„Ako môžem byť bez teba?

Ak ty dávaš silu úderom môjho srdca,

ak ty dávaš istotu mojim pochybnostiam

a čas medzi nami dvoma je nekonečný.

Ako môžem byť bez teba?"

(Carlos Baute – Como estar sin ti?)

4. december 1975

Kaitleyn a Sirius sa spoločne vrátili do Chrabromilskej klubovne. James a Peter sedeli v kreslách a tvárili sa veľmi znepokojene.

„Kaily nikomu nič nepovie," oznámil im Sirius a ona napokon prikývla.

„Ďakujeme, Kaily," usmial sa na ňu James.

„Sirius vám povie moje varovanie. Ja idem spať. Dobrú noc," a potom vyšla hore schodmi do dievčenských spálni.

Otvorila dvere, vošla dnu a potom sa pobrala k posteli Lily. „Lily, musím ti niečo povedať," snažila sa ju prebrať.

Jej priateľka sa posadila na posteli. Vlasy mala strapaté a pretierala si oči. „Čo sa deje, Kaily?"

„Sirius ma pozval na ples!"

„Koľko je hodín?"

„Sirius ma pozval na ples!" nadšene zopakovala Kaitleyn.

„Počula som," zazívala Lily a pozrela na hodinky. „Kedy to stihol?"

„Asi pred štvrť hodinou," odvetila jej Kaitleyn.

„Vy ste mali zase nočné rande?"

„Nie," zasmiala sa. „Náhodou sme sa stretli. On a jeho priatelia sa zase pokúšali o jednu vilomeninu a ja som bola na ceste do kuchyne. Načapala som ich a chcela som to ísť povedať mojej mame. On ma dobehol a zrazu to na mňa vybalil. A povedal mi, že mám krásne oči a pobozkal ma na ruku," rozplývala sa Kaitleyn.

„Och, to je úžasné, Kaily," usmiala sa na ňu Lily a z tváre si odhrnula pramienok ryšavých vlasov.

„Som taká šťastná, Lily, myslím, že už ani nezaspím," zasmiala sa Kaitleyn.

„Teším sa s tebou, zlatko. Ale môžeme to prebrať zajtra. Pretože, ja na rozdiel od teba, ešte spať chcem a môžem," znova silno zazívala Lily.

„Jasné, dobrú noc, moja," usmiala sa Kaitleyn a preliezla z jej postele do tej svojej. Lily o malú chvíľku znova upadla do spánku.

Kaitleyn hľadela na strop a cítila sa šťastná ako už dávno nie. Pôjde na ples so Siriusom. Bude to ako ich prvé rande. Musí si zohnať tie najkrajšie šaty. Musí byť tá najkrajšia na tom plese. Sirius odpadne, keď ju uvidí. Bude to jeden z najkrajších dní v jej živote. O tom bola presvedčená.

***

Kaitleyn niekedy nad ránom zaspala. Hneď ako sa ráno prebrala, zišla dole do pracovne svojej mamy, ale nebola tam. Po ceste stretla Takmer bezhlavého Nicka, ktorý jej povedal, že jej mama je práve v zborovni. Vybrala sa teda tam.

„Dobré ráno," pozdravila, lebo okrem Minervy bol v zborovni aj profesor Flitwick, profesor Slughorn a profesorka Sproutová, všetci vedúci fakúlt.

„Deje sa niečo, Kaily?" spýtala sa jej Minerva.

„Áno, chcela som s tebou hovoriť o plese. Potrebujem šaty a topánky," vravela jej Kaitleyn.

„Ples, áno," prikývla Minerva, „práve sme o ňom hovorili. Kto ťa pozval?" spýtala sa jej.

Kaitleyn by jej to radšej povedala z očí do očí, ale potom si uvedomila, že ostatní jej profesori ju na plese tak či tak uvidia s jej partnerom, takže nie je dôvod robiť tajnosti. „Sirius."

„Práve teraz sme pána Blacka a jeho priateľov, prevažne pána Pottera, spomínali," povedal drobný profesor Flitwick, „výtržníci našej školy. Myslím, že sa nemusíte obávať, Minerva," pozrel sa na profesorku McGonagallovú, „ak pôjde pán Black na ples s vašou Kaitleyn, nebude robiť žiadne hlúposti. Bude si všímať len a len ju."

Kaitleyn mu venovala úsmev a Minerva sa netvárila veľmi nadšene. „Nuž, možno máš pravdu, Filius."

