„Hoci tu nebudem,

ďalej sa budem starať o tvoje kroky.

Objímem ťa v spomienkach pri zobudení,

zavriem oči v mojej samote,

žiješ vo mne.

Vieš, že sa vrátim,

a v tvojich ránach zostanem.

Vrátim sa, vrátim sa k tebe,

a budem ťa milovať, preto si ťa so sebou zoberiem.

Vrátim sa, ja sa vrátim!"

(Jencarlos Canela – Volveré)

26. december 1975

Bolo už po polnoci, keď sa Kaitleyn vrátila do dievčenských spálni s úsmevom na tvári a stále sa mierne od vzrušenia triasla. Lily a Alice už boli prezlečené do pyžám a netrpezlivo na ňu čakali. Položila tri ruže na svoj vankúš.

„Kaily!" vykríkla Lily. Kaitelyn si vyzula strieborné sandáliky a uložila ich k posteli. „Hovor, horíme nedočkavosťou! Kam ste sa so Siriusom vyparili a tak!"

„A čo vy?" spýtala sa slušne Kaitleyn. „Aký bol tanec s Jamesom?" žmurkla na Lily. „A rande s Frankom?" žmurkla na Alice.

Priateľky sa na seba pozreli a obe sa zasmiali. „Nuž rande s Frankom bolo krásne ako vždy," začala Alice, „na Silvestra spolu pôjdeme do Rokvillu. Myslím, že som v tom až po uši a on tiež. Je úžasný, počúva všetko, čo mu hovorím. Neviem, asi som brutálne zamilovaná."

„James mi dvakrát stúpil na nohu a ja som ho potom kopla do kolena," uškrnula sa Lily, „ale inak to bolo celkom fajn. Ten tanec. Aspoň som si aj zatancovala."

„Alice, to je skvelé," usmiala sa na ňu Kaitleyn, „Frank a ty vyzeráte ako zohratá dvojka. Veľmi sa z toho teším." Vybrala si z vlasov čelenku a položila ju na nočný stolík. Obrátila sa k Lily. „No vidíš, Lily, hovorila som ti, že si s ním máš ísť zatancovať. Náhodou bol milý."

„Kaily?" oslovila ju Lily a sprisahanecky na ňu žmurkla.

„Áno?"

„Mohla by si nám už láskavo povedať tvoj príbeh. Ak si si nevšimla, tak na to čakáme," zasmiala sa Lily.

„Nuž dobre teda," usmiala sa Kaitleyn, „hneď ako som zišla dole po schodoch, hľadel na mňa ako na zjavenie. A povedal mi, že som krásna. A opakoval to celý večer. Keď sme spolu tancovali, tak som mala pocit, že sa vznášam. A potom ma zavolal von. Šla som k Hagridovej chalupe, kde na rohožke ležala ruža," rozprávala a ukázala na jednu z ruží, ktorá ležala na jej vankúši, „otočila som sa a všimla si stopy v snehu, ktoré viedli k lesu. Ako som tam vykročila, sneh pod mojimi nohami zmenil farbu. Bol dúhový. Došla som až na koniec tej dúhy a ležala tam ďalšia ruža a potom sa tam zjavil on s treťou ružou."

Lily a Alice hltali každé jej slovo a tak Kaitleyn pokračovala: „Bol celý červený od nervozity a povedal mi, že už nechce byť iba kamarát!"

„Hurá!" vykríkla Lily.

„A potom mi povedal, že som dokonalo krásna a že na nás čakal svet, aby sme sa do seba zamilovali, pretože to je najkrajšia mágia, ktorú nám môže ponúknuť," usmiala sa doširoka Kaitleyn.

„Wooooow!" zvýskla Alice.

„Áno, bolo to úplne wooow," Kaitleyn na tele nabehli zimomriavky, „a pobozkal ma. Bolo to nádherné, cítila som také teplo a šťastie a pritom som sa celá triasla. Nemôžem tomu uveriť, konečne sa to stalo. Pobozkal ma, vyznal mi lásku. Baby, som taká šťastná!"

„Ach," Lily aj Alice na seba pozreli a obe vyzerali rozčarovane.

„Bolo to ako z rozprávky, naozaj," doplnila ešte Kaitleyn.

„Veru," prikývla Alice, „znelo to tak. A vyzerala si ako skutočná princezná. Tvoja mama zohnala naozaj tie najkrajšie šaty."

„Aj vy dve ste vyzerali ako princezné," usmiala sa na obe Kaitleyn. „Ale máš pravdu, Alice. Moja mama zohnala tie najkrajšie šaty, aké som si vôbec vedela predstaviť."

