„Táto vojna nás zovrela zničených,

vojna, ktorú neviem, ako sme začali.

Chcem, aby sme boli ako predtým,

až kým oheň nevyhasne.

Chcem byť znova tvoj milenec,

zobudiť sa znova v tvojej nádeji.

Chcem, aby si umierala kvôli mne,

kvôli mojim bozkom,

a aby sme sa znova milovali.

Chcem lásku, ktorú sme vždy tvorili,

bez zlosti, bez egoizmu.

Vzbudiť znova našu vášeň, to je naša misia,

bezhlavo, so srdcom."

(David Bustamante feat. Pastora Soler – Bandera Blanca)

24. júna 1995

Bol podvečer a konala sa tretia úloha Trojčarodejníckeho turnaja. Kaitleyn sedela v lóži pre profesorov a sledovala zarastené metlobalové ihrisko. Všade bol vysoký ker, bludisko. Bola už nervózna ako všetci okolo. Harry a Cedric Diggory boli jediní, ktorí ešte boli v bludisku a boli tam už naozaj veľmi dlho. Zrazu sa ozval hluk.

Všimla si, že Harry dopadol na zem spoločne s trojčarodejníckym pohárom a tiež videla aj mladého Diggoryho. Ľudia výskali, tlieskali, ale Harry sa skláňal nad Cedricom. A vtedy si to uvedomila, tak ako aj ostatní, lebo veselá vrava ustála.

Cedric bol mŕtvy a Harry plakal nad jeho telom. „Harry," vyskočila, ale už videla, ako sa za ním náhli Dumbledore, aj jej matka. Snape ju chytil za plášť.

„Stoj!"

„Pusti ma," skríkla na neho Kaitleyn. „Harry," rútila sa dole schodmi po tribúne a Snapa mala v pätách. „Harry," Dumbledore jej nedovolil priblížiť sa.

Kaitleyn videla zúfalo plakať rodičov Cedrica a ďakovala bohu, že aspoň Harry je v poriadku.

„Voldemort sa vrátil," povedal Dumbledore. Kaitleyn okamžite v hľadisku hľadala Sophie. Bola vystrašená rovnako ako Hermiona s Ronom pri nej.

„Kde je Harry?" uvedomila si, že svojho krstného syna nikde nevidí. Dumbledore, jej matka a Snape sa rozbehli do hradu. Kailteyn tam na okamih ostala stáť, pozrela sa na Sophie a potom sa aj ona rozbehla do hradu, čo jej nohy stačili.

Voldemort povstal. Harry je vo veľkom nebezpečenstve. Sophie je v nebezpečenstve. Všetci v ňom sú. Vedela, že jedného dňa tento deň musí nastať. A možno si to v hĺbke svojej duše aj želala. Voldemort jej zničil život. A teraz je na čase, aby spoločnými silami zničili tohto nepriateľa, ktorý premenil ich životy na jednu veľkú spúšť. Kde vládol iba smútok a samota. Sú silní. Pretože bolesť človeka posilňuje.

Kaitleyn vošla do hradu. Bolo tam pomerne ticho, ale začula hlas svojej matky a rozbehla sa za ním. To, čo videla, keď vošla do kabinetu svojho krstného otca, bolo neuveriteľne. Moody ležal omráčený na zemi. Harryho ruka šialene krvácala a Dumbledore sa hádal s jej matkou o tom, či má Harry ísť do Nemocničného krídla. Snape stál neprítomne v rohu.

„Zostane tu, Minerva, musí tomu porozumieť," stručne odvetil Dumbledore. „Pochopenie je prvý krok k zmiereniu a ak sa má spamätať, pomôže mu iba, keď sa so situáciou zmieri. Musí vedieť, kto a prečo ho vystavil dnešnej hroznej skúške."

„Moody," vyhŕkol Harry. „Ako to mohol byť Moody?"

„Toto nie je Alastor Moody," potichu povedal Dumbledore. „Alastora Moodyho nepoznáš. Skutočný Moody by mi ťa po dnešnej udalosti neodviedol spred očí. Vedel som to, len čo tak urobil, a sledoval som ho."

