„Pretože zaberáš miesto mojej kamarátky,

avšak, kamaráti sa nevolajú,

o tretej ráno, aby sa len porozprávali.

Ani si nehladia na pery, ani sa neprovokujú,

ani nežiarlia, ani sa nedotýkajú,

ani neskončia pri tanci."

(David Bustamante – Los amigos)

26. december 1974

Kaitleyn nemohla zaspať. Celý čas myslela na tú chvíľku vo Veľkej sieni so Siriusom. Bolo to také krásne a trocha jej bolo ľúto, že ju nakoniec nepobozkal. Zrejme by to bol urobil, keby neprišiel školník. A ona si to naozaj veľmi želala, aby sa to stalo. Lola jej ležala na nohách a cítila jej teplo. Keď sa posadila, mačka sa tiež pohla, upriamila na ňu svoje oči a potom prišla k nej vyššie. Kaitleyn si ju vzala do náručia, hladkala ju a myslela na Siriusa.

Myslela na to, akými priateľmi sa stali. Dôveroval jej a ona dôverovala jemu. Vedel o jej problémoch, najnovšie o tých s otcom a on zase dôveroval natoľko jej, že jej ukázal predmet, ktorý vyrobili, hoci vedel, že čo i len zmienka o tom všetkom, by ich mohla dostať do veľkého problému. Lenže on vedel, že ona by to nikdy nikomu nepovedala. Poznal ju a ona poznala jeho.

Už dlhšie myslela na to, že sa jej Sirius páči. Už od prvého dňa, čo ho zbadala. Ale teraz cítila niečo, čo si možno skôr nechcela priznať, alebo to bolo dospievaním. Zrazu cítila toľko emócií okolo seba. Áno, občas sa červenala, keď sa zhovárali a keď ho vždy zbadala, cítila akoby sa jej v žalúdku niečo pohlo. Povestné motýliky v bruchu? Zasmiala sa v duchu. Inštinktívne sa pozrela smerom k oknu, ale potom usúdila, že Lily jej na list neodpíše asi tak skoro. Kým sova príde určite to potrvá.

Zavrela oči a myslela na ten tanec. Bolo to také pekné, zábavne, milé a nevinné. A potom ju takmer pobozkal. Je to vôbec možné?! Kaitleyn vyskočila z postele, že si to ani neuvedomila, ale Lola jej to dala pocítiť, keď spadla a mierne ju pritom poškrabala pazúrom na nohe.

„Ach, prepáč Lola," chcela ju vziať do náručia, ale mačka sa otočila a odišla sa usalašiť ďalej od nej. Našla si teplé miesto v kresle a tam sa schúlila do klbka a zatvorila oči.

A potom si Kaitleyn všimla ako k oknu mieri biela sova. Rýchlo sa ponáhľala otvoriť okno a sova vletela dnu. Kaitleyn jej opatrne vzala list a potom sova znova odletela von. Zavrela okno a otvorila list od Lily.

„Kaily!

Panebože, nemôžem uveriť tomu, čo píšeš! Škoda, že tam nie som. Normálne tú skáčem od radosti a viem si živo predstaviť, čo asi robíš ty! Počuj, ja som to vedela. Ty a Sirius. Vždy som to vedela. Veď on je na teba stále taký dobrý. Akože je to idiot, čo ti budem hovoriť, ale na teba je stále dobrý a stále sa ťa zastáva. A stále na teba pozerá. Veď vieš. Kaily, ja tomu vážne nemôžem uveriť. Do kelu s Filchom! Počuj, už sa teším ako sa vrátim do školy a povieš mi to úplne do najmenšieho detailu. Ach...!!! Kaily, za toho idiota sa vlastne ospravedlňujem. Sirius je celkom fajn, len vieš, čo ma hnevá. Ale za to aj tak môže Potter. Inak moje Vianoce boli všelijaké, ďakujem za opýtanie. Naši v super, sú veľmi radi, že som došla domov, ale Petunia sa ku mne správa, akoby som mala nejakú chorobu, ktorú by mohla chytiť, ak bude so mnou v miestnosti dlhšie ako desať minút. Akoby som bola nejaké monštrum. Veľmi mi chýbaš, Kaily. Lebo ty si ako moja sestra, nie ona. Uvidíme sa skoro.

Posiela ti pusu,

Lily!"

