„Moje srdce nemôže zabudnúť,

na tie smutné zasnené oči, ktoré som milovala.

Nechala som sa ovládnuť ilúziou

a stratila som stopu

a teraz viem, že on je všetkým tým,

čo som hľadala."

(Maria Elisa Camargo – Digale)

15. januára 1976

Kaitleyn sa chcela pripravovať na VČU, ale v klubovni a aj v knižnici bolo viac a viac ľudí. Dokonca zazrela aj Jamesa so Siriusom, ako sa začali učiť a pritom to boli najlepší študenti z ročníka. Na rozdiel od Lily, ktorá bola najšikovnejšia, lebo mala prečítaných veľa kníh, chlapci mali na čarovanie jednoducho talent, ale nepotrebovali množstvo kníh, aby vynikali.

Keďže Kaitleyn občas nepomohli ani knihy, ani vlastné schopnosti, musela tráviť na učebnicami a poznámkami oveľa viac času. Požiadala mamu, aby sa mohla učiť v starej učebni Transfigurácie. Zavrela sa tam, rozložila si poznámky po lavici a pustila sa do čítania.

Netrvalo dlho a do učebne vošiel Sirius. Zavrel za sebou dvere vo chvíli, keď Kaitleyn nahnevane vstala zo stoličky: „Čo tu robíš?"

„Musíme sa porozprávať," odvetil jej Sirius, „útek nebude nutný," namieril prútikom na dvere a tie sa zamkli.

„Veľmi vtipné," zamračila sa, „ako si ma našiel?" spýtala sa ho, ale on sa tváril pobavene. „Aha, je mi to jasné. Tá hlúpa mapa!"

„Tá mapa nie je hlúpa, Kaily," odvetil jej Sirius pokojne, „ale áno, našiel som ťa aj podľa nej, hoci som tipoval, že budeš tu."

„Čo chceš?"

„Šancu."

„Šancu na čo?"

„Vysvetliť ti to!"

„Nepotrebujem žiadne vysvetľovanie," zamračila sa na neho, „videla som to na vlastné oči. Bozkával si inú. Deň po tom, čo si mi vyznal lásku, čo si ma donútil ti povedať, že ťa ľúbim."

„Ja som ťa nenútil," oponoval jej Sirius, „a všetko, čo som ti v ten večer povedal, bola pravda. Nepobozkal som Arantzu, ona pobozkala mňa. A je mi to ľúto, ale nemohol som tomu zabrániť. Takže sa prestaň hnevať a pokračujme tam, kde sme skončili."

„Myslíš si, že je to také ľahké?" spýtala sa ho. „Pokračovať tam, kde sme skončili, len preto lebo mi povieš, že to bolo inak, ako som to videla?" Ruky si dala v bok a jej pohľad bol prísny.

„Nehovorím ti to iba ja. Bola tam aj Lily, James, ostatní a všetci videli, ako to naozaj bolo. Ak neveríš mne, dobre, ale to že neveríš vlastnej najlepšej priateľke, to je už na zamyslenie!"

Kaitleyn sklopila zrak, pretože sa jej slzy začali hrnúť do očí a nechcela pred ním plakať. Nevedela, čo povedať. Nechápal to. Vždy, keď zavrela oči, mala to pred sebou. Čo ak sa to stane znova? Znova bude iba smutná.

„Sirius, ja nechcem, aby sme pokračovali tam, kde sme skončili," zodvihla hlavu a snažila sa potlačiť slzy. „Teraz to nechcem riešiť. Chcem sa pripravovať na skúšky."

„A kedy to budeme riešiť?" spýtal sa jej.

„Asi nikdy. Skončilo sa to. Nechcem žiť s obavou, že to na mňa iba hráš," povedala smutne.

„Ja na teba nič nehrám, Kaily," odvetil jej Sirius. „Ale ak si naozaj toto o mne myslíš, tak asi máš pravdu. Nemá to zmysel. Nemohol by som chodiť s babou, ktorá by mi neverila."

Kaitleyn ostala v šoku. Iba na neho hľadela a nedokázala nič povedať. Sirius jej opätoval pohľad a potom sa vybral von z triedy. Nezastavila ho, nič nepovedala.

„Tak toto bude lepšie," pomyslela si Kaitleyn, keď si sadla späť na stoličku a pritiahla k sebe zošiť s poznámkami. Nedokázala sa učiť. Po tvári jej tiekli slzy.

***

Sirius sa vrátil do klubovne a rovno šiel do chlapčenských spálni. Chlapci rozoberali budúce dobrodružstvo, ale Sirius nemal náladu.

„Čo sa deje, Tichošľap?" spýtal sa ho James.

„Hádaj trikrát, Parocháč."

„Kaily?"

„Ehm," prikývol Sirius a vysypal si do ruky plnú hrsť fazuliek každej chuti. „Nemá to zmysel."