„Ako to, že to nie je krstný?" Kaitleyn nechápavo hľadela na bezvládne telo ležiace na zemi. Ale musela uznať, že to čo hovoril Dumbledore Harrymu, dávalo logiku.

„Severus, doneste mi, prosím, najsilnejší elixír pravdy, aký len máte a zíďte dolu do kuchyne a priveďte škriatka menom Winky. Minerva, buďte taká láskavá, choďte do Hagridového domu, kde na tekvicovom záhone nájdete veľkého čierneho psa. Priveďte psa do mojej pracovne a povedzme mu, že zakrátko prídem. Potom sa vráťte sem."

Kaitleyn nikdy nepochopila, prečo Dumbledore na verejnosti jej matke vyká. Každý predsa vedel, ako to medzi naozaj je. Len čo spomenul veľkého čierneho psa, jej oči zažiarili. Chcela ísť so svojou matkou, ale Dumbledore ju chytil za ruku. „Ty ostaneš tu!"

Chcela zaprotestovať, ale nakoniec urobila, čo jej prikázal. Hľadela na zraneného Harryho a uvažovala, čo sa bude ďalej diať. Dumbledore zatiaľ vyslobodil z truhlice skutočného Alastora Moodyho, ktorý bol omráčený a zjavne pod Imperiusom. Nedokázala pochopiť, kto by mohol byť až taký mocný, aby premohol človeka, o ktorom vedela, že sa vedel vysporiadať s akýmkoľvek zlom. Bolo to vskutku neuveriteľne.

Falošný Moody rozhodne pil Všehodžús. Kaitleyn sledovala, spoločne s Harrym, ako mu miznú jazvy, pokožka sa vyhladzovala, rozdrvený nos sa vypĺňal a zmenšoval. Farba vlasov sa menila na slamovožltú. Drevená noha mužovi odpadla a na jej mieste sa objavila skutočná noha. Nakoniec mu vypadlo aj sklenené oko a jeho oči boli normálne.

„Nie!" Kaitleyn nemohla uveriť na koho práve hľadí.

„Crouch!" zvolal Snape a zmeravel medzi dverami. „Barty Crouch Junior!"

Doteraz bola Kaitleyn presvedčená, že tento muž je mŕtvy. Všetci na neho hľadeli, Minerva s dosť veľkým odporom. Harry úplne šokovane a Dumbledore klasicky, akoby ho to vôbec neprekvapovalo. Špinavý domáci škriatok ich obviňoval z toho, že jej pána zabili.

„Ennervate!" zvolal Dumbledore a predtým nalial do jeho úst tri kvapky elixíru pravdy.

Barty Crouch otvoril oči. Tvár mal ochabnutú, pohľad nesústredený. Potom zamihal viečkami a uprel svoj pohľad na Kaitleyn. „Vravel som ti, že máme nedoriešené záležitosti."

„Zrejme už nie," mykla plecami Kaitleyn a Dumbledore ju zahriakol, aby bola ticho. Začal klásť Crouchovi otázky o jeho úteku z Azkabanu a Kaitleyn tomu stále nemohla uveriť.

Nikto nemal ani len potuchy, že mladý chlapec, o ktorom si mysleli, že zomrel v Azkabane nebol on, ale jeho chorľavá matka. Vypili všehodžús a vymenili sa. Potom starý Barty usporiadal pohreb svojej manželky a svojho syna držal pod Imperiusom a ukrýval ho pod neviditeľným plášťom. Dozvedeli sa, že to bol práve Barty Crouch mladší, ktorý na Svetovom pohári v metlobale vyčaroval temné znamenie.

„Po Svetovom pohári v metlobale sme v dome ostali s otcom iba my dvaja. A potom ...a potom," Crouchovi ovísala hlava a na tvári sa mu zjavil šialený úsmev. „Prišiel po mňa môj pán. Raz v noci ho do nášho domu priniesol jeho sluha Červochvost."

