sem nevtrhol, alebo keby som šiel rovno hore a nezastavoval by som sa, možno by padla aj lepšia pusa."

„Nechce nič uponáhľať, všetko je fajn, tak ako je. Okrem toho, si môj najlepší kamarát a máš moju podporu. Urobil si správnu vec, Tichošľap a dúfam, že Kaily sa konečne spamätá a uvedomí si, čo všetko si schopný pre ňu urobiť. A že taký chalan sa neodmieta."

„Ďakujem, Paroháč, máš to u mňa. Ale poďme teraz spať, som úplne vyčerpaný." Vzal svoje topánky do rúk a kráčal hore po schodoch do chlapčenských izieb. James Potter sa vybral za ním. Vonku stále snežilo.

***

26. december 1976

Na druhý deň ráno sa Kaitleyn prebrala dosť neskoro, lebo dlhú dobu nemohla zaspať. Najprv ju trápilo to, čo sa stalo na plese, potom si asi hodinu vybavovala svoj tanec so Siriusom a nakoniec si pod paplónom vyčarovala z prútika svetlo a obzerala si prsteň, ktorý jej mama darovala k sedemnástim narodeninám. Prestaň jej prinášal nové a nové otázky a teraz keď mala už sedemnásť rokov, možno by znova mohla mame načrtnúť tému svojho otca. Ale nechcela s tým začínať hneď. Ešte tomu dá pár dní čas. Prsteň bol nádherný a ona nakoniec spokojne zaspala s pocitom, že má pri sebe niečo, čo kedysi jej otec daroval jej matke.

Naraňajkovala sa v komnatách svojej mamy a až potom sa rozhodla, že pôjde nájsť Lily a Alice, aby sa ich spýtala, ako sa na plese mali ony. Boli prázdniny a chodby boli celkom prázdne. Väčšina študentov využila snehovú nádielku vonku a tí starší sa venovali svojim úlohám, aby ich cez prázdniny stihli všetky vypracovať.

Preto ju neprekvapilo, keď Lily a Alice našla v knižnici. Sadla si k ním a usmiala sa. „Ahojte, tak aký bol ples?"

„Kaily!" zhíkla Lily, tak hlasno, že jej Alice musela položiť ruku cez ústa. „Ach, ako sa máš? Si v poriadku, však?" pýtala sa Lily už tichšie.

„Áno, samozrejme, som v poriadku," prikývla Kaitleyn. „Ako ste mali vy? Čo rande s Jamesom? A tvoje Alice, s Frankom?"

„Moje ako každé, skvelé," usmiala sa Alice, „nič extra sa nestalo, takže nech hovorí Lily."

„Tak, Lily, ako to šlo s Jamesom?"

„Fajn," prikývla Lily, „tancovali sme skoro stále, na niečom sme sa stále smiali. Je zábavný, pohľadný, naozaj som sa s ním cítila výborne. Ale potom sme sa šli prejsť a videli sme, čo sa stalo. A potom som už nemala veľmi chuť na nič," priznala sa Lily. „Vrátili sme sa do Veľkej siene a keď si potom odišla, tak sme sa len zhovárali. Potom sme sa presunuli do klubovne, kde sme sa zase zhovárali, okrem toho sa vrátil Sirius a nakoniec som ich tam nechala a šla som späť."

„Takže žiadne bozky?" spýtala sa Kaitleyn sklamane. Keby sa nestalo, čo sa stalo, možno by sa ich prvé rande vyvíjalo inak.

„Len na tvár," Lily bola aj tak celá červená, „bolo to vážne krásne, naozaj. Neľutujem, že som s ním šla a uvidíme, ako to bude ďalej. Netreba nič uponáhľať."

„Som rada, že ste sa zabavili," usmiala sa na nich Kaitleyn.

„My sme hlavne rady, že sa ti nič nestalo. Keby nebolo Siriusa," zalamentovala Lily.

„Presne, Sirius ťa zachránil," uškrnula sa Alice. „To je ale romantika."

„Bolo to od neho naozaj veľmi pekné," pripustila Kaitleyn. „A potom ma pozval, aby som si s ním zatancovala. A bol to môj prvý a aj posledný tanec na tomto vianočnom plese. Ale stálo to za to."

„Keby mu už odpustíš?"

