„Otváraš nebo a učíš ma milovať,

priniesol si mesiac a breh mora,

pohol si mojou zemou, znova.

Keď v tvojom náručí, je všetko odlišné,

meníš farbu v každom kúte môjho srdca,

potrebujem ťa."

(RBD - El mundo detrás)

22. december 1974

Blížili sa Vianoce. Rokfortské pozemky pokrývala hrubá vrstva snehu a vyučujúci to už s učením vzdali. Všade sa šírila vianočná atmosféra, vôňa ihličnatých stromčekov z Veľkej siene a vôňa pečených koláčikov.

Lily si balila svoje veci, lebo každý rok na Vianoce odchádzala domov. Chcela byť na sviatky doma s rodinou, hoci sa Kaitleyn priznala, že s jej sestrou Petuniou je to stále horšie a horšie.

Rovnako odchádzali aj chlapci. Kaitleyn si zvykla, že cez Vianoce bývala zase taká osamelá, až kým sa zase 2. januára všetci nevrátili. Väčšinou ten čas využívala na robenie domácich úloh a rozprávaním sa s mamou. Preniesla si svoje veci zase do jej komnát a potom sa utekala rozlúčiť s Lily.

„Pošlem ti sovu," povedala jej Kaitleyn a objala ju. „Krásne sviatky, Lily."

„Aj tebe, Kaily," odvetila jej Lily, „ja ti zase odpíšem, hneď ako dôjde list."

„Hej, Evansová," podišiel k ním James Potter, „chceš pomôcť s kufrom?" spýtal sa jej.

„Od teba pomoc nechcem, Potter," odvrkla Lily a ťahala svoj kufor smerom von z hradu. Odtiaľ ešte raz zakývala Kaitleyn a potom sa zamračila na Pottera.

„Prečo ma tá tvoja kamoška nežerie?" spýtal sa James Kaitleyn.

„Myslím, že nad tým sa vôbec nemusíme zamýšľať, James," odvetila mu Kaitleyn, „mám ti vymenovať, ako ťa zvykne titulovať a čo všetko na tebe neznáša?"

„Začína sa to isto tým Ufňukancom," vravel James, „Snapom."

„Už som vás žiadala, teba aj Siriusa, aby ste mu dali pokoj. Ja tiež veľmi nechápem priateľstvo medzi ním a Lily, ale jednoducho ona ho má rada a vy to občas dosť preháňate. Volá sa to šikaná, vieš, James?"

„Môžeš stráviť celé dva týždne presviedčaním Siriusa, aby ho prestal zaklínať na každom kroku," odvetil jej James, keď sa zjavili Remus aj Peter obaja s kuframi.

„Sirius ostáva na Vianoce tu?" spýtala sa Kaitleyn prekvapene.

„Áno," odvetil jej Remus, „má nejaké problémy s rodinou a tak sa rozhodol ostať tu. Ale Regulus ide domov," ukázal na mladšieho slizolinského chlapca, ktorý ťahal svoj ťažký kufor.

„Veselé Vianoce, chlapci," popriala im Kaitleyn.

„Veselé aj tebe, Kaily," odvetil jej ako prvý Remus, Peter iba prikývol a James sa tváril zamyslene.

„Maj sa, Kaily," povedal napokon aj James, „a my poďme, lebo keď budeme musieť v kúpe sedieť s Evansovou a tým chudákom, tak ma klepne a rozložím sa na zemi v uličke," poháňal svojich priateľov smerom von z hradu. Kaitleyn iba pokrútila hlavou nad týmto chlapcom a potom sa vybrala hore schodmi.

„Ahoj, Kaily," narazila na zamysleného Siriusa, ktorý hľadel von oknom na zasnežený les.

„Ahoj, počula som, že ostávaš na sviatky tu," odvetila mu Kaitleyn, „a nevyzeráš z toho veľmi šťastný."

„Mám už plné zuby svojej rodiny, Kaily," vravel jej Sirius, „ich posadnutosť čistou krvou. Začína to byť vážne a ja sa veľmi obávam, že podporia no Veď-Vieš-Koho!"