Kaitleyn zasyčala. Dumbledore sa na ňu nahnevane pozrel a Crouchov syn ďalej pokračoval. „Môj pán totiž zistil, že žijem," rozprával ďalej, „môj pán vedel, že stále jeho verný sluha – možno najverejnejší zo všetkých. Môj pán uvalil na otca Imperius, Teraz bol uväznený a ovládaný on."

„A čo od vás chcel lord Voldemort?" pýtal sa ho Dumbledore.

Mladý Crouch spustil o tom, ako ho Voldemort požiadal o to, že potrebuje sluhu na Rokforte. Opisoval im, čo mu jeho pán nakázal a ako oblafol spoločne s Červochvostom Alastora Moodyho. Kaitleyn sa urobilo zle. Dumbledore pokračoval otázkami a Crouch mu nadšene odpovedal. Vravel o tom, ako si podmanili jeho otca a ako raz utiekol.

„Trvalo celý týždeň, kým sa otec zjavil v Rokforte. Nakoniec mi raz Potterová mapa ukázala, že vstupuje do školy. Prehodil som si neviditeľný plášť a šiel som mu naproti. Prichádzal po okraji lesa. A vtedy tam prišiel Potter s Krumom. Čakal som. Nemohol som ublížiť Potterovi, lebo môj pán ho potreboval. Kým Potter bežal po Dumbledora, omráčil som Kruma a zabil som otca."

Kaitleyn sa musela oprieť o stenu. Nikdy nemala starého Croucha rada, ale toto, čo hovoril jeho syn bolo už nad jej sily. Prestala počúvať, ako otca zabil. Ale potom predsa len zachytila jeho ďalšie slová.

„Zase sa mu vrátili sily a mne sa dostane cti, o akej nijaký čarodejník ani nesníval," šialený úsmev rozžiaril jeho tvár a uškrnul sa priamo na ňu. Domáci škriatok kvílil a zavíjal po jeho boku. Potom Crouchová hlava odkvicla.

Dumbledore rozdával pokyny. Nakázal Snapovi, aby šiel po madam Pomfreyovú a po Ministra mágie. Minervu poslal odviesť Winky do kuchyne a on sám odišiel s Harrym. Kaitleyn mala postrážiť Bartyho Croucha.

Na okamih otvoril svoje oči a ona mala prútik v rukách. „Vieš, že si stále krásna," uškrnul sa na ňu.

„Mlč!"

Našťastie to netrvalo dlho a prišla jej na pomoc matka. V pätách mala madam Pomfreyovú a vrátil sa aj Snape. Minerva vzala svoju dcéru odtiaľ rýchlo preč a po ceste do Nemocničného krídla horlivo nadávala na Croucha mladšieho.

„Chcem vidieť Harryho," Kaitleyn sa automaticky vybrala do Nemocničného krídla, ale jej mama ju stopla.

„Bude spať, nechaj ho odpočívať."

„Tak potom chcem vidieť Siriusa!"

„Už odišiel," oznámila jej matka.

„Čože?"

„Je mi to ľúto, Kaitleyn," matka ju ťahala do svojich komnát. Kaitleyn rezignovala, sadla si tam na sedačku a hľadela na kamennú zem. Plynuli možno hodiny. Matka jej stále niečo hovorila, ale ona sotva odpovedala.

Voldemort sa vrátil, Sirius bol zase preč. Dumbledore im zabránil v ďalšom stretnutí a ona to brala ako veľkú ranu pod pás. Chcela vidieť Harryho, chcela vidieť Sophie. Kaitleyn zavrela oči.

***

Kaitleyn otvorila oči a svoju matku v komnatách nevidela. Nemohla pochopiť, ako mohla zaspať. Rýchlo sa pobrala do Nemocničného krídla. Bol tam hluk a ona jasne poznala zvýšený hlas Dumbledora a Fudgea, ktoré vychádzali z Nemocničného krídla. Aj hlas svojej matky. Ostala stáť za dverami. Dumbledore vravel Fudgeovi o povstaní lorda Voldemorta, menoval mu návrhy, ktoré treba urobiť. Fudge ho ale tituloval slovami ako blázon a šialenec.

