„Rozumiem ti, tiež som trpel,

rozumiem ti, pretože ma zranili rovnako ako teba,

ale ja viem, že ty si iná,

a dám ti svoju dušu!

Chcem nový život s tebou,

chcem sa znova naučiť

bozkávať, veriť a pohladiť ťa,

ako po prvýkrát!

(Rio Roma - Vida nueva)

24. november 1993

Kaitleyn sa ocitla v tajnom tuneli a dobre vedela, kam vedie. Kráčala a bola jej trocha zima. Ocitla sa v prázdnom, ale poriadne zničenom dome. Pozrela sa na špinavé schody, ktoré viedli na poschodie. Na zemi bol prach a v ňom odtlačky láb zvieraťa. Kaitleyn sa chcela chytiť zábradlia, ale potom si všimla, že na niektorých miestach chýba.

Vybrala sa hore schodmi a srdce jej bilo ako splašené. Všade sa víril prach a ona kýchla. Počula ozvenu. A potom otvorila zničené dvere a vošla do miestnosti, ktorá bola veľká ako obývačka. Kreslá boli zničené, akoby z nich niekto odhrýzol, závesy pri okne boli potrhané a podlaha tiež miestami narušená. Na stene boli stopy pazúrov. Všetko to pôsobilo veľmi desivo, ale Kaitleyn sa nebála. Vedela, čo sa v tomto dome dialo a kto má na svedomí toto všetko.

Zrazu sa za ňou prudko zavreli dvere. Zľakla sa a potom sa pomaly otočila. Cítila, že v miestnosti nie je sama. Roky túžila po tejto chvíli a teraz nevedela, čo urobiť.

Napokon sa úplne otočila a hľadela na muža, ktorý stál pri dverách. Väzenskú uniformu mal úplne špinavú a miestami potrhanú. Odhaľovala jeho hruď, ktorá bola pokrytá tetovaniami. Na rukách stopy zaschnutej krvi. Vlasy ulepené, špinavé a príliš dlhé a rovnako aj brada. Jeho tvár bola strhaná a pohľad prázdny. V jeho očiach bola obrovská bolesť a nie ten povestný elán.

„Vyzerám až tak zle, Kaitleyn?" prehovoril a ona sa trhla. Aj jeho hlas sa zmenil. Bol hrubší, tvrdší a plný bolesti.

„Kaitleyn?" zopakovala jeho oslovenie. Nikdy ju neoslovil celým jej meno. Iba úplne prvý raz a nikdy to nevyslovil s takou nenávisťou.

„Čo tu robíš?"

„Ty si ma nechcel vidieť?" spýtala sa ho. Prestala si ho toľko prezerať. Vyzeral inak, ale niekde tam vo vnútri, bol stále ten muž, ktorého toľko miluje.

„Ja som ťa videl," odvetil jej, „toto nie je miesto pre teba."

„Musíme sa porozprávať," po tvári jej tiekli slzy, „musím ti toho toľko povedať."

„A kde chceš začať? Ako si opustila našu dcéru?"

„Ty to vieš?"

„Áno," odvetil jej a prešiel okolo nej a sadol si na zničenú sedačku, „povedal mi to Hagrid."

„Hagrid?"

„Minulý rok, bol v Azkabane, to určite vieš. Raz za mesiac sme ako väzni mohli isť na vzduch a ja som tam videl Hagrida. Vybral som sa za ním. Bál sa ma a veľmi, ale potom z ničoho nič mi povedal všetko, čo som chcel vedieť. Čo sa stalo po procese, čo sa stalo potom a že nikto netuší, kde si, ale že on tuší, kde je naša dcéra. Podobá sa na teba, až tak veľmi."

„Po procese som sa zrútila," priznala Kaitleyn, „prebrala som sa o pár hodín a myslela som si, že to všetko bol hrozný sen. A to som v tej chvíli ani netušila, že to môže byť ešte horšie. Nepočula som biť jeho srdiečko. Počula som len to svoje. A videla som mamu sedieť na kraji mojej postele a plakať. Narodil sa a ani neotvoril oči. Je mi to tak veľmi ľúto, Sirius. Je mi to tak veľmi ľúto," rozplakala sa Kaitleyn.