Kaitleyn sa usmievala, keď dočítala jej list, ale cítila aj zármutok nad tým, čo Lily písala o svojej sestre, Petunii. Rýchlo vybrala nový pergamen a jedno z nových bŕk, ktoré dostala na Vianoce od profesora Flitwicka a začala písať.

„Lily,

ďakujem Ti, za tvoju rýchlu reakciu na môj list. Ja viem, že Siriusa nemáš rada, ale som rada, že sa tešíš so mnou. Ani nevieš, ako veľmi by som chcela, aby si tu bola a poradila mi, čo mám robiť, ako sa zachovať. Asi, no nie, asi, asi určite, proste, jednoducho, ja som sa do neho zaľúbila. A asi sa to stalo už dávno. Vieš, že sa mi vždy páčil. Ale teraz, keď zavriem oči, vidím jeho, počujem jeho hlas a nemôžem sa dočkať zajtrajška, kedy ho znova uvidím. Len dúfam, že sa jeho správanie ku mne nezmení. Pretože potom všetkom, som sa mierne vyparila. Lebo som sa troška hanbila, veď poznáš ma. Budem ťa informovať, kým sa nevrátiš. To s Petuniou ma veľmi mrzí, Lily. Veď ty si tá najlepšia osoba na svete. Si tiež ako moja sestra. Naozaj tvojej sestre závidím, že ste skutočné sestry a nerozumiem prečo sa k tebe správa tak hrozne vždy, keď sa vrátiš domov na prázdniny.

Už sa na teba teší,

Kaily!"

Potom list vložila do obálky, obliekla si ružový župan a obula papuče a potichu vyšla z komnát a zamierila do soviarne. Bolo tam chladno a tak veľmi rýchlo vybrala jednu zo sov a poslala ju za Lily.

Muselo byť už veľmi veľa hodín, ale ona vôbec nebola unavená. Akoby jej dodávalo energiu to, že stále myslela na Siriusa a na to čo sa medzi nimi takmer stalo. Ešte stále cítila ako sa mierne trasie a bola si istá, že to nie je už zimou, lebo v hrade bolo veľmi teplučko. A hoci bol prázdny a na chodbách bola tma, ona sa nebála. Poznala tento hrad, vyrástla tu, všetko jej bolo dôverne známe. Len o existencii ďalších troch tajných chodieb nemala ani zdanie. Naozaj by Sirius a jeho priatelia za ten krátky čas mohli poznať hrad lepšie ako ona? Nie! A hneď mu dokáže, že nie!

***

Sirius nespal. Pojedal sladkosti, ktoré dostal na Vianoce a prezeral si Záškodnícku mapu, ktorú mu nechali, aby ju postrážil a okrem toho ju jeho priatelia doma nepotrebovali. Prezeral si stránku po stránke, pričom si na ňu svietil svojim prútikom. A po chvíľke mapu zavrel, zmazal, aby ju nemohol nikto prečítať a schoval ju. Ľahol si na posteľ a s otvorenými očami hľadel na stenu nad sebou.

Kaitleyn bola v každej jeho myšlienke. Spomenul si dokonca na to ako sa mu priatelia smiali, že je jeho frajerka a on ich vždy okríkol. Mal Kaitleyn veľmi rád. Vždy ju mal rád, od prvého okamihu, čo ju videl, sa pre neho stala tak dôležitou, ale teraz, to bolo niečo viac. Veľmi rád s ňou trávil čas a pozrel sa do jej tmavých očí. Miloval vôňu jej vlasov a ten jej úsmev. Aj ten pohľad, keď ho za niečo karhala. Ak to nie je láska, čo to potom je?

Rozmýšľal, koho by sa na to opýtal a kto by mu pomohol. Jamesa zamietol ako prvého. Bol to síce jeho najlepší kamarát, ale čo sa týkalo dievčat, James bol mimo. Vždy sa iba vychvaľoval, robil si z dievčat žarty, hlavne z Evansovej a Kaitleyn v podstate tiež nemal veľmi v láske. Hoci bolo jasné, že to je iba preto, lebo je najlepšia priateľka Evansovej. Peter, ten dievčatám rozumieť nebude asi nikdy, veď čomu Peter vôbec niekedy rozumel? A potom ostal už iba Remus. Áno, Remus ostal na jeho strane aj po tej menšej hádke s Jamesom. Remus vedel o tom, že má Kaitleyn rád. On by to pochopil a možno by mu aj poradil, čo má robiť. Ale možno ani nie. Ani jeden z jeho priateľov nemal skúsenosti s dievčatami.