Z rozhovoru jasne pochopila, že doviedol dementorov do hradu a tí dali Bartymu Crouchovi osudný bozk. Jeho duša bola preč. Hlavnou témou bol teraz Voldemort. Fudge zatváral oči nad tým všetkým.

„Ak vás rozhodnutie zatvárať oči pred nebezpečenstvom priviedlo až tak ďaleko, Kornelius," jasne vyhlásil Dumbledore a Kaitleyn to počula aj cez odchýlené dvere. „Naše cesty sa rozchádzajú."

Stále sa hádali, zapojil sa do toho aj Snape a podľa slov, ktoré k nej doliehali, ukazoval Fudgeovi aj temné znamenie, ktoré síce nebolo také jasné, ale stále viditeľné. Kaitleyn stihla zmiznúť a ukryť za najbližší gobelín, keď Fudge nahnevane odišiel z Nemocničného krídla a zatresol silno dverami. Stále nadával na Dumbledora a Kaitleyn v tejto chvíli bola nahnevaná. Nemal pravdu. Minister mágie sa zachoval neadekvátne. Chvíľku tam stála a uvažovala, či má vojsť do Nemocničného krídla.

Chcela dať Harrymu najavo svoju podporu a chcela objať Sophie a povedať jej, že hoci sú v nebezpečenstve ona jej pri nej a hoci ich otec znova musí utekať, ony dve to spolu zvládnu. Minúty plynuli.

Nakoniec sa odhodlala. Pomalými krokmi šla smerom k Nemocničnému krídlu a potom otvorila dvere. Harry ležal na posteli a okolo neho bolo tak veľa ľudí, že ich nestíhala vnímať. Rozbehla sa ku chlapcovi.

„Harry," chytila ho za ruku, „bude to dobre, srdiečko. Zvládneme to."

„Spoločne," ozval sa za ňou známy hlas.

Kaitleyn sa otočila a pozrela sa do búrkovo-šedých očí svojho manžela. „Láska moja," bez ďalších slov sa mu vrhla do náručia a pobozkala ho. Čas sa zastavil. Nezáležalo na chvíli, ani na mieste, ani na veľkom počte ľudí, ktorí ich sledovali. V tejto chvíli boli iba oni dvaja.

„Kaily," Sirius ju pohladil po vlasoch.

„Sirius Black!" pani Weasleyová jačala.

„Mamka, buď ticho!" kričal Ron. „To je v poriadku!"

„On?!" Snape neskrýval zlosť ani zdesenie. „Čo tu hľadá?"

„Prišiel po svoju rodinu!" zamračila sa na neho Kaitleyn.

„Kaitleyn, prosím ťa, nestaraj sa do toho," požiadal ju Dumbledore.

„Tak vy ste tá slávna Kaitleyn, s ktorou som si celé leto písala?" spýtala sa jej Molly Weasleyová.

„Písali ste s s Kate Smithovou, ale v podstate to je jedno, ja som Kaitleyn Blacková. Som rada, že vás vidím." A potom jej podala ruku.

Molly Weasleyová neváhala ani sekundu a podala jej ruku tiež.

„Na to bude ešte čas," povedal Dumbledore a potom sa obrátil na Severusa. „Sirius je tu na moje pozvanie," a potom sa pozrel na Siriusa, „tak ako vy, Severus. Verím vám obom. Je na čase, aby ste odložili staré spory a navzájom si uverili aj vy."

Sirius a Snape na seba hľadeli s krajnou nenávisťou. Kaitleyn stisla Siriusovú ruku.

„Postačí mi aj, ak svoje nepriateľstvo nebudete dávať otvorene najavo," netrpezlivo im navrhoval Dumbledore. „Podajte si ruky. Ste teraz na tej istej strane. Času je málo i nás je málo a ak my, ktorí poznáme pravdu, nebudeme jednotní, pre nikoho niet nádeje."