„Už chýba iba to, aby sa Lil zamilovala do toho správneho a budeme naozaj ako tri princezné," poznamenala Alice a hodila po Lily vankúš. „Tým správnym som myslela Jamesa!"

„Pottera?"

„No tak, Lily, páči sa ti," smiala sa Alice. „Netvár sa stále, že nie. Všimla som si to, keď si s ním tancovala. Mala si taký ten úsmev na tvári. Vyzerala si neskonale šťastná."

„Nevyzerala," oponovala jej Lily.

„Vyzerala," Alice po nej hodila ďalší vankúš.

„Má frajerku," Lily vankúš chytila do rúk. „Štvrtáčku."

„Behom sekundy by ju nechal, keby si mu povedala svoje áno," zhodnotila Alice.

Kaitleyn iba sledovala svoje dve priateľky ako sa handrkujú a vedela, že Alice má pravdu. Stále mala blažený úsmev na tvári a cítila sa veľmi šťastne. Bol to najkrajší večer v jej živote. Nikdy na tú chvíľu nezabudne.

***

Sirius sa na druhý deň prebudil s úsmevom na perách. Stále okolo seba cítil tú sladkú vôňu Kaitleyn. Včerajší večer bol čarovnejší, ako si vôbec myslel, že bude. A chvíľku rozmýšľal, kedy sa z neho stal taký veľký romantik. Ale pri Kaitleyn bolo možné všetko. Bola naozajstnou princeznou a on nemohol uveriť tomu, že je konečne iba jeho.

Po raňajkách sa s priateľmi vrátili do veľkej siene a zahrali si partičku rachotiacej sedmy. Spoločnosť im robila Jamesová plesová priateľka Aimee a jej dve kamarátky. Boli to štvrtáčky a on si všimol, že jedna z nich – Arantza, po ňom stále pokukuje. Vždy zvýskla ako malá, keď Sirius vyhral partičku.

Pozrel sa znechutene na Jamesa a ten iba mykol plecami. Sirius mal pocit, že ani on nie je práve dvakrát šťastný, že ich tieto štvrtáčky prenasledujú. Avšak Peter bol vo svojom živle, lebo tretia z nich (Sirius si nevedel zapamätať jej meno) sa mu zrejme páčila.

Vyhral už piatu partičku a Arantza znova vykríkla na celú klubovňu, že sa všetky hlavy za nimi otáčali. Sirius bol v myšlienkach s Kaily. Vedel, že dnes trávi deň so svojou mamou a priateľkami. A už teraz mu veľmi chýbala.

„Si taký šikovný," Arantza sa postavila z kresla vo chvíli, keď aj on, lebo sa chcel ísť prejsť.

„Ďakujem," odvetil jej slušne.

„Však ma to naučíš hrať, Siri?" spýtala sa ho.

Sirius sa rozkašľal, keď ho nazval hentak. Nikdy mu nikto inak nepovedal, ako – Sirius. Ledabolo prikývol. A potom si všimol, že sa do klubovne vrátila Kaitleyn s priateľkami. Lenže práve v tej chvíli sa Arantza k nemu nahla a z ničoho nič ho pobozkala. Skôr ako ju stihol od seba odtisnú, si všimol slzy v očiach svojej vyvolenej.

„Zbláznila si sa?" skríkol na Arantzu a potom sa rozbehol von z klubovne, pričom takmer zrámoval Lily, ktorá neveriacky hľadela na tú blondínu a potom aj na Jamesa.

Sirius vybehol z klubovne a nevedel, na ktorú stranu sa má rozbehnúť. „Doľava," zazívala Tučná pani a Sirius sa okamžite rozbehol. A potom si všimol kúsok jej šiat, keď zahla zase doľava.

„Kaily!" dobehol ju pri knižnici a chytil ju za ruku.

„Pusti ma!" skríkla na neho a vytrhla svoju ruku z tej jeho. „Choď si za tou španielskou blondínou, áno!"

„Ona pobozkala mňa, ja som to nechcel," snažil sa jej vysvetliť, ale mal pocit, že ho vôbec nepočúva. Namiesto toho iba plakala a stále opakovala furt to isté.

„Mala som to vedieť. Iba si sa so mnou zahrával. Už si spokojný? Skočila som ti na to. Všetci to hovorili už dlhšiu dobu. Že si sukničkár, Sirius Black!" zúfalo na neho hľadela. „A ja som si myslela, že ku mne naozaj niečo cítiš."