„To nemyslíš vážne!"

„Obávam sa toho veľmi, Kaily a ja nechcem byť toho svedkom ani súčasťou. Ja chcem voči takým ľuďom bojovať. Veď-Vieš-Kto si stále hľadá prívržencov a silnie a ľuďom sa tá jeho myšlienka čistej krvi páči. Aj našim. Veď vieš, že sú stále sklamaní z toho, že som sa dostal do Chrabromilu. Nie som ako oni!"

„Nie, to nie si. Ty si chrabromilčan, Sirius," usmiala sa na neho.

„Ďakujem," opätoval jej úsmev, „ale nechcem sa veľmi o tom baviť. Lily odišla tiež domov, však?"

„Áno, aj Alice. Akurát som si bola presťahovať nejaké veci k mame do komnát. Cez Vianoce bývam hlavne s ňou," vravela mu Kaitleyn. „Väčšinou tu neostane nikto s kým by som mohla tráviť čas. Hoci, teraz si tu ty."

„To znamená, že chceš niečo podniknúť?" žmurkol na ňu.

„Hm a čo také?" pýtala sa ho. „Chcela som ísť pôvodne navštíviť Hagrida, tak môžeš ísť so mnou, ak chceš."

„Fajn, idem si po kabát," prikývol.

„Aj ja, aj po rukavice a šál. Vonku úplne krásne sneží," vravela mu. Spoločne vošli do takmer prázdnej klubovne a o pár minút sa znova stretli pred obrazom.

„S Hagridom ste veľkí priatelia?" pýtal sa jej.

„Hej, už odkedy som bola maličká. Hagrid mi rád čítal rozprávky, hlavne o rôznych tvoroch, ako o drakoch. Hagrid miluje draky. A ja som sa ho nikdy nebála, ani keď som bola maličká. Vždy som chcela byť taká vysoká ako on. Haha," zasmiala sa a on tiež.

Spoločne sa vydali smerom k Hagridovej chalupe a pritom sa guľovali. „Au, Sirius!" zanadávala Kaitleyn, keď ju trafil do vlasov. „A celé mám mokré vlasy," dodala a rýchlo si urobila snehovú guľu aj ona a hodila ju po ňom. Ale tesne ho znova minula.

„Viac sa snaž, dievčatko," vyplazil jej jazyk. Kaitleyn sa znova zohla pre snehovú guľu, keď ju znova trafil.

„Si zlý!" zamračila sa na neho a hodila po ňom svoju guľu a to už boli skoro pri Hagridových dverách. Sirius sa uhol, dvere sa otvorili. Hagrid sa chcel pozrieť, kto robí taký hluk pred jeho chalupou a snehová guľa ho trafila do brady. „Oooou!"

„Kaily!" Hagrid pokrútil hlavou.

„On sa uhol," bránila sa a ukázala na Siriusa.

„Ach vy, decká, stále iba blbnete, poďte dnu," pozval ich k sebe. Sirius vošiel ako prvý a bol očarený jeho chalupou. Kaitleyn, ktorá sa tam cítila ako doma, si sadla na veľkú sedačku.

„Bola som na ceste k tebe, keď som stretla Siriusa, ktorý tento rok ostáva na sviatky tu. Tak som ho zobrala so sebou," vysvetľovala Kaitleyn Hagridovi, zatiaľ čo Sirius hladil jeho psa Tesáka.

„A pritom ste ma zapojili do guľovačky, ach, šmária, decká nepodarené," smial sa Hagrid a obom pripravil horúcu čokoládu a tiež mal nový fondán.

„Kaily hovorila, že máte rád draky," spomenul si Sirius.

„Šmária, Sirius, nevykaj mi!" zasmial sa Hagrid a potom spustil o drakoch. Kaitleyn si všimla, ako ho Sirius napäto počúva a Hagrid sa dostával do iného sveta, keď hovoril o svojich obľúbených drakoch.

Kaitleyn a Sirius ostali u Hagrida asi dve hodiny a potom sa spoločne vybrali späť k hradu. „Ale už žiadne guľovanie!" vážne sa na neho pozrela.

