„Už nikdy viac od seba neodídeme

nerozídeme sa, už sa to viac nestane.

Ty si môj domov,

ty si moja pravda,

ty moja priorita.

S tebou chcem byť!

S tebou každý deň žiť,

pre teba by som bojovala až do smrti."

(Thalía – Contigo quiero estar)

29. september 1975

„Fajn, poďme na to," pozrel sa James na hodinky. Bolo už po polnoci, v klubovni bolo veľmi ticho. Iba jeho traja priatelia sedeli na kreslách pri ohni. „Dnes je ten slávnostný deň," vravel nadšene a potom položil na stôl Záškodnícku mapu. Vysvitlo, že Filch sa nachádza na piatom poschodí a paní Norrisová len jedno poschodie pod ním. Inak na rokfortských chodbách nebolo ani ducha.

James vzal mapu znova do rúk, zložil ju, zmazal ju a vybral svoj neviditeľný plášť. „Deň, na ktorý sme všetci čakali," dodal.

Sirius, Remus a Peter sa postavili k nemu a James cez nich prehodil neviditeľný plášť. Ledva sa pod neho už zmestili. Kráčali veľmi nemotorne po chodbách a James niekoľkokrát upozornil priateľov, že im isto trčia nohy. Chodby však boli prázdne. Už boli skoro pri dubových dverách, keď na nich upriamila oči mačka.

„Heš!" povedal Peter. „Kopnem do nej?"

„Nie," zastavil ho Sirius, keď vybral svoj prútik a z neho vyšlo mierne svetlo. „To nie je pani Norrisová," vravel priateľom, „je to Lola!"

„Vydýchol som si," poznamenal Peter a potom pomaly vykĺzli z hradu. Lola sa však náhlila za nimi, hoci si to ani jeden nevšimol.

Keď zastali pred Zúrivou vŕbou, dali si dole plášť a James ho zložil pod svoj habit. Všetci štyria chlapci hľadeli na strom pred sebou. Metal sebou, udieral konármi.

„Ako, ako sa dostaneme dnu?" otočil sa Peter na Remusa. „Ako ťa dostávajú dnu?"

„Je na to nejaké kúzlo. Lenže madam Pomfreyová ho vždy použije bez toho, aby niečo povedala," vravel im Remus.

„Okey," zamyslel sa James. „Prídeme na to," vravel. „Finite Incantatem!" Ale nič sa nestalo.

„Do čerta!" zanadával Sirius. A vtedy si všimol malú mačičku, ako sa vybrala smerom k vŕbe. „Och, nie, Lola nie," rozbehol sa za ňou a jeden konár ho trafil do ruky. Mačka bola rýchla a dobehla až ku kmeňu stromu a vtedy strom ustál. V kmeni sa zjavila tajná chodba.

„Tá mačka," pozrel sa na ňu James. „Stlačila tú hrču!"

„Akoby vedela, čo chceme urobiť," doplnil ho Sirius a teraz už držal mačičku v svojom náručí a ako prvý vošiel do tajnej chodby. Priatelia sa vybrali za ním.

Kráčali dlhou tmavou chodbou až sa ocitli v starom a dosť zničenom dome.

„Ach, Námesačník," James mu položil ruku na plece, keď to celé videl. „Musíš sakra trpieť!"

„Hm, áno," prikývol Remus smutne a viedol ich na poschodie do izby, ktorá sa tvárila ako obývačka. Bola v rovnakom zlom stave ako celý dom. Priatelia sa usadli na sedačku a Sirius stále hladkal mačku po kožúšku.

James zatiaľ vybral hrubú knihu a otvoril ju. „Píšu tu, že posledná vec, ktorú treba urobiť, je použiť svoju myseľ. Myseľ je najdôležitejším bodom, ako dôjsť k cieľu. Sila mysle," čítal im nahlas. „A použiť kúzlo!"

„Aké?" spýtal sa ho Peter.

„Bože, Peter," James sa na neho zagánil, „veď sme už o tom hovorili. Transfero portale!"

