„Bojím sa, že sa utopím v rieke svojich snov,

čistím si rany a doháňam stratený čas.

Verím v cestu, ktorú mi diktuje moje srdce,

idem s istotou, že koniec bude stáť za všetku tú bolesť!"

(Dulce Maria – Angel del destino)

10. jún 1975

Blížil sa koniec školského roka a na hrade vládla pokojná atmosféra, pretože sa už iba čakalo na výsledky skúšok.

Sirius ležal na posteli, pojedal koláče, ktoré včera večer potiahli z kuchyne a premýšľal nad tým, aké budú tieto prázdniny zase zlé. Dal by čokoľvek za to, aby mohol ostať na prázdniny tu. Na Rokforte sa cítil lepšie, ako u seba doma. Celé dva mesiace iba sníval o tom, ako mu bude nový školský rok zase krásne. Väčšinu dní trávil nad knihami, robil si domáce úlohy a posielal si sovy s priateľmi. A s Kaitleyn. Na stole mal dokonca aj fotografiu so svojimi priateľmi. Ale aj tak sa vo vlastnej veľkej izbe na Grimmaldovom námestí číslo 12 cítil sám.

Navyše sa zhoršoval aj jeho vzťah s mladším bratom Regulusom. Keď boli menší, často spolu trávili čas, hrávali sa, premýšľali nad tým, aké to raz bude na Rokforte. Ale ako náhle do neho nastúpili, všetko sa zmenilo. Mohlo za to najmä to, že každý z nich bol v inej fakulte. Aj keď toto bola záležitosť, ktorú Sirius vôbec neľutoval. Cítil sa ako Chrabromilčan, myslel ako Chrabromilčan, patril do Chrabromilu a nie niekam inam.

Regulus sa pridal k skupinke priateľov, ktorý podporovali zlo, s ktorým Sirius nikdy nesúhlasil. A teraz ho čaká celé leto plné tohto zla. Jeho rodičia sa síce nestali priamymi podporovateľmi toho zlého čarodejníka, ale aj tak si mysleli, že jeho myšlienka o čistej krvi je správna.

Obzrel sa po svojich priateľoch. Remus si čítal nejakú knižku a James s Petrom hrali čarodejnícky šach. James ako obvykle vyhrával. James, jediný z jeho priateľov, bol čistej krvi a pochádzal zo starobylej magickej rodiny, rovnako ako on. Remusová mama bola muklovského pôvodu a jeho otec pochádzal z čarodejníckej rodiny. Petrová mama bola tiež muklovského pôvodu a jeho otec bol mukel. * Sirius usúdil, že keby jeho rodičia vedeli s kým sa na škole priatelí, neboli by vôbec nadšení.

Jeho myšlienky zablúdili ku Kaitleyn. Jej mama bola čarodejnica, to bolo úplne jasné. Jedna z dosť známych čarodejníc, lenže ako dobre vedel, profesorka McGonagallová, nepochádzala zo starobylej čarodejníckej rodiny. ** A čo sa týkalo jej otca, o tom nič nevedela, ani samotná Kaitleyn. S Kaitleyn sa mu automaticky spojila aj Lily Evansová, ktorá v tejto skupine ľudí, ktorí ho najčastejšie obklopovali, bola na tom (podľa merítka jeho rodiny, samozrejme) najhoršie – jej rodičia boli obaja muklovia.

Hneď ho napadlo, že to by sa v Slizoline určite stať nemohlo. Regulus bol lepší syn. Dostal sa do Slizolinu, ako celá rodina. Jeho priatelia boli Slizolinčania a predpokladalo sa, že v žilách takmer každého prúdi čistá krv. Ale Siriusa to vôbec nezaujímalo. Už dávno sa nesnažil urobiť dojem na svojich rodičov. Kedysi ich mal rád, ale všetko sa to zmenilo jeho nástupom na Rokfort. Ich vzťah, jeho zmýšľanie a hoci bol stále iba mladý chlapec, niečo sa zmenilo. Sirius vedel, že nechce nasledovať kroky svojej rodiny. Čistá krv, špinavá krv, koho to zaujíma? Existujú predsa dôležitejšie veci na svete, ako priateľstvo a láska.

„Už s tebou nehrám, James, ty podvádzaš!" vykríkol odrazu Peter.

„Nemôžem za to, že ti dokážem dať šach mat tak rýchlo," zasmial sa James, „a nepodvádzam. Za koho ma máš?"