„Čože?"

„Povedala mi, že nemôže žiť s obavou, že to všetko na ňu iba hrám. Neverí mi, neverí vám. Nemôžem byť s babou, ktorá mi vôbec neverí," povedal smutne Sirius a hľadel na fazuľky vo svojej dlani. „Prečo mi to robí?"

„Cíti sa dotknuto," povedal mu Remus, „ale ju to prejde."

„Len neviem, či vtedy ešte budem voľný," odvetil Sirius a vysypal si celú hrsť do úst.

„Možno ju to naozaj prejde, keď už bude neskoro," zhodnotil James a Sirius iba prikývol. „Vypusťme teraz ženy z hlavy a poďme si premyslieť ďalší spln. Kedy bude, Námesačník?"

„O dva týždne," odvetil Remus.

Sirius počúval priateľov iba na pol ucha. Myšlienkami bol stále pri Kaitleyn. Naozaj ho nahnevala tým, že mu neverila. A zrejme má James pravdu. Jedného dňa ju to prejde, ale je pravdepodobné, že už bude neskoro.

***

26. marca 1976

Zimu vystriedala jar. A piatakom sa krátil čas do skúšok Vynikajúcej čarodejníckej úrovne. Už všetci sedeli nad knihami a nebolo čas riešiť iné veci.

Kaitleyn sa začala sústrediť. So Siriusom sa sotva pozdravili, keď sa stretli na chodbe, alebo v učebni. Inak radšej jeden druhého obchádzali, ak to bolo možné. A veľmi ju to trápilo. Vedela však, že sa to nikdy nevráti späť. Nebudú môcť byť ani len priateľmi. Cítila sa kvôli tomu ale prázdna. Akoby jej chýbala podstatná časť jej samej.

Lily ju stále prehovárala, aby mu dala šancu. A rovnako aj Alice. Ale Kaitleyn nemohla. Možno bola naozaj priveľmi tvrdohlavá, alebo dotknutá, ale jednoducho to nešlo. Ani si to občas sama nevedela zdôvodniť. Bolo na čase pohnúť sa ďalej.

A prioritou sa teraz pre ňu stali skúšky. A nielen pre ňu, ale aj pre ostatných piatakov. Lily a Alice boli tiež veľmi nervózne, rovnako ako ona. Lily sa jedného večera dokonca rozplakala s tým, že skúšky určite neurobí a vyhodia ju z Rokfortu. Kaitleyn a Alice trvalo dve hodiny, kým sa im podarilo ju upokojiť. Avšak vo vnútri sa cítili podobne.

Kaitleyn hodila knihu Obrany proti čiernej mágií cez celú klubovňu. Našťastie nikoho netrafila, ale všetci sa na ňu pozreli.

„Kaily, si v poriadku?" prerušila hrobové ticho Lily.

„Áno," odvetila Kaitleyn, vstala z kresla a pobrala sa po knihu. Niekto však bol rýchlejší.

Sirius je vošiel do cesty a podal jej knihu. „V poriadku?"

„V tom najlepšom," odvetila mu Kaitleyn.

„Chceš s niečím pomôcť?" spýtal sa jej.

Najprv chcela povedať áno, lebo pomoc by sa jej naozaj zišla. Tak veľmi sa obávala skúšky z Obrany proti čiernej mágií, že jednoducho už stratila nervy. „Nie," odvetila sladko. „Nepotrebujem nikoho pomoc a už vôbec nie tvoju."

„Aha, fajn. Lebo to bola moja prvá a zároveň posledná ponuka!"

„Ako myslíš," mykla plecami a vrátila sa na svoje miesto do kresla. Otvorila knihu presne tam, kde skončila. Ale chvíľku ešte sledovala Siriusa. Sadol si k oknu, vzal do rúk zošit a učil sa.

„Naozaj nepotrebuješ pomoc, Kaily?" nahla sa k nej Lily a šepkala. „Pomôžem ti."

„Vleješ mi do hlavy nejakým zázrakom päť rokov štúdia Obrany?"

„Ach, Kaily," Lily sa na ňu smutne usmiala. „Ale keby si niečo potrebovala, tak povedz."

„Ďakujem, Lily," prikývla Kaitleyn.

***

1. september 1994

Vo Veľkej sieni bola vrava. Študenti celí premočení práve do nej vchádzali. Vonku zúrila veľká búrka. Kaitleyn hľadala v dave Sophie, Harryho a ich priateľov. Vošli spoločne do Veľkej siene a Sophie jej zakývala. Boli v poriadku. Síce úplne mokrí, ale v poriadku. Konečne sa trocha upokojila. Keď boli deti v škole s ňou, vedela, že bude pokojnejšia. Pretože na škole bolo viac ľudí, ktorí by ich ochránili vrátane jej otca, ktorý sedel iba kúsok od nej.