Kaitleyn sledovala, ako jej manžel veľmi pomaly a zazerajúc na Snapa, ako keby mu želal do najhoršie a Snape sa tváril rovnako, podišiel k nemu a podal mu ruku. Veľmi rýchlo si ich aj pustili.

„A teraz ty," prikázal Dumbledore Kaitleyn.

„Fajn, nech to máme rýchlo za sebou, Ufňukanec," Kaitleyn načiahla ruku k Snapovi.

„Kaitleyn!" napomenul ju Dumbledore za tú prezývku.

Severus jej krátko podal ruku a ona sa rýchlo vrátila k Siriusovi, nechcela ho pustiť už ani na chvíľku. Chytila ho za ruku a on ju pobozkal na líce.

„Teraz mám pre každého prácu," pokračoval Dumbledore, „Sirius a Kaitleyn, musíte okamžite vyraziť. Upozornite Remusa Lupina, Arabellu Figgovú, Mundungusa Fletchera – starú partiu. Chvíľku sa skrývajte u Lupina, tam sa s vami spojím."

„Onedlho sa stretneme, Harry." Sirius pustil Kaitleyn a podišiel k ich krstnému synovi. „Sľubujem, ale musíme urobiť všetko, čo s Kaily môžeme. Chápeš to, však?"

„Áno," prikývol Harry, „pravdaže."

„Ahoj, Harry," Kaitleyn ho pobozkala na čelo. „Už čoskoro budeme rodina. Sľubujem ti to."

„Princeznička," Sirius oslovil Sophie. Kaitleyn sledovala ako sa mu na tvári rozžiaril nežný úsmev, keď ho ich dcérka silno objala. „Čoskoro budeme spolu."

„Áno," prikývla Kaitleyn, „cez prázdniny ostaneš tu. Ale verím tomu, že budeme skoro spolu."

Sirius doobjímal Sophie a potom si podal ruku s Dumbledorom. Kaitleyn zachytila pohľad Sophie. V miestnosti akoby nikto nedýchal.

„Budeš mi chýbať," Sophie urobila pár krokov k nej. „Kto mi bude rozprávať o ockovi?"

„Pošleme po teba, len čo to bude možné, dievčatko, sľubujem," Kaitleyn ju objala a silno pobozkala na líce. „Sľubujem."

„Profesor Dumbledore, profesorka McGonagallová," lúčil sa s nimi Sirius podaním ruky. „Dám na ňu pozor, ako vždy."

Kaitleyn doobjímala Sophie a potom objala svoju mamu. „Ozvem sa." Pobozkala ju na líce. Potom chytila Siriusa za ruku a chcela odísť čím skôr, aby sa nerozplakala priamo pred všetkými, ale Dumbledore sa jej postavil do cesty.

„Žiadne vylomeniny!" prikazoval jej.

„Nemám pätnásť," oznámila mu.

„Ty si schopná vylomenín v každom veku," žmurkol na ňu. „Poznám ťa, si moja dcéra."

„Áno? Tak na čo práve teraz myslím?" spýtala sa ho.

„Stále," odvetil jej. „Je to bezpečné," oznámil jej.

„Ako to?" Kaitleyn nedokázala pochopiť, že uhádol na to, na čo práve myslela.

„Dávaj si pozor, áno," žiadal ju Dumbledore. „Iba jeden večer, potom pokračujte v ceste!"

„Dobre," usmiala sa napokon na neho. Už boli skoro vonku z Nemocničného krídla, keď sa otočila.

***

Hneď ako sa premiestnili pred známe dvere, Sirius sa usmial na Kaitleyn. „Kúzlo spoľahlivosti? Na to si myslela?"

„Áno," usmiala sa a otvorila dvere na ich dome. „Presne na to som myslela. Či stále funguje. Musíme si oddýchnuť. Okrem toho Voldemort má dnes v noci na starosti iné veci. Za prvé je isto nahnevaný, že mu Harry ušiel a za druhé mučí smrťožrútov, ktorí ho nehľadali."