„Bol na rande s inou, ten tanec sa len vyskytol nič viac. Pozval ma tancovať iba preto, lebo mu bolo ľúto, čo sa mi stalo. A ja som súhlasila, aby som sa mu odvďačila. Ale inak sa to medzi nami nemení. A ak chcete o tomto diskutovať, ja nemám náladu. Idem k Hagridovi. Má pre mňa nejaký špeciálny darček. Ahojte!" Po tomto monológu vstala a skôr ako mohli jej priateľky zareagovať, odišla z knižnice.

Kráčala po takmer prázdnych chodbách, až dorazila do klubovne, kde si vzala svoj kabát, šál, čiapku a rukavice, aby sa mohla vybrať za Hagridom. Vo vstupnej hale, ktorá bola takmer poloprázdna, ju čakalo nepríjemné prekvapenie. Jej pohľad sa stretol s pohľadom Bartyho Croucha a keď chcela okamžite odísť, postavil sa jej do cesty.

„Kaitleyn, počkaj, musím ti niečo dôležité povedať," žiadal ju a nehodlal jej uhnúť z cesty.

„Nemám čas," odvetila mu.

„Nebol som to ja, niekto ma začaroval. Prisahám, že by som nebol schopný ti ublížiť," vravel jej. „Naozaj, musel to niekto urobiť. Určite to bol Black. Neznáša ma a ja ani neviem prečo. Určite ma túžil zbiť a preto ma niečím očaroval. Preto sa to stalo. Kaitleyn, hovorím ti pravdu!"

„Ale ja ti neverím," pokrútila hlavou. „Neverím ti!" Potom do neho sotila, aby mohla prejsť a vyjsť von z hradu.

Snežilo a snehové vločky jej začínali pristávať na vlasoch. Kaitleyn mu naozaj neverila ani slovo. Sirius by nebol schopný niečoho takého. Okrem toho, aby človek robil to, čo vy presne chcete, na to existuje iba jedna kliatba a tá je zakázaná. Nebolo by možné, aby ju ovládal šiestak. V tomto ročníku sotva o tých kliatbach počuli. Ona ju poznala iba preto, lebo si raz vypočula o tom rozhovor medzi svojou matkou a jej krstným otcom, ktorým bol známy auror, lovec čiernych mágov - Alastor Moody.

Pochopiteľne si bola istá, že deti z čarodejníckych rodín, tieto kliatby poznajú. Dokonca bola presvedčená aj o tom, že samotný Sirius pozná všetky neodpustiteľné a zakázané kliatby. Ale nikdy by ich nepoužil. Na to ho už dobre dlho poznala. Barty Crouch jej klamal do očí a ona nevedela, čo tým sleduje. Iba vedela toľko, že on nebol dobrý človek. A určite ho Sirius neočaroval.

Za sebou začula ženský smiech a potom sa otočila. Videla skupinku troch dievčat, ako idú k nej. Na ich čele bola Mía Romanonová z Bystrohlavu a jej dve priateľky Loren a Bethany.

„Hej, stoj, Kaitleyn," Mía ju dobehla a mračila sa na ňu. „Si so sebou určite úplne spokojná, však?"

„Prečo by som mala?" spýtala sa jej Kaitleyn.

„Už viac si sa ponížiť nemohla, aby si si vydupala Siriusovú pozornosť?"

„Ja si nepotrebujem vydupať žiadnu pozornosť a pokiaľ ide o Blacka, môžeš si ho nechať, je mi ukradnutý," odvetila jej Kaitleyn.

„On ti zachráni život a ty sa správaš takto. Si ty vážne chuderka. Neviem, čo na tebe Sirius vidí," zasmiala sa Mía. „Aj tak si myslím, že si to s Bartym iba zinscenovala, aby ti Sirius venoval trocha pozornosti a aby si mi pokazila ples."

„Vieš, Mía, ty si mi tiež úplne ukradnutá, preto nevidím dôvod na to, aby som ti ničila ples," odvetila jej Kaitleyn celkom pokojne. „To, že sa Sirius po tom incidente, ktorý som naozaj neinscenovala, na teba vykašľal, nie je môj problém."

