,,Zostala si v mojej duši a uzdravila si ma,

je to tak, že si ako vzduch, všade ťa vidím!“

(Hany Kauam – La mujer perfecta)

31. august 1972

Kaitleyn konečne odškrtla v kalendári posledný deň prázdnin. S Lily si písali každý týždeň, páčilo sa jej, ako jej Kaitleyn posiela zakaždým inú sovu. Ako študentka mala prístup do Soviarne a keďže cez prázdniny ostávala s mamou na hrade, mohla ju využívať aj počas nich. Lily jej už tak veľmi chýbala a chýbali jej aj ostatní spolužiaci. A musela si priznať, že aj Sirius Black.

Na konci prvého ročníka Chrabromil ledva získal školský pohár. Siriusová partia bola po škole snáď 50krát. Jej mama skoro dostala infarkt, keď ich Hagrid vyviedol zo Zakázaného lesa a strhla im dokopy 200 bodov. 

Kaitleyn bola šťastná, že urobila aj skúšku z Obrany proti čiernej mágií. Obávala sa, ale že to od roka na rok bude horšie a že možno prepadne. Rozhodla sa, že sa bude viac snažiť. Mala pocit, že horší v triede od nej je už iba Peter Pettigrew. 

Za to Sirius Black bol vynikajúci v Obrane proti čiernej mágií. Kaitleyn celé prázdniny uvažovala, že by ho požiadala, či by jej troška nepomohol. Bála sa odmietnutia, alebo toho, že by sa jej vysmial. Mala ale pocit, že ju má Sirius rád. Ako svoju kamarátku, samozrejme. Vždy sa k nej správal milo, priateľsky a usmieval sa na ňu.

Lily však jeho partiu neznášala. Viac ako Siriusa nevedela vystáť Jamesa Pottera. A bolo to stále horšie, pretože partia chlapcov sa nevzdala svojich žartíkov, ktoré s radosťou aplikovali na Severusovi Snapovi, ktorého mala Lily tak rada. Kaitleyn si uvedomila, že keby sa so Siriusom ešte viac spriatelila, stála by ako medzi dvoma mlynskými kameňmi.

Bola zvedavá, čo nový, druhý ročník, prinesie. 

31. august 1993

Celá premočená sa vrátila do hradu. Školník Argus Filch ju čakal pri dverách a odviedol ju do komnát, ktoré jej určili. Neprekvapilo ju, že jej mama sedí v kresle a čaká na ňu.

„Prechladneš!“

„Hm,“ mykla plecami Kaitleyn a vybrala svoj čarodejnícky prútik, namierila ho na seba a bez slov si pomyslela kúzlo. Behom minúty boli jej šaty úplne suché. „Čo potrebuješ, mama?“

„Asi sa nechceš rozprávať o tom všetkom,“ odvetila jej Minerva, „a chápem to. Chcem ti iba povedať pár vecí, ktoré ti odkazuje otec.“

„Nie je to môj otec! Nikdy nebol otcom,“ vyprskla Kaitleyn, „ale dobre, čo chce?“

„Kaily, ja viem, že to bola chyba a viem, že to je hlavne moja chyba. Ale Albus ťa má rád, naozaj veľmi rád. A všetko to robil iba pre tvoje dobro. Je mi to tak ľúto, dievčatko,“ vravela jej matka smutne a potláčala slzy. „Albus ale chce, aby si pracovala ako ošetrovateľka. Študenti akosi prichádzajú k úrazom častejšie ako za tvojej éry a madam Pomfreyová to nie vždy stíha.“

„V poriadku,“ prikývla Kaitleyn, „čo má ešte na srdci?“

„Tvoju totožnosť a tvoje meno. Je nebezpečné, aby študenti vedeli, kto naozaj si. Učiteľský zbor to vedieť bude, akoby nie, keď ťa takmer všetci učili. Ale pre študentov by to nebolo vhodné.“

„Som manželka vraha, ja viem,“ uškrnula sa Kaitleyn, „dobre teda, môžem používať svoje meno, ktoré som mala v muklovskom svete a pod ktorým ma pozná aj Sophie,“ pokračovala smutne, „Kate Smithová.“

„To by išlo, zlatko, Kaily. Upozorním ostatných, aby sa nepomýlili. Hlavne Hagrida, poznáš ho predsa,“ pokúsila sa na ňu usmiať Minerva, ale jej dcéra jej úsmev neopätovala. Ani len nezmenila výraz tváre. 