„Poďme na to," vyzval priateľov Sirius. Položil Lolu na sedačku. Remus sa na nich pozrel a stisol päste, že im drží palce.

„Na aké zviera sa asi zmeníme?" spýtal sa Peter.

James vyzeral, že mu plesne knihou, ktorú stále držal v rukách. „Na svoje obľúbene, ty pako!" A potom položil knihu na sedačku.

„Pripravení?" spýtal sa Sirius a keď videl že priatelia prikývli, vybral svoj prútik a priatelia urobili to isté. Potom zavrel oči a namieril prútik na seba. Jeho dvaja priatelia urobili to isté. Takmer naraz sústredene vykríkli: „Transfero portale!"

A potom sa to stalo. Sirius cítil ako mu brní celé telo, všetko sa s ním krútilo, bolo mu nevoľno a nakoniec to pominulo. Otvoril oči a zistil, že hľadí na jeleňa pred sebou. Natiahol ruky a zistil, že to už nie sú ruky, ale laby. Veľké čierne laby. Srsť. Bol psom. Čiernym psom.

O kúsok ďalej zbadal malého potkana, celého šedivého. Jeleň pred ním urobil pár ladných krokov.

„Wow, zvládli ste to!" nadšene zatlieskal Remus, keď videl svojich troch priateľov. Psa, jeleňa a potkana. Presne tak, ako sa dohodli, ako si to priali. Podarilo sa to. Stali sa animágmi. Po toľkej dobe práce a príprav, dnešná noc sa stala legendárnou. Dokázali to. Dobrodružstva sa môžu začať.

***

Ráno boli chlapci so sebou nadmierne spokojní. Keď vošli do Veľkej siene, sadli si k stolu. Nikto ani len netušil, že sa im včera v noci podarilo premeniť sa na zvieratá. A netušilo to ani Ministerstvo mágie, ktoré sa o animágov veľmi zaujímalo.

Sirius si nabral na tanier niekoľko hrianok a nalial si tekvicový džús. O chvíľku si Kaitleyn sadla oproti nemu spoločne s Lily a Alice. Pozdravili sa dievčatá riešili úlohu na dnešnú hodinu Herbológie.

„Chýba mi ešte Dictamnus albus," vravela Alice a v ruke držala brko.

„Používa sa na zastavenie krvácania. Hojivý proces je sprevádzaný zeleným oparom, hoci má výluh z tejto rastliny hnedú farbu," odvetila jej Kaitleyn akoby to bola samozrejmosť a natierala si na hrianku džem.

„Ďakujem," odvetila jej Alice. „A buberóza? To je to na akné?"

„Áno, rastlina obsahuje žltozelený hnis, ktorý sa z nej vytláča a je veľmi hustý, ale hrozne smrdí. Ale môžeš ho na akné využiť, iba keď ho vieš dobre spracovať, inak bude pôsobiť ako kyselina, keď sa správne nezriedi. Vyžerie ti pokožku."

„Ty si chodiaca kniha herbológie, Kaitleyn," zasmiala sa Alice. „Videli ste inak oznam? Že sa budeme zhovárať s profesorkou McGonagallovou o našom budúcom povolaní?"

„Hm, áno," prikývla Lily, „v tomto mám jasno. Chcem pracovať na Ministerstve mágie."

„O áno, Evansová, ľudí ako ty tam potrebujú," povedal jej James.

„Uťahuješ si zo mňa?" zamračila sa na neho Lily.

„Nie, myslím to náhodou vážne. Si šikovná čarodejnica, keby si sa dostala na správne oddelenie, pomôžeš čarodejníckemu svetu," vravel celkom vážne a pritom študoval nejakú knihu z knižnice, ktorá (ako si Kaitleyn všimla) nebola v povinnom čítaní na tento rok. Lily sa na neho prekvapene pozrela a nemala čo odvrknúť.

„Čo by si chcela robiť ty, Kaily?" zabránil ďalšej hádke Sirius.