„Ale áno, cítim."

„Som taká hlúpa, taká hlúpa," zotrela si slzy z tváre. „Bola to iba hra, však?"

„Nie!"

„Nechcem ťa vidieť!" vykríkla a potom, kým sa stihol spamätať, znova ušla.

Neutekal za ňou. Potreboval to tiež celé spracovať. Kto o ňom rozširuje takéto hlúposti? Bolelo ho, ako na neho hľadela. S opovrhnutím a smútkom. Bol z toho nešťastný a nohy sa mu triasli. Nikdy si nepredstavoval, že láska môže takto bolieť.

***

6. jún 1994

Kaitleyn sa vracalo vedomie. Počula rozmazané hlasy a v hlave jej veľmi trešťalo. Ale začala si uvedomovať, čo sa deje. Majú Siriusa! A každú chvíľu mu dementori dajú osudný bozk. A vysajú mu dušu a on pomaly zomrie.

„NEPREMIESTNIL SA!" počula Snapov rev, akoby stál rovno vedľa nej. Ale nebol tam. „Z TOHTO A DO TOHTO HRADU SA NEMOŽNO PREMIESTŇOVAŤ! TOTO MA NIEČO SPOLOČNE S POTTEROM!"

„Severus, majte rozum, Harry bol zamknutý," doliehal k nej aj Ministrov hlas. Dvere do Nemocničného krídla sa rozleteli. Dnu vošli Fudge, Snape a Dumbledore. Pokojne pôsobil iba Dumbledore. Tváril sa pobavene. Kaitleyn sa pomaly posadila na posteli. Čo sa to tu zase deje?

„VON S TÝM POTTER!" Snape bol celkom bez seba. „ČO STE UROBILI?"

„Profesor Snape!" zvreskla madam Pomfreyová. „Ovládajte sa!"

„Snape, majte rozum," chlácholil ho Fudge. „Tieto dvere boli zamknuté, práve sme videli.

„POMOHLI MU ÚJSŤ, JA TO VIEM!" zavýjal Snape a ukazoval na Harry, Hermionu a Sophie.

„Upokojte sa, človeče!" oboril sa na neho Fudge. „Rozprávate nezmysly."

„VY NEPOZNÁTE POTTERA! ON TO UROBIL, JA VIEM, ŽE TO UROBIL ON!"

„To už stačí, Snape!" Kaitleyn vyskočila na rovné nohy. „Rozmýšľaj nad tým, čo hovoríš."

„Zamkol som tieto dve pred desiatimi minútami, keď som odtiaľto odchádzal," vstúpil do rozhovoru aj Dumbledore. „Madam Pomfreyová, opustili títo študenti postele?"

„Samozrejme, že nie," naštvane odvetila madam Pomfreyová. „Bola by som ich počula!"

Snape tam stál, kypela v ňom zlosť. „TAK TO BOLA ONA!" ukázal prudko na Kaitleyn. „POMOHLA SVOJU MANŽELOVI ÚJSŤ!"

„Severus, majte rozum!" zvreskla na neho madam Pomfreyová. „Doteraz bola v bezvedomí!"

Kaitleyn ich sotva počúvala. Sirius ušiel. Srdce jej poskočilo. Podarilo sa mu nejako ujsť. Zachytila Harryho pohľad a ten sa na ňu usmial. Alebo Severus hovoril pravdu a podarilo sa mu ujsť vďaka tým trom deťom? Jej strach pominul. Ale bolelo ju, že Sirius bude musieť utekať a nebude tu s ňou. Že sa mu zatiaľ nepodarilo očistiť jeho meno.

Všimla si, že Snape sa zvrtol a vybehol z Nemocničného krídla. „On je iba strašne sklamaný," znova začala vnímať rozhovor Dumbledore a Fudgea.

„Nie je jediný," vyprskol Fudge. „Denný Prorok si zgustne. Už sme Blacka mali a zase nám ubzikol pomedzi prsty! Teraz ešte aby sa dostala von tá historka s hipogrifom a budem všetkým na smiech!"

Kaitleyn si uvedomila o čom hovorí. Hipogrif zrejme tiež utiekol. Utiekli spolu.

„Ešte moment, Kornelius," zastavil ho Dumbledore, keď sa už Minister rozhodol odísť. „Budem rád, ak nebudete v Dennom Prorokovi spomínať moju jedinú dcéru. Prisahám, že s tým nemá nič spoločné."