„Zase ten pohľad tvojej mamy," zasmial sa Sirius, „vždy keď sa na mňa tak pozrieš, tak mám pocit, že som na hodine Transfigurácie a niečo som urobil zle, ako napríklad Peter. Vždy sa na neho tak pozerá, keď niečo domrví."

„Peter nikdy do vašej partie nezapadal," povedala Kaitleyn nahlas. „Niežeby som to nejako skúmala, len jednoducho to nechápem."

„Vieš, bývame s ním na izbe, bolo by to zlé, keby sme sa s ním nepriatelili. Je fajn, len je trocha nemehlo a spomalený," vravel jej Sirius.

„Áno a nie veľmi bystrý, tak ako ty, alebo James, alebo Remus, na hodinách proste tak neexceluje," dodala Kaitleyn a potom obaja vošli do teplého hradu.

„Nie všetci sú úžasný ako ja, Kaily, to si zapamätaj," zasmial sa Sirius.

„Ty si vždy tak fandíš, Sirius Black," otočila sa smerom k nemu a uškrnula sa.

„Chceš niečo vidieť? Ale je to tajomstvo, áno?" pýtal sa jej.

„Jasné," prikývla a on ju chytil za ruku a ťahal hore schodmi. Nakoniec sa ocitli až v Astronomickej veži. Stále snežilo, slnko zapadalo a na oblohe sa už črtal mesiac aj hviezdy. Nikdy tu sama nebola, iba počas hodín Astronómie.

„Čo robíme tu?" pýtala sa ho.

„Tu nás nikto nevyruší, keď ti niečo ukážem," povedal jej a potom vybral z vrecka na kabáte prázdny pergamen. Otvoril ho a potom vybral svoj prútik. Poklepal po pergramene a povedal: „Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré!"

Kaitleyn nemohla uveriť tomu, čo vidí. Z miesta, kde Sirius poklepal prútikom, sa začala vytvárať mapa, mapa celého Rokfortu a jeho okolia, ako si stihla uvedomiť. A potom hore sa objavil nápis.

„Páni Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč, dodávatelia pomôcok pre čarovné darebáctva s hrdosťou predstavujú ZÁŠKODNICKU MAPU!"

„Žartuješ?" pozrela sa na neho Kaitleyn. Hneď si na mape všimla Astronomickú vežu a pri nej dve malé bodky. Na jednej bolo jej meno a na druhom to jeho.

„Je to úžasné, však?" spýtal sa jej on.

„To nie je možné, to, ako, čo?" pokladala mu otázky.

„Vyvíjali sme ju dva roky," vravel jej Sirius, „ukazuje každého, kde momentálne je a čo robí. Pozri, tu je Dumbledore, vo svojej pracovni, prechádza sa, robieva to pomerne často a aha, niekto k nemu ide," ukázal jej na ďalšiu atramentovú bodku a meno pri nej Kaitleyn dôverne známe, „tvoja mama," doplnil Sirius.

„To je ale veľmi vážne porušenie školského poriadku!" zhodnotila Kaitleyn.

„A bonzneš ma?" spýtal sa jej a pritom sa usmieval, tak ako to vedel iba on.

„Nie, lebo tá mapa je dokonalá," znova sa zahľadela do mapy, „a čo jej toto?" ukázala na jednu z chodieb, ktorú poznala, ale chodbu za ňou vôbec.

„Na hrade je sedem tajných chodieb," vravel jej Sirius.

„Nie, sú iba štyri," protestovala, ona tento hrad poznala lepšie. Vyrástla tu.

„Sedem," ukázal jej Sirius, „a vedú do Rokvillu."

„Chceš mi povedať, že tajná chodba je aj v Zúrivej vŕbe?"

„Ehm," prikývol, ale odvrátil pohľad. „Ale pochybujem, že by ju niekto niekedy použil. Zúrivá vŕba je hrozná."

„Ale ona tu stojí len štyri roky, to znamená, že tá chodba je z nejakého dôvodu nová," uvažovala Kaitleyn nahlas.

„Je to možné, Kaily, ja neviem," pokrútil hlavou.

