„Vravieval som ti toľko hlúposti,

a ty mne tiež.

Medzi nami dvomi

bolo vždy všetko také jednoduché.

Až kým raz ľadový vietor,

nevnikol do miestnosti

a zmrazil mi telo aj srdce.

Prebudil vo mne dávny strach

a zmocnil sa nás hrozný zmätok."

(Reyli Barba – Perdóname en silencio)

31. máj 1976

Kaitleyn sa vrátila do Chrabromilskej klubovne a zamierila rovno do izby, lebo nikde nevidela Lily ani Alice. Obe boli dnu a Lily bez prestania plakala.

„Lily, to bude dobré," Kaitleyn si k nej okamžite prisadla. Lily však stále nariekala, bolo jej smutno z toho, ako ju Snape nazval. Stále opakovala, že si myslela, že sú priatelia a on jej priamo do očí povedal niečo také hrozné a že možno mal Potter celý čas pravdu a Snape si nezaslúži, aby sa s ním priatelila.

Okrem toho bola veľmi nahnevaná aj na Jamesa so Siriusom. Podľa nej to už naozaj prehnali a v tomto prípade s ňou Kaitleyn súhlasila.

„A čo sa stalo po tom, ako som odišla?" pýtala sa Lily.

„Nič zvláštne," odvetila jej Kaitleyn, „vynadala som im všetkým trom, pohádala som sa poriadne so Siriusom a myslím, že to je koniec už úplne všetkého. Od dnešného dňa budeme zrejme iba dvaja cudzí ľudia, ktorí sa budú navzájom vyhýbať a modliť, aby spolu nemuseli pracovať na nejakej hodine. Ovšem, ak som urobila VČU a nevyrazia ma zo školy."

„Urobila si ich," povedala jej Alice.

„Ešte nás zajtra čaká Transfigurácia," pripomenula im Lily. „Ale toho sa ty, Kaily, báť naozaj nemusíš."

„Nikdy nevieš," povzdychla si Kaitleyn a smutne sa usmiala na najlepšiu priateľku. „Musíme to celé vypustiť z hlavy. Je mi ľúto, ako to dopadlo so Snapom, Lil, ale osobne si myslím, že ti bez neho bude lepšie. Či si James a Sirius vstúpia do svedomia, to neviem posúdiť. Musíme jednoducho ísť ďalej. Zajtra nás čaká posledná skúška a potom prídu prázdniny. A ja tu zdochnem od nudy asi."

„Kiežby si mohla na pár týždňov ku mne," napadlo Lily, „obe dve by ste prišli a šli by sme na nákupy a tak. Bolo by to skvelé."

„Aké máš plány s Frankom na leto, Alice?" spýtala sa jej Kaitleyn.

„Nuž neviem, či ma naši pustia, Frank býva odo mňa dosť ďaleko. Ale snáď ich nejako presvedčím, aby som mohla ísť k Frankovi a jeho rodičom aspoň na týždeň. Alebo Frank k nám," premýšľala Alice, „ale asi mi to nedovolia. Spustia to, aká som mladá, aby som mala frajera."

„Iba sa o teba boja," Lily sa na ňu smutne usmiala. „Takí rodičia sú."

„Buď rada, že sa o teba neboja tak prehnane ako moja mama, ktorá ma väzní na tomto hrade a nepustí sa ma ani len za jeho hranice bez dozoru," znova si povzdychla Kaitleyn, „asi fakt budem čakať na princa, ktorý ma raz odtiaľto dostane. Inak to vážne nevidím."

„Myslíš, že," Alice sa na ňu zvláštne pozrela, „že niekedy stretneš niekoho, koho budeš ľúbiť viac ako Siriusa?"

„Sirius ma každým dňom sklamal viac a viac," vravela Kaitleyn smutne, „možno to tak nemá byť. Možno sme si neboli súdení. Ja neviem. Dnes sa ku mne správal, akoby som mu ublížila najviac na svete a pri tom, to on sa bozkával pred pol rokom s tou príšernou babou. A včera," Kaitleyn sa v očiach zaleskli slzy, „som ich videla, ako jej pomáha s domácou úlohou a stále sa na ňu usmieval. Myslím, že spolu začali chodiť, alebo sa k tomu schyľuje."

