„Dnes ma život trestá,

žitím bez tvojej lásky,

a hoci sa vracia,

už je neskoro, neskoro.

Je neskoro!"

(David Bustamante – Se acabó el amor)

25. apríl 1994

Kaitleyn sa ráno prebrala v Siriusovom náručí. Bolo priveľmi skoro, ale aj tak musela odísť, aby ju náhodou niekto nevidel. Nechcela ho zobudiť. Jemne ho pobozkala na pery a potom si obliekla svoje šaty a obula topánky.

Urobila pár krokov a podlaha pod ňou zavŕzgala. Sirius sa hneď prebral. „Utekáš?"

„Nie," pousmiala sa, keď sa na neho obrátila a videla jeho strapaté vlasy, „už je ráno. Nechcela som ťa zobudiť, ale musím sa vrátiť do hradu. Nechceš predsa nič riskovať."

„Áno, spoločné raňajky rozhodne neprichádzajú do úvahy," pretrel si oči a potom sa na ňu usmial, „zatiaľ. Ale sľubujem, že veľmi skoro sa to zmení."

„Ja viem, Sirius," nežne prikývla a vrátila sa k nemu, aby ho pobozkala na pery. „Už dávno som nebola taká šťastná, ako som teraz."

„Aj ja som veľmi šťastný, Kaily," pohladil ju po ruke, „čoskoro dáme všetko do poriadku. A budeme šťastní každý deň."

„A budeme sa prebúdzať jeden pri druhom každý deň," doplnila ho. Rozlúčila sa bozkom na pery a potom odišla.

***

30. máj 1994

Sophie bola už pár minút v knižnici a listovala v knihách pred sebou. „Sophie," oslovila ju Hermiona, ktorá práve vošla, lebo ju hľadala po celom hrade, „čo tu robíš?"

„Hľadám niečo," odvetila jej Sophie a pretočila ďalšie strany, „musím poznať pravdu, Hermiona. Potrebujem zistiť, čo najviac o Kaitleyn a Siriusovi Blackovi. Musím vedieť, či s nimi mám niečo spoločné, alebo nie!"

Hermiona nevedela, čo jej má povedať. Chcela ju odhovoriť od toho, aby sa prehrabávala v tých starých ročenkách, lebo bolo už neskoro. Sophie narazila na stránku, ktorú hľadala.

„Tu je to," pozrela sa na mená napísané na stránke a na fotografie. „Sirius Black, áno tu je," hľadala na čierno bielu fotografiu štyroch chlapcov a potom prečítala popis pod ňou, „Sirius Black, Remus Lupin, Peter Pettigrew a James Potter," prekvapene sa pozrela na Hermionu.

„Ukáž," Hermiona podišla k nej a Sophie ukázala na fotografiu.

„To znamená, že aj profesor Lupin poznal Siriusa Black a Harryho otca," vravela Sophie hľadela na druhú stranu. Tam bola fotografia dvoch mladých dievčat. A jeho vyzeralo presne ako Sophie. „To je ona, to je Kaitleyn. Na fotografii s Lily Evansovou." Prečítala.

„To bude Harryho mama," povedala jej Hermiona.

„Áno, určite," prikývla Sophie. „Takže chodili do toho istého ročníka. Harryho rodičia, Sirius Black, Remus Lupin a tiež aj Kaitleyn. Nehovorila ti Kate, že chodila do toho istého ročníka ako Remus Lupin? Musí tu byť aj jej meno."

Znova natočila knihu viac k sebe a skúmala mená z doby fotenia týchto fotiek do ročenky. „Nie je tu," zhodnotila, keď dočítala. „Si si istá, že to povedala?"

Hermiona prikývla. Vedela, že pravda o totožnosti Kate Smithovej je už na spadnutie. Ale aj napriek tomu nebola schopná to Sophie povedať do očí.