Do Veľkej siene po chvíľke vošla jej matka. Viedla za sebou prvákov, ktorí boli ešte viac premočení ako ostatní študenti. Jeden z nich bol zabalený do Hagridového plášťa. Hagrid jej naznačil, že malý chlapec padol do jazera. Začalo sa triedenie a chlapca, Dennisa Creeveyoho klobúk zaradil do Chrabromilu. Kaitleyn si všimla, že Harry mu nadšene tlieska.

Po triedení sa na stoloch objavila hostina. Hoci bola Kaitleyn spokojná, že vidí Sophie i Harryho v poriadku, stále nebola úplne pokojná. Sirius sa neozval ani tento týždeň. Preto veľmi málo jedla. Múčnik si dokonca ani nedala. Stále bola myšlienkami niekde úplne inde.

Napokon vstal Albus Dumbledore a spustil svoju klasickú reč o začiatku školského roka. Ona ho takmer vôbec nevnímala. Keď však oznámil, že metlobalový turnaj sa konať tento rok nebude, ozvala sa poriadna vrava, ktorá ju vytrhla z myšlienok.

* Dumbledore pokračoval: „Zrušili sme ho pre podujatie, ktoré sa začne v októbri, bude prebiehať po celý školský rok a odčerpá učiteľom značné množstvo energie a času, ale som si istý, že sa vám bude páčiť. S veľkým potešením vám chcem oznámiť, že tento rok sa na Rokforte..."

No v tej chvíli sa ozvalo ohlušujúce zahrmenie a dvere Veľkej siene sa rozleteli dokorán. Na prahu stál muž zakrútený do čierneho cestovného plášťa, opretý o dlhú palicu. Všetky hlavy vo Veľkej sieni sa otočili k neznámemu, ktorého odrazu jasne osvetlil cikcakovitý blesk na strope. Muž si zložil kapucňu, potriasol prešedivenými tmavosivými vlasmi a zamieril k učiteľskému stolu.

Strop preťal ďalší blesk. Vrhol na črty mužovej tváre ostré svetlo. Jeho tvár vyzerala akoby bola vyzeraná z dreva ošľahaného vetrom a dažďom, a ten, kto ju vytesal, mal iba nejasnú predstavu o tom, ako má vyzerať ľudská tvár, a nebol veľmi zručný. Každý kúsok kože vrásnila jazva. Ústa vyzerali ako priečna sečná rana a kúsok nosa mužovi chýbal. No strašidelný výraz mu dodávali predovšetkým oči. Jedno z nich bolo malé, tmavé ako trnka. Druhé veľké, okrúhle ako minca a jasnomodré. Modré oko sa neustále pohybovalo, bez žmurkania sa gúľalo hore a dolu, z jednej strany na druhú, celkom nezávislé od normálneho oka.

Neznámy pristúpil k Dumbledorovi. Vystrel k nemu ruku, rovnako zjazvenú, ako bola jeho tvár, a Dumbledore mu ňou potriasol. Neznámy si sadol, pohodil hlavou, aby mu sivé vlasy nepadali do tváre, pritiahol si tanier s párkami.

„Dovoľte, aby som vám predstavil nášho nového učiteľa Obrany proti čiernej mágií," jasným hlasom prerušil ticho Dumbledore. „Profesor Moody!" *

Takmer nikto netlieskal, hoci to bolo zvykom pri vítaní nových učiteľov. K Dumbledorovi sa pridal iba Hagrid a Kaitleyn nespúšťala zrak z Moodyho. Vyzeral o dosť inak, ako si ho pamätala. Zostarol a jeho jazvy boli ešte výraznejšie. Nenaháňal jej strach ani ako dievčatku a nenaháňal jej ho ani teraz. Moody obrátil tvár a zachytil jej pohľad. Jeho výraz bol prekvapený, ale potom sa pokojne usmial. Opätovala mu úsmev a počula ako sa študenti medzi sebou rozprávajú a bola si istá, že komentujú nového profesora.

Kaitleyn si bola istá, že Moodymu je ľahostajne privítanie úplne jedno. Namiesto tekvicového džúsu, vybral z vrecka cestovú fľašku a odpil si z nej.

* Dumbledore si odkašľal. „Ako som hovoril," povedal a usmieval sa na more študentov pred sebou, ktorí uprene hľadeli na Divookého Moodyho, „v nadchádzajúcich mesiacoch budeme mať tú česť usporiadať veľmi vzrušujúce podujatie, ktoré sa nekonalo už vyše storočia. S veľkým potešením vám oznamujem, že tento rok sa na Rokforte bude konať Trojčarodejnícky turnaj."

„ŽARTUJETE!" nahlas vykríkol Fred Weasley.