„Aj tak som z tej mapy nadšená, páči sa mi," usmiala sa na neho. „Takže dodávatelia čarovných pomôcok pre záškodníkov?" spýtala sa ho.

„Sme tak troška rebeli," odvetil jej Sirius.

„Hm, troška," zasmiala sa Kaitleyn a obaja sa pozreli do mapy. „Ide Filch, asi by sme mali ísť preč," všimla si.

„Darebáctvo sa podarilo!" zohol sa Sirius s prútikom nad mapu a všetko z nej zmizlo. Zložil pergamen a vložil si ho znova do kabáta. Pritom žmurkol na Kaitleyn a ona sa zasmiala.

20. december 1993

Sophie sa potili ruky. Stále vyhľadávala pohľad Hermiony, ktorá sa rovnako ako ona, triasla. Ron sa tváril zmätene a chudák Harry, pod stolom, iba trpel. Sedeli u Troch metiel a počúvali rozhovor, ktorého svedkami nikdy byť nemali.

Profesorka McGonagallová, Hagrid, minister mágie Kornelius Fudge, drobný profesor Flitwick a majiteľka Troch metiel, madam Rosmerta sa práve zhovárali veľmi vážne o Siriusovi Blackovi.

A tak boli všetci svedkami rozhovoru o tom, že Sirius Black chodil za mlada do Rokfortu. Že bol bystrý chlapec a jeho najlepším priateľom bol James Potter. A potom ho Sirius Black zradil a predal Voldemortovi. **

* „Ale nepodarilo sa mi zmiznúť, však? Ministerstvo mágie ho hneď na druhý deň dolapilo," uspokojene povedala madam Rosmerta.

„Keby sme to boli radšej my," s trpkosťou povedal Fudge. „Nenašli sme ho my, ale malý Peter Pettigrew - ďalší z Potterových kamarátov. Nepochybne šialený od žiaľu a s vedomím, že Black bol strážcom tajomstva Potterovcov, šiel hľadať Blacka sám."

„Zbožňoval Blacka a Pottera," povedala profesorka McGonagallová. „Pokiaľ ide o talent, nikdy sa nimi nemohol porovnávať. Často som k nemu bola dosť ostrá. Viete si predstaviť, ako teraz... to ľutujem..." hovorila to, ako keby zrazu dostala nádchu.

„No tak, Minerva," láskavo sa jej prihováral Fuge. „Pettigrew zomrel hrdinskou smrťou. Svedkovia - muklovia, pravdaže, neskôr sme im vymazali spomienky - nám povedali, ako Pettigrew zaútočil na Blacka. Vraj vzlykal: 'Lily a James! Sirius, ako si mohol!' a vtedy vytiahol prútik, no Black bol rýchlejší. Rozmetal Pettigrewa na kúsky..." *

Ďalej hovorili ako z Pettigrewa ostal iba prst, ktorý doručili jeho mame a s Merlinovým rádom prvého stupňa. A potom sa znova ozval Fudge.

„A čo je s vašou dcérou, Minerva?"

„Áno, Minerva," uvedomila si zrazu madam Rosmerta. „Už som aj zabudla, ale vaša dcéra bola za neho vydatá a mali ste dokonca vnučku. Čo sa s nimi stalo?"

„Nevieme, Albus a ja to nevieme," povedala profesorka McGonagallová a jej hlas bol zrazu úplne iný, nešťastný a zmätený. „Nemáme o Kaitleyn a našej vnučke vôbec žiadne správy."

„Muselo ju to veľmi zobrať. Pamätám si ju na súde," vravel Fudge, „bola vtedy tehotná, ak sa nemýlim."

„Áno, potratila," prikývla Minerva, „a potom na druhý deň ráno, vzala moju vnučku a zmizli. Obe. Nikdy viac sme ich nevideli."

„To je mi ľúto, Minerva," vravela madam Rosmerta súcitne, „Black zničil život aj vašej dcére. Bolo to veľmi milé a talentované dievča. A stále sa s ním ťahala. Keby to tak vedela, chuderka, čo je to za človeka. Určite by sa nikdy za neho nevydala a nemala s ním rodinu. Je mi to tak ľúto, Minerva."