„Kto povedal, že sa na mňa vykašľal?" spýtala sa Mía povýšenecky. „Náramne sme si to potom užili, keď si konečne odišla spať. Sirius Black bozkáva najlepšie zo všetkých chalanov na Rokforte a ver mi, princeznička, nemala som ich málo."

„To sa máš čím chváliť," uškrnula sa na ňu Kaitleyn, ale v skutočnosti sa jej chcelo plakať. Nemohla uveriť tomu, že Siriusa sa potom všetkom bozkával s touto namyslenou babou niekde celú noc.

„Daj mu konečne pokoj, Kaitleyn," vravel jej Mía.

„Nechaj si ho celého, ako je!" zamračila sa na ňu Kaitleyn a otočila sa, že pôjde k Hagridovi, keď ju do hlavy trafila snehová guľa. Celkom silno a ju to zabolelo. Otočila sa a Mía a jej priateľky do nej začali triafať ďalšie gule, lebo ju zastihli celkom nepripravenú. Jedna ju zasiahla priamo do tváre a nielenže bola riadne studená, ale aj riadne silná. Kaitleyn sa potkla a spadla priamo do snehu.

Tri dievčatá k nej pribehli a začali do nej kopať sneh zo zeme. Kaitleyn sa nemohla ani postaviť, lebo v očiach ju štípal sneh a počula iba ich smiech. Boli tri a ona bola sama, nemala sa ako brániť.

„Okamžite toho nechajte!" vyslobodil ju chlapčenský hlas.

A potom to prestalo. Tri dievčatá so smiechom odišli a Kaitleyn naďalej zadržiavala plač. Cítila sa taká ponížená.

„Vstaneš z tej zeme?" spýtal sa jej Remus a potom jej podal ruku, aby mohla vstať. Oprášila si veci a držala sa za líce, ktoré ju celé štípalo.

„Ďakujem," usmiala sa na neho.

„Nebudem sa radšej ani pýtať o čo šlo," smutne sa na ňu usmial. „Ale poviem to Siriusovi. Nech si to s Míou vybaví."

„Nehovor mu to," žiadala ho Kaitleyn. „Nestojí to za to."

„Mía iba žiarli," povedal jej Remus. „Po tom ako si odišla, jej Sirius povedal, že to bola chyba, že šiel na ples s ňou. Odula a odišla. Ešte chvíľu sme niečo jedli a popili a potom som sa vrátil do klubovne. Sirius tam ešte ostal s Frankom a Alice."

„Naozaj?"

„Prečo by som ti klamal? Jednoducho sa na ňu vykašľal, čomu sa nemožno diviť. A hlavne po tom všetkom, čo sa včera stalo, kto by mal náladu sa ešte baviť?"

„Ďakujem, Remus," znova sa na neho usmiala.

„Sirius je do teba blázon a vždy bude, Kaitleyn. Možno mu neveríš, ale robíš chybu. Hovorím ti to ako priateľ. Urobil by pre teba hocičo. Tak ako si pred chvíľkou neverila Crouchovi ten pokus o čierniť Siriusa, tak never ani týmto hlúpym dievčatám."

„Ty si tam bol?"

„Áno a počul som, čo ti hovoril a jasne som počul, čo si odvetila ty."

„Presne, tak som to myslela," prikývla.

„Viem. Idem nájsť tých troch. Dúfam, že už budeš v poriadku," usmial sa na ňu. „A Kaily, všetko najlepšie k narodeninám."

„Ďakujem," Kaitleyn ho objala. „Vážne, za všetko. Si dobrý kamarát, Remus. Nielen Siriusov, ale aj môj."

„Tak to pre mňa naozaj veľmi veľa znamená, Kaily," pohladil ju po vlasoch a potom sa vybral smerom k hradu a ona zamierila za Hagridom, ako to mala v pláne.

Zaklopala na dvere a už počula štekot Tesáka. Hagrid jej otvoril dvere a ona vošla dnu, pričom hneď hladkala psíka.

„Šmária, princezná a ty si prečo celá od snehu?" pýtal sa jej Hagrid.

„Spadla som, potkla som sa a padla rovno do snehu," klamala mu.

„A tá modrina pod okom?"

„Modrina? Ach, no to som dopadla," zamračila sa Kaitleyn.

„Mám pre teba prekvapenie," povedal jej Hagrid, „ale budeme musieť ísť do tej zimy."

