„Ale nikdy ma nežiadaj, aby som ťa nechal

aby som ťa prestal milovať a bol ďaleko od teba.

Nič také, aby som ťa viac nemiloval,

starať sa o teba a mať ťa, môcť milovať. 

Môžeš ma požiadať o to, čo bude 

ale aby som nebol bez teba!"

(Marconi feat. Eiza González – Me puedes perdir lo que sea)

30. november 1975

Vonku zúrila poriadna zima, ktorá tento rok prišla už na konci novembra. Okolie hradu pokrývala hrubá vrstva snehu a bolo niekoľko stupňov pod nulou. To však študentom nevadilo, aby nešli v sobotu na výlet do Rokvillu. Väčšina z nich začala s nákupmi vianočných darčekov.

Kaitleyn a Lily, obe zababušené do hrubých šálov, čapíc a rukavíc, vyšli z Medových labiek, kde si nakúpili obľúbené sladkosti. „Ideme k Zonkovi?" spýtala sa Kaitleyn svojej priateľky.

„Ak tam nič nepotrebuješ, radšej by som to vynechala. Nemám náladu si dnes kaziť deň Potterom. Určite tam bude. Veď oni nikam inam ani nechodia," zamračila sa Lily.

„Tak poďme na ďatelinové pivo do Troch metiel," navrhla Kaitleyn a tejto myšlienky sa Lily chytila a prikývla.

Lily sa mýlila. James, Sirius, Remus a Peter neboli v obchode u Zonka, ale sedeli pri jednom stole u Troch metiel. Hostinec bol vyzdobený vianočnou výzdobou a jemná hudba bola tiež vianočná. Všade vládla atmosféra Vianoc, ktoré sa už blížili.

Kaitleyn sa rozhliadla po hostinci, ktorý bol plný študentov a nebol voľný žiaden stôl. Márne hľadala Alice, ktorá mala dnes rande s Frankom Longbottomom. „Nič nie je voľné," obrátila sa k Lily, ktorá si to tiež práve uvedomila. „Jedine, že by sme si sadli k Jamesovi, Siriusovi a spol."

„Nie," zamietla to Lily, ktorá zase hľadala medzi študentmi Snapa, ale ani on tam nebol.

Sirius si všimol Kaitleyn s Lily a zakýval im. Hoci sa s Kaitleyn posledné dni sotva zhovárali, bola z toho prekvapená. Od udalosti na hodine Transfigurácie ju maximálne pozdravil, keď na seba narazili. A jej z toho bolo smutno. Preto ju teraz prekvapilo, že jej zakýval.

„Lily, poďme k ním. Dáme si jeden pohár ďatelinového piva a pôjdeme preč. Prosím, je mi hrozná zima a vieš, ako pivo zahreje," žiadala ju Kaitleyn.

Lily otrávene prikývla a potom sa obe dievčatá vybrali k zadnému stolu k štyrom priateľom. Lily si veľmi neochotne sadla vedľa Jamesa a Petra. A Kaitleyn si sadla na druhú stranu lavice, kde sedel Remus a Sirius.

„Čo pekné si mi kúpila, Evansová?" otočil sa k nej James.

„Hnojovú bombu, ktorú ti naservírujem 25tého rovno do postele," odvetila mu Lily a ani sa na neho nepozrela.

„Ako vianočné nákupy?" zastavil hádku Remus svojou otázkou.

„Chýbajú mi nejaké drobnosti, ktoré chcem vyriešiť cez soviu zásielkovú poštu. Jednu knihu pre mamu neviem zohnať," odvetila mu Kaitleyn, lebo Lily zatiaľ objednávala dve ďatelinové pivá.

„Tešíte sa už na vianočný ples, dámy?" spýtal sa James a Lily zase očervenela. „Už ťa pozval niekto, kto ťa je hodný, Evansová?" dodal.

„Ty neprestaneš rýpať nikdy, však Potter?" obrátila svoju tvár k nemu a zamračila sa. „A náhodou ma niekto pozval a ja som súhlasila."