„Ako je možné potom, že tu nie je?" pýtala sa Sophie a pretočila stranu. Vypadol z nej novinový výstrižok. Otvorila ho a Hermiona sa naň tiež pozrela.

„Posledná fotografia šťastnej rodinky," prečítala Sophie názov, „len pred pár mesiacmi Kaitleyn, jediná dcéra Albusa Dumbledora oznámila, že čaká druhé dieťa so svojím manželom Siriusom Blackom. Ale rozprávka sa skončila. Siriusa Blacka pred pár dňami zatkli za mnohonásobnú vraždu a zradu jeho najlepšieho priateľa, Jamesa Pottera a jeho rodiny. Kaitleyn Blacková tragicky prišla o syna, ktorého čakala. Pár má aj ročnú dcéru Sophie Arianu."

Sophie dočítala a pozrela na sa na Hermionu. Po tvári jej tiekli slzy a zahľadela sa na znova na fotografiu. „Sophie Arianu," prečítala znova. Pozrela sa do šťastných tvári Siriusa a Kaitleyn. Obaja kývali a Sirius držal na rukách malé dievčatko, ktoré sa veľmi fotografovať nechcelo a stále si skrývalo tvár. Kaitleyn sa držala za bruško a doširoka sa usmievala. Sophie sa zarazila pri pohľade na seba a svoju rodinu. „Tá žena na fotografii," vzala ju bližšie k sebe, „to je Kate. Áno, je to Kate. Presne takto si ju pamätám, keď som bola ešte menšia. Už sa teraz trocha zmenila. Ale táto žena je Kate. Kate Smithová v ročenke nie je! Kate Smithová neexistuje. Kate je Kaitleyn. A Kaitleyn je moja matka!" zhrozene sa pozrela na Hermionu.

„Je mi to ľúto, Sophie," povedala jej Hermiona.

„Neprekvapuje ťa to," všimla si Sophie, „vedela si to? Ty si na to prišla! Preto si nám povedala, že si nič moc nenašla. Našla si toto, prečo si mi to nepovedala?" Sophie sa rozplakala.

„Nepoznám ten príbeh, Sophie a nechcela som ťa raniť," vravela jej Hermiona, „prepáč mi to."

Sophie iba pokrútila hlavou. Knihu založila naspäť medzi ročenky, ale novinový výstrižok si nechala. A potom bez slov opustila knižnicu. Hermiona ostala v obave, ale nešla za ňou. Sophie potrebovala svoj čas a možno práve teraz mierila za jedinou osobou, ktorá je toto celé môže dostatočne vysvetliť. Za svojou matkou.

***

Kaitleyn mala celý deň veľmi dobrú náladu. Práve teraz upratovala lôžka v Nemocničnom krídle, keď sa dvere otvorili a dnu vošla Sophie.

„Sophie," Kaitleyn sa veľmi potešila, že ju vidí. Myslela na to, aká je teraz šťastná a že čoskoro sa všetko vyrieši a spoločne so Siriusom Sophie vysvetlia všetko, čo sa stalo a budú veľká a šťastná rodina, tak ako vždy mali byť.

Sophie sa na ňu neusmiala. Práve naopak, mračila sa a doslova ju prepaľovala pohľadom. „Ako si ma mohla takto oklamať, KATE?" zámerne zdôraznila jej falošné meno.

„O čom to hovoríš, Sophie?"

„Nehraj sa už na niekoho, kým nie si. Dobré viem, kto si. Si moja matka!" Sophie sa rozplakala. „Zbavila si sa ma, lebo som dcéra vraha, však? Hanbila si sa za to, že s ním máš dieťa!"

„NIE!" Kaitleyn vykríkla. „Prosím, Sophie, vypočuj ma, takto to naozaj nebolo a nie je," vravela zúfalo a urobila pár krokov k dcére, ale Sophie zase urobila pár krokov vzad a tým jej jasne naznačila, aby sa k nej nepribližovala. „Sophie, dovoľ mi to vysvetliť!"

