„Viem, že existuje tisíc dôvodov,

ktoré mi hovoria, že to takto nemôže byť.

Znova ťa chcem mať blízko pri sebe,

potrebujem ťa objať a stratiť sa v tvojej koži.

A odhaliť, že vďaka tvojej láske sa cítim živá,

a že tvoje bozky vyliečia všetku moju bolesť.

S každým utajením bozkom,

zbavuješ ma všetkých mojich zmyslov.

Chcela by som snívať v tvojom náručí,

aby si ostal so mnou."

(Mayré Martinéz - Junto a ti)

21. augusta 1976

Dni do prázdnin ubehli ako voda. Kaitleyn mala prvýkrát pocit, že túži potom, aby bola sama. Aby odišiel Sirius a jeho priatelia. Pretože vždy, keď na neho narazila, mračil sa na ňu a často ho videla v prítomnosti iných študentiek. Dokonca si všimla aj pár prváčok, ako z neho nemôžu spustiť oči vo Veľkej sieni a jemu to očividne vyhovovalo, lebo sa usmieval od ucha k uchu.

Ale je tu veľmi trápilo, nemohla sa na to už ďalej pozerať. Preto chodila na raňajky posledné dni piateho ročníka veľmi skoro, aby tam nestretla Siriusa a jeho obdivovateľky. Jediné pozitívne bolo, že Siriusa nevídala s Arantzou. Dokonca ju jedného dňa videla s červenými očami, ako sa priveľmi mračí na Siriusa.

A tak Kaitleyn osamela na hrade. S Lily a Alice si stále písali listy. A celý júl sa predsa len cítila smutná a bez života. Spoločnosť jej robila Lola. Aj keď túžila po chvíľke samoty, spomínala na to, ako si minulé leto celý čas so Siriusom písali a žartovali. Teraz jej to chýbalo a vedela, že keď sa Sirius v septembri vráti, všetko bude inak. A z toho jej bolo veľmi smutno.

Na konci júla ju veľmi nepotešili výsledky VČU. Dosiahla iba 6 VČU. Vynikajúcu mala z Transfigurácie a Herbológie. Prekonáva očakávania z Čarovania, Elixírov a Starostlivosti o zázračné tvory. Z Obrany proti čiernej mágií prešla len tak-tak s dostatočnou. Ostatné predmety nedopadli podľa jej predstáv. Ale napriek tomu, všetky tie profilové, ktoré potrebovala pre svoje budúce povolanie, urobila, síce s odratými ušami, ale urobila. Nebol dôvod sa znepokojovať a Minerva bola spokojná tiež. Prezradila jej, že jej písomka z Transfigurácie bola najlepšia a že je na ňu veľmi pyšná. A tak bola Kaitleyn spokojná, hoci to mohlo predsa len dopadnúť trocha lepšie. Ako u jej priateliek. Lily mala vynikajúcu zo všetkého okrem Transfigurácie a Obrany proti čiernej mágií. Tam získala prekonáva očakávania. Alice bola na tom podobne, ale z Obrany proti čiernej mágie mala vynikajúcu, ale z viacerých predmetov mala prekonáva očakávania. Ale našťastie mala aj horšie známky a to hlavne z Dejín mágie a Veštenia, ktoré neurobila.

Kaitleyn chvíľku neopustila zvedavosť, ako asi dopadol Sirius. Chcela sa na to spýtať svojej mamy, ale napokon si to rozmyslela. Musela ho už konečne vypustiť z hlavy, hoci to bolo priveľmi náročné.

***

Trocha sa jej triasli nohy, keď stála pred bránou školy a pri sebe mala kufor. Práve sa pokúšala ujsť. Chcela konečne zažiť nejaké dobrodružstvo a prázdniny. Dúfala, že ju nikto nevidel. Postupovala presne podľa pokynov Lily a teraz pred ňou zastal veľký fialový autobus - Rytiersky autobus.

Sprievodca pomohol Kaitleyn s kufrom, zapísal si, kam dievča cestuje a podal jej účtenku. Rýchlo zaplatila a ponáhľala sa sadnúť si. Autobus vyštartoval a Kaitleyn pohľadom míňala veľký hrad.

Vedela, že nerobí správnu vec a že jej mama sa bude priveľmi hnevať, ale potrebovala opustiť múry školy, možno aj na pár hodín, kým Minerva, nahnevaná nepríde pre ňu a nevezme ju na silu zase preč.