Fudge sa pozrel teraz presne na ňu a z nej prešiel pohľadom na Sophie. „V poriadku," prikývol napokon a odišiel. Kaitleyn usúdila, že sa pravdepodobne Dumbledora stále obáva a preto neurobí nič, čo by mu nebolo po vôli. A momentálne bola za to vďačná.

„Vypi to, Kaitleyn," podala jej madam Pomfreyová čašu s elixírom. „Ver mi, potrebuješ to!"

Kaitleyn prikývla a vypila celú čašu. O malú chvíľku zaspala. Snívalo sa jej o jednorožcoch a cítila sa pokojne.

***

7. jún 1994

Keď sa Kaitleyn ráno prebrala, deti v Nemocničnom krídle už neboli. Na kraji jej postele sedela jej matka a usmiala sa, len čo otvorila oči.

„Albus mi to povedal," vravela jej okamžite. „Koľké šťastie, že sa mu podarilo ujsť."

„Ešte som to nespracovala," odvetila jej Kaitleyn, pretrela si oči a rukou si prehrabla spletené vlasy, „počula si, že Pettigrew žije?"

„Áno, aj to mi Albus povedal, je to neuveriteľne," vravela Minerva, „mala by si ísť za Remusom. Balí sa!"

„Balí sa?"

„Severus ráno porozprával študentom, že je vlkolak."

„Nie!" Kaitleyn vyskočila z postele a nepočúvala ani hlas svojej matky a ani madam Pomfreyovú. Rozbehla sa von z Nemocničného krídla a vtrhla do jeho pracovne.

„Kaily!" zvolal prekvapene. „Je mi to veľmi ľúto. Všetko."

„Remus!" rozbehla sa k nemu a objala ho.

„Veľmi ma to mrzí. Mohol som im všetkým ublížiť. Ani nevieš, aké mám výčitky," dotkol sa jej vlasov a hlas sa mu veľmi triasol. „Ale Sirius nejako ušiel. Našťastie."

„Odchádzaš?" odtiahla sa od neho a smutne na neho hľadela. „Opúšťaš ma aj ty?"

„Nemôžem tu zostať. Za chvíľku Dumbledorovi príde veľa listov. Snape sa o to postaral. A okrem toho to mohlo dopadnúť strašne. Bol som nebezpečný. Nikdy si to neodpustím," vravel jej Remus, odstúpil od nej a začal baliť ďalšie veci.

„Povedz mi o Pettigrewovi, povedz mi všetko!" žiadala ho a Remus sa pustil do vysvetľovania. Napäto počúvala všetko, čo sa odohralo v Škriekajúcej búde a nemohla tomu uveriť. Ten hnusný sviniar bol živý a okrem toho zradil Lily a Jamesa. Mala pravdu! Celý čas to tušila, ale nemala potuchy o tom, že by to mohol prežiť a žiť dvanásť rokov ako potkan. A to ešte k tomu v rodine Weasleyovcov.

„Sophie a Harry nám uverili," povedal jej napokon. „Obaja Siriusovi veria, že je nevinný. Záleží im na ňom. Videl som to. A Sophie mala taký ten tvoj pohľad."

„Môj pohľad?"

„Áno, Sirius to nazýval, hrdým pohľadom. Myslím, že je hrdá na to, čo urobil," vravel jej Remus a usmial sa na ňu. „Verí mu tak, ako ty."

„Ja som mu vždy verila," smutne sa na neho usmiala Kaitleyn, „a zase budem bez neho."

„Nebude to dlho trvať a zase si k sebe nájdete cestu, ako vždy," usmial sa na ňu Remus. „Ostaneš na Rokforte?"

„Asi áno," prikývla. „Fudge bude sledovať každý môj krok. Poznám ho. A okrem toho si musím nájsť cestu k Sophie. A Harrymu."

„S Harrym to bude v tomto prípade jednoduchšie," usmial sa na ňu. „Pred chvíľkou tu bol. Povzbudil som ho. Zachránil nevinného človeka pred hrozným osudom."

„Je to syn svojho otca," usmiala sa Kaitleyn.

„A Sophie je dcéra svojej matky," opätoval jej úsmev.

„Budeš mi posielať listy?"

„Rád," prikývol a ona ho znova objala.

***

Sophie sedela pod veľkým bukom pri jazere, keď si k nej prisadol Harry. „Si smutná?"

„Neviem," mykla plecami. „Neviem, čo cítim. Je toho na mňa nejako veľa. Všetko je inak, ako sme si mysleli a ja som naozaj rada, že môj otec nie je vrah."

