„Náš príbeh sa začal,

ani sme si to neuvedomili.

Nikdy sme to nebrali ako hru,

no nerozumeli sme tomu,

čo sa vlastne stalo."

(Alexander Miró - El cajón de mis secretos)

31. júla 1976

Dni u Lily a jej rodiny ubiehali Kaitleyn neuveriteľne rýchlo. Stále mali čo robiť a ona spoznávala úplne nový svet, aký doteraz nepoznala. Dokonca sa viezla v tých divných veciach, ktoré jazdia pod zemou a zmestí sa do nich veľmi veľa ľudí - metro. Kaitleyn z toho ale nebola úplne nadšená. Dávala prednosť Rytierskému autobusu, lebo ten jazdil nad zemou.

Kino ju celkom zaujalo, aj filmy. Bolo to akoby sa jej pred očami premietla kniha, ktorú predtým prečítala. Len v knihách človek mohol pustiť uzdu svojej fantázií, zatiaľ čo film diktoval presne to, ako kto alebo čo vyzerá.

Boli to prázdniny, aké Kaitleyn ešte nikdy nezažila.

Vedela, že ju sledujú a že za každým má za chrbtom niekoho, kto na ňu dáva pozor na mamin príkaz. Nezazlievala jej to, práve naopak, doteraz nemohla dostatočne pochopiť, ako to že Minerva toto celé dovolila. Ale bola jej za to veľmi vďačná a tešila sa, ako sa vráti na Rokfort a vyobjíma ju.

Dnes trávili pekný slnečný deň v Šikmej uličke, kde si šli nakúpiť veci do školy. Mama jej poslala peniaze a nechala ju dokonca aj toto vybaviť samú. Spoločnosť im robila aj Alice. Rodičia Lily sa od nich odpojili v Deravom kotlíku, kde najprv pozvali všetky dievčatá na obed.

Teraz si trojica najlepších kamarátok vykračovala po cestičke a nakupovali si pomôcky do ich šiesteho ročníka. Samozrejme, že najviac času strávili kupovaním nových učebníc a pritom si ešte prezerali aj iné knihy, ktoré by si mohli kúpiť. Iba Alice sa už trocha nudila a stále hľadela na hodinky, lebo neskôr sa mala stretnúť aj s Frankom.

„Nevideli sme sa mesiac," vravela im smutne, lebo rodičia ju nechceli za ním pustiť. Zdalo sa im, že je ešte mladá na to, aby šla na prázdniny k frajerovi.

„Neboj sa, Alice, už zajtra budeme na ceste do Rokfortu a uvidíš ho každý deň," usmiala sa na ňu Lily, „a navyše máš v októbri sedemnásť a už bude legálne dospelá."

„Myslíš, že to na našich platí?" zasmiala sa Alice.

Dievčatá pokračovali do Apatieky, aby si doplnili zásoby na elixíry. A potom, keď sa Alice od nich odpojila, si chceli ísť sadnúť do cukrárne pána Floreana Fortescua, ale keď prechádzali okolo Mnohorakých metlobavých doplnkov, uvideli štvoricu chlapcov.

Kaitleyn okamžite stiahla Lily a chlapci si ich vôbec nevšimli, lebo obdivovali niečo vo výklade.

„Prečo šli nakupovať zrovna v ten deň ako my?" pýtala sa Kaitleyn rozčúlene.

„Myslela som si, že ti Sirius chýba," vravela jej Lily, keď si sadli k stolíku pod farebným slnečníkom.

„Ja neviem," pokrútila Kaitleyn hlavou. „Čo ak ho nikdy neprestanem milovať?"

Lily objednala dva zmrzlinové poháre. „Ale áno," povzbudila priateľku, „keď príde nejaký iný, tak vtedy áno. Avšak neviem prečo mám pocit, že Sirius a ty ste pre seba ako stvorení. Možno ešte máte šancu."