Mala namierené do Londýna za Lily. Dohodli sa na tom počas písania listov a hoci mala Kaitleyn strach to urobiť, teraz cítila istú úľavu. Sledovala krajinu okolo, krajinu, ktorú nikdy nemala možnosť vidieť a o chvíľku uvidí Londýn a veľa ľudí. A dokonca uvidí, ako žijú muklovia. Veľmi sa tešila na Lilin dom, na jej rodičov a na všetko, čo príde.

Viezla sa autobusom niekoľko minút a stále nadšene hľadela von oknom, až kým autobus nezastal a sprievodca jej nepovedal, že už sú na mieste. Kaitleyn vystúpila a Lily s úsmevom ju už čakala. Hneď sa k sebe rozbehli a objali sa.

„Si tu," smiala sa Lily.

„Som tu," prikývla Kaitleyn a obzerala sa okolo seba. Ulica bola rušná, ľudia prechádzali okolo nich. Sledovala malé domčeky, ktoré lemovali celú ulicu. Všade boli pekné záhradky a ona sa cítila tak zvláštne, ale zároveň plná nedočkavosti.

„Poďme, bývam kúsok," viedla ju Lily dole ulicou a Kaitleyn si prezerala každý jeden dom, každú jednu záhradu a divné veci, ktoré vyzerali ako Rytiersky autobus, ale boli menšie. „To sú autá, mukli sa nimi prevážajú," vysvetľovala jej Lily. Počas cesty jej musela vysvetliť viac vecí a Kaitleyn sa neubránila úsmevu. Všetko bolo pre ňu nové a také nezvyčajné. Bol to ako úplne iný svet.

Zastavili pred béžovým dvojposchodovým domčekom s peknou udržiavanou záhradkou. Lily otvorila bránku a nechala Kaitleyn vojsť dnu. Potom sa pobrali ku vchodovým dverám.

„Mami, tati, sme tu," zvolala Lily na svojich rodičov, keď obe vošli dnu a ocitli sa v chodbičke a oproti bolo schodisko na druhé poschodie. Na zemi bol ružovkastý koberec a na stenách obrazy. Pôsobilo to veľmi príjemne. Kaitleyn sa rozhliadala a potom sa v chodbe objavili rodičia Lily.

„Dobrý deň," slušne pozdravila.

„Mami, tati, toto je Kaitleyn, moja najlepšia kamoška zo školy," predstavila ju Lily.

„Vitaj u nás, zlatko," pobozkala ju na obe líca mama Lily, Liv Evansová.

„Ďakujem," usmiala sa na ňu Kaitelyn.

„Lily nám o tebe stále hovorí," podal jej ruku aj otec Lily, Steven Evans.

„Samozrejme, lebo je to moja najlepšia priateľka," prikývla Lily. Kaitleyn si všimla, že sa viac podobá na otca, ale vlasy mala po mame. Liv Evansová mala vlasy presne také červené ako jej mladšia dcéra. Ale oči mala Lily po otcovi, pretože aj tie jeho boli také jasne zelené.

„Sme naozaj radi, že si mohla prísť na pár dní, Kaitleyn. Lily si veľmi chýbala. Veľmi sa potešila, že ťa mama pustila," vravela Liv.

„Áno, aj ja som rada, že som tu," prikývla Kaitleyn, ale vyhla sa pohľadu Liv, lebo pravda bola taká, že ju mama nepustila.

„Poď, pôjdeme do mojej izby a ukážem ti ju a potom vyrazíme niekam von," ťahal ju Lily hore po schodoch. A potom na koniec chodby a otvorila biele dvere do priestrannej izbičky. Bol v nej veľký poriadok a veľmi čisto. Pod oknom mala Lily stolík a na ňom poukladané nové učebnice, ktoré budú šiestaci potrebovať. Naľavo mala bielu skriňu a oproti nej posteľ. Navliečky boli biele s ružovými kvetinkami. A nad posteľou mala poličky, kde mala ďalšie knihy. Na stole sa jej vynímali fotografie v rámikoch. Na jednej boli iba ony dve, hýbali sa, smiali a kývala do objektívu a na druhej boli aj s Alice.

„Alice príde zajtra, pôjdem do kina a na nákupy," vravela Lily.

„Čo je kino?" spýtala sa jej Kaitleyn.

Lily sa dala do vysvetľovania, najprv jej opísala nejaký film a že kino je miesto, kde sa filmy prehrávajú. Kaitleyn z toho bola zmätená, ale snažila sa prikyvovať. Koniec koncov uvidí to zajtra a ak sa Lily to kino páči, tak nevidela dôvod, aby sa to nepáčilo aj jej.