„Je nevinný," usmial sa na ňu Harry. „Už si hovorila s Kaitleyn?"

„Nie," pokrútila hlavou.

„Sirius ťa žiadal, aby si sa jej pokúsila odpustiť. A myslím si, že by si to mala splniť. Pozri, Sophie, mala by si byť šťastná. Obaja tvoji rodičia žijú a iba sa snažili chrániť ťa pred hrozným osudom. Sú to dobrí ľudia. Počula si, čo o nich profesor Lupin hovoril. Počula si predsa, ako Sirius hovoril o Kaitleyn. A som si istý, že Kaitleyn rovnako hovorila o ňom."

„Áno, milujú sa," prikývla Sophie. „Ale ona ma opustila, nedala nám dvom šancu."

„Ale teraz sa pokúša vám ju dať. Vrátila sa aj kvôli tebe. Sirius má pravdu. Potrebujete teraz jedna druhú, aby ste sa s tým všetkým vyrovnali. Prosím, skús jej dať šancu. Aspoň ju vypočuj. Znova."

Sophie prikývla, keď na nich dopadol tieň. Obaja zodvihli hlavy a hľadeli na Kaitleyn. Vyzerala bledá ako stena, ale nie tak hrozne ako včera večer. Oblečené mala šaty a vlasy mala vypnuté.

„Ahojte," pozdravila ich. „Môžeme sa pozhovárať?"

„Áno," prikývol Harry. Sophie nepovedala nič, ale postavila sa zo zeme a obaja vykročil za Kaitleyn do Hagridovej chalupy. Hagrid tam nebol. Stále oslavoval útek Hrdozobca. Posadili sa na veľkú sedačku a Kaitleyn si sadla do kresla oproti ním.

„Harry, asi to už vieš, ale som tvoja krstná mama," pozrela sa najprv na neho. Harry prikývol. „Veľmi by som si priala, aby si tu mohol cez prázdniny ostať s nami, ale musím počúvať Dumbledora, ktorý si to nepraje. Je mi to veľmi ľúto, ale musíš ísť na prázdniny k strýkovi a tete. Ale sľubujem, že urobím aj nemožné, aby sa to budúci rok nemuselo opakovať."

„Ďakujem," Harry jej venoval úsmev. „V lete je Svetový pohár v metlobale, takže dúfam, že budem môcť ísť k Weasleyovcom."

„Určite áno," usmiala sa na neho. „Veľmi pekne ti ďakujem, že Siriusovi veríš a že ste mu pomohli utiecť. Dumbledore mi to povedal."

„Dumbledore je váš otec, však?" spýtal sa jej a ona prikývla. „Prečo o ňom hovoríte tak nepekne?"

„To je dlhý príbeh a raz ti ho poviem, ale nie dnes," odvetila mu Kaitleyn. „Necháš ma so Sophie na chvíľku?"

Harry prikývol a Sophie sledovala ako odišiel. Ostala osamote so svojou mamou. Stále sa ale vyhýbala jej pohľadu.

„Remus, profesor Lupin, teda, mi povedal, ako si sa správala k Siriusovi. Som na teba veľmi pyšná. Za to, že si mu pomohla a že mu veríš," vravela jej Kaitleyn a v očiach sa jej leskli slzy.

„Nemohol za to, čo sa stalo. Neopustil ma dobrovoľne," odvetila jej Sophie.

„Nikdy som ťa nechcela opustiť, srdiečko," riekla Kaitleyn.

„Ale urobila si to. Žiadal ma, aby som ti odpustila, aby som si k tebe našla cestu, ale ja stále nemôžem, Kate. Prepáč, ale nejde to," Sophie sa rozplakala tiež.

„Chce to čas," prikývla Kaitleyn. „Cez leto nepôjdeš do sirotinca. Ostaneš tu na Rokforte. So mnou a mojou mamou. Tvojou babičkou. Súhlasíš?"

Sophie sa na ňu prekvapene pozrela. Nebude musieť ísť do sirotinca? Táto myšlienka ju veľmi potešila a preto prikývla. „Súhlasím."

„To ma veľmi teší, Sophie. Sľubujem ti, že už ťa nikdy neopustím," usmiala sa na ňu Kaitleyn.

„Chcem, aby si mi počas leta povedala všetko. Všetko o tebe a ockovi. Čo sa stalo predtým, ako som sa narodila. Celý príbeh. Súhlasíš?"