„To určite, nie, Kaily!" Lily ju chytila za ruku.

„Už je to jedno, už sa stalo," Kaitleyn sa snažila zamaskovať svoju veľkú bolesť. Sirius jej dnes vynadal do udavačov, posmieval sa z nej a ona mu to síce oplatila tým, že mu povedala, že vyzradí ich tajomstvo. Ale aj tak bola nadmieru smutná z toho, že sa k nej tak správal. Ich cesty sa už zrejme definitívne rozišli.

***

„Sirius, musíš niečo urobiť!" James sa s ním hádal celú cestu do klubovne. „Ak Kaily niečo povie, tak sme pekne v keli!"

„Nič nepovie," presviedčal ho Sirius, „Kaily by to neurobila. Môže byť na mňa nahnevaná, ale vy traja s tým nemáte nič spoločné, aby vás stiahla so mnou. Nie, toto som si istý, nech by bola na mňa hocijako nahnevaná, nepovie to. Nie je taká."

„Dnes vyzerala veľmi nahnevane, podarilo sa jej ma odzbrojiť!"

„Dobre som ju to naučil, no," zasmial sa Sirius.

„Ty si neuvedomuješ v akej sme kaši?"

„Ale áno, uvedomujem, ale hovorím ti, Kaily to nepovie," snažil sa ho upokojiť Sirius.

„Nemôžeš to s ňou nejako urovnať?" navrhoval mu najlepší priateľ.

„Myslíš, že nechcem? Chcem, ale nejde to. Je na mňa príliš nahnevaná a dneska som si to u nej zase pokazil. Okrem toho ma včera videla s Arantzou a mal si vidieť ten pohľad."

„Čo si robil, do pekla, s tou babou?"

„Iba ma požiadala, aby som jej skontroloval úlohu z Obrany proti čiernej mágií, čo som mal robiť?"

„Povedať nie?"

„No tak, Paroháč," Sirius pokrútil hlavou. „Snažím sa proste zabudnúť na Kaily."

„Prečo?"

„Pretože mi dala jasne najavo, že medzi nami nič viac nebude. Lenže to je ten problém. Na ňu sa zabudnúť nedá, je to Kaily. Ona nie je ako ostatné. Ona je iná. Veď vieš, ako to myslím. Tiež je pre teba Lily jediná na svete," vravel mu Sirius.

„Lily ma po dnešku nebude chcieť vidieť ani len na fotografii," povzdychol si smutne James, „a to všetko kvôli Ufňukancovi. Jediné pozitívne na tom celom je, že ona nebude chcieť viac vidieť už ani jeho. Ako jej to mohol povedať, vôbec?!"

„Je to kretén," zhodnotil jednoducho Sirius.

***

2. jún 1976

Piataci už mali oficiálne po skúškach. Preto využili pekné počasie a väčšinu voľného dňa trávili pre jazere. Kaitley, Lily a Alice sa tiež rozhodli využiť pekné počasie a usadili sa v tráve. Skúška z Transfigurácie im všetkým trom prišla celkom jednoduchá a už iba trebalo počkať na výsledky.

„Tento rok sa toho toľko stalo," zhodnotila Kaitleyn, „naozaj veľa."

„Aj dobrého, aj zlého," doplnila ju Lily, akoby jej vedela čítať myšlienky. „Ale snáď bude už iba lepšie."

„Som rada, že si Severusovi neodpustila, Lily," povedala jej úprimne Alice a zapletala si dlhé vlasy do vrkoča, lebo jej bolo teplo. „Je to síce fajn, že sa ti prišiel ospravedlniť, ale prehnal to priveľmi. Nezaslúži si tvoje priateľstvo, ani tvoje odpustenie."

„Nedokážem mu odpustiť, správal sa ku mne naozaj hrozne," vravela im smutne Lily, „brala som ho ako svojho priateľa. Dva roky pred tým, ako som vôbec šla na Rokfort, bol môj jediný priateľ. Nečakala som, že sa ku mne zachová takto."