„A Petunia?"

„Presťahovala sa na začiatku prázdnin k svojmu frajerovi. Volá sa Vernon. Je otrasný. Taký zadubenec. Nuž chodí domov iba na víkendy, občas, niekedy nepríde," vravela Lily smutne. „Čo už."

„Je mi to ľúto, Lil," súcitila s ňou Kaitleyn.

„Sirius sa ti neozval?" spýtala sa jej Lily.

„Nie," Kaitleyn pokrútila hlavou a cítila sa skleslo.

„Písal mi Potter," povedala Lily. Podišla k stolíku, otvorila jednu zásuvku a vybrala z nej list, ktorý následne podala najlepšej priateľke.

„Čauko, Evansová,

tak ako ide život? Predpokladám, že ti chýbam tak, ako ty chýbaš mne. Dva mesiace bez tvojej prítomnosti sú vážne ťažké. Počuj, Evansová, ale teraz vážne, čo keby sme potom skočili do Rokvillu. No niečo ako rande. Teda úplne by to mohlo byť rande, čo povieš?

Inak život ide pomaly. Práve je u mňa Sirius, došiel na dva týždne, lebo to už doma nemohol zniesť. Jeho brat je ako vždy úplný slizolinský princ a miláčik jeho rodičov a Sirius je ako obvykle outsider. Mám od teba tajne vyzistiť ako sa má jeho milovaná. Tak sa mi ozvi, prosím.

James."

Kaitleyn dočítala a pretočila očami. „Ehm, čo si mu odpísala?"

„Ešte nič," odvetila jej Lily, „na to jeho pozvanie na rande sa mi reagovať nechce."

„Prečo to konečne neprijmeš?" spýtala sa jej Kaitleyn.

„Pretože Potter je idiot, prečo asi, Kaily?" Lily krútila hlavou.

„No tak, Lil," Kaitleyn sa zasmiala, „prečo mám pocit, že si v skutočnosti myslíš niečo iné?"

„Ja neviem, Kaily," pripustila napokon Lily. „Potter mi v podstate nikdy neurobil nič zlé. Stále si pamätám ako sa ma zastal, no veď vieš, v tej záležitosti so Snapom. Ale inak sa vždy správal ako kretén. Neviem, či to chcem."

„Páči sa ti aspoň troška?"

„Jasné, že sa mi páči. James je fešák, ale ja neviem," zhodnotila Lily.

„Uvidíme v septembri, možno sa ľady prelomia," zasmiala sa Kaitleyn.

„A čo povieš na dodatok o tom, že Sirius sa pýta, ako sa má jeho milovaná?" spýtala sa jej Lily.

„Sirius sa môže pýtať na čo chce, ale odpovedať nedostane," rozhodla Kaitleyn.

***

Keď sa v ten večer ozval zvonček pri dverách, dievčatá si práve dolakovali nechty. Ale hlas, ktorý sa zdola ozýval, bol obom tak povedomý.

„Do kelu!" zanadávala Kaitleyn a obe dve vedeli, že musia zísť dole. „Čo sme vôbec čakali, že?"

„Ach," Lily sa na ňu pozrela trocha smutne. Obe vyšli z izby a zišli dole po schodoch.

Minerva McGonagallová stála v chodbe a tvárila sa hrozne vážne. Rodičia Lily sa mračili tiež.

„Mami, vysvetlím ti," povedala Kaitleyn.

„To mi teda vysvetlíš, to veru áno!" Minerva mierne zvýšila hlas. „Ako si to vôbec predstavuješ? Necháš mi jeden hlúpy list a zmizneš? Zbláznila si sa?"

„Prepáč," ospravedlnila sa Kaitleyn, „ja som iba, iba som chcela, byť s Lily. A opustiť hrad. Aspoň na pár dní a vedela som, že kebyže ti to navrhnem, tak to hneď zamietneš!"

„Tak si zosnovala útek?"

„Áno," prikývla a pozerala sa radšej dole na svoje topánky ako matke do očí. „A mrzí ma to. Ale pochop ma!"

„Pochop ty jednu vec, Kaitleyn," Minerva už nekričala, práve napokon, hovorila pokojne, „nemôžeš len tak odísť. Musí byť v bezpečí."

„Ale prečo?"

„Preto!"