„Vysvetliť? Čo chceš vysvetľovať? Ty si ma dala do sirotinca!"

„Viem," Kaitleyn po tvári tiekli slzy, „a bola to chyba. Nemala som to urobiť. Ale nikdy som ťa naozaj neopustila. Bola som tam pre teba, vždy."

„Ja som potrebovala mamu, nie zdravotnú sestru, ktorá sa občas zaujímala o to, ako sa mám!" vykríkla Sophie. „Celý čas si vedela, kto som. Celý čas si mi klamala. Videla si, aká som smutná, že nemám rodinu. A nikdy si mi nepovedala pravdu. Ani teraz, keď som za tebou prišla. Nikdy!"

„Sophie, nebol ten správny čas!"

„A kedy bude ten správny čas?"

„Keď sa dajú veci do poriadku. Keď Sirius očistí svoje meno. Keď zatknú skutočného vinníka! Toho, kto to celé urobil a hodil to na Siriusa."

„O čom to hovoríš?"

„O tom, že tvoj otec je nevinný. On nikoho nezabil a nezradil Jamesa a Lily. Boli to naši najlepší priatelia. Tvoji krstní rodičia. Tak ako Sirius a ja sme krstní Harryho. Ľúbili sme ťa, Sophie, ľúbili sme sa veľmi navzájom a veľmi sme sa tešili aj na tvojho bračeka. Ale niekto nám ublížil a všetko zničil!"

„Neverím ti!"

„Sophie, ja ti hovorím pravdu," plakala Kaitleyn a chcela sa k nej priblížiť a objať ju, ale Sophie znova urobila krok dozadu. „Ja viem, urobila som veľkú chybu. Odišla som s tebou po tom všetkom. Siriusa zavreli do Azkabanu, ja som prišla o tvojho bračeka a bola som na všetko sama. A nechcela som, aby sa v našom svete na teba pozreli ako na dcéru vraha. Bola som mladá, zlomená, prišla som o lásku svojho života a nevedela som, čo ďalej. Nevládala som žiť. A nechcela som, aby ťa to poznačilo."

Sophie jej neskákala do reči. Počúvala ju, ale stále krútila hlavou a po tvári jej tiekli slzy, veľké ako hrach. V ruke stále zvierala novinový výtlačok.

Kaitleyn sa nadýchla, aby mohla pokračovať v rozprávaní príbehu. Vedela, že jedného dňa k tomu príde a bude musieť svojej dcére všetko vysvetliť. Vysvetliť tak, aby to jej dcéra pochopila. Aby pochopila dôvody, ktoré mala na to, prečo urobila to, čo urobila. Čo do dnes veľmi ľutuje. Ale nemohla to už zobrať späť.

„Sophie, ja som ťa nikdy nechcela opustiť, ale nezvládala som rolu mamy. Preto som ťa dala do sirotinca a požiadala som tam o prácu, aby som mohla byť každý deň s tebou. Aby som neprišla o to, ako vyrastáš a aby som na teba dávala pozor, keby ti hrozilo niečo zlé. A áno, bola to chyba. Mala som byť silnejšia, ale ja nie som ako Sirius. On zvládne všetko. Dokázal prežiť dvanásť rokov v Azkabane bez toho, aby sa zbláznil zo všetkého a stále je ochotný bojovať o našu rodinu. Ja som jednoducho slabá. Vždy som bola. A nezvládla som to. Nezvládla. A veľmi sa hanbím a keby som to mohla urobiť inak, urobila by som to. Vychovala by som ťa v inom svete, ale bola by som tvojou matkou a nie iba osobou so sirotinca, ktorá ťa mala nadmieru rada a ktorá ti pomáhala."

„Myslíš, že mi toto stačí?" spýtala sa jej Sophie.