Kaitleyn sa pozrela na učiteľský stôl. Jej mama došla pred chvíľkou na raňajky a o niečom sa zhovárala s profesorom Dumbledorom. Odtrhla od nich zrak a pozrela sa na Siriusa. „Hm, ja po pravde vôbec neviem. Mama by isto chcela, aby som sa ubrala smerom ako ona. Možno akademickým, neviem."

„Ale to ty nechceš," všimol si okamžite Sirius.

„Chcem byť liečiteľka," povedala napokon Kaitleyn. Všetci na ňu prekvapene pozreli. „Preto som ako chodiaca kniha herbológie," pozrela sa na Alice, „študujem si o tom vo voľnom čase. Chcem byť liečiteľka."

„To je skvelé, Kaily," usmiala sa na ňu Lily.

„Ako to ale poviem mame?" uvažovala Kaitleyn nahlas.

„Podľa mňa to tvoja mama určite pochopí," usmial sa na ňu Sirius.

„A ty?" pozrela sa na neho Kaitleyn.

„Chcem byť auror," povedal okamžite. „Lovec čiernych mágov."

„Čože?"

„Niekto musí spasiť svet, no nie?" Dojedol hrianky, dopil džús a vzal svoje knihy do rúk. „Uvidíme sa na hodine." A potom odišiel z Veľkej siene.

Kaitleyn ešte chvíľku prekvapene za ním hľadela. Auror, lovec čiernych mágov, to je veľmi zložité povolanie a nebezpečné. Ale za tú dobu, čo ho poznala, rozumela tomu. Ak mal niekto nádej stať sa dobrý aurorom, tak za Siriusa by dala aj ruku do ohňa.

„Sirius má pravdu. Niekto musí spasiť svet. Tiež som uvažoval, že na voľbe povolania poviem, že chcem byť auror," zhodnotil James a potom tiež zmizol z Veľkej siene. Dvaja zvyšní priatelia odišli chvíľku po ňom.

„Vieš čo to znamená, Lily?" otočila sa k nej Alice.

„Nie," pokrútila hlavou.

„Ak budú tí dvaja aurori a ty budeš pracovať na Ministerstve, nikdy sa ich nezbavíš. Budeš ich stretávať skoro každý deň," vravela Alice so smiechom. Lily sa zamračila.

***

8. apríl 1994

„Kaily!" Sirius sa prebral a zbadal ju, ako sa skláňa nad ním. „Čo tu robíš? Dohodli sme sa," zazíval a ona mu aj tak skočila do reči.

„Myslíš si, že to nechám len tak?" Postavila sa zo starej sedačky, prešla po miestnosti a pritom sa na neho mračila. „Vtrhneš do Chrabomilskej klubovne s nožom! Namieriš ho na mladého Weasleyho! Povedz mi už konečne, o čo tu ide!"

„Vieš aké je nebezpečné, že si tu?" pýtal sa jej Sirius a pretrel si oči. „Koľko je vôbec hodín?"

„Neviem, svitá," vravela mu. „Neodbočuj od témy!"

„Nič som mladému Weasleymu neurobil," povedal pokojne Sirius. „A nemieril som na neho nožom. Len som tam niečo hľadal."

„Čo?"

„Kaily!" zamračil sa na ňu.

„Sirius, už mám toho plné zuby," vravela mu, „okamžite mi povedz, čo sa deje! Čo to nechápeš, všetci myslia, že si vrah, stále si to myslia. Pátrajú po tebe. Sledujú aj mňa!"

„A ako vieš, že ťa teraz nesledujú?" spýtal sa jej.

„Hádaj trikrát," uškrnula sa na neho.

„Našla si mapu? Ona stále existuje?"

„Áno," prikývla. „Požičal mi ju Remus. Neuveríš, komu ju skonfiškoval," zasmiala sa.

„Len mi nehovor, že Sophie," jeho oči takmer zažiarlili.

„Nie, láska, ale bol si veľmi blízko. Vzal ju Harrymu. Ufňukanec načapal Harryho ako tajne chodí do Rokvillu a požiadal ho, aby mu ukázal obsah svojich vreciek. A bola tam mapa. Ufňukanec samozrejme tuší, čo to je, hoci je taký blbý, že to aj tak nevie. Mapa ho urazila, no veď vieš," zachichotala sa ako pubertiačka, „no a potom zavolal Remusa a Remus to vyriešil, ale vzal mapu Harrymu. A povedal mi o tom a požičal mi ju."