„Pani profesorka," skočila im do rozhovoru Lily, „celé to bol môj nápad. Ja som Kaily navrhla, aby ku mne prišla a poradila som jej, ako sa sem dostane. Mrzí nás to. Ale chceli sme byť spolu. Veľmi sme si chýbali. Veď viete."

„Obe ste klamali," povedala Minerva, „vaši rodičia, Lily, mi práve teraz povedali, že si mysleli, že som dala svoje povolenie."

„Mrzí nás to," povedala Lily a adresovala to Minerve a potom sa otočila na svojich rodičov, „mrzí ma, že som klamala, ale chcela som, aby tu Kaily mohla ostať pár dní."

„To si vybavíme neskôr mladá dáma," mračila sa na ňu matka. „Madam, profesorka McGonagallová, chápeme vaše obavy o dcéru, ale možno by ste mali povoliť, aby to ostala. Nechcem vám do toho rozprávať a dievčatá sa naozaj nezachovali pekne, ale my sa vám o Kaitleyn postaráme."

„Pani Evansová," Minerva sa na ňu usmiala, „verím vám, naozaj verím aj vám aj vášmu manželovi, viem, že ste dobrí ľudia a Lily mám naozaj veľmi rada. Ale nie je to jednoduché. Vo veci je viac, niečo viac z nášho sveta."

„Rozumiem," prikývla Liv.

„Lily vám isto rozpráva o našom svete. Nie je taký jednoduchý, akoby sa možno mohlo zdať. Po svete momentálne kráča čarodejník, ktorý si zvolil veľmi temnú mágiu. A v hrade je Kaitleyn v bezpečí. Ako rodičia určite chápete, že sa ju snažím udržať v bezpečí."

„Prirodzene," prikývol Steven.

„Naozaj by som bola rada, keby bol svet jednoduchší a mohla by som ju tu bez obáv nechať. Ale mám veľmi veľké obavy," vravela im Minerva.

„Mami, prosím, sú to len dva týždne," žiadala ju Kaitleyn, „budem ti každý deň písať. Prosím."

„Dáme na ňu ten najväčší pozor," pridala sa na stranu Kaitleyn aj Liv.

„Pani profesorka, pekne prosím," usmiala sa na ňu Lily.

„Dobre," prikývla napokon Minerva a Kaitleyn sa na ňu prekvapene pozrela. Mala pocit, že práve teraz zle počula. „Ale dám váš dom strážiť našimi ľuďmi, ak sa neurazíte. Nejde o to, že by som vám nedôverovala, ale-"

„My to chápeme, pani profesorka," prikývol Steven, „nie sme čarodejníci a nemohli by sme zakročiť, keby sa niečo stalo ohľadom toho čarodejníka, čo ste spomínali. Úplne to chápeme."

„Ďakujem za porozumenie," prikývla Minerva. „A ďakujem, že tu môže Kaily stráviť zvyšok prázdnin."

„To my ďakujeme, pani profesorka," usmiala sa na ňu Liv, „Lily o vás vždy tak pekne hovorí, ste jej najobľúbenejšia profesorka. Rozprávala nám aj ako sa staráte o svojich študentov, že ste riaditeľkou jej fakulty. Naozaj toho o vás a hlavne o vašej Kaitleyn vieme veľmi veľa. Aj o vašom svete. Sme šťastní, keď vidíme, aká je naša Lily v tom svete šťastná."

„Lily je skvelá mladá čarodejnica. Má pred sebou veľa úspechov, dotiahne to v živote veľmi ďaleko, pani Evansová," opätovala jej úsmev Minerva.

„Ďakujem, mami," Kaitleyn ju objala, „sľubujem, že už ti nikdy viac nebudem klamať a veľmi ma to mrzí. Ale naozaj ti ďakujem. Si najlepšia."

Minerva ju pohladila po vlasoch. Čo by neurobila pre šťastie svojej dcéry? Hoci mala vážne obavy a vedela, že celé dva týždne do začiatku školského roka bude ako na ihlách a v noci veľa nenaspí. Ale chcela, aby bola Kaitleyn šťastná. A ak je jej momentálne šťastie byť s Lily, smiať sa a prerozprávať celé noci, tak nemohla namietať.

„Zajtra ma Lily vezme do kina," vravela Kaitleyn nadšene svojej mame.

„Čo je kino?"

„Je to také miesto, kde sa premietajú formy," vravela Kaitleyn.

„Filmy," opravila ju Lily.