„Súhlasím," prikývla Kaitleyn. „Rada ti o tom poviem. Milujem tie spomienky. Všetky tie momenty. Dlhé roky boli zamrznuté, ale teraz," pousmiala sa, „žijú zase v nás."

Sophie sa na ňu pozrela a všimla si, ako jej žiaria oči, keď spomenula príbeh ich lásky. Nemohla sa dočkať toho, kedy jej to Kaitleyn všetko porozpráva. Stále si vybavovala to, čo povedal profesor Lupin, o tej osudovej a večnej láske. Chcela o tom počuť.

***

30. jún 1994

Kaitleyn stála pred dubovými dverami a čakala na Sophie. Išla sa na stanicu rozlúčiť s priateľmi. Dnes sa odchádzali na prázdniny a hrad začínal zívať prázdnotou. Držala Lolu v náručí, lebo aj tá bola dnes smutná. Zrejme sa nestihla rozlúčiť s Krivolabom a ani Siriusom.

„Prečo tie školské roky tak rýchlo plynú," podišla k nej matka. „Už zajtra mi budú chýbať. Ale nie že to niekedy niekomu povieš."

„Vieš, cítim momentálne tú istú melanchóliu, ako každý rok, keď moji priatelia odišli na prázdniny preč. Teraz, keď odišiel Remus, je to rovnaké. Lenže je tu nádej, že ho ešte uvidím. Lily a Jamesa neuvidím nikdy," povzdychla si smutne Kaitleyn.

„Kaitelyn, je mi ľúto, že som ti neverila po celý čas. Je mi to ľúto. Nikto z nás by si nikdy nepomyslel, že Peter Pettigrew," vravela Minerva, ale Kaitleyn ju stopla pohľadom. Posledné o čom sa teraz chcela baviť, bola tá krysa.

Sophie sa vrátila do hradu a v ruke držala list. „Práve ho doniesla sova. Je na ňom tvoje meno," podala ho Kaitleyn a tá list hneď otvorila.

„Láska,

skrývam sa. Nenapíšem ti kde, keby sa list dostal do rúk, do ktorých by sa nemal. Je mi ľúto, že som sa s tebou nemohol rozlúčiť. Už teraz mi veľmi chýbaš, ale verím, že sa skoro znova uvidíme. Určite ti povedali všetko, čo sa stalo. Prepáč, že som ti to nemohol povedať skôr, ale nechcel som, aby si pokazila moje plány, ktoré tak či tak nevyšli. Je mi to ľúto, že som nesplnil svoj sľub, ale pokúsim sa to napraviť. Nič na svete by som si neželal viac, ako byť s tebou a deťmi. Ďakujem ti za tie krásne dni, ktoré som mohol prežiť v tvojej blízkosti a verím, že to raz bude po zvyšok nášho života. Kaily, dvanásť rokov som ti nemohol povedať, že si to najlepšie a najkrajšie, čo ma kedy stretlo. Dvanásť rokov som ti nemohol povedať, ako veľmi ťa milujem. Budeme v kontakte. A tiež budem v kontakte aj s Harrym a Sophie. Obaja sú ešte úžasnejší, ako si si myslel. Majú veľké srdcia. A Sophie je celá ty. Ten úsmev a tie jej pohľady, akoby na mňa hľadela moja malá Kaily. Ďakujem ti za ňu a som si istý, že ti čoskoro odpustí a nabudúce, keď sa uvidíme, budeš veľmi šťastná mamina. A ja raz budem konečne ocko, však? Jedného dňa sa vrátim, ty to vieš.

Veľmi ťa milujem!

S láskou Sirius."

Slzy jej kvapkali na pergamen. Nie je to koniec, ale je to začiatok ich boja o lásku. Vráti sa, vráti sa znova k nej.

Pozn. autorky:

Úspešne sme sa dostali po koniec knihy Harry Potter a väzeň z Azkabanu, ale toto ešte stále nie je koniec tejto poviedky. Iba koniec jej prvej časti. Dúfam, že sa Vám páčila a naozaj veľmi pekne ďakujem za vaše doterajšie reakcie.

Možno ste si všimli, ale poviedka dostala nový cover :) konečne mám photoshop, tak som si ho mohla urobiť podľa vlastných predstáv. V úvode kapitoly máte aj fotografiu s citátom.

Čo hovoríte na minulosť? Myslíte si, že Kaily skoro odpustí Siriusovi, alebo sa budú hádať? Cesta k láske nie je nikdy ľahká. 

A ako som písala už minule, odteraz bude už iba jedna kapitolka týždne. 

S láskou

N