Sirius zavrel oči a rozmýšľal nad tým, či je ťažké zaujať nejaké dievča. Čo by musel preto urobiť, keď zrazu začul, ako sa dvere na jeho spálni otvorili.

„Sirius?" počul ten známy hlas. „Spíš?"

„Nie," odvetil, otvoril oči a posadil sa na posteli. „Čo tu robíš, Kaily?" spýtal sa jej a pozrel sa na ňu. Mala na sebe iba župan a na nohách akési huňaté, tiež ružové papuče. Ale aj tak vyzerala tak nevinne a sladko.

„Nemôžem spať," povedala mu, „a napadlo ma niečo."

„A čo také?"

„Chcem ti pomôcť v tvojom záškodníctve," zasmiala sa, „chcem ti ukázať niečo, čo si možno ešte nevidel. Niekoľko vecí v tomto hrade, kde si možno ešte nebol, ale ja viem, ako sa tam dostať."

„Vážne?"

„Vážne, ja som tu vyrástla, Sirius," zasmiala sa.

„Fajn, ale zoberiem mapu. Pretože Filch, ako obaja dobre vieme, že je všade," vravel jej, „a musím sa prezliecť, nepôjdem v pyžame."

„Dobre, počkám ťa dole v klubovni," odvetila mu a odišla z chlapčenských spálni. Sirius si rýchlo prezliekol pyžamo za nohavice, tričko a sveter a ponáhľal sa dole za ňou.

Sedela v jednom z kresiel a sledovala ako ohník plápolá v krbe. Spozorovala ho a usmiala sa. Sirius jej opätoval úsmev.

Vstala a pozrela sa na neho: „Pozri, kde je pán Filch," prikázala mu.

Sirius chcel okomentovať znova to, ako nazvala Filcha, ale rozmyslel si to. Bola to proste Kaitleyn a ona bola taká. Vybral mapu, namieril na ňu prútikom a keď mu ukázala zákutia Rokfortu, hľadal na nej Filcha.

„Neuveríš, ale je u seba a zjavne spí. Pani Norrisová je na siedmom poschodí," povedal jej.

„S tou si nemusíme robiť starosti," odvetila mu ona. Sirius znova vymazal mapu, schoval si ju do vrecka na nohaviciach a ona už mizla za portrétom.

Tučná paní na ňu zavolala, aby ju nabudúce nebudila, ale Kaitleyn ju ignorovala a takmer tanečným krokom šla po chodbe. Sirius ju nasledoval. Netušil, kam ho vedie, ale bol rád, že môže nejaký čas stráviť s ňou. Prišlo mu to ako skvelé Vianoce. A nočné dobrodružstva to bolo jeho. A ešte nikdy žiadne nezažil s dievčaťom a nie hlavne s dievčaťom, ktoré sa mu toľko páči.

„Poznáš núdzovú miestnosť?" spýtala sa ho.

„Čože?"

„Myslela som si," zasmiala sa a kráčala ďalej po schodoch až sa ocitli na poschodí a ona zabočila doprava. Zrazu zastala pred stenou a on prudko zastavil tiež. Pozrel sa na ňu a ona sa tvárila veľmi pobavene. „Toto je Núdzová miestnosť," ukázala na stenu.

„Si, si istá?" spýtal sa jej mierne nedôverčivo, keď si prezeral stenu, ktorá bola ako každá iná. „Čo je vôbec tá Núdzová miestnosť?"

„Núdzová miestnosť sa ti zjaví vtedy, keď niečo naozaj veľmi potrebuješ. Napríklad dajme tomu, že by ste sa s tvojimi priateľmi potrebovali schovať pred pánom Filchom. Museli by ste trikrát prejsť okolo tejto steny a myslieť na to, čo potrebujete. Chápeš?" vysvetľovala mu.

„Áno," prikývol. „Ako sa dostaneme dnu?" spýtal sa jej.

„Jednoducho, prejdeme sa trikrát okolo tejto steny a budeme myslieť na to, že chceme byť sami v tejto miestnosti," povedala mu.

„Fajn," prikývol.

„Zavri oči," poradila mu, keď ho chytila za ruku. Cítil teplo jej ruky a urobil, čo mu prikázala. A potom obaja trikrát prešli pri stene a keď otvoril oči, zbadal na stene dvere.

„Wow," povedal.