„Filmy," zopakovala Kaitleyn, „filmy sú," zamyslela sa, „ja vlastne neviem, no uvidím zajtra a potom ti to opíšem, ako to celé vyzerá. A videla si tie divé veci, čo sa hýbu na ceste? To sú autá."

Minerva sa pousmiala. Vymenila si pohľad s Evansovcami. „Tak, ja by som už mala ísť a nechať vás, nech si užijete prázdniny. Budeš mi chýbať," pobozkala Kaitleyn na čelo.

„Aj ty mne, mami."

„Dovidenia, profesorka," rozlúčili sa s ňou Evansovci.

„Ešte raz ďakujeme, pani profesorka," poďakovala sa jej aj Lily.

„Uvidíme sa v novom školskom roku," prikývla Minerva a s obavou a ťažkým srdcom odišla.

Kaitleyn sa usmiala na Lily a tá na ňu žmurkla. „Neuveriteľne!"

***

25. decembra 1994

Ráno na Vianoce sa Kaitleyn prebudila veľmi skoro. Sotva svitalo a vonku veľmi snežilo. Na kraji postele bol položený balík. Hneď sa k nemu načiahla a rozbalila ho. Boli to biele šaty a boli vážne prekrásne. Presne také, ktoré by si vybrala aj ona sama. Bol k ním priložený list.

„Moja princezná Kaily,

všetko najlepšie k tvojím narodeninám a krásne Vianoce, láska. Je mi ľúto, že ich znova nemôžem osláviť s tebou, ale verím, že budúci rok to bude inak. Veľmi mi chýbaš. Ty aj deti. Prepáč, že som sa toľko neozval, ale sledujú ťa. A ja ťa nechcem dostať do problémov.

Som v poriadku, aj keď mi veľmi chýbate. Počul som, že dnes bude Vianočný ples. Tak si naň obleč tieto šaty, aby si bola tá najkrajšia. Škoda, že ťa v nich neuvidím, lebo isto budeš úplne dokonalá. Zabav sa trocha.

Znepokojujú ma tie veci ohľadom Harryho a smrťožrútov. Dávajte si pozor na Karkarova aj Snapa, neverím im ani nos medzi očami. Ale pokiaľ je na blízku Moody, tak vám nikto neublíži.

Napíš mi, či je všetko v poriadku a ako sa vyvíja tvoj vzťah so Sophie. Z jej listov sa mi zdá, že to je na dobrej ceste. Chcem, aby si bola šťastná a aby sa to medzi vami dvoma urovnalo. Nič si neželám viac ako toto.

Veľmi vás ľúbim,

Tichošľap."

***

„Nehovorila si, že nejdeš na Vianočný ples?" pýtala sa jej Minerva, keď Kaitleyn vyšla zo svojej izby upravená a v nových šatoch, ktoré jej dokonale padli.

„Rozmyslela som si to," vravela jej, keď opustili spoločné komnaty, „už dlho som na žiadnom nebola. Za celý svoj život som bola na troch a na všetky mám v podstate pekné spomienky. Aj keď ten jeden. Ten bol všelijaký, ale dopadol nakoniec dobre."

„Myslela som, že Crouchového syna vtedy zabijem. A potom som sa hrozne pohádala so starým Bartym."

„Áno, videla som, že ešte aj po toľkých rokoch sa sotva pozdravíte. Ale ja som ho nikdy nemala rada," vravela Kaitleyn.

„Nie ste samé," ozval sa za nimi hlas Divookého Moodyho. „Barty Crouch je nespravodlivý chlap, ktorý si nezaslúži svoju funkciu na Ministerstve mágie. Na môj vkus je ešte aj dosť veľký hlupák."

„Alastor, nevidela som ťa," odvetila mu Minerva.

„Nie každý vidí aj za seba, drahá Minerva," usmial sa na ňu Moody a potom sa obrátil ku Kaitleyn. „Ako sa má moja oslávenkyňa?"

„Rozhodla som sa ísť na ples," vravela mu Kaitleyn.

„Tak to dúfam, že venuješ svojmu krstnému otcovi prvý tanec," žmurkol na ňu svojím zdravým okom. „Neboj sa, tancovanie mi ide aj s touto drevenou nohou."

Kaitleyn sa zasmiala a prikývla.