„Ty za to nemôžeš," zotrel si slzu, ktorá mu stekala po líci a pozrel sa na svoju manželku, „nemal som dovoliť, aby si bola na tom procese. Ten tlak a prítomnosť dementorov a to všetko dokopy, to je dôvod prečo zomrel. Nie je to tvoja vina."

„Bola som slabá," plakala Kaitleyn, „v jednej chvíli som stratila úplne všetko. Ty si bol v Azkabane, náš syn bol mŕtvy, Lily a James boli mŕtvi. Dumbledore mi odmietol dať Harryho a okrem toho mi dali výpoveď v práci. Mama mi neverila a pre celý svet som bola manželka vraha a stúpenca Voldemorta. Bola som mladá, ubolená a sama. A tak som odišla z Rokfortu, kde ma mama a Dumbledore držali. Odišla som so Sophie. Nechcela som, aby jej to zničilo život. Vieš si predstaviť, akoby sa k nej správali v našom svete, keby celý čas vedela, kým je?"

„Prečo si to urobila?"

„Nezvládla som to," priznala sa znova Kaitleyn, „cítila som, že to nezvládnem. Bolo to najhoršie rozhodnutie môjho života, ja viem. Ale ja som ju nikdy neopustila. Vždy som tam bola s ňou. Ochraňovala som ju a pozorovala ju ako rastie. Ako urobila svoje prvé kúzlo, všetko, Sirius. Nikdy som ju úplne neopustila. Iba som nezvládla byť mamou. Nešlo to. A keby som to mohla zvrátiť, tak zmiznem z nášho sveta a vychovám Sophie v inom svete. Ale ako svoju dcéru. Nemôžem vrátiť späť čas, to nejde."

„Čo sa to s nami stalo?" spýtal sa jej.

„Ja si pokladám inú otázku. Čo také sme v živote urobili, že sa nám takto rozsypal náš krásny svet, ktorý sme mali?" vravela mu Kaitleyn. Sadla si vedľa neho na zničený gauč a pozrela sa mu do tmavých očí. Snažila sa v nich nájsť ten oheň, alebo tú jeho nehu. Boli však také prázdne.

„Raz si mi povedal, že svet čakal na to, že sa do seba zamilujeme. Že to je tá najkrajšia mágia, ktorú nám môže ponúknuť. Prečo svet dovolil, aby sme sa do seba zamilovali a potom nám vzal všetko, čo sme spolu dosiahli. Tak prečo?" Kaitleyn uprela pohľad na jeho ruku a prekvapilo ju, že na prste mal stále obrúčku.

„Čakal na nás svet, aby sme sa do seba zamilovali," zopakoval smutne vetu, ktorú jej povedal keď mali pätnásť. Pamätal si tu chvíľu, akoby sa to stalo včera a nie pred osemnástimi rokmi.

„Ako si utiekol?"

„To ti nemôžem povedať," odvetil jej.

„Prečo nie? A prečo si utiekol?"

„Ani to ti nemôžem povedať."

„Takže to nebolo kvôli Sophie a mne?" položila mu ďalšiu otázku a cítila sa v jeho prítomnosti tak chladne. Vedela, že ho Azkaban ho musel zmeniť. Väčšina ľudí sa tam zblázni už po pár dňoch. Ale on sa nezbláznil. Aj po toľkých rokoch si zachoval svoju myseľ a svoje spomienky. To si bola istá. Nedokázali z neho vysať všetko to krásne, čo spolu prežili.

„Som na stope tomu, aby som očistil svoje meno," priznal sa jej napokon, „preto som utiekol. Lebo až keď očistím svoje meno, tak môžem dať do poriadku môj svet. Až potom môže predstúpiť pred Sophie a pred Harryho."

„A čo ja? Patrím do tvojho sveta aj ja?"

„Ty si môj svet, Kaily," smutne sa na ňu usmial a jej po tvári tiekli ďalšie slzy, ale nie slzy smútku.

Načiahla sa za jeho rukou a on jej ju zovrel v svojej. Nemohla uveriť tomu, že teraz sedí oproti nemu. Že po toľkých rokoch sa spolu rozprávajú a hlavne, že po toľkých rokoch je stále stredom jeho sveta. A povedal jej Kaily. Sirius Black ju stále miluje.