„Nehádajte sa," zakročil Remus, „sledoval som vašu poslednú hru a James určite nepodvádzal."

James iba mykol plecami, hodil sa do svojej postele a prezeral si kalendár, ktorý mal hodený na posteli. Po chvíľke víťazoslávne vstal a pozrel sa na svojich troch najlepších priateľov. „Vyrátal som to! Myslím, že náš veľký plán rozbehneme prvý týždeň, čo sa vrátime do školy v septembri. Dovtedy by malo byť všetko hotové!"

„Super," prikývol Remus.

„A nieže o tom niekomu poviete, je to jasné, Tichošľap?" vážne sa na Siriusa pozrel James.

„Nikomu by som toto nepovedal, ani Kaily," prikývol Sirius.

„Výborne. Už aby to bolo. A potom sa začnú naše skutočné dobrodružstva!" jasal James.

***

Kaitleyn pochytila melanchólia ako vždy, keď sa končil školský rok a ju čakali dva mesiace bez priateľov a v podstate aj bez zábavy. Teraz však nebude úplne sama. Bude mať svoju mačičku, Lolu.

V mysli si predstavovala, ako bude celé leto tráviť vonku v okolí hradu a bude sa hrať s Lolou. Popritom si občas urobí nejaké úlohy. Dúfala, že jej s nimi znova pomôže Takmer bezhlavý Nick. Okrem toho mala už naplánované, ktoré knihy si chce cez leto prečítať. A bude posielať veľa listov Lily a Siriusovi. A možno prehovorí mamu, aby aspoň cez víkend zašli do Rokvillu. Veď si na tú dedinku za tie dva roky tak zvykla. Dúfala, že jej mama nebude namietať. Veď to je čarodejnícke územie, na ktorom by im nemalo hroziť žiadne nebezpečenstvo.

Lily sa vrátila do dievčenských spálni spoločne s Alice. „Bola som za profesorom Slughornom," oznámila Kaitleyn, „a povedal mi, že sme tie skúšky dali všetci."

„Vďaka bohu," prikývla Kaitleyn, „ešte že tebe vždy všetko povie dopredu. Ty jeho elixírová kráľovná."

Lily sa zasmiala a Alice tiež. „Tak vieš, nebola som si tiež istá, či som to mala všetko úplne tak ako chcel on. Chcela som si to overiť. A stretli sme tam Seva," sadla si Lily na posteľ.

„A?" spýtala sa jej Kaitleyn.

„Vyzeralo to akoby sa hádali, však Alice?" otočila sa na druhú priateľku. „Boli sme tam totižto s Alice spolu," dodala na vysvetlenie.

„Podľa mňa sa určite hádali," prikývla dievčina, „Slughorn mu vyčítal, že do elixíru pridal niečo, čo nemal. A Snape mu hovoril, že výsledok bol predsa ešte lepší. Niečo také, ak sa matne pamätám."

„Presne," prikývla Lily. „Ale keď sme zaklopali, tak Sev rýchlo odišiel, takže som sa ani nestihla s ním pobaviť o tom, čo sa stalo."

„Snape je veľmi dobrý v elixíroch, to nemôžeme poprieť," povedala Kaitleyn, keď si vybavila väčšinu hodín elixírov. Severus Snape vždy rád pracoval sám. Potichu a väčšinou sa k správnemu efektu dopracoval skorej ako ktokoľvek iný. Potom sa to vždy podarilo Lily, ktorá mala istý cit pre elixíry a potom nasledovala väčšina ostatných ľudí. Niekedy mali robiť elixíry v dvojici a profesor Slughorn ich často zaraďoval do dvojíc podľa seba. K Snapovi vždy dal niekoho slabšieho, iba raz sa stalo, že ho dal dokopy s Lily. Kaitleyn dal dokopy s Lily iba párkrát. Najväčší problém však nastal, keď dal Snapa dokopy so Siriusom alebo Jamesom. Ale stalo sa to tiež iba párkrát, lebo vždy to skončilo strhnutím veľkého počtu bodov na oboch stranách a návštevou nemocničného krídla na strane Snapa.

„Áno, Sev to s elixírmi naozaj vie, vôbec sa nebojí experimentovať," prikyvovala Lily. „Podľa mňa je profesor Slughorn na neho zasadnutý."