„Nechcem si kaziť deň rozhovorom o Siriusovi," stopla ju hneď Kaitleyn. Slnko jej svietilo do tváre a ona dúfala, že sa dnes nestretne s ním z očí do očí. Hoci jej pohľad do jeho oči neskutočne chýbal.

Dva mesiace ubehli ako voda a on jej nenapísal ani jeden list. A ani ona jemu. Občas už mala nachystaný pergamen, aj brko, ale potom sa rozhodla neurobiť tak. Nebude sa mu ona doprosovať, ani mu písať, že jej chýba.

***

1. september 1976

„Naozaj vám veľmi pekne ďakujem, že som u vás mohla byť," ďakovala Kaitleyn rodičom Lily. Teraz stáli pred nástupišťom a o pätnásť minút mal vyrážať Rokfortský expres.

„Aj nabudúce, Kaily," pobozkala ju na líce mama Lily. „Radi ťa znova uvidíme. Pozdrav svoju mamu."

„Áno, samozrejme," odvetila Kaitleyn. Počkala, kým sa Lily rozlúčila s rodičmi a potom sa spoločne pobrali k vlaku. Pre Kaitleyn to všetko bolo znova nové. Prejsť cez nástupište ju na malý moment vydesilo, čo ak by ju stena nepustila? Ale nakoniec to zvládla. Našli si voľné kúpe a na chvíľku si k ním prisadli aj Alice a Frank.

Lily musela ísť ale najprv do vozňa pre prefektov. Kaitleyn sledovala Alice a Franka, ako im to spolu pristane a na okamih sa cítila smutná.

„Tak čo povieš na cestu vlakom, Kaily?" vyrušila ju z myšlienok Alice.

„Je to pohodlné a rýchle," zasmiala sa Kaitleyn.

„Naozaj si nikdy nešla do školy vlakom?" pýtal sa jej Frank.

„Nie, vyrastala som na hrade. Nič iné som poriadne ani nepoznala," vysvetľovala mu, „až do kým som toto leto neutiekla."

Alice začala Frankovi vysvetľovať, ako Kaitleyn ušla za Lily a dobre sa na tom bavila. Kaitleyn vedela, že to nebolo správne, ale aj tak si užila naozaj krásne prázdniny a vôbec toho neľutovala.

Keď sa Lily vrátila, Alice a Frank sa pobrali pozrieť jeho kamarátov z ročníka a tie dve osameli, ale nie na dlho.

Dvere na kúpe sa otvorili a dnu vošli štyria chlapci.

„Takže je to pravda," Sirius sa rozvalil na sedačke presne oproti Kaitleyn, „ty si teda iné číslo. Takto utiecť z domu cez prázdniny. Keby si aspoň ušla kvôli mne!"

„Choď do čerta, Black!" zanadávala Kaitleyn. Remus a Peter stáli vo dverách kúpe, ale James si sadol vedľa dievčat.

„Budeš celý rok po škole, zlato? Možno budeme mať pár trestov spolu!" zasmial sa Sirius.

„Môžete ísť vy štyria kaziť ovzdušie niekde inde?" spýtala sa Lily.

„Nie, Evansová," zazíval James. „Práve teraz nemáme nič lepšie na práci a chceme byť tu."

„Už som ti povedal, ako ti to pristane?" spýtal sa Sirius Kaitleyn.

„Choď si oblbovať prváčky, Sirius," zamračila sa Kaitleyn. „Ja už o tvoje lichôtky aspoň rok nestojím."

„Kedysi si o ne stála až priveľmi," zasmial sa Sirius.

„Choď do čerta!"

„No tak, Kaily, zlatko," zasmial sa a bavilo ho robiť jej naprieky. „Si strašne sexy, keď sa hneváš!"

„Na čo som utekala z domu?" otočila sa Kaitleyn na Lily. „Mohla som si toto ušetriť!"

„Ako si vôbec ušla? Zaujíma ma to," vyzvedal Sirus.

„To je ale smola," uškrnula sa na neho Kaitleyn. „Nepoviem ti to!"