„Aj ty si môj svet," pošepkala, „ani nevieš, ako veľmi som túžila po tejto chvíli, že budeš voľný a že budeme spolu!"

„My nemôžeme byť zatiaľ spolu, Kaily," pustil jej ruku a postavil sa zo sedačky, „a nechcem, aby si sem chodila. Nechcem, aby ma našli a hlavne nechcem, aby ti niekto ublížil. Kaily, sľúb mi to!"

„Nemôžem," pokrútila smutne hlavou, „ja nechcem byť už bez teba!"

„Kaily," podišiel k nej a kľakol si pred ňu. Chytil jej ruky do tých svojich a pozrel sa jej do očí. „Ani ja nechcem byť viac bez teba. Tých 12 rokov bez teba, Sophie a Harryho, bolo hrozných. Ani si nevieš predstaviť aké to je v Azkabane hrozné. Myslel som si, že sa tam zbláznim, že mi neostane ani jedna pekná spomienka na teba a na Sophie. Na všetko, čo som zažil s priateľmi. Rozumieš mi?" pýtal sa jej a ona prikývla. „A teraz som blízko tomu, aby som očistil svoje meno a nechcem, aby si do toho bola zatiahnutá. Nechcem, aby si sa do toho miešala."

„Ale prečo nie?"

„Je to zložité, Kaily. Ale sľubujem ti, že urobím všetko preto, aby sa to podarilo a aby sme konečne boli rodina," vravel jej. „Veľa ľudí sa v Azkabane zblázni už po prvých dňoch. Veľa ich tam aj zomrie. Ale ja som bol vždy nevinný a toto nebola šťastná spomienka, to bol jednoducho fakt, ktorý ma držal pri živote. A potom moja láska k tebe, k Sophie a nášmu krstnému synovi. Keď som ušiel, niekoľko dní sa mi vracali spomienky, ktoré zo mňa vytiahli. Spomienky hlavne na teba, ale aj na priateľov, na všetko. Na štúdium na Rokforte, na našu cestu okolo sveta, na našu svadbu, narodenie Sophie a iné krásne veci. A spomenul som si na všetko, čo som ti kedy sľúbil, Kaily. A to dodržím, hneď ako očistím svoje meno, budeme mať rodinu, po ktorej sme obaja toľko túžili."

„Láska," Kaitleyn po tvári tiekli slzy, „myslela som si, že ma nenávidíš, že ma nikdy nebudeš chcieť vidieť. A celé roky ma to veľmi trápilo a hlavne teraz. Utiekol si a ani si sa mi neozval. Vlámal si sa do školy a nechcel si vidieť mňa. Videl si ma v ten večer, keď som sem prišla a iba si na mňa hľadel, nič viac. Bola som z toho taká nešťastná. A vedela som, že keby si ma nenávidel, tak máš na to pravý dôvod. To čo som urobila, je to najhoršie, čo som mohla. A prisahám, že každý deň mi je z toho veľmi smutno a keby som sa mohla vrátiť v čase, tak by som to napravila."

„Kaily," oslovil ju nežne, „nikdy som nechcel, aby si bola na všetko sama."

„Ja viem, to nie je tvoja vina," prikývla. „Získame späť svoju rodinu, áno?"

„Samozrejme," pobozkal ju na ruku. „V Azkabane mi pomohlo prežiť to, že som si predstavoval, ako jedného dňa budem slobodný človek a budem znova s tebou a Sophie. A aj s Harrym. Sľúbil som Jamesovi, že sa o neho postarám, keby sa mu niečo stalo. Harry je náš krstný syn, je ako náš syn. Stále som myslel len a len na teba. Hľadal som tvoje oči na oblohe, medzi hviezdami, keď som sa pozrel von oknom. Každú jednu noc!"

Kaitleyn zavzlykala: „Tiež som si deň čo deň, a noc čo noc predstavovala, že sme spolu, že vychovávame Sophie a Harryho. Predstavovala som si, ako ich odprevádzame na vlakovú stanicu a oni nám kývajú z Rokfortského expresu. A ako vymýšľajú na škole. Tak ako ty a tvoji priatelia. A to naozaj aj robia, Sirius," pousmiala sa. „Predstavovala som si, ako nám posielajú listy zo školy, ako sme spolu na Vianoce. A hlavne som si predstavovala, že spíš vedľa mňa a že mi nič nehrozí, lebo si pri mne."