„Len mi nehovor, že ten Ufňukanec nabral odvahu," zasmial sa James.

„Predstav si, že nabral a ja som súhlasila," zopakovala mu melodicky.

James vyzeral, akoby ho práve niekto ovalil. „Určite s ním ideš iba preto, aby si ma nahnevala, priznaj sa, Evansová!"

„Idem s ním preto, lebo je to môj priateľ, na rozdiel od teba Potter!" mierne na neho zvyšovala Lily hlas. „S tebou by som nešla, ani za tisíc galeónov, to si môžeš byť istý."

„Tvoja smola, prídeš o skvelého tanečného partnera a tiež veľmi šarmantného," žmurkol na ňu James, ale Lily už znova odvrátila tvár a čašníčka im priniesla ďatelinové pivo.

„Si cvok, Potter. Nájdi si inú partnerku," odvetila mu Lily a potom si odpila dúšok.

„Už som si našiel, nemaj boja. Vieš, ženy sa o mňa trhajú," uškrnul sa na ňu James a Lily zabehlo. Rozkašľala sa a potom si utrela ústa servítkou. „Vidíš, Evansová, za teba si nájdem náhradu jednoducho. Ale ty za mňa, to je už malér!"

„James, už ju netráp, kamoško," zasmial sa Sirius.

„A čo ty, Kaily, s kým ideš na ples?" snažil sa tému zmeniť znova Remus.

Kaitleyn, ktorá ledva počúvala, zodvihla hlavu a potom ňou pokrútila. „Neviem, či vôbec pôjdem," povedala úprimne, „pretože ma ešte nikto nepozval."

„Naozaj?" spýtal sa Peter prekvapene. „Ja s tebou pôjdem!"

„Netrep, Peter!" zamračil sa na neho Sirius. „Ty by si najradšej šiel s každou."

„Naozaj," odvetila mu Kaitleyn, „a naozaj nechcem, aby so mnou niekto šiel z ľútosti, preto tvoju ponuku musím odmietnuť, Peter!"

Lily si všimla jej smutnú tvár a preto sa rozhodla tento raz ona zmeniť tému. „A čo vy, darčeky na Vianoce ste pokúpili?"

Remus spustil, ako nemôže zohnať darčeky pre rodičov a Peter spomínal, že nechal pre mamu vyrobiť niečo ručné. Kaitleyn ich ale sotva vnímala. Cítila sa veľmi trápne. Pila svoje ďatelinové pivo, čo najrýchlejšie a všimla si, že Lily to pochopila a robila to isté.

Keď dievčatá dopili, obe sa zodvihli a potom opustili hostinec. Chlapci tam ešte ostali a keď sa dvere za nimi zavreli, Remus sa obrátil na Siriusa.

„Na čo ešte čakáš?"

„Už som to povedal, rozmýšľam nad spôsobom ako ju pozvať. A všetko mi hrá do kariet, ešte ju nikto nepozval," odvetil mu Sirius spokojne a usmieval sa od ucha k uchu.

„Dávaš si veru na čas, kamoško," vravel mu James. „Čo ak ti ju niekto vyfúkne?"

„Tak sa mu stane v ten deň niečo strašné. Napríklad bude dáviť slimáky a potom sa objavím ja, v celej svojej kráse a zachránim ju pred tou strašnou potupou, aby nešla na ples sama. Ale to je iba plán B."

„A kedy budeš realizovať plán A?" spýtal sa ho Remus.

„Keď nájdem tú správnu chvíľu," žmurkol na priateľov Sirius a prehrabol si svoje tmavé vlasy.

***

4. december 1975

Kaitleyn nemohla zaspať. Bola jej zima a tak siahla po svojom hrubom svetri a okolo krku si prehodila šál. Namiesto papúč si obula radšej čižmy, aby jej nebola zima pri jej nočnej vychádzke. Vybrala sa von z klubovne, chcela si zájsť do kuchyne pre pohár mlieka. Dúfala, že nikde nenarazí na pána Filcha. S pani Norrisovou by si poradila, ale s ním, to si nebola taká istá. Už bola takmer pri kuchyni, keď začula šepot a kroky. Preto sa rýchlo vsunula za gobelín, visiaci na stene.

