„Predtým, ako tieň našej minulosti,

nečakane zmenil náš osud a rozdelil nás,

verila si mi, že ostanem navždy po tvojom boku.

Predtým, ako sme si mysleli, že sme prehrali vojnu,

pozrel som sa ti do tváre a veril som v teba,

mal som ťa tu a nechcel som ťa nikdy opustiť.

Pretože som ti sľúbil,

že neprestanem nikdy bojovať,

že kvôli tebe ja zomriem, to som ti sľúbil,

a nemienim to meniť.

Sľúbil som ti,

aj keď nás ohrozovala samota,

že ťa budem objmať,

a že ťa nikdy neprestanem milovať."

(Mijares – Te prometí)

Po rokoch

„Môžem vás na okamih vyrušiť, pani riaditeľka?" Do riaditeľne vošla mladá žena s dlhými blonďavými vlasmi. Okolo nej sa niesla akási zvláštna žiara, pretože v jej žilách kolovala krv víl. Bola veľmi slušná, milá a krásna a učila Transfiguráciu.

„Iste, Victoire," usmiala sa na ňu.

Victoire Lupinová si sadla na stoličku pred riaditeľkin stôl. „Priniesla som vám tie dokumenty, čo ste po mne chceli. Piaty ročník a ich voľba povolania," vravela Victoire.

„Ďakujem, ihneď sa to pozriem," prikývla. „A už som ti veľmi veľakrát povedala, Victoire, že ma v riaditeľni môžeš oslovovať menom a tykať mi."

„Ja viem, ale potom by mi to niekedy ušlo pred študentmi a to by nebolo z mojej strany profesionálne," vravela Victoire. „Aj tak som už veľakrát počula profesorov a aj študentov o tom, že som tu protekčne."

„Z toho si nič nerob, počúvala som roky to isté, keď som pred tebou učila Transfiguráciu," žmurkla na ňu Kaitleyn. „A ako sa darí môjmu chlapčekovi? Neozval sa už asi dva týždne."

„Och, Teddy sa má dobre. Síce je teraz s niektorými aurormi na výskume vo Francúzsku, ale tento víkend by sa mal vrátiť. Poviem mu, aby sa ozval. Vieš aký je. A vieš, akí sú chlapi. Samých od seba im ledva napadne, aby sa ozvali."

„Áno, to máš pravdu, Victoire," prikývla Kaitleyn.

„A ako sa darí Hope? Naposledy bola dosť nahnevaná, že musela odísť z práce," vypytovala sa Victoire. Keď človek pracoval na Rokforte, nemal toľko informácií o svojich rodinných príslušníkoch, ako keď trávil každý víkend v Brlohu.

„Myslím, že si zvykla," zasmiala sa Kaitleyn. „A okrem toho Regulus je skutočne pokojne dieťa." Aj keď si nebola istá, či si to iba nedomýšľa.

„Tak to jej gratulujem," zasmiala sa Victoire. „Pamätáš si aký neposlušný býval malý Remus. Stále sa mu niečo nepáčilo a malá Dorie, ach Merlina, ona bola taká nemotorná. Večne mala rozbité kolená, alebo hlavu. A raz keď rozbila Andromede ten porcelán, ach." Zalamentovala Victoire.

„Zdá sa mi, že to bolo už tak dávno," riekla jej Kaitleyn.

„Občas aj mne. Nuž nebudem ťa vyrušovať. Dám Teddymu vedieť, že si sa na neho pýtala," usmiala sa na ňu Victoire a potom opustila riaditeľňu.

Kaitleyn odložila jej papiere stranou. Zahľadela sa na fotografiu, ktorú mala na stole. Bol na nej Sirius a na rukách držal malého Regulusa, ich vnuka. Vedľa neho stála Alice, ich rozkošná, už dosť veľká vnučka. Milovala tú fotografiu. Znamenala pre ňu veľa. A milovala hviezdy, ktoré sa mihali v Siriusových očiach. Boli tam stále, keď sa do nich pozrela.