„Prečo?" spýtala sa jej Alice.

„Pretože, Sev je snáď lepší ako on, alebo by raz mohol byť lepší ako on," napadlo Lily, „v elixíroch. Hm, neviem, uvidíme. Tak sa mi nechce domov."

„Ani mne nie," prikývla Alice, „Rokfort je taký skvelý a hoci sa dva mesiace nemusíme učiť, aj tak sa mi bude cnieť."

„Aj mne," povzdychla si Lily a pozrela sa súcitne na Kaitleyn, ktorá ešte viac zosmutnela, „keď si predstavím dva mesiace s Petuniou, ktorá si myslí, že som nejaká ropucha, tak sa naozaj veľmi teším," dodala ironicky.

„Snáď to rýchlo ubehne," želala si Kaitleyn.

„Ale veď určite, chápete to, baby, budeme už piatačky," nadšene povedala Lily.

„Áno a to znamená, že nás čakajú už iba tri roky na Rokforte a neviem, či to je pozitívne," zasmiala sa Alice.

„Uff, to je pravda," prikývla Lily, „ale potom na nás čaká celý svet. Chcela by som pracovať na Ministerstve mágie a stretnúť nejakého pekného čarodejníka. A potom s ním mať veľa detí. A určite svojim deťom kúpim sovu, keď pôjdu na Rokfort, aby som si s nimi mohla stále písať. Predstavte si to, že raz na Rokfort pôjdu naše deti. Viete čo by bolo úplne najlepšie?"

„Nie," pokrútili hlavou Kaitleyn a Alice naraz.

„Keby sme mali deti v rovnakom veku. Chodili by na Rokfort spolu a priatelili by sa. To by bolo ako z rozprávky," povedala im Lily nadšene.

„To by bolo super," usmiala sa Alice, „len musíme dúfať, že stretneme tých nápadníkov."

„Och, Alice," zasmiala sa Lily, „to musíme dúfať iba my dve, lebo Kaily už nápadníka má!"

Kaitleyn po nej hodila vankúš a zasiahla ju priamo do tváre: „Ty si taká klebetnica, Evansová, že to snáď ani nie je pravda. Už som ti povedala, že medzi mnou a Siriusom sa to nijako nevyvinulo," vravela a postupne jej hlas znel smutnejšie.

„Od Vianoc už ubehlo dosť mesiacov," uvedomila si Alice. „Ale tak chlapci sú vraj pomalí, to tvrdí moja stará mama."

„Presne, aj moja," zasmiala sa Lily, „neboj sa, Kaily. Všetci vieme a vidíme, že Sirius je z teba úplne hotový."

„Možno o tom nevie iba on," zasmiala sa Alice.

„Vy dve ste hrozné, vážne," zamračila sa na nich Kaitleyn, „ale aj tak nechcem, aby ste šli domov a nechali ma tu samú."

„Neboj sa," Lily vstala zo svojej postele a sadla ku Kaitleyn na tú jej. Alice urobila to isté a sadla si k nej z druhej strany. „Vrátime sa."

„Tie dva mesiace nám isto utečú ako voda," pridala sa aj Alice.

„Budeme si každý deň písať?" spýtala sa ich Kaitleyn.

„Jasné, budem ti každý deň písať, ako sa Petunia bojí so mnou ostať v jednej izbe," zasmiala sa Lily, hoci Kaitleyn vedela, že ju to podvedome veľmi trápi. „Prisahám, že raz premením na ropuchu ju, ak ma bude stále hnevať."

„Ale pozor, Lily, ešte nemôžeme doma čarovať," pripomenula jej Alice.

„Neboj, nenechala by som sa kvôli Petunii vyhodiť zo školy," prikývla Lily, „ach, Kaily, usmej sa už na mňa, lebo mám výčitky svedomia."

„Joj ty," Kaily ju chytila za ruku a usmiala sa na ňu. „Kiežby mi mama dovolila prísť vás navštíviť, ale myslím, že keby som to len vyslovila, túto myšlienku, tak ma zavrie na celé leto niekam a nepustí ani len von."

„Tvoja mama je iba veľmi prísna, čo sa týka všetkého," upokojovala ju Lily, „ale tak možno sa niekedy nechá presvedčiť."

„Poďme von, baby, je tak nádherné," hľadela Alice von oknom.

„Som za," vstala Lily z postele. „Kaily, ideš?"