Kaitleyn bola rýchlejšia a šla smerom k dverám a potom ich otvorila. Obaja vošli dnu. Miestnosť nebola veľmi veľká. Boli tam veľké okná ako všade v hrade a zariadenie v nej bolo zvláštne. Boli tam dve kreslá, takmer identické ako tie, čo mávajú v klubovni. Tiež tam bol krb a v ňom zapálený oheň. A malý stolík medzi kreslami, na ktorom boli položené rovnaké druhy sladkostí, ktoré pred chvíľkou jedol u seba v izbe.

Vošli dnu a dvere sa zatvorili. „Núdzová miestnosť sa vždy zmení na to, čo potrebuješ. Povedala som ti, že potrebujeme miesto, kde budeme sami a kde sa môžeme zhovárať bez toho, aby nás niekto počul, alebo našiel. A vidíš to sám. Dve kreslá, ohník, aby nám nebola zima a sladkosti, ktoré milujem," vykročila smerom ku kreslám a jemu to začínalo dávať zmysel.

Sledoval ju ako si sadla, vzala do rúk jednu z čokoládových žabiek a otvorila ju. „Ach, Morgana, zase," hodila kartičku späť na stôl a potom zjedla žabu.

Sirius si sadol do druhého kresla, vzal tiež jednu z čokoládových žabiek a otvoril ju. „Merlin," ukázal jej kartičku, „máš?"

„Jasné," prikývla a siahla po ďalšej, „pravda je, že mám všetky. Asi to začnem zbierať od začiatku," zasmiala sa.

„Tak už máš Morganu a Merlina," podal jej kartičku. „Vieš o tom, že sú tri ráno?"

„Hej," zasmiala sa, „ale tak, nočné dobrodružstva bývajú najlepšie po polnoci," odvetila mu, „a chcela som ti ukázať túto miestnosť. Pretože si ma vážne vytočil tým, že vieš o troch tajných chodbách, o ktorých som predtým nevedela. Tak som ti chcela ukázať niečo, o čom si nemal ani poňatie."

„Vyhrala si," zasmial sa. „Budeme sa iba rozprávať?" spýtal sa jej.

„Chcel by si robiť niečo iné?" spýtala sa ho ona a v oči sa jej priam leskli.

„Spať, napríklad," zasmial sa, „ale nie, Kaily, som rád s tebou a som rád, že si mi ukázala niečo, o čom som nevedel. Musím doplniť túto miestnosť na mapu."

„Nenamáhaj sa," žmurkla na neho, „nemyslím si, že to pôjde. O tejto miestnosti veľa ľudí nevie a okrem toho sa vždy zmení na miestnosť, akú potrebuješ. To znamená, že je v tom kúzlo. Myslím si, že to nepôjde."

„Možno máš pravdu, ale aj tak to skúsim, keď sa vrátia chalani," povedal jej, „môžem im o miestnosti povedať, však?"

„Samozrejme," prikývla, „nie je to predsa moje tajomstvo. Je to tajomstvo Rokfortu."

„Chápem," prikývol.

„Sirius, môžem sa opýtať na niečo. Opýtať sa na Remusa," povedala mu. Sirius sa na ňu prekvapene pozrel a nerozumel tomu. Prečo ho vytiahla z postele, aby sa pýtala na jedného z jeho kamarátov? Pocítil niečo zvláštne, niečo ako žiarlivosť. A vôbec sa mu to nepáčilo. Ale nakoniec prikývol, lebo chcel vedieť, prečo sa ho chce vôbec niečo ohľadom Remusa pýtať.

„Môžeš."

„Jeho mama nemá žiadne problémy, však?" pýtala sa ho.

„Prečo sa pýtaš?"

„Hm, myslím, že viem, čo je vo veci. Viem, prečo každý mesiac odchádza a prečo potom vyzerá tak nešťastne a choro. A rovnako aj viem, prečo mu hovoríte Námesačník," vravela mu Kaitleyn a Sirius, ktorý nikdy nepochyboval o jej inteligencii, si bol istý, že háda správne. „Sirius, čo je v skutočnosti s Remusom?"

„Kaily, nemyslím si, že som ten pravý, kto by mal hovoriť ti o Remusových veciach. Chápeš, Remus je môj priateľ a ty si moja priateľka, ale sú isté veci, súkromné, ktoré jednoducho nemôžem prezradiť, aj keď ťa mám rád," vravel jej Sirius.