„Mne to nevadí, mám rada prekvapenia," usmiala sa na neho Kaitleyn.

„Tak poď, aspoň vezmeme aj Tesáka von," vravel jej Hagrid a obaja spoločne s Tesákom vyšli z jeho chalupy.

„Ideme do lesa?"

„Áno, ale neboj sa, princeznička, pri mne ti nič nehrozí a ideme iba tutok kúsok na okraj," vravel jej Hagrid nadšene. Kaitleyn cupitala za ním, ledva mu stačila a Tesák sa držal tiež pri Hagridovi, lebo sa v lese zjavne bál.

Ocitli sa na menšej čistinke a Hagrid vydal akýsi zvuk, ktorý nedokázala identifikovať. Chvíľku bolo ticho a potom to zbadala. Po snehovej prikrývke k ním cválal jednorožec. Bol skutočný, snehovo biely, ako sneh pod ním. Bol to krásny pohľad. Jednorožec docválal až k ním a Hagrid ho očividne poznal. Hodil mu nejaké jedlo, aby sa mu odmenil, že prišiel. Kaitleyn tomu nemohla uveriť.

„Veď si ho pohlaď, neublíži ti," žmurkol na ňu. Kaitleyn tak presne urobila a dotkla sa hrivy jednorožca. Bol krásny, majestátny a očividne mu vôbec nevadilo, že ho hladí. Šedé oči mal veselé. „Všetko najlepšie k sedemnástim. Tie princezné nemávajú každý deň."

Kaitleyn mala pocit, že bude od dojatia plakať.

***

25. júna 1995

Nemohli sa dlhšie zdržať, hoci by veľmi chceli. Ale Voldemort znova povstal a teraz bolo dôležité ísť splniť úlohy Albusa Dumbledora. Bolo potrebné, aby sa konalo hneď. Nebolo času niečo odkladať.

V malej dedine neďaleko od Londýna si nikto nevšímal tmavovlasú ženu s veľkým čiernym psom. Muklovia okolo nej iba prešli, vôbec sa na ňu nepozreli a tí čo aj áno, nevideli nič nezvyčajné. Iba ženu, ktorá je na prechádzke so svojím psom. Ale to vôbec nebola pravda.

Žena zastavila pred veľmi malým a dosť schátralým domcom a trikrát zabúchala na dvere. V nich sa o pár sekúnd zjavil muž. Prekvapene sa pozrel na ženu a aj na psa. Odstúpil rýchlo od dverí a pozval ich dnu.

Vlasy mal trocha dlhšie ako naposledy a jazvy výraznejšie. Bol tiež celkom bledý, čo sa nemožno čudovať, keď pred sotva týždňom bol spln. Ale na tvári mal úsmev.

Veľký čierny pes zmizol, namiesto toho v rohu miestnosti stál muž. Jeho žena sa usmievala na jeho najlepšieho priateľa, ale potom mu začala rozprávať, čo sa stalo a prečo sú obaja tu. A úsmev všetkým z tvár zmizol.

„Vravíte, že Dumbledore sa s nami spojí?" Remus Lupin spracoval všetko, čo mu jeho najlepší priatelia povedali a pritom im zohrieval čaj. Hoci bol jún, vonku bolo teplo, ale z toho všetkého, čo mu povedali, usúdil, že čaj im pomôže aspoň na nervy.

„Áno, museli sme odísť hneď, nebolo času čakať," vravela mu Kaitleyn a za ruku pevne držala Siriusa. „Ale museli sme Sophie nechať na Rokforte a Harryho isto pošlú späť k Petunii."

„Budeme už čoskoro spolu," snažil sa ju podporiť a utíšiť Sirius.

„Aký je ďalší plán?" spýtal sa Remus.

Kaitleyn mu začala vysvetľovať pokyny svojho otca a k tomu sa pridal Sirius. „Harry hovoril Dumbledorovi všetko, čo sa stalo. Bol som pri tom. Menoval aj smrťožrútov, ktorí prišli na ten cintorín."

Remus aj Kaitleyn ho teraz počúvali, lebo ani jeden z nich vlastne nevedel podrobnosti. Sirius nemal čas to povedať včera večer Kaitleyn a aspoň to teraz nemusel znova opakovať iba Remusovi. Kaitleyn si utierala oči plné od sĺz, keď pomyslela na všetko, čo musel ten úbohý chlapec zažiť.