„Ale ja to myslím celkom vážne, pán Weasley," povedal, „hoci keď to spomínate, počul som v lete jeden výborný žart o trollovi, ježibabe a leprechaunovi, ktorí išli spolu do baru..." *

Minerva si nahlas odkašľala a tým stopla ďalší nudný vtip. Dumbledore postupne študentom vysvetľoval o čom je Trojčarodejnícky turnaj. Kaitleyn ho znova sotva vnímala, namiesto toho sledovala Moodyho, ktorý sa stále kŕmil.

Kaitleyn sa nepáčila myšlienka ohľadom turnaja. Nikdy ho nezažila, ale čítala o tom. Spočiatku šlo o priateľské zmeranie síl medzi troma najväčšími európskymi čarodejníckymi školami – Rokfortom, Durmstrangom a Beaxbatonsom. Ale postupne začínal mať turnaj smrteľné obete.

Dumbledore študentom oznámil, že tento raz urobili základne pravidlo – súťažiť môžu len študenti, ktorí sú plnoletí, čo znamenalo, že už musia mať sedemnásť rokov. To samozrejme všetkých pohoršilo. Už spriadali plány ako by obišli nestranného sudcu.

Nakoniec im Dumbledore oznámil, že delegácie z Durmstrangu a Beaxbatonsu prídu v októbri a mená reprezentantov za všetky tri školy sa dozvedia na Halloween. Potom rozpustil študentov.

Kaitleyn pohľadom naznačila Sophie a Harrymu, že sa musia porozprávať. Preto, keď sa konečne predrala von z Veľkej siene, obaja ju čakali pred Nemocničným krídlom. Otvorila dvere a vpustila ich dnu.

„Aj tento rok budeš vypomáhať v Nemocničnom krídle?" spýtal sa jej Harry.

„Áno, ako ste počuli bude ešte viac zranení," odvetila mysliac pritom na turnaj. „Som taká rada, že ste obaja v poriadku. Po tom, čo sa stalo na Svetovom pohári v metlobale, som sa tak veľmi bála. Ste v poriadku?"

„Áno, Kaitleyn," odvetil jej Harry, „všetko je v poriadku."

„Sophie?"

„Áno," prikývla. „Ostali sme vydesení, ale nič sa nám nestalo. Sľubujeme."

„To som rada," usmiala sa Kaitleyn. „Ozval," stíšila hlas, „ozval sa vám Sirius?"

„Nie," okamžite pokrútil hlavou Harry, „písal som mu ešte pred Svetovým pohárom v metlobale, ale odvtedy sa mi neozval."

„Ani mne nie," odvetila Sophie. „Myslíš, že sa niečo stalo? Mohli ho chytiť?"

„Nie," pokrútila hlavou Kaitleyn, „to by bolo v novinách. Choďte sa vyspať, nech zajtra pekne začnete nový školský rok."

„Dobrú noc, Kaitleyn," usmial sa na ňu Harry a dovolil jej, aby ho pobozkala na líce.

„Dobrú noc," popriala jej aj Sophie a tú tiež Kaitleyn pobozkala na líce. A potom sledovala ako obaja odišli smerom k schodisku a pobrali sa do klubovne.

Zatvorila dvere od Nemocničného krídla a keď sa otočila, preľakla sa.

„Nechcel som ťa vydesiť," povedal jej tvrdým hlasom Moody. „Keď si bola maličká, nebála si sa ma. Čo sa zmenilo?"

„Len som sa zľakla," odvetila mu Kaitleyn.

„Vždy v pozore!" usmial sa na ňu. „To som ťa učil. Takže sa tu skrývaš?"

„Len rok," odvetila mu Kaitleyn. „A nenazvala by som to skrývaním. Pretože Fudge o tom vie, takže to už nie je tajomstvo."

„Počul som, že Sirius im znova utiekol," vravel Moody a stále na ňu prenikavo hľadel.

„Áno, krstný, ale povedz mi ako sa máš," odvetila mu Kaitleyn a zmenila tému. Nechcela sa rozprávať o Siriusovi, lebo stále sa nemohla zbaviť pocitu, že sa niečo stalo a on nie je v poriadku. „Myslela som si, že si chceš užívať dôchodok."

„Chcel som, drahá kvetinka, ale človek mieni, život mení. Alebo by som skorej mal povedať, že Albus mení," zasmial sa.

„Som rada, že ťa po toľkých rokoch vidím," usmiala sa na neho a potom ho objala.

„Aj ja som rád, že ťa po toľkých rokoch zase vidím. Máme veľa nedoriešených záležitosti," povedal jej Divooký Moody.

Pozn. autorky:

* Hviezdičkami sú oddelené citácie z knihy Harry Potter a ohnivá čaša, kapitola Trojčarodejnícky turnaj str. 188-191.