Nemohla uveriť tomu, čo vidí. Videla iba topánky a kúsky nôh, ako si vykračujú po chodbe a šepot chlapčenských hlasov.

„Skontroloval si tú chodbu, Parocháč?" počula známy hlas.

„Nie, šak o tomto čase, kto by tu strašil. Filch je isto niekde hore," odvetil Siriusovi James.

„Aj tak si pako, mal si to skontrolovať."

Kaitleyn si uvedomila, čo sa práve deje. Už o tom niekde čítala. O neviditeľnom plášti. Chlapci ho museli mať na sebe, ale zrejme už veľmi vyrástli a nebol im dobrý. A preto im z neho trčali nohy.

Keď zašli za roh, veľmi potichu sa vydala za nimi. Zamierili von z hradu a ona sa vybrala tým istým smerom. Chlapci zamierili k Zúrivej vŕbe a ona ostala stáť na kopci, aby videla, čo idú urobiť.

A potom sa to stalo. Traja chlapci si vyzliekli neviditeľný plášť. A zrazu z ničoho nič, tam už chlapci nestáli. Namiesto toho videla veľkého čierneho psa a jeleňa. Kam sa podeľ tretí chlapec netušila, lebo žiadne ďalšie zviera nevidela. Animágovia. Prebehlo jej hlavou, že tí traja sa nejako museli stať animágmi. Peter sa pravdepodobne menil na nejaké menšie zviera, ktoré nemala možnosť vidieť.

Zúrivá vŕba zrazu utíchla, čo si Kaitleyn nevedela vysvetliť. Pes sa pobral k jej kmeňu a o chvíľku v ňom zmizol. Tajná chodba. Kaitleyn si spomínala, že jej Sirius povedal, že v Zúrivej vŕbe je tajná chodba. Netušila však, kam by tá mohla viesť.

Stála tam niekoľko minút, keď veľký čierny pes znova vyšiel z kmeňu Zúrivej vŕby a takmer vykríkla, keď za ním zbadala vlkolaka. Remus. Pozrela sa hore a videla, že dnes je mesiac v splne. Vlkolak vyzeral splašene a ona sa už naozaj začínala báť. Rýchlo sa schovala za jeden strom, aby ju náhodou nevideli. A potom sledovala, ako dve zvieratá (stále nezbadala, na aké zviera sa menil Peter) a vlkolak zamierili smerom k východu školy.

Nemohla tomu vôbec uveriť. Pobrala sa späť do školy. A ponáhľala sa do kuchyne, kde si rýchlo vypila pohár mlieka. Vrátila sa do vstupnej haly a čakala na príchod chlapcov.

Nevedela, ako dlho tam sedela. Už jej pomaly padala hlava na rameno, aká bola unavená, keď začula, že sa veľké dubové dvere pomaly otvárajú. Chlapci, znova v neviditeľnom plášti, ostali stáť na mieste, keď ju zbadali.

„Toto si odskáčete! Poviem to mame!" skríkla.

Sirius okamžite vybehol spod plášťa a ponáhľal sa hore po schodoch za ňou. „Kaily, stoj už!"

Kaitleyn sa zastavila na prázdnej chodbe, otočila smerom k nemu a vybrala svoj prútik. „Začarujem ťa, ak sa ku mne priblížiš!"

„Vážne?"

„Samozrejme, že vážne," nahnevane sa na neho pozrela. „Čo chceš? Orodovať za to, aby som to nikomu nepovedala?"

„Nie, chcem ťa pozvať na vianočný ples," urobil krok k nej, ale ona na neho namierila svoj prútik, „tak pôjdeš so mnou?"

„Si snáď blázon?" zamračila sa na neho Kaitleyn.

„Myslím, že áno," prikývol. „Tak pôjdeš so mnou?"