***

Vianočný ples na počesť Trojčarodejníckeho turnaja sa niesol v pokojnom duchu. Kaitleyn sledovala Sophie. Na ples išla so svojím spolužiakom Deanom Thomasom, ale Kaitleyn videla, že medzi nimi je iba priateľstvo. Nelietali medzi nimi nijaké iskry. Harry šiel na ples so svojou spolužiačkou, ale jej meno akosi zabudla. Veľmi ale s Ronom netancovali. Ron stále sledoval Hermionu s Victorom Krumom a Harry nejaké staršie dievča, ktoré nikdy predtým nezaregistrovala. Po chvíľke si k ním sadla aj Sophie a prehovorila Harryho na jeden tanec.

Kaitleyn sa pousmiala a vybrala sa von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Spomínala na Vianočný ples, ten prvý, kde sa so Siriusom pobozkali. Keď jej vyznal svoju lásku a ona jemu tu svoju. Kráčala a ocitla sa pre Zakázaným lesom, presne na tom istom mieste, kde sa to celé stalo.

Zavrela oči, nadýchla sa a nechala sa unášať spomienkami. Keď však otvorila oči, jej pohľad upútala červená ruža v snehu. Okamžite sa pre ňu zohla a ovoňala ju. Potom sa otočila a hľadala osobu, ktorá tam ružu dala, ale nikoho nevidela. Až potom si všimla stopy v snehu. Vydala sa za nimi do Zakázaného lesa.

„Tichošľap!" zvolala. „Si tu, však si tu?"

Nepočula žiadnu odpoveď a stopy končili pred veľkým stromom, so širokým kmeňom. Kaitleyn bilo srdce ako splašené. Vedela, že je blízko.

„Vieš o tom, že tento les je zakázaný?" ozval sa za ňou hlas jej manžela.

„Láska," Kaitleyn sa okamžite otočila a bez váhania mu skočila do náruče.

Odhrnul jej vlasy z tváre, pevne ju zovrel vo svojom náručí. „Vedel som, že budeš v tých šatoch dokonalá."

„Si tu?" zalapala po dychu. „Zbláznil si sa?"

„Zbláznil som sa v ten deň, kedy som sa do teba zamiloval, úplne som sa zbláznil," nežne jej šepol pred jej perami a potom ju pobozkal.

Chvíľku sa bozkávali a začalo znova snežiť. „Nemal by si tu byť, niekto by nás mohol vidieť," vravela mu.

„Všetci plesajú, zlatko," zasmial sa. „Musel som ťa vidieť na chvíľku. Máš narodeniny."

„Veľmi riskujeme," vravela so strachom v hlase.

„Čo by bol život bez rizika, Kaily?" spýtal sa jej Sirius a na tvári sa mu pohrával úsmev.

„Ach, zlatko," silno ho objala. „Príšerne si mi chýbal, ja som si myslela, že sa zbláznim. Znova. Ale už by si mal ísť, niekam ďaleko. Aby ťa nenašli."

„Neboj sa o mňa, Kaily, ale nepoviem ti, kde sa skrývam, ale som naozaj dobre ukrytý. Okrem toho mi dnes niekto pomohol, aby som tu mohol byť. Ale to ti poviem niekedy inokedy. Všetko je v poriadku, dobre? Milujem ťa a chcel som byť aspoň na pár minút s tebou. Vidieť ťa a pobozkať ťa."

„Aj ja ťa milujem," znova vyhľadala jeho pery.

„Si taká nádherná," Sirius ju nedokázal pustiť zo svojho náručia. Urobil s ňou otočku a začal si pohmkávať melódiu ako za starých čias. „Ako dlho sme spolu netancovali?"

„Priveľmi dlho, Tichošľap," srdce jej bilo ako splašené. Všetko to bolo ako sen. Bol tu pri nej a ona bola v jeho náručí. Presne tam, kde patrila. Dlho ju pobozkal na pery a ona sa chvela v jeho náručí.

Ale v ďalšej chvíli sa premenil na veľkého čierneho psa. Zabrechal a potom zmizol v útrobách Zakázaného lesa. A ona tam pár minút iba stála, vločky jej dopadali na tmavé vlasy a zachytávali sa na pár minút v nich, až kým sa neroztopili. Cítila sa šťastná a líca jej horeli.

Pozn. autorky:

Viem, že dneska nie je piatok, ale v piatok odchádzam na víkend preč, takže pridávam novú kapitolku teraz, lebo som zvedavá, čo na ňu poviete. Čakali ste takéto prekvapenie? 

Mimochodom už má tento príbeh takmer 1 000 hviezdičiek, čo ma neskutočne teší <3 ďakujem veľmi pekne za podporu a dúfam, že sa Vám tento príbeh bude páčiť aj naďalej.