„Niektoré priateľstvá nevydržia, rovnako ako niektoré lásky," smutne doplnila Kaitleyn a potom spozorovala skupinku štyroch priateľov, ako sa zložili pri jazere, iba kúsok od nich.

Lily sa pozrela tým istým smerom a zatvárila sa znechutene. „Nikdy od nich nemáme pokoj."

„Kočky, budem musieť už ísť," Alice sa zdvihla z trávy, „idem za Frankom."

„Utekaj," usmiala sa na ňu Kaitleyn, „aspoň, že ty nemáš problémy s láskou a priateľmi."

„Nebuďte už smutné," žiadala ich Alice, hoci ich úplne chápala. „Uvidíme sa na večeri," dodala a potom odbehla.

„Sme také smoliarky, Lily," povedala Kaitleyn.

„Zrejme," prikývla Lily.

Kaitleyn sa znova pozrela smerom k Siriusovi, Jamesovi, Remusovi a Petrovi. Práve k ním prišla skupinka dievčat. Na ich čele bola samozrejme Arantza a Kaitleyn odvrátila pohľad.

„Poďme preč, Kaily," povedala jej odrazu Lily a zberala sa na odchod. „Nemám chuť tu byť."

„Áno, dobre," Kaitleyn tiež vstala a oprášila si trávu z oblečenia.

„Poď," súrila ju Lily.

„Čo je, Lily?" Kaitleyn sa na ňu prekvapene pozrela a potom sa znova pozrela smerom k partii chlapcov a v srdci ju bodlo.

„Nechcela som, aby si to videla," povedala potichu Lily.

Sirius bozkával Arantzu a tento raz to vôbec nevyzeralo tak, že by sa mu to nepáčilo, alebo žeby ho ona pobozkala na silu.

„Ten hnusný klamár," do oči sa jej valili slzy. Stále tam stála a hľadela na nich. Po chvíľke sa prestali bozkávať a Arantza so skupinkou priateliek odišla preč.

„Kaily, nie!" stopla ju Lily, keď sa Kaitleyn chystala vynadať Siriusovi.

„Nestoj mi v ceste, Lil!" Kaitleyn ju obišla a vybrala sa smerom k Siriusovi.

Ten sa opieral o strom a usmieval sa. Rukou si vošiel do vlasov, aby si ich upravil. Keď spozoroval rútiacu sa Kaitleyn, nahodil úškrn.

„Čo je zase?" spýtal sa jej. „Vyzeráš ako besná mačka!"

„To čo je za prirovnanie?" nadvihla obočie. „Hovorí sa besný pes a to ty sa presne tak chováš. Prečo asi, však?"

„Čo máš zase za problém?"

„Čo mám ja za problém?" zvýšila hlas. „Si hnusný klamár!"

„Povedal som ti, že nebudem čakať večne na tvoje odpustenie za niečo, čo som aj tak neurobil. A že nedokážem žiť s tým, že mi neveríš a upodozrievaš ma!"

„Si pokrytec, Black, aby si vedel!"

„Čo ty vlastne chceš, Kaily?" priblížil sa k nej. „Na jednej strane sa na mňa hneváš za bozk, ktorý sa poriadne ani nestal, ale na druhej strane nevieš prekusnúť, keď ma vidíš s inou. Keby si sa nechovala pred takmer pol rokom akoby som urobil neviem, čo hrozné, teraz sme tu mohli spolu byť a oslavovať koniec skúšok."

„Takže to je moja vina?"

„A koho snáď? Ja som sa ospravedlnil, vysvetlil som ti, povedal som ti, že som v tom nevinne. Povedali ti to moji priatelia a tvoje priateľky, tak potom?"

„Je mi to jedno, rob si čo chceš, bozkávaj si koho chceš! Naozaj ti mám veriť, že si v tom bol vtedy nevinne, keď teraz sa s ňou vláčiť a bozkávaš ju pred mojimi očami?"