Sirius na všetko prikývol a ona si zotrela slzy, lebo sotva cez ne videla na neho. Bolo jej veľmi ľúto, čo Azkaban urobil s jej manželom. „Musím sa sem vrátiť," povedala mu, „potrebuješ niečo čisté na seba a jedlo."

„Jedlo by síce bodlo, ale nerob si starosti, ako pes si sem tam niečo ukradnem," vravel jej.

„Nemôžeš takto žiť a tu. Je tu neporiadok," vravela smutne Kaitleyn.

„Vždy tu bol neporiadok, Kaily," žmurkol na ňu, „a nevadilo ti to."

„To bolo dávno, boli sme mladí, keď sme sem chodili, aby sme niekde boli sami. A okrem toho tu nebolo toľko prachu a tie dvere sa dali zavrieť!" ukázala na dvere.

„Áno, hm, to je pravda. To ja. Ako pes som sa zranil a narazil som do nich celou silou, omylom a už to nevydržali," vravel jej.

„Si zranený!"

„To nič nie je, len Zúrivá vŕba ma udrela do ruky," ukázal na obviazané miesto na ruke.

Kaitleyn sa na neho pozrela smutne. „Je mi to ľúto," vravela mu, „napadlo ma, že v tomto dome je kúpeľňa nie?"

„Áno, ale nefunguje," odvetil jej.

„Ale my sme čarodejníci," žmurkla na neho. „Teda, ty si v tom lepší, len nemáš prútik. Takže," pousmiala sa a vybrala z vrecka svoj a podala mu ho, „poslúcha ťa predsa, takže oprav si tu, čo potrebuješ, aby si tu mohol prežiť."

„Je mi úplne jasné, že chceš, aby som ju opravil iba preto, lebo vyzerám hrozne, však?" spýtal sa jej s miernym úškrnom.

„Nie," pokrútila hlavou, „vyzeráš inak, nebudem ti klamať, ale za to môže Azkaban a nie ty. A okrem toho tvoj úsmev sa nezmenil, Sirius. Si to ty, stále ty!"

„Za to, ty si ešte krajšia ako si bývala, Kaily," dotkol sa je líca a prstami jej zotrel slzy, ktoré jej stále tiekli. „Vždy si bola to najkrajšie, čo ma stretlo a teraz sa nemôžem vynadívať."

„Ďakujem," opätovala mu úsmev a podala mu znova prútik.

„Voda mi naozaj bude stačiť," prikývol, vzal si jej prútik a vyšiel zo zničenej izby.

Kaitleyn stále sedela na sedačke a premýšľala nad všetkým, čo sa práve teraz stalo. Po toľkých rokoch ho znova vidí. Mohla ho držať za ruku, mohla sa s ním rozprávať a okrem všetkého, videla a cítila, že ju neprestal ani na chvíľku milovať, rovnako ako ona neprestala jeho. Mal s ňou plány do budúcnosti, tak ako ich mala ona. Chcel byť s ňou a mať svoju rodinu, tak ako to chcela ona. Myslel na ňu každú chvíľku, predstavoval si, ako budú znova spolu, presne tak, ako to robila ona. Keď sa cítila sama, spomenula si na to všetko pekné, čo spolu prežili, alebo si predstavovala, že je slobodný a voľný a že sú znova spolu, že majú dom a rodinu. Deti.

Sirius túžil po tom istom, po čom ona. A hoci vedel, čo sa stalo, čo urobila, odpustil jej to. Chcel znova s ňou bojovať o to, čo už raz mali a zobrali im to. Kaitleyn bola presvedčená, že Sirius pozná pravého vinníka, ktorý zradil Jamesa a Lily. Trápilo ju, že jej to nechce povedať, ale dôverovala mu. Dokonca sama sebe sľúbila, že dodrží jeho sľub a nebude sa do toho pliesť. Aj keď najradšej by to celé vyriešila hneď teraz a ešte dnes večer očistila meno svojho milovaného manžela.