„Máš ju tu?" spýtal sa jej Sirius.

„Samozrejme," prikývla a vybrala z vrecka habitu kus pergamenu a hodila mu ho.

„Môžeš, no," pozrel sa na ňu. Kaitleyn pochopila, vybrala prútik a poklepala na mapu. Mapa okamžite vytvárala sled miest a bodiek jednotlivých ľudí. Sirius na ňu hľadel akoby ju videl po prvýkrát. Na jeho tvári sa zjavil úsmev. „Je to úžasné."

„Vždy to bolo úžasné," prikývla Kaitleyn a sadla si vedľa neho. „A vieš čo je najúžasnejšie?"

„Že sa tá mapa dostala k deťom," usmial sa na ňu Sirius a potom ju pobozkal na líce.

„Ako vidíš, nikto ma nesleduje," povedala a ukázala na miesta, ktoré vedú k Zúrivej vŕbe, nebolo tam nikoho. Ich dvoch mapa už neukazovala, lebo nesiahala tak ďaleko, keďže Škriekajúca búda bola v Rokville. Sirius jej podal mapu späť a ona ju zotrela a vložila späť do vrecka od habitu. „Povieš mi to už?"

„Už som ti povedal. Niečo som hľadal, niečo, čo som si dávnejšie odložil v tej izbe. Ešte, keď sme chodili na Rokfort. Pod drevenú dlážku," vravel jej.

Kaitleyn sa postavila zo sedačky a potom sa postavila priamo pred neho a zohla sa. Hľadela mu do očí a uškrnula sa na neho: „Sirius Black, ty vôbec nevieš klamať! Povedz mi konečne pravdu!"

„Kaily, už som ti povedal, odmietam ťa do toho zaťahovať," odvetil jej Sirius a tváril sa vážne. „Nechaj ma pracovať a ja ti sľubujem, že všetko dobre dopadne."

„Potrebuješ moju pomoc," vravela mu a klesla znova na sedačku vedľa neho.

„Zvládnem to," odvetil jej. „Povedz mi o Sophie a o Harrym," žiadal ju.

„Majú sa dobre," vzdala to Kaitleyn a rozhovorila sa o deťoch. „Sophie má skvelé známky ako ty. Je veľmi pekná a milá."

„Ako ty," doplnil Sirius, „videla som ju z diaľky, počas minulého metlobalového zápasu. Je presne ako ty."

„A keď hovoríme o metlobale, tak o dva týždne sa hrá finálny zápas v metlobale. Chrabromil nevyhral už toľko rokov. Myslím, že teraz to vyjde. Harry lieta nádherne."

„A je aj veľmi rýchly," prikývol Sirius, „ako, ako James," dodal mierne smutne.

„Áno," prikývla Kaitleyn a načiahla sa za jeho rukou. Sirius ju pohladil po jej ruke a usmial sa na ňu. „A ako vidíš, vymýšľajú. Zaujímalo by ma, ako sa dostali k tej mape."

„Určite bude na to vysvetlenie. Ale buďme radi. James a aj ja by sme boli sklamaní, keby naše deti nikdy neobjavili čaro Rokfortu a tajných chodieb," zasmial sa.

„Áno, dúfam, že sa o dva roky dozviem, že sa stali animágmi," zamračila sa na neho.

„Kaily, ešte stále sa za to hneváš?"

„Nehnevám sa za to," odvetila mu Kaitleyn, „hnevám sa, že to mohlo dopadnúť ako jedna veľká katastrofa. To, že si animágus mi nevadí. Keby si nebol, teraz by sme tu nesedeli. Mám však jednu otázku a dúfam, že aspoň na tú mi odpovieš, Tichošľap."

„Pýtaj sa."

„Prečo si neušiel už skôr?"