„Nebuď taká zlá, Kaily," zasmial sa Sirius. „Buď rada, že chcem celú cestu do Rokfortu počúvať, ako si ušla z domu a nejdem baliť nejaké mladé žaby."

„Si prekliaty idiot!"

„Nikto ma nepreklial," pobavene jej odvetil.

„Potter, zoberte ho a vypadnite!" hnevala sa Lily.

„Počkaj, Evansová, začína to byť zábavné," zasmial sa James. „Červochvost dones mi z nášho kúpe nejaké sladkosti, aby som si to vychutnal!" Peter prikývol a odišiel.

Lily ho udrela po ramene a silno sa na neho zamračila, zatiaľ čo Kaitleyn prepaľovala pohľadom Siriusa.

„Black, padaj, lebo ťa prekľajem ja!" hnevala sa Kaitleyn.

„To by som vážne chcel vidieť," zasmial sa Sirius.

Kaitleyn sa v očiach zaleskli slzy a Sirius si to všimol. Prehnal to práve. Zašiel priďaleko a dobre to vedel. „Kaily, ja," snažil sa jej nejako ospravedlniť.

„Vypadnite už!" zúfala Kaitleyn. „Vypadni!" uprela svoje veľké oči na Siriusa. „Za svojimi žabami!"

„Poď, Cassanova, už si moc nepríjemný!" volal ho preč aj James, ktorý už stál pri dverách. „Evansová," zvolal aj na Lily. „Pekné šaty!"

„Trhni si, Potter!"

***

Sirius stále sedel na sedačke a hľadel na Kaitleyn. Zadržiavala plač a jemu to bolo ľúto. Nechcel byť na ňu až takýto zlý, aj keď posledné mesiace bola ona veľmi zlá na neho a nemal pocit, že by si to až tak zaslúžil. Nakoniec odvrátila pohľad a hľadela von oknom. Sirius vstal a vyšiel zo svojimi priateľmi z kúpe a vracali sa do toho svojho.

„Nechápem to, Tichošľap vážne. Máš ju rád, alebo nie?" pýtal sa ho Remus.

„To je slabé slovo, či ju mám rád," povedal Sirius.

„Tak prečo sa k nej chováš ako najväčší kretén pod slnkom?"

„Neviem."

„Ale mal by si vedieť a mal by si prestať! Lebo ju veľmi skoro naženieš do náručia niekoho, kto sa nej bude správať ako k princeznej," varoval ho Remus.

„Myslel si seba?" spýtal sa ho Sirius podráždene.

„Nie," zaklamal Remus.

„Zapamätaj si jednu vec, Námesačník!" Sirius zodvihol varovne prst. „To je moja princezná!"

***

18. február 1995

Od Vianoc sa Sirius Kaitleyn neozval. Stále si vybavovala ten krásny okamih, keď boli spolu v Zakázanom lese. Aspoň na pár minút bola zase v jeho náručí a bozkávala ho. Kiežby to tak mohlo byť už navždy.

Kaitleyn sedela na tribúne pred jazerom a ako všetci sledovala druhú úlohu Trojčarodejníckeho turnaja a bola vážne nervózna. Už skoro ubehla hodina a po Harrym nebolo ani stopy.

Pár minút pred uplynutím hodiny sa zjavil Diggory aj Krum. Ale po Harrym stále ani stopy. Sophie sa rozbehla za Hermionou a Kaitleyn na tribúne znova osamela. Minúty ubiehali a nakoniec sa z jazera vynoril aj Harry. Spoločne s Ronom a malým blonďavým dievčatkom.

„Vďaka Bohu," povzdychla si Kaitleyn a ponáhľala sa dole. Vyhlasovali práve výsledky. Kaitleyn sa musel zasmiať, keď pochopila, prečo sa Harry toľko zdržal. Pokúsil sa zachrániť všetkých zajatcov, nielen Rona. Ten chlapec mal také veľké srdce.