„Hagrid je jeden z mála ľudí, na ktorých sa tu teším, mama,“ odvetila jej napokon. „A čo Ufňukanec?“

„Severus?“

„Ufňukanec,“ zopakovala Kaitleyn, ,,on určite z radosťou všade vyhlási, že sa objavila manželka slávneho vraha a stúpenca Veď-Vieme-Koho, manželka Siriusa Blacka!“

„Severus to neurobí. Máš moje slovo!“

„Som unavená, mama,“ povedala jej Kaitleyn, keď potlačila už druhé zívanie. 

„Zajtra ráno bude porada učiteľského zboru a ostatných zamestnávateľov školy. Albus chce, aby si tam o desiatej bola. V zborovni,“ bolo posledné, čo mala Minerva na jazyku, „dobrú noc, dcérka a som rada, že si doma. A verím, že sa to medzi nami ujasní. Mám ťa rada.“

„Dobrú noc, mama,“ odvetila jej Kaitleyn a zavrela za ňou dvere. 

***

Veľký čierny pes sa potuloval okolo stromu, ktorý nazývali Zúrivá vŕba. Čakal na vhodný moment, kedy sa bude môcť dostať k jej kmeňu. Vŕba mlátila svojimi konármi na všetky strany. Pes sa rozbehol a niekoľko konárov ho tesne minulo a jeden ho zasiahol do prednej laby. Nakoniec sa pes zdravou labkou dotklo koreňa stromu a ten stíchol. Otvoril sa tam otvor, do ktorého by sa pokojne vliezol aj dospelý človek. 

Pes vošiel do tajnej chodby, veľmi rýchlo ňou prebehol a ocitol sa v prázdnom dome. Vo veľmi zničenom príbytku. Niektoré veci tam boli doslova vytrhané. Zábradlie bolo zlomené, koberec bol dotrhaný. V obývacej izbe chýbali kúsky nábytku. Dvere boli úplne zničené a vŕzgali. 

Namiesto psa do obývacej izby vošiel človek. Tento človek bol animágus. Dokázal sa zmeniť na zviera vždy, kedy chcel. 

Muž nebol starý, ale vyzeral zúbožene. Na sebe mal väzenskú uniformu, ktorá bola potrhaná a hlavne na ruke boli vidieť stopy krvi. Zjajkol od bolesti a rýchlo si ku krvavej rane priložil kúsok z roztrhnutej uniformy. Jeho tmavé vlasy boli tiež rovnako zanedbané ako on celý. Boli mastné, špinavé a aj jeho brada. Roky sa neholil, roky sa nestrihal. Roky nevyzeral ako človek. Naozaj mal radšej ostať zvieraťom. Psom navždy.

Ale to nebolo také jednoduché. V prvom rade by to nedokázal. Stačil iba okamih, čo ju videl a vedel, že na neho nezabudla. Spomenul si na moment, kedy ju videl poslednýkrát. 

3. november 1981

V miestnosti v podzemí Ministerstva mágie práve zasadal súd Wizengamot. Bolo v nej ticho, priveľmi chladno a za hlavným stolom sedela samotná vtedajšia Ministerka mágie, Millicent Bagnoldová * a okolo nej ďalší dôležití čarodejníci. Na tribúnach sedeli ďalší a ďalší.

Uprostred bolo miesto pre človeka, ktorý čakal na súdny proces. ** Sirius Black hľadel pred seba a snažil sa vyhýbať pohľadu ženy, ktorá sedela v prvom rade na pravo od neho. V celej miestnosti bolo počuť iba jej zúfalý plač.

„Mohli by ste prikázať dementorom, aby sa vzdialili? Moja žena je tehotná a neberie to dobre,“ prehovoril svojím smutným hlasom. „Nemám vám kam ujsť!“ Zodvihol svoje ruky, na ktorých mal okovy. 

„Vy tu nerozkazujete, Black!“ skríkol na neho muž sediaci po pravici Ministerky mágie, Barty Crouch. Napokon však pozrel na mladú tehotnú ženu v prvom rade a prútikom naznačil dementorom, azkabanským strážcom, aby sa kúsok vzdialili. V miestnosti už nebol taký zúfalý chlad.

Žena však plakala naďalej, celá sa triasla a rukami sa držala svojho veľkého tehotenského bruška. Snažila sa zachytiť pohľad svojho manžela, ale on sa neotočil. Vedela, že jej pohľad cíti.