„Jasné," prikývla Kaitleyn a vybrala sa za priateľkami, užiť si posledné dni ich štvrtého ročníka.

***

16. február 1994

Pred pár dňami navštívila Kaitleyn jej mama, by jej oznámila, že mala pravdu a že metle, ktorú Harry dostal, naozaj nič nie je. Kaitleyn iba mykla plecami a dala jej najavo, že to hovorila, odkedy ju našla skúšať na metle rôzne kúzla.

Blížil sa ďalší metlobalový zápas Chrabromilu. Tentokrát mali hrať proti Bystrohlavu a Kaitleyn často z okna sledovala tréningy Chrabromilského tímu. Harrymu to na Blesku šlo ešte lepšie, ako na jeho starej metle.

Občas sa za ňou zastavil Remus a povedal jej, ako Harry pokročil pri patronusovi. Kaitleyn vedela, že Harry to zvládne. A zároveň sa celá triasla, keď jej Remus povedal, že Harry stále počuje, ako Voldemort vraždí jeho rodičov. Cítila akoby jej telo zaplavilo niečo veľmi studené pri spomienke, keď vošla do zničeného domu. Ešte teraz si presne pamätala tie prázdne a vystrašené pohľady Jamesa a Lily. A napriek tomu sa tieto hrozné spomienky striedali s tými radostnými a dokonale si vedela vybaviť ich veselé tváre, plné radosti a očakávaní.

Práve pred chvíľkou si spomenula, keď Lily napadlo, aké by to bolo skvelé, keby sa ich deti priatelili a chodili spolu na Rokfort do toho istého ročníka. Vtedy tam bola aj Alice. Ich priateľka, Alice. Kaitleyn vedela, čo sa jej stalo. Alice sa vydala na Franka Longbottoma a oboch ich mučili Voldemortoví ľudia. *** Pri tejto myšlienke sa jej znova podlomili nohy a klesla na jednu z prázdnych postelí v Nemocničnom krídle. Tak veľmi ju bolelo, čo sa stalo jej priateľkám a jej priateľom. Ako je vôbec možné, že všetkým ľuďom, ktorých na tomto svete toľko milovala a miluje, sa stalo niečo zlé?

S myšlienok ju vytrhol chlapec, ktorý vošiel do Nemocničného krídla. Jeho tvár pokrývali hrozné výražky. „Panebože!" zhíkla Kaitleyn, keď ho zbadala. „Čo sa ti stalo?"

„Slizolinčania," povedal jej chlapec.

„Posaď sa," prikázala mu Kaitleyn a hľadela mu na tvár. Rýchlo odhadla o aké kúzlo šlo. Bolo populárne už aj počas jej štúdia. Behom pár minút chlapcovi odstránila všetky vyrážky z tváre. „Povedz ich mená," požiadala ho.

„Nie," pokrútil chlapec hlavou, „nechcem, aby to bolo nabudúce ešte horšie," dodal.

Kaitleyn sa mu zadívala do očí a mala pocit, že ten pohľad odniekiaľ pozná. „Si z Chrabromilu, však?"

„Áno, madam," prikývol, „ale veľmi tam nepatrím." Dodal mierne zmätene a vyhýbal sa jej jasnému pohľadu.

„Určite tam patríš, keď ťa tam Triediaci klobúk zaradil, ver mi," mierne sa na neho usmiala, „ako sa voláš?"

„Neville Longbottom," povedal jej chlapec.

Kaitleyn sa snažila zadržať slzy, ktoré sa jej tlačili z očí. Tento chlapec tu pred ňou bol určite syn Alice a jej manžela, Franka. Ďalšie úbožiatko, ktoré vyrastalo bez rodičov vinou Voldemorta. Znova pocítila veľkú bolesť, keď hľadela do jeho veľkých hnedých očí.

„Do ktorého ročníka chodíš, Neville?" spýtala sa ho.

„Do tretieho," odvetil jej chlapec.

„Patríš do Chrabromilu, Neville," povedala mu Kaitleyn a usmiala sa na neho, „som o tom presvedčená. A môžeš už ísť, ale ak sa to bude opakovať, budeš mi musieť povedať tie mená. Pretože nikto na tomto svete nemá právo ti ubližovať."

„Ďakujem, madam Smithová," slušne sa jej poďakoval chlapec a potom odišiel z Nemocničného krídla.