„On, on ich naozaj videl?" spýtala sa Kaitleyn, keď sa Sirius dostal k pasáži, kedy vďaka kúzlo Priori Incantatem videl odraz svojich rodičov. Keď Sirius prikývol, ešte viac sa rozplakala. Čo by aj ona dala za to, keby mohla ešte vidieť svoju najlepšiu priateľku.

„Budeme bojovať, priatelia," oznámil im Sirius. „Už sme v jednej vojne boli a tú sme prehrali. Ale tento raz sa tak nestane. V hre je veľmi veľa. Aj vtedy bolo, ale boli sme mladí, život sme mali pred sebou a tieto roky, čo odvtedy uplynuli boli pre nás peklom. Teraz je na čase, aby sme si vybudovali krajšiu budúcnosť. Bez strachu, v ktorej budeme rodina."

„Tichošľap, máš úplnú pravdu," prikývol Remus. „Som mnou môžete rátať."

„Vedel som, že áno, Námesačník a Dumbledore to vedel tiež, preto nás poslal priamo za tebou," kýval hlavou Sirius. „Spojíme sa s pani Figgovou a Mundungusom a počkáme na ďalšie pokyny od Dumbledora."

Kaitleyn si iba utierala oči vreckovkou a dúfala, že Sophie a Harry sú zatiaľ v úplnom poriadku.

***

Toho večera Kaitleyn nemohla zaspať. Bdela, stále hľadela na Siriusa, ktorý spal, ale videla, že veľmi nepokojne. Ale po dlhej dobe ležal na pohodlnej posteli, tak predsa len nemal problém sa naozaj ponoriť do ríše spánku. Ona spať nemohla. Za prvé mala strach. Hoci všetci traja zabezpečili tento domček všetkými možnými kúzlami, aj tak sa bála. A hlavne sa bála o Sophie a Harryho. Na Rokforte im pravdepodobne nič nehrozilo, ale aj tak sa nemohla zbaviť pocitu, že všetko je zlé.

A ešte ako sa k tomu celému postavil Minister Mágie. Nikdy nemala o Korneliusovi Fudgeovi dobrú mienku, ale takto hlboko klesnúť fakt nemusel. Celá čarodejnícka verejnosť bola ohrozená a on sa k tomu problému postavil tak, že neveril Dumbledorovi ani jedno slovo. Dokonca ho nazval bláznom a to už bolo, čo povedať. Dotklo sa jej to. Albus Dumbledore mal možno dosť zlých vlastností, pre ktoré k nemu nepociťovala hlbokú lásku, ale nebol blázon. Dotkla sa prsteňa na svojej pravej ruke. Zlatého s červeným očkom. Nikdy si ho nedala dole od doby, čo ho dostala k sedemnástim narodeninám od svojej matky. Nedala si ho dole, ani keď zistila kto je otec a bola z toho sklamaná. Prsteň bol akýmsi symbolom, že predsa len má otca.

Vstala z postele a pobrala sa do malej kuchyne, kde si chcela urobiť ďalší čaj, aby trocha upokojila svoje nervy, aj keď to nebolo úplne možné.

Remus nespal. Sedel za stolom, hlavu mal položenú v rukách a para z jeho horúceho čaju stúpala smerom k stropu.

„Nemôžeš spať?" spýtala sa ho, keď si prisadla k nemu.

„Nie," zodvihol tvár a potom jej posunul svoj ešte nedotknutý čaj. „Potrebuješ ho zjavne viac, ako ja."

„Ďakujem," usmiala sa na neho. „Máš strach?"

„Klamal by som ti, keby som povedal, že nemám. A vieš, že tebe by som neklamal," odvetil jej Remus, „aj Sirius má strach, ale pochybujem, že by to priznal. Snaží sa byť silný, kvôli tebe."

„Ja viem," prikývla a pohrávala sa so zlatým prsteňom na svojom prste. „Ale akosi to vôbec nepomáha. Už sme toto raz zažili, Remus. Boli to hrozné časy. Človek nevedel, komu môže veriť. Všade panoval strach a hrôza. Úmrtia, ľudia pod vplyvom Imperiusu a iné hrozné veci. Teraz to nastane znova. Povstal a je silnejší, ako bol. Znova si bude hľadať prívržencov. Odpustí tým, ktorí ho zradili, lebo oni ho dovedú k novým a novým posilám."