Neustále.

***

„Miláčik, som doma!"

„No veď bolo na čase," Hope vošla do haly svojho bytu a na rukách držala ročného Regulusa. Uškrnula sa na svojho manžela a podala mu Regulusa do náručia. „Vystriedaj ma, áno! Vypľúva na mňa jedlo. Zrejme som strašná matka, čo úprimne vôbec nechápem. Moja matka je svetová matka, Sophie je super mamka a moja babka je tiež totálne super matka. Len ja som totálne mizerná matka, totálne!"

Bastien Krum, jej manžel sa na ňu usmial. Napriek jej zjavných chýbam ju miloval. Nemyslel si, že je zlá matka. Podľa neho bola najlepšia. Len občas si nedôverovala. A bola hrozne netrpezlivá a zbrklá. A trocha bláznivá, ale preto sa do nej zamiloval, keď ju prvýkrát stretol na jednej narodeninovej oslave. Vtedy na ňu šiel so svojím starším bratom Viktorom a Hope tam bola, práve niečo vyviedla, lebo jej matka ju karhala. Na to, že mala osemnásť rokov stále niečo vymýšľala. Bola zábavná, vtipná a on od nej nemohol odtrhnúť zrak. „Nie si hrozná matka, no tak zlatko."

Hope si ho premerala a rovnako aj ich syna, ktorý sa usmieval na svojho otca. „Neklam mi, Bastien, áno?"

„Nikdy by som ti neklamal, Hope, na to ma hádam už dobre poznáš. Vzala si si ma po ôsmych rokoch chodenia! Pritom som ťa požiadal o ruku už po jednom," pripomínal jej.

„Musela som si byť istá," zasmiala sa a nálada sa jej trocha zlepšila. „A mala som kariéru a teraz sa starám iba o to, či má Reg čisté plienky a všade mám jeho kašu. Dokonca aj v ušiach. Áno, ráno som si vybrala kus mrkvy z ucha. Neviem, či niekedy budem taká skvelá mama, akou by som mala byť. Chýba mi naháňanie zlých čarodejníkov."

„No tak, Hope," Bastien vošiel do obývačky, položil synčeka do ohrádky s hračkami a podišiel späť k manželke. „Mrzí ma, že si nešťastná."

„Nie som nešťastná, to nie, nechcem, aby si si to myslel," riekla mu. „Milujem Rega, strašne moc ho milujem. A ty predsa vieš aká som, keď niekoho strašne moc milujem, len mám proste strach, že zlyhám. Och, Merlin!" zanadávala. „Práve som sa priznala, že mám z niečoho strach. Nikdy nikomu som nikdy nepovedala, že aj ja Hope Blacková-Krumová, môžem mať z niečoho strach!"

Bastien mal chuť sa zasmiať, ale namiesto toho ju objal a pobozkal do vlasov. „Mať strach je predsa normálne. Každý ho máva."

„Ale ja nie, ja som predsa ja..."

„Už nevymýšľaj, Hope," zasmial sa, keď sa od nej odtiahol. „Budeš v pohode."

„Iste, vlastný syn ma neznáša. Čo ak raz ujde z domu ako môj otec? Čo ak sa zmením na Walburgu Blackovú? Vieš, aká bola desná?"

„Neviem a pravda je, že ani ty to nevieš, lebo zomrela ďaleko predtým, ako si prišla na svet," odvetil jej manžel. „Takže prestaň myslieť na hlúposti. Čo keby som nakŕmil Regulusa a potom by sme išli už k vašim?"

„Na Rokfort?"

„Ak nemáš aj iných rodičov, niekedy inde..."

„Fajn, fajn, trocha sa upravím, lebo mám pocit, že vo vlasoch mám kus zeleru," uškrnula sa a potom zamierila do kúpeľne. „Okrem toho mám pocit, že som na niečo zabudla a neviem prísť na čo."