„Nebozkával som ju pred tvojimi očami, ani som ťa nevidel, že tu si," ozrejmil jej to Sirius.

„Neznášam ťa!" skríkla na neho.

„Vidíš a aj napriek tomu, ja ťa stále ľúbim," odvetil jej potichu.

„Veľmi ma ľúbiš, keď sa bozkávaš s inou," zadržiavala slzy. „Ako mi môžeš klamať do očí?"

„Kaily, poďme," Lily ju potiahla za ruku. „Poď už. Kašli na neho," žiadala ju.

Kaitleyn venovala nahnevaný pohľad Siriusovi a potom dovolila Lily, aby ju odviedla.

***

„Tak to bolo nanajvýš nepríjemné," zhodnotil James, keď Lily a Kaitleyn zmizli v hrade.

„Správal som sa k nej ako debil," priznal si Sirius.

„Hlavne jej naozaj klameš, Sirius," pripomenul mu Remus, „všetci dobre vieme, že si Arantzu pobozkal iba preto, lebo si vedel, že ona je blízko a chcel si, aby to videla."

„Aby si videl, ako žiarli," doplnil James. „Presvedčil si sa, že áno. Tá baba je stále do teba blázon."

„Tak čo mám robiť?" pýtal sa Sirius svojich priateľov. „Aj ja som stále blázon do nej. Ale keď jej sa nedá nič normálne vysvetliť a teraz som to asi vážne pokazil, keď som pobozkal Arantzu. Som ja ale debil."

„Sú len dve možnosti, kamoško," James ho priateľský poťapkal po ramene, „buď sa pokúsiš naozaj na ňu zabudnúť, alebo budeš rozmýšľať nad tým, ako to celé odčiníš."

„James má pravdu," prikývol Remus.

„Lenže po tomto mojom výstupe nebude mať chuť ma ani len vidieť," povedal smutne Sirius. „Možno ona naozaj nie je pre mňa."

„Kašlite už na tie baby," zakročil Peter a ovieval sa zošitom, „poďme si niečo zahrať do klubovne. Zhorím tu."

„Áno, poďme," prikývol Sirius, „mám chuť na šach."

James a Remus prikývli a chlapci sa vrátili do hradu.

***

25. november 1994

Nič nepomáhalo. Kaitleyn nakričala na otca, na matku, ale nič z toho nepomohlo. Harry Potter musel súťažiť v Trojčarodejníckom turnaji. A ona sa takmer zbláznila od strachu, keď ho sledovala počas prvej úlohy. Znova zatvárala oči, lebo sa nedokázala na to pozerať. Ale Harry si s Uhorským chvostorožcom poradil úžasné. A to všetko vďaka svojmu talentu na lietanie.

Ale aj tak bola stále nahnevaná na svojho otca, že toto dopustil. Ak bola prvá úloha taká zložitá, čo ich bude čakať potom.

Tak veľmi teraz túžila po Sirisuovej prítomnosti. Ale posledné týždne jej od neho neprišiel ani len list. Kaitleyn začínala byť už zúfala.

„Nemôže ti odpísať," povedala jej Sophie, keď si ju aj Harryho dala zavolať do komnát svojej matky. „Povedal nám to."

„Povedal?" spýtala sa Kaitleyn prekvapene.

„Pred prvou úlohou, písal som mu list. Chcel so mnou hovoriť osobne. Cez kozub. Aj so Sophie," vravel jej Harry, „rozmýšľali sme, kto hodil moje meno do čaše a Sirius nám povedal nejaké veci o smrťožrútoch, ako je Karkarov."

„Počkať, počkať!" Kaitleyn ho stopla. „Sirius s vami hovoril?"

„Áno," prikývla Sophie.

„Aha," Kaitleyn nevedela, čo má povedať. Cítila sklamanie.

„Nemôže s tebou hovoriť, Kaitleyn," povedal jej Harry, „sledujú ťa. Všetci o tom vedia. Vedia, že si tú. Už aj Crouch to vie."

„Viem," pošepkala.