Lily mala pravdu. Ich deti spolu naozaj chodia na Rokfort, do tej istej fakulty (ako inak), do toho istého ročníka. Lily to dokonca označila za rozprávku. Avšak ich deti nemajú ani poňatie o tom, že ich mamy boli priateľky, nemajú ani poňatie o tom, že ich mamy si takýto život pre nich ani zďaleka nepredstavovali. Mali iné sny a iné plány. V prvom rade chceli byť pri svojich deťoch vždy, chceli ich vychovávať a chceli im dať celú svoju lásku.

„Kate?" vyrušil ju ten sladký hlas, ktorý na tomto svete počula najradšej.

„Sophie," usmiala sa na ňu, keď sa otočila. „Ahoj, čo potrebuješ?"

„Nič," odvetila jej Sophie, „iba som sa chcela porozprávať. O niečom, na čo som si spomenula."

„Hovor," požiadala ju Kaitleyn.

„Spomenula som si na ten posledný metlobalový zápas," pozrela sa na ňu Sophie, „keď Harry spadol. Vieš, všimla som si, že aj ty si odpadla. Aj na teba dementori tak zle vplývajú?"

„Áno," prikývla Kaitleyn, „na každého človeka vplývajú zle, ale na niektorých, ktorí v živote prežili niečo hrozné, ako napríklad tvoj kamarát Harry, vplývajú veľmi zle."

„Čo také hrozné sa ti stalo, Kate?" spýtala sa jej hneď Sophie, ale Kaitleyn mlčala. Bolo toho toľko, žeby ani nevedela, kde začať. Ale Sophie pokračovala ďalej: „Kate, počula som, čo si vtedy kričala. Spomínala si svoje dieťa. Kate, tebe zomrelo dieťa?"

„Áno," prikývla napokon Kaitleyn a spomienka na túto hroznú udalosť ju ešte stále veľmi desila. „Bolo to veľmi dávno, Sophie, pre vyše dvanástimi rokmi. Môj syn sa narodil a jeho srdiečko nebilo."

„To mi je veľmi ľúto, Kate," Sophie ju objala, „myslela som si, že sa ti muselo niečo stať. Bola si vždy sama, sama ako ja. Ale toto som netušila a je mi to veľmi ľúto. A bola si vydatá?"

„Stále som vydatá," povedala jej Kaitleyn automaticky.

„Vážne? Ale tvoj manžel ťa opustil, však?"

„Neurobil to dobrovoľne," pokračovala Kaitleyn, „ale jedného dňa budeme znova spolu."

„To znamená, že ho miluješ, však?"

„Celým svojím srdcom," odvetila jej a zotrela si slzy z líca.

„Tiež sa jedného dňa chcem zamilovať celým svojím srdcom," vravela jej Sophie, „vieš, ako to býva v rozprávkach."

„Rozprávky nie sú pravdivé, Sophie," smutne sa na ňu usmiala Kaitleyn a dala jej neposlušne vlasy za ucho, „a niekedy si myslíš, že máš svoju vlastnú rozprávku a behom pár minút z nej nie je nič, iba spomienky."

„Niekto ti veľmi ublížil, však Kate?" spýtala sa jej znova Sophie.

„Veľmi si želám," Kaitleyn ju chytila za obe ruky, „aby si jedného dňa mala svoju vlastnú rozprávku, ale aby ti ju nikto a nikdy neprekazil. Naozaj si to veľmi želám."

„Aj tebe sa tvoja rozprávka jedného dňa vrátiť, uvidíš," usmiala sa na ňu Sophie.

„Asi nie, zlatíčko," Kaitleyn pokrútila hlavou, „niektorí ľudia z mojej rozprávky sú iba krásnou spomienkou, pretože sú veľmi ďaleko odo mňa. Sú v nebi."

„To, to mi je veľmi ľúto, Kate."

„Zmeňme tému, dobre," Kaitleyn pustila jej ruky a potom si rýchlo vyčarovala vreckovku, aby si mohla utrieť slzy a vysmrkať nos. „Pred chvíľkou tu bol tvoj spolužiak, ktorého na chodbe začarovala banda Slizolinčanov."

„Kto?"

„Neville Longbottom," povedala Kaitleyn.