V dome bola tma a veľká vrstva prachu, ale všetko ostalo tak, ako to tam pred rokmi nechali.

„Videl Jamesa a Lily," povedal jej krátko Sirius. „Harry."

Kaitleyn smutne prikývla. „Vojna sa začala," oznámila mu. „V skutočnosti mám naozaj veľký strach," dodala.

„Poznáme pravdu, Kaily. A sme pripravení. Posilníme naše sily a tento raz vyhráme. A okrem toho ty dobre vieš, že pre teba a našu rodinu by som aj zomrel," pohladil ju po líci.

„To by som práve nechcela," povedala smutne. „Tichošľap," nežne ho oslovila.

„Áno, láska?"

„Voldemort a pokyny Dumbledora ešte pár hodín počkajú, však?"

„Netúžim po ničom inom," usmial sa na ňu, „iba potom, aby som ťa teraz mohol zasypať bozkami. Pretože nikdy nevieme, kedy to bude naposledy."

„Prestaň takto hovoriť!" v očiach sa jej zaleskli slzy.

„Už ti nemôžem sľubovať veci, ktoré nemôžem splniť, Kaily," odhrnul si dlhé vlasy z tváre. „Čakajú nás ťažké časy. Ale budeme na ne spolu. To je dôležité. Ty a ja."

„Nikomu nedovolím, aby nás znova rozdelil. Už nikdy, Sirius Black, je ti to jasné?"

„Je mi to úplne jasné," zasmial sa a ona si zotrela slzy, ktoré jej tiekli po tvári.

„Tak," trocha sa pousmiala. „Neviem, či to je dvakrát rozumné, ale iné miesto ma nenapadlo. Ale možno jedného dňa toto bude znova domov."

„Milujem, keď máš šialené nápady," žmurkol na ňu Sirius.

„To ty si ma naučil riskovať, Tichošľap," žmurkla na neho aj ona.

„Žiadne vylomeniny, Kaily," zasmial sa Sirius.

„Ako keby si ma nepoznal," rozpustila si dlhé vlasy, ktoré mala doteraz učesané do zapletaného vrkoča. „Som stelesnením spravodlivosti. To ty si ma vždy kazil." Namotala si prameň vlasov na svoj prst a oblizla si pery jazykom.

„Toto na mňa platí," Sirius z nej nemohol spustiť oči.

„Tak na čo čakáš?" vyzula si topánky a potom k nemu podišla. Postavila sa na špičky a pobozkala ho na líce.

„Bojím sa, že to je iba sen," povedal jej úprimne.

„Nie je to sen, Sirius," zadívala sa mu dlho do očí. „Je to skutočnosť. Sme zase spolu. Ty a ja."

Sirius ju okamžite zovrel vo svojom náručí a vášnivo ju pobozkal. Kaitleyn takmer stratila rovnováhu od toho, ako sa jej podlomili kolená. Potom ju vzal na ruky a niesol hore po schodoch. Nohou kopol do dverí na spálni a tie sa otvorili. Aj spálňu pokrýval prach, ale všetko bolo presne tak, ako to pred rokmi obaja opustili. Pomaly ju postavil na zem a nahmatal zips na jej šatách. Pomohol jej, dať ich dole. Obaja sa zbavovali všetkých kúskov oblečenia. Netrvalo dlho a Kaitleyn ležala v jeho náručí. Sirius ju zasypával bozkami, tak ako jej sľúbil a vášnivo sa spolu milovali.

Čas sa znova zastavil.

Pozn. autorky:

Niektoré rozhovory sú prebrané z posledných kapitol Harry Potter a ohnivá čaša. Nejde však o doslovne citácie, preto som ich neoddeľovala hviezdičkami. Ocitli sme sa na konci štvrtej knihy a čaká nás piata, ktorá bude zase rozsiahlejšia, rovnako ako tretia kniha. Kaitleyn a Sirius budú teraz zlu čeliť spoločne. A budeme pokračovať aj ich minulosťou, kde sú ich vzťahy naďalej napäté.