„Tak, čo, mami," dožadovala sa Kaitleyn pozornosti, lebo stále čakala na jej odpoveď ohľadom kúpy šiat, topánok a doplnkov.

„V sobotu pôjdeme do Rokvillu," odvetila jej napokon Minerva.

„Hm, mami a nemohli by sme ísť niekam inam? Do Londýna, napríklad?" spýtala sa jej opatrne Kaitleyn. „Vieš, chcem naozaj pekné šaty a neviem, či v Rokville je dostatočný výber. Prosím ťa."

„V poriadku," prikývla Minerva. „Zájdem do Londýna a zoženiem ti tie najkrajšie šaty."

„Myslela som si, že pôjdeme spolu," Kaitleyn na ňu prekvapene hľadela.

„Kaitleyn, koniec diskusie. Vyber si, buď pôjdeme spolu do Rokvillu, alebo pôjdem do Londýna!"

„Fajn," Kaitleyn sa zatvárila oduto. „Ale sľubuješ, že zoženieš tie najkrajšie?"

„Áno," prikývla Minerva.

„Tak fajn, idem na raňajky," Kaitleyn sa usmiala na zbytok profesorov a potom odišla zo zborovne. Keď zatvárala dvere, počula hlas profesorky Sproutovej.

„Hovorila som to už v prvom ročníku, že tí dvaja raz skončia spolu."

Kaitleyn sa musela zasmiať, hoci sa ešte stále mierne hnevala na matku. Myslela si, že konečne uvidí niečo iné ako okolie hradu, ale znova ostala bez úspechu. Avšak pevne verila, že jej mama jej zoženie tie najkrajšie šaty. Vždy jej zohnala krásne oblečenie. Určite tomu teraz nebude inak.

6. jún 1994

Sirius sledoval ako Jamesov syn pomaly prikývol. Uveril mu. A to pre neho teraz veľmi veľa znamenalo.

Pettigrew padol na kolená, ako keby Harryho prikývnutie znamenalo rozsudok smrti. Kolenačky sa plazil k Siriusovi s rukami zopnutými pred sebou, akoby sa modlil.

„Sirius... to som ja... ja, Peter, tvoj priateľ... ty by si nemohol."

Sirius do neho kopol a Pettigrew sa skrčil. „Môj odev je dosť špinavý aj bez toho, aby si sa ho ty chytal," zachripel Sirius. „Zabijeme ho spolu?" otočil sa na Remusa.

„Áno, myslím, že áno," neľútostne vyhlásil Remus.

Pettigrew zhíkol a plazil sa k Ronovi. Žiadal ho, aby bol na jeho strane, bol predsa jeho verným zvieratkom. Ron bol celý zdesený a od bolesti čoraz bledší. Pettigrew sa otočil a pozrel sa na Hermionu. Chytil ju za okraj habitu a žiadal ju o pomoc. Hermiona si vytrhla habit z jeho rúk a zdesene cúvla k stene. Sophie cúvla ešte skôr, ako sa Pettigrew stihol k nej priblížiť.

Pettigrew v strašnej triaške pomaly otočil hlavu k Harrymu. „Harry... Harry... vyzeráš presne ako tvoj otec. Presne ako on."

„AKO SA OPOVAŽUJEŠ OSLOVIŤ HARRYHO?" zreval Sirius. „AKO SA OPOVAŽUJEŚ POSTAVIŤ SA PRED NEHO? AKO SA OPOVAŽUJEŠ ROZPRÁVAŤ PRED NÍM O JAMESOVI?"

„Harry," šepkal Pettigrew a kolenačky liezol k nemu s vystretými rukami. „Harry, James by nechcel, aby ma zabili. James by to bol pochopil, Harry. Bol by milosrdný!"

Sirius s Remusom priskočili k nemu, schmatli ho za plecia a šmarili s ním na zem. Triasol sa od hrôzy a vystrašene na nich hľadel.

„Predal si Lily a Jamesa Voldemortovi," prehlásil Sirius a tiež sa mierne triasol. „Popieraš to?"

„Sirius, Sirius, čo som mohol robiť? Temný pán. Ty netušíš, aké má zbrane, aké si nevieš ani predstaviť. Bál som sa, Sirius, nikdy som nebol taký statočný ako ty, Remus a James. Nechcel som, aby sa to stalo. Ten-Koho-Netreba-Menovať ma donútil!"