„Uvedomuješ si, čo vôbec ty a tvoja partia stvárate? Mala by som to hneď povedať mame," vravela mu Kaitleyn vážne, „ty to nechápeš? Môžete niekomu ublížiť!"

„Ja to chápem, Kaily," odvetil jej Sirius. „A chápem, že sa hneváš, ale o nič nejde. Je to iba spôsob, ako byť s ním."

„Jedna vec je byť s ním a druhá vec je ohrozovať ľudí okolo, Sirius. Nemáme už 11 rokov, za dva roky sme dospelí a vy stvárate niečo takéto, veď to ani nie je normálne," hnevala sa Kaitleyn, „chcete niekomu ublížiť? Prestaňte s tým, prosím."

Sirius sa na ňu pozrel a napokon prikývol. „Poď so mnou na ples," zopakoval svoje pozvanie.

„Sklamal si ma," povedala mu smutne, „a naozaj veľmi. Myslela som si, že si dobrý človek, ale toto, čo som zistila, ma trápi."

„Nechcel som ti ublížiť, Kaily," odvetil jej.

„To už nie je zábava, Sirius. Sami ste si mohli ublížiť. Čo keby to nevyšlo? Uvedomili ste si aspoň na sekundu aké to je celé nebezpečné? Tak uvedomili?"

„Je to vec priateľstva, Kaily. Urobili sme to priateľa. Potreboval nás. Vieš si to predstaviť vôbec? Celý život byť bez priateľov a potom ich stretnúť a báť sa, že ťa opustia, keď zistia, čo vlastne si zač?"

„Viem," prikývla, „tiež som dlhé roky nemala priateľov, Sirius. Bola som zatvorená na tomto hrade. Celý môj život som zatvorená na tomto hrade a nerobím hlúposti ako vy. Ja viem, že ty a James máte skvelé schopnosti, ale všetko sa mohlo pokafrať. Mohli a stále môžete zomrieť pritom všetkom. Už to pochop! Toto nie je hra, toto nie je zábava!"

„Už to nezmením, som tým, čím som sa rozhodol stať," povedal jej Sirius veľmi úprimne, priam hrdo.

„Si naozaj iba pochabý blázon," povedala mu smutne. „Ten najviac pochabý blázon, ktorého na tomto svete poznám."

„Áno, som," prikývol a urobil k nej ďalší krok. Kaitleyn stále držala svoj prútik k ruke, ale už na neho nemierila. Iba sa mračila, krútila hlavou a oči sa jej leskli. Sirius vedel, že chce plakať.

„Neodsudzujem ťa za to, čím sa rozhodol stať, to nie. Iba som pomyslela na to, čo sa mohlo stať. Mohol si pritom zomrieť," vravela smutne.

„Ja viem," prikývol, „ale nezomrel som. Podarilo sa to. Keby som bol zomrel, tak by to bolo asi hrozne. Nikdy viac by som nevidel tvoje oči."

„Moje oči?"

„Áno, tvoje oči, Kaily," usmial sa na ňu, „už sa nehnevaj a povedz, že so mnou pôjdeš na ples."

„A prečo by som mala?" opýtala sa ho a konečne sa na neho usmiala.

„Raz som ti povedal, že som vždy k tvojim službám nie," žmurkol na ňu a hlboko sa jej uklonil a potom jej podal ruku, „slečna Kaily, som váš verný služobník, pôjdete so mnou, prosím, na ples?"

Kaitleyn sa zasmiala a podala mu svoju ruku. On ju nežne chytil do tej svoje a potom si ju priložil k ústam a pobozkal ju. „To je áno?" spýtal sa jej.

„Áno," prikývla. „To je moje áno."

„Ďakujem," usmial sa na ňu.

„Ďakuješ?"

„Áno, práve si zo mňa urobila toho najšťastnejšieho služobníka," žmurkol na ňu.

„Ty si vážne blázon," zopakovala znova a vo svojom vnútri celá horela. Sirius na ňu nezabudol, pozval ju na ples a hoci ho chcela troška trápiť, nemohla. Chcela, naozaj veľmi túžila, ísť s ním.