„Pretože som doteraz nevedel, kde mám hľadať osobu, ktorá je zodpovedná za naše utrpenie. Preto. A neviem, kam by som šiel, akoby som sa dostal k tebe. Teraz viem, kde je tá osoba a viem, že ty si na blízku."

„Takže tá osoba je v Rokforte?"

„Nevyzvedaj odo mňa, Kaily," napomenul ju Sirius, „povedal som ti, že ti to aj tak nepoviem. Je to pre tvoje dobro."

„Ale, Sirius."

„Kaily, nie! Si prchká a mohla by si niečo pokaziť," povedal jej Sirius úprimne, „pretože tak veľmi chceš, aby to všetko pominulo. Áno, aj ja to chcem, ale nemôžem nič pokaziť."

„V poriadku," prikývla napokon a vstala znova zo sedačky. „Musím sa vrátiť."

„Dávaj si pozor," požiadal ju, „a dávaj pozor na deti."

„Samozrejme," odvetila automaticky. „A vrátim sa," dodala.

„Kaily," znova sa na ňu zamračil.

„Sirius, musím ťa mať pod kontrolou," zasmiala sa a on sa postavil zo sedačky tiež.

Podišiel k nej a pohladil ju po vlasoch. „Tiež mi chýbaš," povedal jej. „Ale my dvaja to zvládneme a už čoskoro sa od teba nepohnem ani na chvíľku."

„Dobre, vydržím to. Vydržala som toľko rokov," uvedomila si Kaitleyn a pohladila ho po líci. „Zase vyzeráš hrozne. Nefunguje tá voda?"

„Funguje," zasmial sa, „ale väčšinu času trávim v lese ako pes."

„Prečo v lese?"

„Kaily!"

„Fajn, fajn, mlčím, pane," znova sa na neho uškrnula a potom sa obaja rozosmiali. „Už tak dávno som sa nesmiala, tak úprimne," vravela mu.

„Som na tom rovnako," prikývol. „Keď sa budeš vracať, dávaj si pozor."

„Budem," žmurkla na neho. „Uvidíme sa na zápase," dodala.

„Hm, to si vážne nenechám ujsť."

„A keď Chrabromil vyhrá, tak to spoločne oslávime," znova na neho žmurkla.

„Dúfam, že tak ako si to predstavujem," zasmial sa. „Keby som mal prútik, začarujem celé Slizolinské družstvo počas zápasu a potom aj Ufňukanca, aby sa nepovedalo!"

„Sirius," zasmiala sa aj Kaitleyn, „ty môj."

„Áno?"

„Nič, ibaže ťa ľúbim," usmiala sa na neho.

„Ja teba tiež," letmo ju pobozkal na pery, „ale už choď," požiadal ju.

„Ale ako som povedala, vrátim sa," prikývla a potom zmizla v dverách.

***

Poobede sa Kaitleyn šla prejsť k Hagridovi. Posledné dni ho vydávala veľmi smutného. Otvoril jej dvere na svoje chalupe a veľkou vreckovkou si utieral slzy.

„Čo sa stalo?" spýtala sa ho a Hagrid spustil príbeh o hipogrifovi Hrdozobcovi. Kaitleyn už o tom incidente počula od svojej matky, ale nevedela, že je to až také vážne.

„Lucius Malfoy dostane vždy všetko čo chce, princezná," vravel jej Hagrid, „šmária. Mohol som mať hocijakú obhajobu, ale nezabralo by to. Isto všetkých podplatil."

„Veľmi ma to mrzí, Hagrid," vravela mu smutne Kaitleyn.

„Odvolám sa, decká mi pomáhajú. Hermiona a Sophie hlavne," odvetil jej Hagrid.

„Vážne?"

„Sú to veľmi dobré decká," Hagrid sa na ňu usmial. „Ako vy, keď ste boli malí. Ty a Lily a chlapci. A pozri sa teraz, Kaily. Lily a James sú mŕtvi. Sirius bol vo väzení, o tebe sme roky nepočuli. Remus vyzerá tiež smutne. A Peter je mŕtvy tiež."

„Život nie je fér," zhodnotila Kaitleyn.