„NEKLAM!" reval Sirius. „DONÁŠAL SI MU UŽ CELÝ ROK PRED LILINOU A JAMESOVOU SMRŤOU! BOL SI JEHO ŠPIÓN! BOL SOM HLÚPY, ŽE SOM NA TO NEDOŠIEL PREDTÝM!"

„On prebral moc nad všetkým," zaúpel Pettigrew, „čomu by pomohlo, keby som ho odmietol?"

„Čomu by pomohlo, keby si sa bránil najzlomyseľnejšiemu čarodejníkovi všetkých čias?" skríkol Sirius a na tvári sa mu zračil obrovský hnev. „Iba by si ušetril nevinné životy, Peter!"

„Bol by ma zabil, Sirius!"

„TAK SI MAL ZOMRIEŤ!" reval Sirius. „RADŠEJ ZOMRIEŤ AKO ZRADIŤ PRIATEĽOV, TO BY SME UROBILI MY PRE TEBA!"

„Mal si vedieť, že ak ťa nezabil Voldemort," doplnil ho Remus, „urobíme to my! Zbohom, Peter!"

Hermiona aj Sophie si obe naraz prikryli tvár rukami a odvrátili sa k stene.

„NIE!" skríkol Harry a postavil sa medzi Pettigrewa a prútiky jeho bývalých najlepších priateľov. „Nemôžete ho zabiť," povedal lapajúc dych.

Siriusa aj Remusa to očividne šokovalo.

„Harry, tento naničhodník je na príčine, že nemáš rodičov," zavrčal Sirius. „Táto vystrašená kopa špiny by sa bez mihnutia oka pozerala, ako umieraš. Počul si ho. Jeho vlastná smradľavá koža preňho znamená viac ako celá vaša rodina."

„Viem," ťažko dýchal Harry. „Odvedieme ho do hradu a odovzdáme dementorom. Môže ísť do Azkabanu, ale nezabite ho."

„Harry!" vyhŕkol Pettigrew a objal ho okolo kolien. „Áno, ďakujem, je to viac, ako si zasluhujem, ďakujem."

„Pusti ma!" odsekol Harry a znechutene odsotil jeho ruky. „Nerobím to pre teba. Robím to preto, lebo si myslím, že môj otec by nechcel aby sa z nich stali vrahovia – kvôli tebe. A Sophie potrebuje svojho otca."

Nikto sa ani nepohol, ani nevydal hláska, bolo počuť iba piskľavý dych Pettigrewa, ktorý sa držal za prsia. Sirius a Remus si vymenili pohľady. Potom jedným pohybom obaja sklopili prútiky.

„Ty jediný máš právo rozhodnúť, Harry," povedal Sirius. „Ale mysli na to, mysli na to, čo urobil!"

„Môže ísť do Azkabanu," zopakoval Harry. „Ak si ho niekto zasluhuje, tak je to on. Vy budete voľný. Budete znova so svojou ženou a Sophie."

„Dobre teda," prikývol Remus namiesto Siriusa. „Odstúp, Harry. Zviažem ho. Nič viac, prisahám."

Harry mu ustúpil. Tento raz vyleteli z Remusového prútika tenké povrazy a vzápätí sa Pettigrew zvíjal na zemi zviazaný, so zapchatými ústami.

„Ale ak sa premeníš, Peter," zahučal na neho Sirius. „V tej sekunde si mŕtvy! Súhlasíš, Harry?" Harry prikývol.

„Dobre," povedal Remus večne. „Ron, ja neviem naprávať kosti tak dobre ako madam Pomfreyová, takže kým ťa nedostaneme do hradu, bude lepšie, ak ti nohu iba uviažeme." Rýchlo pristúpil k Ronovi, sklonil sa, poklopkal mu po nohe prútikom a zamumlal: „Ferula." Okolo Ronovej nohy sa ovinuli obväzy a pripevnili ju k dlahe. Remus mu pomohol vstať. Ron sa o nohu opatrne oprel.

„Je to lepšie, ďakujem."

„A čo s profesorom Snapom?" bojazlivo sa spýtala Hermiona a pozrela sa na Snapa, ktorý stále ležal na zemi.

„Nič vážne mu nie je," sklonil sa k nemu Remus a skontroloval mu pulz. „Iba ste to trochu prehnali. Ešte je v bezvedomí. Možno bude lepšie, ak ho nepreberieme, kým sa bezpečne nedostaneme do hradu. Môžeme ho odniesť aj takto." Zamumlal zaklínadlo a Snape sa vznášal ako bábka.