Sedela v tomto dome, o ktorom celý čas vedela, čo sa v ňom deje. Najprv bol útočiskom pre jedného priateľa a neskôr sa stal miestom, kde mohli byť so Siriusom sami dvaja. Prečo ju to hneď nenapadlo, hľadať ho tu? Spomenula si na to, ako boli v posledných ročníkoch a ako tu spoločne strávili pár noci. Vôbec im nevadilo, že je dom zničený. Boli sami dvaja, spolu a boli šťastní. Voľní, ale spolu.

Minúty plynuli a ona počula, ako sa Sirusovi podarilo opraviť kohútik v kúpeľni, lebo počula tiecť vodu. Zotrela si slzy, lebo nechcela, aby ju videl iba plakať. Ak všetko dobre dopadne, nebude viac plakať. Lebo on bude pri nej, nikdy viac ju neopustí.

Kúpia si nový dom, vytvoria si nové krásne spomienky a ona mu hlavne pomôže, aby zabudol na to, čo sa mu stalo. Aby zabudol na tie hrozné dni a noci, ktoré strávil vo väzení. Bude pri ňom, keď sa bude budiť zo zlých snov a pomôže mu, aby sa mu vrátili všetky krásne spomienky, na ich detské, dospievajúce a dospelé časy. A obaja si nájdu cestu k svojej dcére. A Harryho už nikdy nenechajú samého a hlavne nikdy nedopustia, aby sa vrátil na prázdniny k Dursleyovcom. Nech si Dumbledore, hovorí čo chce.

Kaitleyn počula ako voda prestala tiecť. Vstala zo starej sedačky a prešla pár krokov k zatlčenému oknu. Začula jeho kroky a potom vošiel späť do izby.

„Ďakujem," podal jej prútik, „pozrieš sa mi na tú ranu, pani liečiteľka?"

Nemal na sebe väzenskú uniformu. Vyčaroval si nohavice a košeľu, ktorú držal v ruke. Pozrela sa na jeho veľmi nepekne sfarbenú ranu a potom na jeho hruď, ktorá bola pokrytá množstvom tetovaní.

„Tie tetovania, vysvetlím," začal, keď si všimol jej pohľad, „niektoré sú ako sériové čísla väzňov. A iné, som si nechal urobiť, aby sa báli," vravel jej, ale ona ho sotva počúvala. Na jeho ramene si všimla tetovanie. Boli to tri veľké písmená KSS.

„No a toto," znova si všimol, kam hľadí. „Chcel som to tam mať. Celé mená, ale takto sa mi to páči viac. Čo povieš? K ako Kaily, S ako Sophie," smutne sa na ňu usmial.

„S ako Sirius," doplnila a po tvári jej stekali nové slzy, „tak sa mal volať náš syn."

„Áno," prikývol.

„Je to pekné tetovanie," povedala po chvíľke ticha, „a vyzeráš naozaj drsne, to je pravda. Ukáž tu ruku."

Kaitleyn mu hľadela na ranu. „Nie je to vážne. Potrebovala by som nejaké bylinky, aby som ti to mohla vyliečiť, ale neumrieš na to, je to troška viac poškriabané. Zahojí sa to," vravela mu.

„Kaily," chytil ju za ruku, „ďakujem, že si mi vždy verila."

„Samozrejme, že som ti vždy verila. Poznám ťa, Sirius, viem presne aký si. Viem, že nie vrah, ani stúpenec Voldemorta, ani nič podobné. Si trocha pochabý blázon, ale preto ťa milujem," vravela mu. „Azkaban ťa až toľko nezmenil. Viem to, cítim to."

„Dementori nemajú oči, Kaily, takže väčšinu času, keď som vedel, že nepríde nejaká kontrola, tak som premenil na psa. Vtedy nedokázali vysávať moje šťastné pocity a myšlienky. Bol som viac odolný. A okrem toho, ako som ti už spomínal, pravda, že som nevinný, mi pomáhala prežiť rovnako, ako láska k tebe a našim deťom. Keď som sa dozvedel, že náš syn zomrel, myslel som si, že sa zbláznim. Všetko ma tak veľmi bolelo, bolo to horšie, ako keď ma zatkli. Ale nepoddal som sa. Bojoval som, aby som mohol byť znova slobodný. Byť s mojou rodinou, tebou, Sophie a Harrym."

„Som na teba hrdá, že si to tam zvládol, aj napriek všetkému. A sľubujem ti, že očistíme tvoje meno. A pomstíme smrť Jamesa a Lily," vravela mu.