„Je mi to ľúto, Sophie. Iba sa ti snažím vysvetliť, čo sa stalo a prečo som urobila, čo som urobila. Ja viem, že mi to teraz nedokážeš odpustiť. Ale raz si mi povedala, že by si svojim rodičom odpustila, keby si vedela, aké dôvody mali na to, že ťa dali do sirotinca. A ja ti teraz hovorím svoje dôvody. Sirius, on by s tým nikdy nesúhlasil, ale bol priveľmi ďaleko a ja som bola úplne sama. Moji najlepší priatelia boli mŕtvi, láska môjho života vo väzení a nevedela som, čo bude ďalej. Či od žiaľu neumriem."

„Si sebecká!" skríkla na ňu Sophie. „Myslela si iba na seba a nie na mňa!"

„Nie!" Kaitleyn sa musela podržať o jednu posteľ, lebo už ledva stála na nohách. „Myslela som na teba, nechcela som, aby si ma videla ako nejakú trosku. Nevedela som, čo sa stane. Bála som sa napríklad toho, že Siriusa vo väzení zabijú a ja to nezvládnem. Mala som rôzne pocity."

„Chcela si sa zabiť?"

„Občas áno," prikývla Kaitleyn, „vždy som bola veľmi slabá. Žila som iba pre Siriusa. Odjakživa som ho milovala. On bol zmysel môjho života. On, ty a môj synček," dotkla sa svojho bruška, „oni dvaja boli preč."

„Mala si byť silná kvôli mne!" vyčítala jej Sophie.

„Ja viem, viem to, Sophie. Kto to vie lepšie ako ja? Nemôžem vrátiť čas," hlesla smutne.

„Prečo si mi nepovedala pravdu neskôr? Keď už si si zvykla na fakt, že on je vo väzení!"

„Ja som si na to nikdy nezvykla, Sophie," vravela jej Kaitleyn, „keď si mala jedenásť, nastúpila si do Rokfortu a ja som vedela, že tu budeš v bezpečí a že ti nikto neublíži, ak nebude vedieť, kto naozaj si. Keby tie decká vedeli, koho si dcéra, mala by si to veľmi ťažké."

„Povedala si, že je nevinný!"

„Áno, to je. Ale pre svet je stále vrah a zradca. Ale prisahám ti, Sophie, na všetku lásku, ktorú k nemu, k tebe a tvojmu bračekovi cítim, že je nevinný. A vždy bol. Musíš tomu veriť!"

„Ja už neverím ničomu, Kate. A v prvom rade neverím tebe ani slovo," oznámila jej Sophie veľmi sklame. Kaitleyn ešte nikdy nevidela v jej očiach toľko sklamania a smútku. Nikdy jej nechcela takto veľmi ublížiť. Cítila sa veľmi vinná za všetko, čo spôsobila.

Sirius jej odpustil, že Sophie opustila. Ale Sophie, toho schopná nebude. Je tvrdohlavá, tak ako ona. Pomyslela si práve v tejto chvíli, že ani ona doteraz neodpustila svojmu otcovi.

„Sophie, naozaj mi je veľmi ľúto, že si sa to celé dozvedela takto. Chcela som ti povedať. Už každým dňom, naozaj. Ako si na to prišla?"

„Pozrela som si staré ročenky a našla som toto," Sophie nastavila svoju ruku, v ktorej držala novinový výstrižok. Kaitleyn k nej podišla a vzala si ho od nej. Roztvorila ho a prečítala. „Na tej fotke som ťa spoznala. Pamätala som si ťa takto, keď som bola menšia. Nezmenila si sa až natoľko, hoci si sa zmenila od tej poslednej fotky v Dennom Prorokovi, kde som ťa nespoznala. Aj keď si sa podobala na mňa."

Kaitleyn stále hľadela na tú šťastnú fotografiu pred sebou a po lícach jej stekali slzy. „Sophie, naozaj si sa to nemala dozvedieť takto."

„Radšej takto, ako vôbec," oponovala jej.