Sirius sa pozrel na Sophie. Stále sa mierne triasla a zachytila jeho pohľad. Keď sa na neho usmiala, mal pocit, že vo vnútri celý horí. Opätoval jej úsmev. Nemohol uveriť tomu, že o pár minút vyobjíma svoju Kaitleyn a znova budú rodina. Bolo to také neuveriteľne.

Remus a Ron sa navrhli, že sa pripútajú k Pettigrewovi pre istotu. A potom sa pobrali von z tunela. Krivolab vybehol ako prvý, za ním šli nemotorne Remus, Pettigrew a Ron. Potom nasledoval profesor Snape. Strašidelne sa vznášal za nimi riadený vlastným prútikom, ktorý držal Sirius. Koniec sprievodu tvorili Harry, Sophie a Hermiona. Snapova hlava ustavične narážala do stropu v tuneli, ale Sirius sa neobťažoval zabrániť tomu.

„Viete, čo toto znamená?" povedal zrazu Harrymu a Sophie. „Keď odovzdáme Pettigrewa?"

„Ste voľný," odvetil Harry.

„Áno," prikývol Sirius, „ale som tiež. Kaily a ja sme... neviem, či ti to niekto povedal. Sme tvoji krstní rodičia."

„Áno, aj to viem."

„No a tvoji rodičia nás menovali za tvojich poručníkov," pokračoval ďalej Sirius. „Keby sa im niečo stalo. Pochopíme to s Kaily, samozrejme, ak by si chcel ostať u tety a strýka, ale porozmýšľaj. Keď bude moje meno očistené, keby si náhodou chcel, no, iný domov."

„Čo? Bývať s vami?" vyhŕkol Harry a náhodou si pritom tresol hlavu o skalu vyčnievajúcu v strope. „Odísť od Dursleyovcov?

„Samozrejme, myslel som si, že nebudeš chcieť," rýchlo hovoril Sirius, aby zakryl sklamanie. „Ja to chápem, len som si myslel..."

„Zbláznili ste sa?" povedal Harry a hlas mal chrapľavý. „Pravdaže chcem odísť od nich! Máte dom? Keby sa môžem presťahovať?"

Sirius sa okamžite otočil k nemu: „Chceš? Vážne?"

„Áno, vážne!" prikývol Harry.

Na Siriusovej tvári sa zjavil úsmev. „Budeme konečne rodina. Sophie, ty, Kaily a ja. Skutočná rodina."

Keď vyšli von, bola tam už úplná tma. Mlčky kráčali po trávniku a svetlá z hradu sa postupne zväčšovali. A v tom...

Na oblohe sa posunul oblak a po trávniku sa zrazu rozprestreli tiene. Skupinku zalialo mesačné svetlo. Remus zmeravel a roztriasli sa mu nohy.

„Och, nie," zhíkla Hermiona. „Dnes nevypil svoj elixír! Je nebezpečný!"

„Bežte," šepkal Sirius. „Bežte rýchlo!" No v tom si všimol, že Harry sa nepomohol. Samozrejme. Ron bol ešte stále pripútaný k Pettigrewovi a Remusovi. „Nechaj to na mňa! Zober dievčatá a bežte!"

Ozvalo sa hrozné zavrčanie. Remusová tvár aj telo sa zväčšovali. Plecia sa mu hrbili, na tvári mu vyrástli chlpy a ruky sa menili na chlpaté laby s pazúrmi. Keď sa vlkolak postavil na zadné, Sirius sa transformoval. Ako obrovský pes sa vrhol dopredu. Len čo sa vlkolak vyslobodil z okov, pes ho schmatol za krk a ťahal preč od Rona a Pettigrewa. Posledné, čo si Sirius všimol bolo, ako sa Pettigrew zohol pre Remusov prútik a Ron spadol na zem. A potom sa to stalo. Pettigrew sa transformoval.

„Sirius, Sirius, on utiekol! Pettigrew sa transformoval!" kričal Harry.

Sirius krvácal, na papuli a na chrbte bol doškriabaný, ale po Harryho slovách sa znova zdvihol a zvuk jeho láb sa postupne vzďaľoval k tráve. Najdôležitejšie bolo to teraz, dostať deti do bezpečia. Rozbehol sa do lesa, aby zdržal Remusa. Odohral sa medzi nimi boj a Sirius bolestne zaskučal, keď ho vlkolak znova šmaril o zem.