„Ale teraz budeme lepšie pripravení, vieme o tom, že povstal a to neplánoval," odvetil jej Remus. „Nemôžem uveriť tomu, že Crouch bol na Rokforte, že sa vydával za Divookého a že bol živý. Už za mlada to bol pekný sviniar."

„Ostala som s ním chvíľku včera sama a vieš čo, mala som chuť ho zabiť. Ale nie preto, čo sa stalo na škole," pozrela sa do svojho teplého čaju a potom so slzami v očiach na Remusa. „Ale preto, čo urobil," hlas sa jej triasol.

„Alice," doplnil za ňu Remus, „a Frankovi. Ja viem, Kaitleyn. Teraz je to už úplne jasné, že on na nich použil Cruciatus. Nebolo to iba nejaké obvinenie, ako sa tradovalo. On bol naozaj smrťožrút a naozaj im ublížil aj s Lestrangeovcami."

„Alice a Frank si toto nezaslúžili, Remus. Ani Lily a James," po tvári jej stekali slzy a on nevedel, ako ich zastaviť. „Ani ty, ani Sirius a ja. Nič zlé sme neurobili. Iba sme chceli byť šťastní, chceli sme milovať, mať rodiny a žiť život podľa našich predstáv."

„Ty a Sirius ešte môžete mať život podľa vašich predstáv. Nemôžeš to teraz vzdať, Kaily. Celé roky si čakala na toto. Na Siriusa."

„Ale ja chcem, aby si aj ty bol šťastný," načiahla sa za jeho rukou. „Sľúb mi niečo."

„Čokoľvek," stisol jej ruku.

„Ja viem, že sú temné časy, ale môže sa stať, že do tvojho života predsa len vstúpila láska. Viem, že si sa vždy lásky bál, preto čím si, ale sľúb mi, že keby tu bola iba mala nádej na to, že by ťa niekto miloval, že by si tomu dal šancu," žiadala ho.

„Kaily, neblázni, to sa nestane," zasmial sa.

„Sľúb mi to!"

„Kaily, no tak," pohladil jej ruku. „Kto bude mať v tejto vojne čas myslieť na lásku?"

„Láska je sila, Remus," vravela mu. „Keď nebudeme mať lásku, akú potom máme šancu?"

„Máš pravdu," pripustil.

„Tak už mi to sľúb, nenechaj ma toľko prosiť," usmiala sa na neho.

„Sľúb jej to, Remus, býva pekne neodbytná!" ozval sa pobavený hlas. Remus pustil ruku Kaitleyn, ale Sirius to nijako nekomentoval, keď si k ním sadal. Pobozkal ženu do vlasov a odpil si z jej čaju.

„Sľubujem vám to," povedal napokon ich najlepší priateľ.

Kaitleyn sa zatvárila spokojne a vytrhla Siriusovi svoj hrnček s čajom. „Myslela som si, že spíš, Tichošľap," pozrela sa na neho ospravedlňujúco, že ho nechala v izbe samého.

„Spal som, lenže potom som sa zobudil a počul som váš šepot. Nemohol som ďalej spať, keď viem, že moja krásna žena bdie a môj najlepší kamarát s ňou. Budem bdieť s vami," rozhodol sa.

„Idem urobiť viac čaju," pousmial sa Remus.

„Milujem ťa," šepol Sirius Kaitleyn.

„Aj ja teba," nechala si po tvári tiecť nové slzy. On jej ich síce končekmi prstov zotieral, ale ona vedela, že iba tak sa jej podarí trocha si uľaviť. Pobozkal ju jemne do vlasov a potom ju objal.

„Spolu to zvládneme," šepol Sirius.

Pozn. autorky:

Takže toto je prvá kapitola, ktorá sa odohráva počas deju 5 knihy (+ minulosť samozrejme). Dúfam, že sa Vám páčila, som zvedavá na Vaše názory :) ako obyčajne samozrejme.

Mimochodom u mňa na profile nájdete súťaž, ktorú usporadúvame s tatika700 ... tak určite sa pozrite, pretože môžete vyhrať niečo Harry Potterovské :)