„Ach, áno, chudáčik Neville. Je troška pomalší. V škole mu to tiež moc nejde. A Slizolinčania si z neho stále robia žarty a občas ho veru naozaj začarujú. Ale Neville je veľmi dobrý chlapec, vyzná sa v Herbológií, je z nej najlepší z ročníka," vravela jej Sophie. Kaitleyn jej venovala úsmev. Páčilo sa jej, ako jej dcéra hovorí o svojich kamarátoch.

„Nechcel mi povedať mená tých, čo ho začarovali," pokračovala.

„Určite to bolo Draco Malfoy a jeho spolok," povedala jej Sophie.

„Malfoy?" spýtala sa jej Kaitleyn. „Malfoy, syn Luciusa Malfoya, nebodaj?"

„Áno," prikývla Sophie. „Poznáš jeho otca?"

„Starý známy," zamračila sa Kaitleyn.

***

Kaitleyn stála pred sochou a uvažovala, aké asi môže byť heslo do Dumbledorovej riaditeľne. Musel si ho nedávno zmeniť, lebo ešte pred pár dňami ju socha bez problémov vpustila dnu.

„Ale, ale, niekto zabudol heslo?"

„Ako vidíš, tak áno, Ufňukanec," zamračila sa na Severusa Snapa, „keď už si sa do sýtosti nad tým pobavil, tak mi ho láskavo povedz!"

„Ešte som sa nepobavil do sýtosti," odvetil jej Severus a jeho veľké čierne očí ju prebodávali.

„Vidím, že vy Slizolinské krysy, ste vyviazli bez trestov," zamračila sa na neho Kaitleyn, „keď si vezmem, že ty si na slobode, ešte dokonca mučíš študentov a tvoj skvelý priateľ, Malfoy, ako som počula, dokonca vychováva ďalšiu z podradných Slizolinských krýs!"

„O čom to zas melieš?"

„Že Malfoyov syn má v záľubu v týraní ostatných! A ak sa to bude opakovať, Ufňukanec, vybavím si to s tebou, so starým Malfoyom a aj s jeho synom, je ti to jasné?!"

„Toľko rokov bez Blacka a stále rozprávaš ako on!" uškrnul sa na ňu Severus.

„Neber si jeho meno do svojich hnusných slizolinských úst!" Kaitleyn vytiahla svoj prútik.

„Čo urobíš, ty hlupaňa?" spýtal sa jej Severus, keď ju behom sekundy odzbrojil. „Je to až na popukanie, ako dcéra veľkého Albusa Dumbledora, nedokáže zakliať jednu Slizolinsku krysu, však? Si slabá čarodejnica!" hodil jej späť prútik.

Kaitleyn ho chytila a on sa otočil a kráčal preč. Po chvíľke sa otočil a pozrel sa na ňu.

„Čo je?" spýtala sa ho Kaitleyn. „Ach, samozrejme," zasmiala sa. „Čakal si, že ťa napadnem od chrbta, ako je to u teba zvykom, však? Nie, Ufňukanec, sklamem ťa, to ma nikdy neučili. To je výsada vás, Voldemortových poskokov!"

Severus Snape pokrútil hlavou. „Pelendrekový prútik," povedal jej.

„Čo?"

„Heslo, madam vševediaca!" a potom sa otočil, odišiel preč tak rýchlo, akoby takmer odletel. Jeho čierny habit bolo posledné, čo zazrela, keď zmizol.

Kaitleyn ešte chvíľku stála na mieste a rozmýšľala, čo sa tu práve stalo. Urazila ho a aj napriek všetkému jej povedal heslo. Pokúsila sa ho zakliať, avšak si uvedomila, že by to určite neurobila. Vytiahla ten prútik len tak, pre každý prípad. Nemohla toho človeka vystáť. Ale aj tak si spomenula na niekoho, kto ich bude navždy spájať – na Lily.

Pozn. autorky:

* Na Pottermore som vyčítala, že Remus ani Peter neboli čistej krvi, ale ku skutočnému pôvodu ich rodičov som sa nedopátrala, takže som si to vymyslela.

** Na Pottermore som vyčítala, že aj Minerva McGonagallová bola polovičná.

*** Áno, viem, že o mučení Franka a Alice Longbottomovcoch sme sa dozvedeli až v 4 knihe, ale ako som už písala, vtedy sa do dozvedel Harry a teraz príbeh rozprávam z pohľadu Kaitleyn a ona o týchto veciach vie.

Hore máte fotografiu Kaily, Lily a Alice :)