Spadol a Remus sa znova vyparil. Počul iba zvuk vody. Bol pri jazere. V myšlienkach bola iba ona. Ten prvý raz, čo ju zbadal. Bolo to pri triedení. Profesorka McGonagallová vyslovila jej meno a ona veľmi ladne vyšla z davu a sadla si na starú stoličku. Vtedy si ju všimol. Tie jej veľké oči. Usmiala sa, keď klobúk vyhŕkol veľmi rýchlo fakultu. A ona sa rozbehla smerom k stolu, kde on už pár minút sedel. Kaitleyn.

Siriusa sa zmenil na človeka. V mysli sa mu vybavila chvíľka, kedy ju videl poslednýkrát predtým, ako ho zavreli do Azkabanu. Na súde. Plakala, triasla sa, kričala, prosila. „Nie," zastonal. „Prosím nie!"

A potom si ich všimol. Popri jazere k nemu kĺzala asi stovka dementorov. Sirius striaslo, prevrátil sa na zem, bledý ako smrť.

***

Sirius pomaly otvoril oči. Doškriabané rany na rukách a tvári ho neuveriteľne štípali. Posledné, čo si pamätal bolo veľa dementorov. Pamätal si výkriky detí. Otvoril oči a okolo neho bola tma. Jediné svetlo vychádzalo z okna. Na nohách aj rukách mal okovy.

Nie je mŕtvy. Ešte nie je mŕtvy a určite ešte nedostal ani dementorov bozk. Mal nadvládu nad svojou mysľou. Pamätal si všetko. Musí byť v hrade a je znova lapený.

Kaitleyn a deti. To sa mu teraz hnalo hlavou. Musí s ňou hovoriť. Musí jej povedať, čo sa stalo. Nemôže sa to len takto skončiť.

Dvere sa otvorili a dnu vošiel starý muž. Sirius si vydýchol. Dumbledore. On mu isto umožní posledné stretnutie s Kaitleyn.

„Sirius," oslovil ho vľúdnym tónom.

„Pane!" vyhŕkol zo seba. „Deti?"

„Viac menej v poriadku. Všetci sú v Nemocničnom krídle. Dementori sa pokúsili aplikovať bozk na pánovi Potterovi. Ale, nie neľakaj sa, niečo ich odohnalo. Veľmi silný Patronus."

„Koho?"

„Neviem," odvetil mu Dumbledore, „avšak Severus ich na nosidlách priviedol do školy, spoločne s tebou. Pán Potter, slečna Grangerová a Sophie boli v bezvedomí. A pán Weasley má zlomenú nohu. Budú v poriadku, neboj sa, Sirius."

„Pane, všetko to je inak. Pettigrew celý čas žil," spustil Sirius. „To on zradil Lily a Jamesa. Ja, to nie ja, ja by som nikdy. Musíte mi veriť, pane."

„Žiaľ, bez Pettigrewa živého, alebo mŕtveho, nemôžem ti pomôcť, Sirius."

„Pane, Kaily. Ja potrebujem ju vidieť. Viem, že som nikdy nebol pre ňu dosť vhodný, ale prosím vás, prosím vás."

„Moja dcéra, Kaitleyn, si vybrala veľmi dobre, Sirius," odvetil mu Dumbledore, „bohužiaľ ti ju nemôžem zavolať. Nejde to. Je tu Minister a pochop, že pre jej dobro, bude lepšie, ak Minister ani nebude tušiť, že tu je. Sirius, môžeš mi to všetko vysvetliť?"

„Áno, pane," prikývol Sirius, „James, Pettigrew a ja sme sa v piatom ročníku stali animágmi," spustil ten príbeh. Dumbledore ho pozorne počúval až dokonca.

„Nikto o tom nevedel, pane, iba Kaily a potom neskôr, Lily," hovoril mu Sirius a potom si uvedomil, že netuší, čo je práve teraz s Remusom. „A Remus, pane?"

„Remus je niekde v lese, snáď bude v poriadku," vravel Dumbledore a Sirius videl, že ešte stále strebáva to, čo mu povedal. „Nemôžem tomu celému uveriť. Ako je možné, že som si to nevšimol. Myslel som si, že som dosť všímavý. Hlavne, čo sa týka Kaitleyn a teba. Bol som v pozore, aby som zistil, či si vybrala správne."