„Pomsta nie je dobrá vec, láska. My urobíme niečo lepšie," chytil ju za ruku, „dodržíme sľúb, ktorý sme dali Jamesovi a Lily. Postaráme sa o Harryho, akoby bol náš."

„Ale veď on je náš," usmiala sa na neho. „Harry je ako náš syn. Lily a James zase dávajú tam hore pozor na nášho syna, som si istá."

„Milujem ťa, Kaily, viac ako svoj život. Vždy to tak bude. Nikto a nič na svete zo mňa nevymaže to, že ťa milujem. Nikto a nikdy!"

„Čakal na nás svet, aby sme sa do seba zamilovali, navždy a naveky," žmurkla na neho, „som taká šťastná, Sirius," objala ho. Znova cítila teplo jeho tela, cítila, že nie je sama.

Sirius si ju privinul do náručia. Pobozkal ju do jej jemných vlasov a počúval ako plače. Tentokrát to boli ale slzy šťastia. Zodvihla hlavu a pozrela sa mu do jeho tmavých očí.

„Nemôžem uveriť tomu, že som pri tebe. Povedz mi, že to nie je sen, že si naozaj tu a objímaš ma, štipni ma," zasmiala sa cez slzy.

„Môžem urobiť niečo lepšie ako ti dokázať, že to nie je sen," žmurkol na ňu a v jeho očiach sa zjavili iskričky. Tie, ktoré vždy videla v jeho očiach, keď sa pre niečo nadchol. Hľadel na ňu tak, ako kedysi. Bol to stále jej milovaný manžel, jej pochabý blázonko, ktorého toľko milovala. Bol tu pri nej a ona mala chuť povedať mu, že ho už nikdy nepustí. Prikývla na to, čo povedal. Sirius ju pohladil po líci a potom sa k nej nahol. Kaitleyn cítila jeho teplé pery na tých svojich a hneď mu opätovala bozk. Objala ho ešte viac a jednou rukou ho hladila po líci.

Obaja dlhé roky čakali na tento moment. Moment, kedy by znova mohli byť spolu. Znova byť jeden pri druhom. Nesnívať o objatiach a bozkoch, ale prežívať ich. Svet čakal na to, kedy sa do seba zamilujú, svet čakal na to, kedy sa znova stretnú, svet vždy čakal na to, keby budú môcť byť znova šťastní.

Pozn. autorky:

Pieseň k tomuto dielu celému ->

Preklad -> http://www.karaoketexty.sk/texty-piesni/rio-roma/vida-nueva-631156

V knihe sme sa dozvedeli, že je Sirius animágus a také tie veci o Škriekajúcej búde a iné až na konci. Lenže to sa dozvedel Harry. Berte to tak, že teraz sa rozpráva tento príbeh z pohľadu Kaitleyn a Siriusa a oni tieto veci o sebe vedia a samozrejme, že ich už viete aj vy. Tak to iba tak na dovysvetlenie, keby to niekoho zaujalo, že to tam všetko je skorej ako to je v knihe.

Nuž dlho očakávaná kapitola je teda tu, dúfam, že nie ste sklamaní. Možno to bolo na váš vkus až moc romantické a rýchle, že jej Sirius odpustil, že opustila Sophie, ale Sirius mal dosť času po úteku z Azkabanu premyslieť si, čo bude robiť. Vracali sa mu spomienky, ako jej aj hovoril a myslím si, že nebol dôvod sa na ňu hnevať, bola na to všetko sama a smutná. A síce urobila chybu, ale Sirius ju vždy až príliš miloval a radšej si zvolil cestu odpustenia ako hádania s láskou svojho života, ktorú 12 rokov nevidel.

Vo filme ak si pamätáte sa Sirius choval troška dosť ako blázon v Škriekajúcej búde, ale v knihe to tak nebolo, samozrejme. Práve to, že prežíval tam ako pes a bol nevinný mu pomáhalo v tom, aby z neho nebol blázon, takže preto nereagoval na nič nejako divne, ako napr. vo filme (toto je iba poznámočka k tomu, ak náhodou to číta niekto, kto nečítal knihu a nechápe, prečo je Sirius taký, no akoby som to napísala, v pohodičke.)