„Chcem, aby si vedela, že ťa veľmi ľúbim, Sophie. A vždy som ťa iba chcela uchrániť pred zlom, ktoré nás posadlo. Vieš, bývali sme veľmi šťastní. Sirius a ja sme sa spoznali v prvom ročníku a boli sme priatelia a potom sme sa do seba zaľúbili. Je to láska na celý život. Nikdy som nepoznala lepšieho človeka, ako je on."

„Je to vrah!"

„Nie je, nie je! To naozaj nie je! Ak mi neveríš, že som všetko urobila preto, aby som ťa chránila, dobre! Never mi! Ale ver tomuto! Ver tomu, že Sirius nie je vrah! On by nikdy nikomu neublížil a hlavne by nikdy neublížil svojej rodine! Žiadam ťa iba o to, aby si mi toto verila!"

„Ja neviem, Kate," Sophie smutne pokrútila hlavou. „Chcela by som ti veriť. Ale zradil Harryho rodičov. Je niekde tu blízko, aby to dokončil. Aby zabil Harryho. Lebo je to sluha Toho-čo-netreba-menovať!"

„NIE!"

„Už ťa nechcem počúvať, Kate!" skríkla na ňu Sophie. „Vždy som túžila spoznať svoju rodinu. Ale teraz? Hanbím sa za ňu."

Do Nemocničného krídla vtrhli tri mačky – Lola, Krivolab a Pani Norrisová. Lola skočila Kaitleyn do náručia a ostatné mačky si ľahli k jej nohám. Kaitleyn pohladila Lolu po kožúšku, ale ona zoskočila z jej náručia. Naježila sa a potom zamierila smerom k Sophie a vycerila zuby.

„Lola, nie!" okríkla ju Kaitleyn. Mačka hneď zareagovala na jej hlas, dobehla späť a schúlila sa tiež k jej nohám, aby ju ochránila.

„Sophie!" oslovila ju znova Kaitleyn.

„Je mi to ľúto, Kate. Nechcem mať s tebou nič spoločné. Keď sa to moji priatelia dozvedia, budú má nenávidieť. Keď sa Harry dozvie, kto sú moji rodičia, nebude ma už chcieť ani vidieť. Preto si tu, však? Ty mu pomáhaš! Chceš mu priniesť Harryho, aby ho mohol zabiť!"

„Sophie, panebože, to nie! Harry je môj krstný syn. Mám ho veľmi rada. Sľúbila som, Lily, že sa o neho postarám, keby sa jej niečo stalo!"

„A nepostarala si sa! Ty si sa nepostarala ani o vlastnú dcéru! Si klamárka a zlá žena! Nechcem, aby si sa niekedy ku mne priblížila! Ty pre mňa neexistuješ! Nie si nikto, Kate! Nechcem ťa vidieť, nikdy viac! Chcem, aby si odtiaľto odišla!" Sophie na ňu zúfalo kričala.

Kaitleyn sa znova musela pridržať postele. Každé jedno slovo od Sophie ju hlboko zasiahlo do srdca a vypálilo v ňom veľkú dieru. Jej veľké šťastie zrazu pominulo. Hľadela do prázdnych očí svojej dcéry a vedela, že má v istých veciach pravdu. Bola sklamaná, ubolená a nahnevaná a mala na to právo, ale aj tak k nej bola priveľmi krutá. Mačky ostali v pozore.

„Ak si to želáš."

„Želám si to. Chcem, aby si odišla. Na konci školského roka!"

„V poriadku," prikývla napokon Kaitleyn. „Odídem."

„Nevyhľadávaj ma. Potrebujem sa sústrediť na skúšky, hoci neviem, či ich zvládnem," vravela jej Sophie smutne.

„Zvládneš ich," snažila sa ju povzbudiť Kaitleyn, ale Sophie sa na ňu znova zamračene pozrela. „Ale musím ti povedať ešte niečo o tvojej rodine."

„Nechcem počuť už nič viac," krútila hlavou Sophie.