Bastien sa zasmial, áno zabudla, ale to im všetkým hralo do karát. Vybral synčeka z ohrádky. „Tak poď, hrdina, dáme si papať. Mamka je zase trocha nervózna, to vieš, ona je už raz taká. Ale aj tak ju, ak to len povedala," zamyslela sa. „Strašne moc milujem," pousmial sa.

***

„Prekvapenie!" Sophie prikryla manželovi oči, keď ho našla na niečom pracovať v skleníku.

„Sophie!" otočila sa k nej a potešil sa, keď ju zbadal. „Myslel som si, že prídeš až zajtra."

„No prišla som o deň skôr," usmiala sa na neho a pobozkala ho na pery. „Ako sa má Alice?"

„Dobre, všetko je fajn," prikývol. „Určite sa poteší, keď ťa uvidí."

„Zajtra má Hope narodeniny, predpokladám, že na to aj zabudla," zasmiala sa. „Posledne mi písala pred pár dňami, vyzerá byť už dosť na nervy z toho, že je na materskej. Myslím, že je trocha vyšinutá. A divím sa sama sebe, že som na to prišla až teraz."

Neville sa zasmial. „Pre Merlina, Sophie, dávaj si pozor, aby to nepočula."

„Čo ona, skorej, aby to nepočula mama," zasmiala sa Sophie a znova ho pobozkala. „Chýbal si mi."

„Ani nevieš, ako si ty chýbala mne," žmurkol na ňu.

„To žena po toľkých rokoch manželstva naozaj počuje rada," zasmiala sa a potom ho opäť pobozkala.

***

Na druhý deň ráno bola Hope šokovaná, že sa jej podarilo zabudnúť na vlastné narodeniny. Sophie sa na tom dobre bavila a Teddy vlastne tiež (vrátil sa z misie kvôli nej, takže mu to rýchlo odpustila). V areáli Rokfortu jej rodičia urobili oslavu a pozvali všetkých, ktorých Hope toľko milovala.

Najviac sa tešila tomu, že sa vždy niekto venoval Regulusovi a ona konečne mala pocit, že nie je iba matka. A už niekoľko hodín nemala na sebe nič ovracané a vlasy si mohla rozpustiť bez toho, aby ich jej Regulus vytrhával. A rozhodne nemala na tvári jeho ovocnú kašu.

„Tak," Teddy si sadol k nej. „Chýbaš mi, bez teba je v práci nuda, aj keď mnohí by povedali, vďaka Merlinovi, že Hope je na materskej. Ale ver mi, ja medzi nich nepatrím."

„Bľafuješ, braček," uškrnula sa na neho. „Podľa mňa si to bol ty, kto začal s tým – vďaka Merlinovi, že je Hope na materskej."

„Trocha," zasmial sa. „Tak, čo Reg?"

„Reg je fajn, len ja som hrozná matka."

„Iste, Hope," žmurkol na ňu. „A ja hrám na husle v Sudičkách."

„Ale vážne som," zamračila sa na neho.

„Tak už neblbni," pohladil ju po vlasoch. „Si moja sestra, nemôžeš byť v niečom hrozná. A okrem toho si Blacková a Blackovi sú no, výnimoční predsa, akoby povedala prateta Narcissa."

Hope sa zasmiala. „Blackovi sú predsa niečo úžasné, akoby si to nevedel, Teddy."

„Ja to viem, neviem ako ty."

„Škoda, že nemohla prísť Andromeda," povzdychla si Hope.

„Už sa necíti na také náročné premiestňovanie," odvetil jej Teddy. „Ale inak sa má dobre, skutočne."

„To som rada," usmiala sa na neho.

„Za to tvoja babička vyzerá, akoby chcela poprieť vek," žmurkol na ňu Teddy a ukázal na babičku Minervu McGonagallovú, ktorá sedela za stolom, pochutnávala si na rokfortských keksíčkoch a na niečom sa doťahovala s obľúbenou profesorkou Hope – profesorkou Veštenia, Trelawneyovou.