„Chápem," prikývla. „Máš ma rád?" uvedomila si odrazu. A on tiež. Presne to jej teraz povedal, že ju má rád a že je jeho priateľka.

„Áno," odvetil jej. Bola to pravda, taká jednoduchá pravda. Všimol si, že sa mierne zapýrila a potom sa pustila do ďalšej čokoládovej žabky.

„Bol si už v kúpeľni prefektov?" spýtala sa ho.

„Nie, ale viem, kde to je," povedal jej Sirius.

„A ja viem, ako sa tam dostaneme," žmurkla na neho. „Nočné dobrodružstvo pokračuje?"

Prikývol. Vstala a ponáhľala sa von z miestnosti a on za ňou. Len čo vyšli, dvere sa za nimi zavreli a zmizli. Znova tam bola iba stena, ktorá bola úplne prázdna a človek, ktorý nemá poňatie o Núdzovej miestnosti, vôbec netuší, že sa tam nachádza.

Kaitleyn ho za ruku viedla dole schodmi. Pred kúpeľnou prefektov, ale narazili na problém. Do cesty im vošla pani Norrisová. Ale Sirius sa neobával. Kaitleyn si kľakla na zem a vzala mačku do náručia a potom si ju privinula k sebe a mačke sa to zjavne páčilo.

„Je taká rozkošná," otočila sa Kailteyn k nemu, ale vtedy mačka vycerila svoje zuby aj pazúry a zahnala sa po Siriusovi. „Pani Norrisová," napomenula ju Kaitleyn.

„Nemám ju rád, nikto ju nemá rád," opakoval Sirius, „okrem teba," dodal rýchlo, keď sa na neho zamračila.

Kaitleyn položila mačku na zem a prihovárala sa jej jemným hláskom, aby ich nechala ísť. Mačka sa ale naježila a nespúšťala zrak zo Siriusa.

„Obávam sa, že naše nočné dobrodružstvo sa skončilo," zasmiala sa. „Pôjdeme tam nabudúce."

„Dobrú noc, Kaily," žmurkol na ňu Sirius.

„Dobrú noc, Sirius," odvetila mu a spoločne sa pobrali hore schodmi držiac sa za ruky. Tam sa, ale ich cesty rozdelili. Sirius ju síce len veľmi neochotne pustil, ale nemal na výber.

Kráčal smerom k Chrabromilskej klubovni. Všade bolo ticho a toto nočné dobrodružstvo by s ňou rád zopakoval hocikedy. Pred klubovňou zastal a zamyslel sa. Naozaj ho zavolala o tretej na nočnú prechádzku len preto, aby sa spolu porozprávali? Sú priatelia, sú veľmi dobrí priatelia, ale volajú sa priatelia o tretej v noci, len kvôli konverzácií?

Je v tom niečo viac, pomyslel si ďalej Sirius. Niečo, čo sa ťažko popisuje slovami.

„Zvyčajne sa tomu hovorí – láska," povedala mu Tučná paní.

„Viete čítať myšlienky?" spýtal sa jej.

„Poznám študentov," zasmiala sa, „a poznám tento výraz tváre, chlapče. A sú tri hodiny ráno. Mohli by ste ma vy dvaja už nechať spať."

„Áno, jasné," prikývol. „Vianočná nálada," povedal heslo. Tučná paní zazívala, ale prikývla a vpustila ho dnu.

***

25. december 1993

Kaitleyn pocítila nutkanie ísť za Siriusom. Boli Vianoce a hrad bol takmer prázdny, ale on jej prikázal, aby za ním nechodila. A naozaj sa snažila to dodržať. Ale bolo to silnejšie ako ona. Bola pevne rozhodnutá, ísť za ním.

Zbehla dole po schodoch a pred Veľkou sieňou ju niekto zastavil. Kaitleyn to ale nebolo ľúto. Sophie sa na ňu usmiala a ďakovala jej za darček na Vianoce.

„Som rada, že sa ti môj darček páčil," usmiala sa na ňu Kaitleyn. „Ešte nie je večera, čo tu robíš?"

„Hľadala som ťa," vravela jej Sophie, „chcela som ti poďakovať za darček a chcela som ti niečo ukázať."

„Čo?" spýtala sa jej Kaitleyn.

„Poď so mnou, Kate, mám to v klubovni," vravela jej Sophie. Kaitleyn prikývla a šla za ňou do Chrabromilskej klubovne. Tučná paní na ňu žmurkla, keď ich púšťala dnu. Ale nepovedala nič.