„Je to posledná vec a potom už nikdy na teba neprehovorím, keď si to želáš," vravela jej Kaitleyn. „Prosím."

„Hovor!"

„Celé svoje detstvo som strávila v tomto hrade. A tvoj otec mi ukázal iný svet. Bolo to ako z rozprávky. Keď som konečne opustila tento hrad, cítila som, že žijem. Vyrástla som tu, lebo moja mama tu učila a svojho otca som nepoznala. Nikdy o ňom nechcela hovoriť. Preto viem, ako si sa sčasti cítila. Neviem, či to vieš, ale moja mama je Minerva McGonagallová."

„Áno, viem, bolo to v tom článku," pripomenula jej Sophie. „A viem, aj kto je tvoj otec."

„Pre môjho otca boli vždy dôležitejšie veci ako ja. Je to veľký čarodejník, ktorý vždy bojoval proti zlu a tiež je riaditeľom tejto školy. Je to zložitý a veľmi bolestivý príbeh, Sophie. A preto ti rozumiem, že mi nedokážeš odpustiť. Ale chcem, aby si vedela, že na tomto svete pre mňa nikdy nebolo nič dôležitejšie ako ty. Ja viem, že to tak necítiš a že to tak vôbec nevyzerá, ale ja som vždy chcela iba tvoje šťastie!"

„Moje šťastie by bolo pri tebe. Pomohli by sme si navzájom. Mala by som mamu, Kate!"

„Viem," prikývla Kaitleyn, „možno mi to jedného dňa odpustíš a ja ťa privítam s otvorenou náručou a budem tá najšťastnejšia mama na svete."

„To sa nestane."

„Vieš, to nikdy nemôžeš vedieť. Dejú sa rôzne veci. Nikdy som si nemyslela, že sa moja rodina rozpadne, ako šibnutím prútika. A nikdy som si nemyslela, že sa veci môžu znova zmeniť. Nikto z nás dopredu nevie, čo sa stane. Možno ma jedného dňa pochopíš."

„Je neskoro, Kate. Už je jednoducho neskoro!" odvetila jej Sophie smutne. Potom sa otočila a odišla z Nemocničného krídla.

Kaitleyn osamela. Klesla na posteľ a mačky vyskočili k nej. Lola si našla miestečko v jej lone a ostatné dve mačky si ľahli vedľa nej. Čo by dala teraz Kaitleyn za to, aby tu Sirius stál pri nej a pomohol jej objasniť ich jedinej dcére tento smutný a príliš zložitý príbeh. Ale ona sama bola na vine, že to dopadlo tak, ako to dopadlo. Nie Sirius. Sirius by jej to nikdy nedovolil. Cítila sa sklamaná a ešte viac zahanbená ako kedy bola.

Pravda jej priniesla viac bolesti, ako čakala. V očiach Sophie videla veľký smútok, veľké sklamanie a nechcela ani len pomyslieť na to, že jej dcéra jej možno naozaj nikdy neodpustí. Bol by to trest za to, čo jej urobila. Život ju teraz potrestal žitím bez lásky jej vlastnej dcéry. Nikdy ju nemala opustiť. Ale čas nešiel vrátiť. A ako povedala Sophie, zrejme už bolo neskoro.

Ale Kaitleyn od Siriusa nedávno niečo pochopila. Že sa nemôže vzdávať. Už nie! Je na čase získať svoju rodinu späť. Aj keď to bude bolestivá a zložitá cesta. Už všetci trpeli priveľmi. Znova si získa lásku svojej dcérky. Nemôže byť neskoro.

Pozn. autorky:

Ďakujem za viac ako 3 600 prečítaní, veľmi ma to teší, viem, že sa stále opakujem, ale je to jednoducho fakt. Táto kapitolka je trocha smutná, ale aj smutné veci môžu byť pekné a taký je aj život. Ale dúfam, že sa Vám páčila. Ja si myslím, že je celkom podstatná, lebo je to fajn, že Sophie už pozná pravdu.