Proces bol zdĺhavý. Menovali skutky, z ktorých ho vinia. Z vraždy za bieleho dňa, z vraždy 12tich muklov a jedného čarodejníka, Petra Pettigrewa. Zo zrady jeho najlepšieho priateľa Jamesa Pottera a jeho manželky Lily. Z toho, že sa pridal na temnú stranu a pracoval pre lorda Voldemorta. 

Sirius to všetko počúval jedným uchom dnu a druhým späť. Bol nevinný a bol presvedčený, že ho aj tak obvinia. Jediné, čo ho zaujímalo bolo to, čo bude teraz s jeho krásnou ženou, dcérkou a dieťatkom, ktoré je na ceste. A čo bude s ich krstným synom, Harrym Potterom. 

Urobili z neho vraha a z jeho ženy urobili manželku vraha. A pritom svet nemohol byť krajší. Mali krásnu ročnú dcérku a druhé bábätko na ceste. Kúpili si veľký dom s veľkou záhradou, aby sa mali deti kde hrať. Len pár ulíc od domu ich najlepších priateľov. Len pár ulíc ďalej, ako sa na Halloween stala tá hrozná tragédia. Boli takí šťastní a teraz prežívajú peklo na zemi. Všetko sa zmenilo takmer z minúty na minútu. 

Vedel, že ho odsúdia na doživotie, ale mal veľký strach z toho, kto teraz ochráni jeho krásnu manželku. Pomyslel na Jamesa, stále nemohol uveriť tomu, že je mŕtvy. Ani ten teraz nemôže jeho žene pomôcť. Bola to obrovská nočná mora. 

Predvolali jeho krásnu ženu ako svedka. Musel sa na ňu teraz pozrieť. Hoci bol rozhodnutý pamätať si iba jej úsmev. Kráčala na stoličku kúsok od neho. Rukou si stále držala svoje bruško. Pozrela sa na neho nešťastným pohľadom. A potom sa posadila.

„Kaitleyn Blacková, predvolali vás ako svedka k tomuto prípadu. Čo nám viete o tom povedať?“ spýtal sa jej Barty Crouch.

Pri hlavnom stole sedel aj jej otec – Albus Dumbledore a známy auror Alastor Moody. Obaja hľadeli na krehkú ženu. 

Sirius vedel, že jej súd neuverí ani slovo. Predvolali ju určite iba na oko kvôli jej otcovi a tiež aj preto, aby mal nejakú obhajobu. Bol zvedavý, či ju vôbec budú počúvať. 

A jeho krásna žena potichu začala rozprávať: „Sirius je nevinný! Nikdy by nezradil svojho najlepšieho priateľa a nikdy by nikoho nezabil! Nepracuje pre Veď-Viete-Koho! Ja to viem! Prosím, toto celé nie je pravda! Nič z toho nie je pravda! Sirius nebol strážcom tajomstva Potterovcov, on to nebol!“

„Uvedomujete si, že vášho muža videli ako zabil 12 muklov a Petra Pettigrewa?“ pýtal sa jej Barty Crouch.

„A vy ste to videli, pán Crouch?“ odvetila mu Kaitleyn otázkou a Sirius pocítil hrdosť, že táto žena je jeho. „Videl to niekto z vás na vlastné oči, tak videl?“ 

V miestnosti nastalo ticho. A potom prehovorila Ministerka mágie: „Výpoveď madam Blackovej je zaujatá. Je to jej manžel!“

„A odkedy je zakázané, aby manželka obvineného vypovedala?“ spýtal sa ho Dumbledore.

„Nebudem sa o tom s vami dohadovať, Dumbledore. Nesúhlasíte s nami len preto, lebo je to vaša dcéra,“ odvetila mu tvrdo Millicent Bagnoldová. 

„Takže výpoveď madam Blackovej je zaujatá nielen preto, lebo obvinený je jej manžel, ale aj preto, že to je moja dcéra? Toto je absurdné, vážený súd,“ oznámil im Albus Dumbledore. 

„Je na čase hlasovať,“ postavil sa Barty Crouch a tým umlčal hádku, „madam Blacková, vráťte sa na tribúnu,“ prikázal jej.

Sirius vedel, že je koniec. Už tri dni bol v Azkabane a teraz ho tam vrátia späť. Už nikdy neuvidí svoju rodinu. 