„Už som ti povedal, že som. Hlavne sa ako blázon správam v tvojej prítomnosti. Nemôžem si pomôcť," vravel jej. „A niečo ti sľúbim."

„Čo také?"

„Keď skončíme školu, tak ťa vezmem na cestu okolo sveta. Uvidíš, všetko, čo chceš. Čo by si najviac chcela vidieť?"

„Pravda je, že ani neviem," pokrútila hlavou, „chcela by som vidieť ako žijú muklovia, ale aj ako čarodejníci. Chcem jednoducho vidieť celý svet."

„Uvidíme spolu celý svet, Kaily, to ti sľubujem," usmial sa na ňu Sirius.

„Nepoviem to, mame," pozrela sa na neho a jej úsmev sa znova vytratil, „ale nechcem, aby sa to opakovalo. Nechcem, aby ste robili, čo robíte!"

„V poriadku," sľúbil jej Sirius. A Kaitleyn mu tak veľmi chcela veriť.

***

6. jún 1994

Tretiakom sa skončili skúšky. Hermiona sa ešte stále spamätávala zo skúšky z Obrany proti čiernej mágií, kde na konci narazila na príznak v podobe profesorky McGonagallovej, ktorá jej povedala, že neurobila ani jednu skúšku. Ale inak sa im darilo.

Priatelia čakali na Harryho, kým sa vráti zo skúšky z Veštenia, ktorú mal ako poslednú. Kým čakali, sova im priniesla list. Hermiona aj Sophie sa do neho smutne začítali, keď dobehol Harry.

„Profesorka Trelawneyová," dychčal Harry, „mi práve povedala..." No keď videl ich tváre, odrazu sa zarazil.

„Hrdozobec je stratený," slabým hlasom oznamoval Ron. „Hagrid nám práve poslal toto."

Tentoraz bol Hagridov lístok suchý, bez machúľ od sĺz, ale ruka sa mu zrejme tak triasla, že sa ledva dal prečítať.

„Prehral som. Pri západe slnka ho popravia. Nič sa nedá robiť. Nechoďte sem. Nechcem, aby ste to videli. Hagrid."

„Musíme ísť," ihneď vyhlásil Harry. „Nemôže tam sedieť sám a čakať na kata!"

A tak sa rozhodli, že večer pred západom slnka pôjdu za Hagridom. Nemôžu ho v tejto situácií nechať samého.

***

Veľký čierny pes stále hore na svahu. Slnko pomaly zapadalo. Pes nebol sám, spoločnosť mu robil ryšavý kocúr. O pár minút vyštartoval a pes počul iba doliehajúce hlasy.

„Krivolab! Nie, choď preč, Krivolab! Choď preč!" volal dievčenský hlas.

„Prašivec... NIE!" teraz výkrik chlapca.

Pes zaregistroval, ako malý potkan spadol do trávy a trielil preč. Mačka okamžite skočila za ním a v tom sa z ničoho nič zjavil ryšavý chlapec a vyletel do tmy.

„Ron!" zaúpel znova dievčenský hlas.

Pes začal prenasledovať ryšavého chlapca. Chlapec spadol na zem a v rukách držal potkana. Snažil sa ho dostať do vrecka na habite a oboma rukami si ho pridržiaval na prsiach.

„Ron, poď sem, pod plášť," dychčal dievčenský hlas. „Dumbledore a minister tu budú každú chvíľu!"

Pes bol už úplne pri nich. Všimol si ako čiernovlasý chlapec siahol po prútiku, ale nebol dostatočne rýchly. Pes skočil a sotil do neho. Plášť z neho spadol a pes zaregistroval okrem chlapca aj dve dievčatá.

Ryšavý chlapec bol jeho cieľom. Ten sa stihol postaviť na nohy a vtedy pes skočil za ním, pričom odstrčil čiernovlasého chlapca na bok a svojimi čeľusťami zovrel vystretú ruku ryšavého chlapca. Ťahal ho, ako bábku a vyhýbal sa konárom Zúrivej vŕby, až zmizol v pri kmeni stromu.