„Bohužiaľ, Minerva, musím vám povedať, že Ministerstvo mágie pátra aj po vašej dcére. Zisťujeme, ako sa podarilo Blackovi újsť a či s tým nemá spoločné niečo práve vaša dcéra," povedal jej Fudge.

„Viem, Albus mi to povedal," prikývla Minerva.

* „Stretol som sa s Blackom pri poslednej inšpekcii v Azkabane. Viete, väčšina väzňov tam len sedí a v tme si niečo mrmlú, všetci sú ako bez zmyslov... ale šokovalo ma, ako normálne pôsobil Black. Rozprával sa so mnou celkom rozumne. Bol som z toho nervózny. Človeku by sa zdalo, že sa iba nudí, celkom pokojne sa ma spýtal, či som už dočítal noviny, že mu chýba lúštenie krížoviek. Áno, ohromilo ma ako málo naňho pôsobia dementori - a on bol pritom jeden z najprísnejšie strážených azkabanských väzňov. Vo dne v noci mal za dverami dementorov!"

„Ale, čo myslíte, prečo utiekol?" spytovala sa madam Rosmerta. „Hádam sa len nechce znova pridať k Veď-Viete-Komu, pán minister?"

„Opovažujem sa povedať, že to je jeho... eh... konečný plán," vyhýbavo odvetil Fudge. „Len dúfam, že Blacka chytíme prv. Musím povedať, že Veď-Viete-Kto osamelý a bez priateľov je jedna vec... ale keď sa mu vráti najoddanejší sluha... až ma striasa pri pomyslení, ako rýchlo by zase povstal!" *

„Minerva, vaša vnučka mala také pekné meno, ako sa to len volala?"

„Ariana," odvetila okamžite Minerva.

„Ariana?" madam Rosmerta sa spýtala opäť.

„Áno, volala sa Ariana," prikývol aj Hagrid.

„Prečo som mala pocit, že sa volá nejako inak, nuž to je jedno," zhodnotila madam Rosmerta a potom sa skupinka rozpustila.

„Harry?" Tváre jeho priateľov sa sklonili pod stôl. Nenachádzali slov. Sophie sa spamätala ako prvá.

„Nemôžem byť dcéra Sirius Blacka. Profesorka McGonagallová povedala, že ich dcéra sa volala Ariana," uvedomila si.

Harry sa na ňu pozrel, prikývol a potom sa rozbehol preč z hostinca. Ron chcel ísť za ním, ale Hermiona aj Sophie ho stiahli.

„Potrebuje byť chvíľku sám, musí to spracovať. Dozvedeli sme sa hrozné veci," vravela Hermiona smutne.

„Príšerne. Sirius Black a Harryho otec boli priatelia a on ho zradil. To je hrozné," vravela smutne Sophie.

„Celé to je príšerne. Ten chlap zradil aj vlastnú rodinu. Svoju ženu a dcéru. Počuli ste, čo povedala McGonagallka o svojej dcére. Ešte aj potratila. Zabiť takého človeka, vážne!" hromžil Ron.

„Ron, nemôžeš nikomu želať smrť, môže sa to obrátiť proti tebe," okríkla ho Hermiona. „Musíme dúfať, že ho čoskoro chytia. A teraz poďme do hradu. Pretože všetci poznáme Harryho. To je to, čo mu Malfoy hovoril, že by Blacka lovil. Už to chápete?"

Sophie aj Ron nervózne prikývli.

Pozn. autorky:

Názov kapitoly rovnaký ako v knihe Harry Potter a Väzeň z Azkabanu.

** Neopisovala som celý rozhovor u Troch metiel, je vám určite dôverne známy. Vybrala som iba niekoľko pasáže, na ktoré som mohla nadviazať svojím príbehom.

Hviezdičkami sú oddelené citácie z knihy Harry Potter a väzeň z Azkabanu, kapitola Záškodnícka mapa, str. 209-211.

Hore máte fotografiu Siriusa za mlada :)

Nabudúce Vás čakajú vianočné kapitoly, takto pekne keď je 35 stupňov :) :D