„Kto je za obvinenie nech zdvihne ruku,“ povedal Crouch a sám ruku zodvihol. Sirius videl, že ju zodvihli takmer všetci okrem jeho krásnej manželky, jej matky, Albusa Dumbledora a na jeho prekvapenie aj Alastora Moodyho.

„Súd prehlasuje Siriusa Blacka za vinného a odsúdeného na doživotie v Azkabane!“ prehlásila Ministerka mágie. 

Okamžite pre neho prišli dementori, strážcovia Azkabanského väzenia. V zbierajúcom sa dave zazrel svojho krehkú manželku. Bola chvíľku pred zrútením.

„Nie! To nemôžete! Je nevinný! To nemôžete, je to môj manžel,“ rozbehla sa pred hlavný stôl. „Otec, urob niečo, otec!“ Sirius prvýkrát počul, že by Dumbledora nazvala svojím otcom.

„Je mi to ľúto, Kaitleyn,“ počul Dumbledorov hlas.

„Nie!“ Kaitleyn sa postavila pred dementorov, ktorí ho držali. Videl, ako ledva stojí na nohách, ako na ňu pôsobia a chcel tomu tak veľmi zabrániť. „Nie!“ 

„Kaily,“ konečne ju oslovil, hoci sa ho dementori snažili odtiahnuť, ale musel jej to povedať. „To bude dobré, miláčik. Ľúbim ťa!“

„Nie, nebude to dobré, nie! Prosím, nie,“ plakala, držala sa stále za svoje bruško a bola biela ako stena, „nie, prosím, nie. Sirius. Urobte niečo, do pekla!“ vykríkla. 

Stále počul v ušiach jej žiaľ, jej smútok, jej nešťastie. Ich spoločné nešťastie. Bol odsúdený, aj keď bol úplne nevinný. Jeho ženu akoby odsúdili s ním. Ale bol rozhodnutý, že mu za to všetko jedného dňa zaplatia. Všetci títo ľudia. Dostane sa z Azkabanu, aby bol so svojou ženou a svojimi deťmi.

Hlas jeho milovanej krásnej ženy sa mu vzdialil, obviňovala a kričala na svojho otca, na Ministerku mágie, na všetkých. A zrazu bolo úplne ticho. Sirius sa otočil a bol príliš ďaleko, aby zistil, či jej hlas nepočuje preto, že sa jej niečo stalo, alebo preto, že je už jednoducho od nej vzdialený. 

Ak sa ale jeho krásnej žene kvôli tomuto všetkému niečo stalo, tak sa z neho možno naozaj stane vrah.

31. august 1993

Len pred malou chvíľkou videl svojmu manželku. Utápala sa v žiali. Vedel, že ho videla, že vedela, že je to on. Ale ešte nebol ten správny čas, aby sa znova stretli.  

Útek z Azkabanu plánoval dlho a teraz mal stopu, ktorá by mohla navždy očistiť jeho meno. Už mu neostali skoro žiadne šťastné myšlienky. Iba to, že je nevinný a že z celého srdca miluje svoju Kaitleyn. Neboli to šťastné spomienky, ktoré by z neho mohli dementori vysať, bola to jednoducho iba čistá pravda. Kaitleyn bola ako vzduch okolo neho, akoby bola v každom kúte, stále pri ňom. Videl ju vždy keď zavrel oči, ale aj vtedy, keď ešte dokázal snívať s otvorenými. 

Správy o jeho rodine, ktoré sa k nemu len minulý rok doniesli mu dodali odvahu, aby ušiel. Zaplatia mu za smrť jeho syna a jeho krásna manželka mu bude mať čo vysvetľovať. 

Pozn. autorky:

* Meno Ministerky mágie som našla na Pottermore, ale zdá sa mi, že bolo toto meno spomenuté aj v kanóne, keď sa uvažovalo, že mal byť novým Ministrom Barty Crouch. Ktorý sa ním potom následne nestal. 

** V kanóne Siriusa odsúdili bez súdu. Tu súd mal naozaj len na oko, kvôli Dumbledorovým konexiám. 

V spomienkovej časti procesu je Kaitleyn označená ako „krásna manželka“ ... nie preto, že by som chcela vyzdvihnúť, že by bola neobyčajne krásna, ale preto, že to je písané vlastne z pohľadu Siriusa (aj keď autorskou formou) a pre neho bola vždy krásna. 

Ďakujem za komentáre a votes u prvých dvoch dieloch. Ak poviedku čítate, dajte mi vedieť, napíšte čo sa vám páči, čo nie. Aj malý komentárik poteší. Ďakujem