„Sirius by s tebou chcel hovoriť, ale bojí sa o teba," pokračovala Sophie, „a nechce, aby ste sa prezradili. Ale bude to v poriadku."

„Ehm," Kaitleyn zadržiavala slzy.

„Ľúbi ťa," povedala Sophie, „to sme ti mali odkázať, ale potom prišla tá prvá úloha a akosi sme nemali čas, ti to povedať."

„Kde je Sirius?" spýtala sa ich.

„Nevieme," odvetil je Harry.

„Je blízko, však?" spýtala sa znova Kaitleyn.

„Kate, my to fakt nevieme," vravela jej Sophie, „musíte obmedziť korešpondenciu medzi sebou. Bohužiaľ."

„Ehm," prikývla Kaitleyn neprítomne.

***

Kaitleyn si obhrýzla takmer všetky nechty. Situácia bola vážna. Harryho niekto prihlásil do turnaja a mala pocit, že jej otec pred tým zatvára oči. A nemohla to prebrať so Siriusom. Poslala list Remusovi, čo si o tom myslí a potom zamierila do riaditeľne.

Kamenná príšera ju vpustila dnu a ona vyšla po točitom schodisku hore. Počula hlasy z pracovne riaditeľa, ale aj napriek tomu stisla kľučku a vošla dnu.

Albus Dumbledore sedel za svojím stolom a jedol citrónový drops. Pokrútila očami, keď to videla. Pri obloku stál Severus Snape a spoločnosť im robil ďalší muž, ktorého naozaj nerada videla.

„Ale, ale," uškrnul sa muž a dlhé blond vlasy sa mu leskli. „Počul som už tie chýry."

„Čo tu robíš, Malfoy?"

„Nič o čom by si musela vedieť, Kaitleyn," odvetil jej Lucius Malfoy, „iba som sa prišiel o niečom pozhovárať s tvojím otcom."

„Pamätáš si Franka Longbottoma?" spýtala sa ho Kaitleyn.

„Čo? Prečo by som mal?"

„Tak pamätáš?"

Malfoy letmo prikývol a tváril sa povýšenecky. Kaitleyn urobila pár krokov smerom k nemu a tvárila sa vážne. „Frank Longbottom a jeho manželka Alice, taká veselá žena, určite si pamätáš aj ju. Však?"

„Čo chceš, Kaitleyn?"

„Majú syna," povedala mu Kaitleyn, „ale nemôžu sa o neho starať. Ale ten chlapec nie je sám. Takže, Malfoy, ak mu tvoj syn ešte niekedy ublíži, ublížim ja tvojmu synovi. Je ti to jasné?"

„Dumbledore, toto si vyprosím!" Lucius prešiel pohľadom z Kaitleyn na Dumbledora.

„Je to jasné?" zopakovala otázku Kaitleyn.

„Lucius, odprevadím ťa k bráne," prerušil ticho Snape. Malfoy vrhol nepriateľský pohľad na Kaitleyn, ale potom poslúchol Snapa a obaja opustili riaditeľňu.

„Žiadne výčitky?" spýtala sa Kaitleyn Dumbledora. „Kaitleyn prehnala si to," napodobnila jeho hlas.

„Nie si poručníčka toho chlapca," pripomenul jej Dumbledore, „rovnako, ako nie si poručníčka Harryho."

„Ale áno som," oponovala mu, „som Harryho krstná mama. Sľúbila som Lily, že sa o neho postarám."

„Čomu vďačím za tvoju návštevu?"

„Sledujú ma," povedala smutne, „ale to určite vieš. Čo tu chcel Malfoy?"

„Rád by sa vrátil do školskej rady," odvetil jej Dumbledore.

„Niečo chystá. Traja smrťožrúti v tejto škole, v tejto chvíli," pripomenula mu ona. „Teraz, keď už všetci vedia, že som živá a tu, môžem opustiť školu?"

„Pýtaš si odo mňa povolenie?" spýtal sa jej Dumbledore.

„Chcem ísť pozrieť strýka," povedala mu na rovinu.