„Si v poriadku?" pýtala sa ho, keď mu podávala deku.

„Áno," prikývol. Ocitol sa na druhom mieste spoločne s Diggorym. „Pochopil som to trocha inak, celé, ja neviem, čo som si myslel."

„Máš iba veľké srdce po svojich rodičoch," pošepla mu Kaitleyn.

„Ďakujem," vďačne sa na ňu usmial a ona mu prehodila cez plecia deku.

***

20. február 1995

Sophie vtrhla do Nemocničného krídla a volala na Kaitleyn. „Kate!"

„Tu som," Kaitleyn rýchlo dobehla k nej. „Čo sa stalo?"

„Nič, len," vravela jej Sophie a potom jej podala časopis Čarodejnica. Kaitleyn si rýchlo prečítala dosť nehanebný článok o Harrym a Hermione. „Tá Skeeterka je hrozná. Je to taká hlúposť!" ponosovala sa Sophie.

„Vyzerá to tak, že Rita všade cpe nos," zhodnotila Kaitleyn.

„Je to hrozná stará baba!" zlostila sa Sophie. „Čo vytiahne nabudúce? Tvoju love story so Siriusom?"

„Nie, to sa nestane," odvetila jej Kaitleyn.

„Lebo ak sa to stane, všetci budú vedieť, kto som ja," vravela jej Sophie trocha odmerane, „všetci moji spolužiaci a ja neviem, či som na to pripravená. Niežeby som sa hanbila za svojich rodičov, ale predsa len ľudia nevedia, aká je pravda."

„Ja viem, Sophie," prikývla Kaitleyn. „Sľubujem ti, že sa to nestane."

„Sľubovať sa nemá, Kate," pokrútila hlavou Sophie.

„Bude to v poriadku," snažila sa ju presvedčiť Kaitleyn.

***

22. februára 1995

Sľub nevyšiel. Len čo Kaitleyn o dva dni ráno otvorila noviny, hľadela na ňu jej vlastná tvár. Tú fotografiu musel niekto urobiť počas Vianočného plesu. Usmievala sa na nej, hoci nehľadela do objektívu.

Prvá totožnosť Rokfortskej sestričky odhalená - Kaitleyn Blacková je na Rokforte

Kaitleyn Blacková, jediná dcéra Albusa Dumbledora a Minervy McGonagallovej, píše reportérka Rita Skeeterová, sa nachádza na Rokforte. Manželka jedného z najznámejších vrahov, Siriusa Blacka, pracuje na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej ako sestrička v Nemocničnom krídle. O jej pravej totožnosti okrem učiteľského zboru takmer nik nevie.

Hoci Blackovú nikdy neobvinili ako spolupáchateľku zločinov jej manžela, nie je úplne jasné, či pred ňou netreba byť na pozore. Kailteyn Blacková a Sirius Black spolu majú dcéru Sophie Arianu, ktorá momentálne študuje vo štvrtom ročníku v Chrabromile pod falošným priezviskom Normanová.

Kaitleyn Blacková môže byť nebezpečná a môže rovnako ako jej manžel patriť k prívržencom Veď-Viete-Koho, aj keď je dcérou veľkého Albusa Dumbledora. Nie je verejným tajomstvom, že Blacková svojho otca celý život zapierala.

Kaitleyn bilo srdce ako splašené. Jej mama, ktorá sedela o pár stoličiek ďalej si čítala ten istý článok.

„Dievča," položil niekto na jej plece ruku. Otočila sa za známym hlasom krstného otca. „Albus to už rieši. Niet sa čoho obávať."

„Niet sa čoho obávať?" Kaitleyn prudko vstala. „Chcem tú ženu zabiť!"

„Kaitleyn, prestaň mať také reči, sú tu decká," upozornil ju Moody.

„Sú to lži!" zvolala.

„Je tam iba jedna lož," povedal jej Moody, „všetci dobre vieme, že nie si prívrženec Voldemorta. Ale všetko ostatné je pravda."