Ďalej ťahal chlapca cez tajnú chodbu a chlapec už stratil vedomie. Sirius na seba zobral svoju ľudskú podobu a vzal chlapca na ruky a odniesol ho do obývačky v Škriekajúcej búde. Položil chlapca vedľa starej sedačky na zem a ten pomaly získaval svoje vedomie späť. Ryšavý kocúr skočil na sedačku.

„Nie!" vykríkol ryšavý chlapec, ale začul hlasy a rovnako ich začul aj Sirius. Dvere na obývačke sa otvorili.

„Ron, si v poriadku?"

„Kde je ten pes?"

„To nie je pes," zastonal Ron. Škrípal zubami od bolesti. „Harry, to je pasca..."

Weasleyovie chlapec hľadel ponad plece čiernovlasého chlapca. „On je ten pes, je to animágus!"

Všetci sa pozreli smerom k dverám a ich pohľady boli prekvapené a prázdne. Sirius si uvedomil, že v ruke zviera prútik najmladšieho z Weasleyovie chlapcov.

„Expelliarmus!" zachrapčal. Nemôžu mu pokaziť jeho plány. Čakal na to toľko rokov. Vyleteli im prútiky vysoko do vzduchu a Sirius ich chytil. Potom podišiel o krok a uprene hľadel na dve osoby v miestnosti. Prihovoril sa k čiernovlasému chlapcovi, k Harrymu.

„Bol som presvedčený, že prídeš priateľovi na pomoc," povedal zachrípnuto. „Tvoj otec by bol pre mňa urobil to isté. To bolo odvážne, že si nebežal hneď po učiteľa. Som ti vďačný, bude to ľahšie..."

Harry sa vrhol dopredu, ale z každej strany ho schmatol pár rúk a stiahli ho. „Nie, Harry!" zhíklo hnedovlasé dievča zdeseným šepotom.

Druhé dievča sa so slzami v očiach zagánilo na Siriusa. „Ak chcete zabiť Harryho, budete musieť zabiť aj nás!"

„Nikdy by som sa ťa nedotkol, princeznička," Sirius sa smutne pozrel na svoju dcéru. Sophie bola prekrásna, hoci sa triasla od strachu a plakala. „Neplač, prosím."

Všetky oči sa na neho prekvapene pozreli a Sophie pokrútila hlavou. „Nechajte nás, prosím," žiadala ho. „Prosím, neubližujte nám."

„Nikdy by som ti neublížil," zopakoval Sirius a nemohol uveriť, že po toľkých rokoch ju má pred sebou. Svoje malé dievčatko. Veľmi sa podobala na Kaitleyn v tomto veku. Tak veľmi túžil po tejto chvíli.

„O čom to hovorí?" Harry nerozumel rozhovoru medzi Siriusom a Sophie.

„Je to môj otec, Harry," smutne sa na neho pozrela Sophie. „Je to naozaj tak, je to môj otec!"

Pozn. autorky:

V prítomnosti sú použité citácie z knihy Harry Potter a väzeň z Azkabanu (kapitoly Predpoveď profesorky Trelawneyovej a Mačka, potkan a pes). Keďže je tá scéna písaná z pohľadu Siriusa, nie sú úplne doslovné, preto som ich neoddeľovala hviezdičkami.

Ďakujem Vám veľmi pekne za neuveriteľných 4 000 prečítaní a vyše 500 hviezdičiek, som z toho nesmierne šťastná a veľmi si to cením. Dúfam, že aj novú kapitolku ohodnotíte hviezdičkou, alebo poprípade napíšete nejaký ten komentárik (aj malý komentárik je super). Blížime sa k záveru 3 knihy, ako som už načrtla, poviedka bude pokračovať aj ostatnými ... pokojne píšte, čo sa Vám páči, čo sa Vám nepáči, som zvedavá na Vaše názory.

V stredu odchádzam na Mallorcu, takže nové kapitolky budú až potom, keď sa vrátim či už k FM, alebo ostatným poviedkam. 

Ďakujem