„To by si mala," odvetil jej Dumbledore.

„Nebudem sa pýtať, či mu mám odkázať, že ho pozdravuješ," Kaitleyn sa vlažne pozrela na svojho otca. „Alebo mám?"

„Nie," pokrútil hlavou a ona bez ďalších slov opustila jeho pracovňu.

***

Bol už večer a vonku veľmi fúkalo. Kaitleyn si vytiahla limec kabáta ešte vyššie, aby jej nebola zima. Už aj tak sa celá triasla. Kráčala po prázdnej Rokvillskej uličke, neuvedomujúc si dvoch očí, ktoré ju sledovali.

Zastala pred ošumelým hostincom a otvorila staré dvere. Vo vnútri niečo zapáchalo a staré stoly vyzerali špinavé. Aj steny v hostinci boli opadané a všetko to tam pôsobilo ako v nejakej zapadnutej diere. Dnu sedelo niekoľko hostí, ale nikto si moc nevšímal mladú ženu, ktorá vošla dnu. Zamierila priamo k ošumelému baru.

„Čo si dáte?" spýtal sa jej hostinský, ale nepozrel sa na ňu.

„Jednu ohnivú whisky," odvetila.

V tej chvíli sa hostinský na ňu pozrel. Hľadel na ňu ako na nejaké zjavenie. A na tvári sa mu mihol úsmev. „Kay!"

„Ahoj, strýko," opätovala mu úsmev.

„Poď," pobádal ju a odprevadil ju dozadu hostinca, kde mal izbu. Mal tam iba posteľ, stôl so stoličkami a police s knihami. Najdôležitejší bol pre neho obraz, ktorý visel na stene. Bola na ňom dievčina.

„Ahoj, Ariana," usmiala sa Kaitleyn na obraz.

„Kay, moja Kay," Aberforth Dumbledore z nej nespúšťal oči. „Ale kedy si sa vrátila? Nerozumiem tomu."

„Už som na Rokforte dlhšie," ozrejmila mu, „ale nemohla som vychádzať, ako za starých čias, rozumieš." A vysvetlila mu, čo sa stalo.

„Albusovi neodpustím v živote veľmi veľa vecí," zhodnotil Aberforth, „a jednou z nich je to, že ti dovolil odísť v takom stave. Vtedy pred rokmi. A zase sme ťa stratili. Ariana a ja."

„Som späť a odhodlaná bojovať o svoje šťastie," vravela mu Kaitleyn.

„To je moje dievčatko," Aberforth ju pohladil po vlasoch. „Už som ti povedal, že máš oči ako ona? Ako Ariana?"

„Niekoľkokrát, strýko a som na to hrdá," znova sa pozrela na obraz svojej tety Ariany.

„Keď som stratil Arianu, myslel som si, že môj život už bude navždy peklo a potom si do neho prišla ty. Nádej na lepší život, na rodinu. A potom si zmizla. Nemal som už dôvod na úsmev, Kay. Ale teraz."

„Som späť," načiahla sa za jeho rukou.

„Albus si ťa nezaslúži," odvetil jej smutne Aberforth. „Rovnako ako si nezaslúžil Arianu."

Kaitleyn mu opätovala smutný pohľad. „Už neodídem, sľubujem."

Pozn. autorky:

Som rada, že sa mi zatiaľ darí pekne pridávať kapitolu každý piatok :) už sa mi tie predpísané pomaly míňajú, takže by som sa asi mala spamätať a začať rýchlo písať ďalej. 

Ako vždy, dúfam, že sa Vám nová kapitolka páčila, ak Vám Kaily už ide na nervy, nebojte sa, aj mne :D ale prospeje im, že sú troška od seba, uvidíte :) sľubujem, že sa to začne lepšiť. A okrem toho sa nám teraz v deji objavila ďalšia dôležitá postava a človek v živote Kaitleyn. Stretneme sa s Aberforthom aj v minulosti, už čoskoro :)

Prezradím Vám ešte toľko, že v ďalšej kapitole Vás bude čakať veľké prekvapenie. Čo myslíte, aké?