Kaitleyn ostala v klubovni, vôbec nikto tam nebol. Sophie zmizla na poschodie do dievčenských spálni a keď sa vrátila, Kaitleyn bola rada, že sedí v kresle, pretože keby stála, určite by sa jej podlomili kolená a spadla by.

„Pozri, Kate," Sophie podišla s veľkým plyšovým macom k nej. „Neuveríš."

Položila macka na zem a ten okamžite ožil. Kaitleyn nemusela prestierať prekvapenie. Hoci to nebolo prekvapenie, že ten macko hovorí a objíma Sophie, ale prekvapenie, ako sa dostal sem.

„Kate, myslím si a Hermiona si to myslíš tiež, že mi ho poslal môj otec. Že ten hlas je jeho," vravela jej Sophie. A bola to pravda. Ten hlas bol jeho. Ale ako jej ho poslal, ako zariadil, aby dostal macka znova k Sophie, to vôbec netušila. „Čo myslíš ty, Kate?" spýtala sa jej Sophie.

Kaitleyn si uvedomila, že nič nepovedala, že iba nemo hľadí na macka a tak sa nadýchla a povedala: „Ja neviem, Sophie, je to možné," povedala jej, „každopádne je to krásne kúzlo, no nie?" usmiala sa na ňu.

„Jedno z najkrajších," prikývlo dievča a potom si sadlo vedľa nej do kresla. „Kate, pred pár dňami sme si vypočuli jeden rozhovor, ktorý sme počuť nemali," vravela jej Sophie a povedala jej o rozhovore, ktorý s priateľmi počula u Troch metiel. „Profesorka McGonagallová povedala, že jej vnučka sa volala Ariana. To znamená, že som sa mýlila. Sirius Black nie je môj otec."

„Ariana?" prekvapene sa na ňu pozrela Kaitleyn. Potešilo ju, že jej mama dokázala tak rýchlo konať. Použila druhé meno Sophie a tak nikto nemal podozrenie. Sama vedela, že ju Ministerstvo mágie hľadá, lebo jej to povedal Dumbledore. Myslia si, že má niečo spoločné so Siriusovým útekom a rovnako hľadajú aj ich dcéru. Ak ju však hľadajú pod menom Ariana, neuspejú. Dúfala, že sa Dumbledorovi, alebo jej mame podarilo získať záznamy Sophie a nejako ich upraviť. Jednoducho dúfala, že Sophie do toho Ministerstvo mágie nijako nezatiahne.

„Áno, to povedala a Hagrid prikývol," vravela jej Sophie, „ale aj tak mi to nejde do hlavy, Kate. Videla si tú fotku Kaitleyn Blackovej. Podobám sa na ňu."

„Sophie," Kaitleyn nevedela, čo povedať. „Mala by si to vypustiť z hlavy. Zlatko, ja viem, že chceš veľmi poznať svojich rodičov, ale keď sa tým budeš trápiť, tak si nepomôžeš."

„Ja viem, Kate," prikývla Sophie, „naozaj som sa snažila na to nemyslieť, ale ten macko mi pripomenul, že asi nie som na tomto svete úplne sama. Prekvapilo ma to a potešilo a stále dúfam, že sa raz objavia moji rodičia a že mi vysvetlia, čo sa stalo."

„A ty by si im odpustila?" spýtala sa jej Kaitleyn na rovinu. „Odpustila by si im, keby ti podali vysvetlenie?"

„Záleží od toho vysvetlenia, Kate," povedala jej Sophie a privinula si macka do náručia. „Ak by to bolo niečo vážne, niečo čím sa ma napríklad snažili chrániť, uvažovala by som nad tým. Vždy som chcela rodinu, Kate. A potrebujem vedieť, čo sa stalo."

„Ja to chápem, Sophie," prikývla Kaitleyn a toto zistenie ju potešilo. Sophie jej možno bude raz schopná odpustiť všetko, čo sa stalo. Ona mala dôvod, prečo urobila, čo urobila. Bol to vážny dôvod a hoci teraz by to všetko vzala späť a urobila to inak, dôvod mala.

„Ale," Sophie ju z ničoho nič chytila za ruku, „aj keď nájdem jedného dňa svojich rodičov, nikdy ti neprestanem byť vďačná za to, že si dlhé roky bola jediná osoba na tomto svete, ktorá ma mala rada. Nikdy ťa neprestanem mať rada, Kate a ak mi to dovolíš, vždy sa budem chcieť s tebou rada stretávať."