„Posaď k nej Trelawneyovú a aj vstane z hrobu," zasmiala sa Hope. „Aj tak nechápem, prečo sa už vzdala funkcie. Podľa mňa by ešte pár rokov zvládla."

„Ale veď Kaily je úžasná riaditeľka, zrejme Minerva vedela, čo robí," pousmial sa Teddy.

„Áno, očividne toho mala plné zuby. Veď si to predstav, najprv ocko a jeho partia, potom Harry a Sophie a ich partia, potom ty a ja, a potom James a Fred, no koho by neporazilo? Hm?"

Teddy sa zasmial. „Mám ťa rád, sestra."

„Ja si to ešte rozmyslím, či ťa mám rada, Edward Remus Lupin."

„Mala by si," postavil sa zo stoličky a nahol sa k nej. Pobozkal ju na čelo. „Idem za Vic."

***

Kaitleyn sledovala Hope a Teddyho. Vyzerali, že sa dobre bavia. Aj ona sa dobre bavila, tak ako všetci. Oslavovali ako jedna veľká rodina, tak ako to vždy chcela. Teddy práve pobozkal Hope na čelo, tak ako to často robieval Remus a ju pichlo pri srdci. Páčilo sa by sa jej, keby tu Remus bol, keby tu bola Dora, Lily a James. Jej otec, krstný a všetci ostatní. Určite by sa aj im páčilo byť tu s nimi. Lenže tak to nebolo. Nemohli tu byť. Aspoň nie fyzicky, ale Kaitleyn vždy myslela na to, že tu naďalej sú. V ich srdciach a naďalej na nich dávajú z neba pozor. Aj keď ich nemohla vidieť, objať a ani s nimi hovoriť.

Hlavne si to želala v situáciách takých, ako napríklad, keď sa Teddy alebo Harry ženili. Vtedy pri nich mali byť ich skutoční rodičia. Snažila sa, ona a Sirius sa snažili, ale nemohli ich nahradiť. V podstate ani nechceli, chceli byť iba oporou, niekým na koho sa môžu chlapci vždy spoľahnúť. Niekým kto ich bude milovať, dokým bude žiť.

Predstavovala si tváre Lily, Jamesa, Remusa a Dory vo chvíľach, keď na svet prišli ich vnúčatá. Určite by boli nadšení takými krásnymi deťmi. Obzrela sa a James Sirius, Albus Severus a Lily Luna už boli takí veľkí. Na rozdiel od Remusa a malej Dorie. Tí ešte toľko nevyrástli.

„Merlin, ako ten čas beží," povedala sama pre seba.

Aj jej vnučka Alice už končila Rokfort. Bola to taká nadaná mladá čarodejnica. Chcela sa stať liečiteľkou, z čoho bola Kaitleyn priam nadšená. Aj ona mala kedysi také plány a pritom skončila učiť na Rokforte a teraz bola už druhým rokom riaditeľka. Túto zodpovednosť jej verila matka a ona sa jej chopila, lebo si bez tohto hradu a tejto školy nevedela predstaviť svoj život.

Čas tak veľmi bežal.

„Poletíme až k babičke!" Sirius držal na rukách Regulusa a robil mu lietadielko. Až prileteli k nej. K babičke. Ich malý Regulus. Vnúčik. Poklad.

„Miláčik," Kaitleyn si vzala Regulusa do náručia. „Ako si mi len zase vyrástol."

„Stále to je drobec," ubezpečil ju Sirius.

„Môj, môj," bozkávala Kaitleyn chlapčeka na líčko a on sa usmieval.

„Náš, náš," opravil ju Sirius a pobozkal ju do vlasov. „Čo tu robíš taká sama?"

„Sledujem všetkých okolo nás. Kto pri zmysloch posadil moju mamu k Trelawneyovej?"

„Myslím, že sa tam posadila sama," odvetil jej Sirius. „Kašli na to, Trelawneyová je už na staré kolená vyšinutá. Vlastne ona bola vždy. Takže je ešte viac. A tvojej mame to bude vždy myslieť, neboj sa."