„Nikdy som tomu neveril, vieš," priznal sa jej Hagrid a podal jej vlastnoručne robený koláčik, „pamätám si ten večer. Došiel som na to miesto činu a videl som vás. Objímal ťa, bol nešťastný a ty ešte viac. Nechcela si mi dať Harryho a ja som to chápal, ale Dumbledore ma požiadal. A odpadla si. Sirius dlho rozmýšľal, ale napokon mi Harry podal s tým, že ti to nejako vysvetlí. A potom mi dal tú svoju motorku, aby som bol rýchlejší. Miloval tu motorku, nie tak ako miloval teba, ale miloval ju." Hagrid sa nadýchol a potom pokračoval. „Bol na dne z toho, čo sa stalo a na dne z toho, ako si reagovala ty. Nemohol také niečo urobiť. Nemohol by to takto zahrať, no nie? A potom pred rokom, keď som ho stretol v Azkabane. Došiel za mnou a hoci som sa ho zľakol, bol milý. Povedal mi, že chce iba vedieť, čo viem o tebe a deťoch. A ja som mu povedal, čo som vedel. Vzalo ho to. Rozplakal sa, keď sa dopočul o synovi."

Kaitleyn si utierala slzy a Hagrid sa na ňu smutne usmial. „Nešlo mi to do hlavy," pokračoval, „ten chlap trpel tým, čo som mu povedal. Nebola mu jeho rodina ukradnutá. Nemohol ju predať Veď-Vieš-Komu. Miloval ťa, plakal za tebou, za Sophie a za synom. Bol to hrozný pohľad, Kaily."

„Sirius je nevinný."

„Verím ti, princezná."

„Ďakujem, že si mi to všetko povedal," znova si zotrela slzy. „A nehnevám sa, že si mu o tom všetkom povedal. Aj o tom, čo sa stalo so mnou a Sophie."

„Určite to pochopil," prikývol Hagrid.

„Pochopil," odvetila mu.

„Kaily, vieš, že som ťa mal vždy veľmi rád," vravel jej Hagrid, „šmária, ako ťa len mám rád. Veď kto sa s tebou hrával, keď si bola bábätko." Usmial sa na ňu.

„Aj ja mám veľmi rada teba. Mal si byť môj krstný otec," vravela mu Kaitleyn.

„Máš skvelého krstného otca, Kaily," pripomenul jej Hagrid.

„Áno," prikývla. „Ale nevidela som ho od toho súdu. Vedel, že je Sirius nevinný. Poznal čiernych mágov, veď sám je ich lovec. Som si istá, že vedel, že je Sirius nevinný." Hagrid prikývol.

Pozn. autorky:

Premenu na animágov som čiastočne vyčítala na wikipédií, hlavne to kúzlo, ktoré som použila. Či to tak naozaj funguje, neviem (mohla by nám o tom Rowlingová nabudúce niečo napísať). Ale dúfam, že ste s tým aj tak ako tak spokojní, naozaj som sa snažila o tom nájsť nejaké informácie, ale musela som si vystačiť s tou troškou, ktorú som našla.

Rastliny, o ktorých Kaitleyn hovorí Alice, sú rastliny, ktoré sa objavili v knihách o HP, ale trocha som si pomohla aj stránkou -

Nepodarilo sa mi vypátrať, či boli Harryho rodičia a Sirius aurori. Zatiaľ som dala do poviedky, že o tomto povolaní uvažujú. Pravdepodobne sa všetci pre potrebu poviedky nimi aj stanú (okrem Kaitleyn, Remusa a Petra samozrejme). Ale o tom viac neskôr.

Na fotografii máte Kaitleyn u Hagrida :)

Ak chcete môžete v komentároch hádať, kto je krstným otcom Kaitleyn, ale myslím si, že je to tak či tak jasné.

A ešte ďakujem veľmi pekne za viac ako 3 000 prečítaní a viac ako 400 hviezdičiek k mojej poviedke. Som z toho úplne nadšená, veľmi ma to teší. Dúfam, že Vás to so mnou bude baviť až do konca, lebo doteraz mám napísaných 50 kapitol a to ešte stále nie je koniec.