„Je mi to ľúto, pane. Nikdy sme nechceli sklamať vašu dôveru. Boli sme len hlúpe decká, ktoré túžili po dobrodružstvách. Niekoľkokrát som Kaily sľuboval, že s tým prestaneme. Ale nesplnil som to," vravel mu Sirius.

„A ona ti to všetko odpustila," pousmial sa Dumbledore.

„Pane, potrebujem, aby ste jej povedali, že ju budem vždy milovať. Že hoci budem mŕtvy, aj tak ju budem milovať. A že dám pozor na nášho syna, tam hore. Pane, prosím, povedzte jej a Sophie, že som bol veľmi šťastný, že som mohol byť aspoň chvíľku v ich prítomnosti. Sú také úžasné," po tvári mu tiekli slzy a ranách ho veľmi pálili, ale táto bolesť pre neho nič neznamenala v porovnaní s bolesťou, ktorú cítil z toho, že o pár hodín dostane dementorov bozk a bude po všetkom.

„Máš pravdu, chlapče, sú," prikývol Dumbledore.

„Sophie má ten náhrdelník," usmial sa Sirius, keď si vybavil svoju dcérku. Všimol si, že mala na krku náhrdelník, ktorý pred rokmi daroval jej mame. „Povedzte im, že ich milujem viac ako čokoľvek iné na svete. A nech sú silné. Nech je Kaily silná. Nebude sama. Bude mať Sophie a Harryho. A povedzte, Remusovi, nech sa o ne postará, ale tento raz naozaj!"

„Poviem," prikývol znova Dumbledore. „Budem musieť už ísť, Sirius."

„Pane, nezabudnite na to," žiadal ho Sirius. Dumbledore sa na neho usmial a potom odišiel z miestnosti.

Sirius sa oprel o studenú stenu. Snažil sa rýchlo vybaviť si všetky tie momenty, ktoré prežil šťastný. O chvíľku tieto momenty zamrznú už navždy. A on tu už viac nebude. Život sa mu znova vysmieva.

***

Kaitleyn, o pár poschodí nižšie, sa prudko prebudila zo sna. Mala veľmi zlý sen. Nepamätala si ho, iba vedela, že v tom sne bola tma a veľmi veľa dementorov. Cítila, ako sa celá trasie a aká je spotená. Rýchlo si obliekla na nočnú košieľku župan. Nevedela sa zbaviť pocitu, že sa niečo zle stalo. Ťažilo ju to na hrudi. Musí ísť za Siriusom.

Pozn. autorky:

V kapitole sú použité citácie z knihy Harry Potter a väzeň z Azkabanu (Sluha lorda Voldemorta a Dementorov bozk) nie sú však doslovne prebraté, preto som ich neoddeľovala hviezdičkami, sú upravené podľa príbehu.

Z príbehu som vyčiarka jednu vec a to fakt, že Sirius a James si mysleli, že ten, čo celý rok donáša na Jamesa a Lily je Remus. Tento fakt sa mi veľmi do poviedky nehodil, tak dúfam, že mi odpustíte, že tento som ho vynechala. Je to tak, že si celý rok mysleli, že na nich niekto Voldemortovi donáša, ale neupodozrievali z toho ani jedného zo svojich priateľov. Petrovi zverili tajomstvo preto, lebo to napadlo Siriusa ako najlepšie riešenie. Myslel si, že Voldemort by si nikdy nemyslel, že to je práve Peter, ktorý je strážcom tajomstva. Ale všetko bolo samozrejme, ako bolo.

Som zvedavá na Vaše názory na túto kapitolu. Pripomínam, že už iba dve kapitoly a je tu koniec tretej knihy, čo Vás asi aj napadlo. Nabudúce Vás v minulosti čaká vianočný ples a v prítomnosti pokračujeme tam, kde sme skončili. Teším sa na Vaše reakcie a ako vždy ďakujem za tie doterajšie. 

Keď som začala túto poviedku písať, mala som vymyslený úplne iný koniec, hlavne mala trvať iba po tretiu knihu, ale Sirius a Kaitleyn sa mi tak vryli do života, že by bolo ťažké sa s nimi rozlúčiť a ešte tak nepekne, ako som to pôvodne mala vymyslené. Takže poviedka bude pokračovať aj ďalšími knihami, ale či to nakoniec bude happy end, to Vám samozrejme nepoviem :) hlavne keď človek má v hlave toľko tých koncov občas :D