„Samozrejme, srdiečko," tiekla jej po líci slza. Teraz ich už nemusela zadržiavať. Sophie sa na ňu usmiala a Kaitleyn mala pocit, že práve dostala ďalší krásny vianočný darček. Srdce jej dcéry je natoľko ušľachtilé a čisté, že si bola istá, že jedného dňa jej všetko odpustí. A obe dostanú to, čo si prajú. Svoju rodinu. A nielen oni dve, ale aj Sirius. Pretože aj on si to želal. Mať späť svoju rodinu.

„Objatie," povedal odrazu macko. Kaitleyn zvláštne upokojil jeho hlas. Macko načiahol rúčky k Sophie a objal ju. Sophie sa zasmiala a potom vstala z kresla. Uložila do neho veľkého macka. Nahla sa ku Kaitleyn a objala ju.

„Aj mamička chce objatie," povedal macko.

Kaitleyn si privinula Sophie ešte viac do náručia, hladila ju po vlasoch a cítila, ako jej po lícach tečú slzy. Sophie sa zasmiala, keď začula, čo macko povedal. Ale Kaitleyn presne vedela, prečo to povedal. Bolo to také neuveriteľne a zároveň také krásne.

„Vieš, čo si myslím, Sophie," pošepkala jej, „že tvoji rodičia žijú, ale potrebovali ťa pred niečím chrániť. A myslím si ešte jednu vec a som si istá, že to je všetko pravda. Tvoji rodičia, Sophie," odtiahla sa od nej, aby sa jej mohla pozrieť priamo do očí, „tvoji rodičia ťa milujú najviac na svete. Pretože, keby som ja mala dcéru, ako si ty, Sophie, milovala by som ju každým svojím zmyslom a celým svojím srdcom a dušou."

„Ďakujem, Kate," usmiala sa na ňu Sophie. „Kiežby moja mama bola aspoň troška ako ty. Taká dobrá a tak dobre by sa s ňou dalo pozhovárať."

Kaitleyn sa na ňu usmiala. „Kto vie, Sophie."

„Vieš, čo ma niekedy napadá, Kate," pokračovala Sophie, „že sú možno moji rodičia bližšie, ako si myslím. Pretože povedz mi, akoby sa sem dostal ten macko. Jednoducho, je to zvláštne."

„Všetko je možné, Sophie," usmiala sa na ňu Kaitleyn, „ja si myslím, že sa to možno už čoskoro dozvieš."

„Je to moje vianočné prianie, možno sa vyplní," žmurkla na ňu Sophie. Takmer rovnakým štýlom ako na ňu niekedy žmurkal Sirius. Kaitleyn to naozaj pobavilo. Ich dcéra z neho mala toľko, toľko krásnych vecí a vlastností, ktoré mal aj on.

„Pôjdem von za ostatnými. Predstav si, Harry dostal novú metlu," vravela jej Sophie.

„Od koho?" spýtala sa jej Kaitleyn.

„To je práve to, Kate. Netušíme. Ale je to Blesk. Najnovšia metla," opisovala jej Sophie. Kaitleyn sa pozrela na macka, ktorého vzala do náručia, lebo ho chcela vyniesť hore do svojej izby. Nemusela vôbec hádať, kto Harrymu daroval túto metlu.

Sirius ju nikdy neprestane prekvapovať svojou láskou.

Pozn. autorky:

Čo myslíte, naozaj Sophie bude schopná odpustiť svojím rodičom, keď sa dozvie pravdu?

Ďakujem Vám veľmi pekne za viac ako 2000 prečítaní, veľmi ma to teší a veľmi sa vždy poteším každému komentáru. Je mi jasné, že ľudia, ktorí tiež píšu ma úplne chápu, aký to je pocit, keď im k ich dielu aj niečo napíšete. Rada Vám vždy aj odpoviem, lebo to považujem za slušnosť. Keď už ste si vy našli kúsok času na prečítanie a zhodnotenie mojej poviedky, beriem ako povinnosť Vám odpísať na váš komentár (poprípade niečo málo dopredu prezradiť, ale nemôžem za to, som taká, aká som). Som s Vami naozaj rada v kontakte. A ďakujem aj za vaše hlasovania, prečítania, všetko ... ako som už písala, veľmi ma to teší.