„Sirius je nevinný," vravela smutne. „On nie je vrah."

„Kaily," Minerva ju silno objala. „Dáme to do poriadku."

„Ale čo Sophie?"

***

Trojčarodejnícky turnaj bol natoľko populárny, že viac študentov si nechávalo posielať pravidelne noviny, aby boli v obraze, čo nové sa ohľadom neho deje. Preto viacerí neušla správa, ktorá sa tam ráno objavila.

Tí, ktorí to čítali, od Kaitleyn bočili. Ona celý deň zúfalo hľadala Sophie. Chcela ju objať a povedať jej, že to spolu zvládnu. Ale po nej a ani jej priateľoch nebolo ani stopy.

„Slečna Smithová," oslovil ju chlapčenský hlas, „teda, pani Blacková?"

Kaitleyn sa otočila a hľadela do očí Nevilla Longbottoma, syna Alice a Franka.

„Neville, nevidel si Sophie?"

„Je v klubovni. Je veľmi nešťastná z toho článku. Harry, Hermiona a Ron sú tam s ňou. Neprestaneme mať Sophie radi len preto, že sme sa dozvedeli o jej skutočnej rodine."

„Je to trocha inak ako to podáva Prorok," vravela mu Kaitleyn a ani nevedela, prečo mu to vysvetľuje.

„Veci sú skutočne inak ako píše Skeeterka," zhodnotil Neville. „Môžem sa vás niečo opýtať?"

„Samozrejme," prikývla.

Neville siahol do vrecka na habite a vybral z neho fotografiu. „Dala mi ju stará mama," povedal jej, keď jej ju podával.

Kaitleyn sa pozrela na fotografiu a srdce ju zabolelo. Bola na nej Lily, Alice a ona samotná. Najlepšie kamarátky.

„Ste priateľka mojej mamy," pokračoval Neville, „Kaily, však?"

„Áno," prikývla, „ani nevieš ako veľmi ma bolí to, čo sa stalo tvojim rodičom. Nezaslúžili si to. Alice a Frank boli pre seba ako stvorení."

„To hovorí aj starká," usmial sa chlapec.

„Voldemort nezničil len tvoju rodinu, Neville. Zničil aj rodinu Sophie. Boli sme veľmi šťastní. Ale v ten večer sa to všetko pokazilo. Prišli sme o všetko."

„Minule som bol pozrieť rodičov a ukázal som mame tú fotografiu," vravel Neville a ona mu ju podala späť, „usmiala sa, keď ju videla. Akoby si na okamih na niečo spomenula."

„Tvoji rodičia boli odvážni a skvelí aurori. Kiežby sa im polepšilo," po tvári jej tiekla slza.

„Sophie bude v poriadku. Má pri sebe svoju mamu a to je dôležité," povedal jej Nevile.

„Povieš jej, že by som ju chcela vidieť?" žiadala ho.

„Samozrejme, pani Blacková," prikývol Neville.

„Neville," usmiala sa na neho, „keby si niekedy niečo potreboval, som tu pre teba. A keď nabudúce pôjdeš za rodičmi, daj im za mňa pusu."

„S radosťou," opätoval jej úsmev a potom sa vybral do Chrabromilskej klubovne.

Kaitleyn stále myslela na tú fotografiu. Na ten široký úsmev na tvári Alice, ale aj na tvári Lily. Akoby sa s nimi smiala včera. A pritom to bolo toľko rokov.

Pozn. autorky:

Hore máte fotografiu, ktorú Neville ukázal Kaitleyn. Ale nehýbe sa, no :D

Ďalšiu kapitolu očakávajte už naozaj až budúci piatok :) mám ich síce predpísané dopredu, ale míňajú sa tak či tak. Ďakujem za vyše 1 000 hviezdičiek a aj za to, že sa blížime k 10 000 prečítaniu. Veľmi ma to teší a som šťastná za každú Vašu reakciu na túto poviedku.