„Bol si za Andromedou?"

„Áno, má sa dobre, len je unavená," riekol jej Sirius. „Dnes je s ňou Narcissa," dodal trocha pochybovačne. S Narcissou nikdy neprišli na spoločnú reč, aj keď ubehlo toľko rokov a jeho sesternica sa dávno zmenila. Hlavne potom, čo zomrel Lucius. Sama bola babičkou, mala skvelého vnuka Scorpiusa, čo už bol dosť veľký chlapec a chodil s Rose Grangerovou-Weasleyovou, dcérou Hermiony a Rona. Sirius si však naďalej dokázal rozumieť iba s Andromedou, aj keď sa k Narcisse vždy správal slušne a zdvorilo. „A čo strýko Aberforth?"

„Ozaj chcel prísť, ale ráno mi poslal správu, že má zase problém s krížami," riekla mu, „nedokázal ani vstať z postele. Casper ho išiel vyšetriť a povedal mi, že to o pár dní prejde. Škoda, že nemohol prísť."

„To nevadí, budú aj iné príležitosti," usmial sa na ňu Sirius. „Veľmi veľa, však šampión?" postrapatil vnúčikovi vlásky. „A čo oslávenkyňa?"

„Myslím, že je šťastná, že skoro celý deň nevidela Regulusa," zasmiala sa Kaitleyn. „Dávno som hovorila, že ona nie je moc stavaná na to, aby bola doma zatvorená s dieťaťom. Takže si zvyknime na fakt, Sirius Black, že viac vnúčat mať nebudeme."

„Kto vie, kto vie," zasmial sa na a pobozkal ju letmo na pery. „A my o nej..." dodal, keď k ním rýchlo dobehla Hope. Vzala si od matky synčeka.

„Čo?" spýtala sa jej Kaitleyn.

„Je môj a chýba mi," povedala jej.

„Ale mne ho dal Sirius iba pred chvíľkou," namietala Kaitleyn. „Ešte si oddýchni, Hope."

„Nie, dík," uškrnula sa na ňu Hope. „Teraz bude so mnou. A dáme mu mliečko. Winky! Winky!"

Zjavila sa domová škriatka. „Áno, princezná Hope?"

„Mliečko pre princa Regulusa, prosím ťa," požiadala ju milo Hope.

„Hneď to bude. Mliečko pre princa Regulusa!" opakovala si a odmiestnila sa.

Kaitleyn a Sirius sa usmievali na svojho dcéru, držali sa za ruky a Kaitleyn si opierala hlavu o jeho rameno. Svet nemohol byť viac v poriadku ako v tejto chvíli.

Oni sa dočkali, aj svet sa dočkal. Pretože svet vždy čakal na to, kedy sa do seba zamilujú, svet čakal na to, kedy sa znova stretnú a svet vždy čakal na to, kedy budú môcť byť tí dvaja znova šťastní.

Už čakať nemusel. Nikto už čakať nemusel.

***

Opäť po rokoch

Sirius našiel Kaitleyn v spálni. Sedela pred oknom a sledovala nočnú oblohu. Mesiac bol v splne, ale to už nikoho netrápilo, ako pred rokmi. Nuž aj tak to pre ňu malo zvláštne čaro a to on dobre poznal. Boli to chvíle kedy bola najviac sama sebou.

Položil svoju paličku k posteli. Predsa len po spálni zvládal kráčať aj bez nej. Po Rokforte by to bez nej bolo už o dosť náročnejšie a jeho dnes dosť boleli kolená.

„Je vidieť všetky hviezdy?" spýtal sa jej.

„Neviem," odvetila mu a odpila si zo šálky horúcej čokolády, ktorú držala v rukách. „Nikdy som nebola taká dobrá v Astronómii ako ty."

Podišiel ťarbavo k nej a položil jej ruku na rameno. „Pamätáš si, ako sme sa dotkli hviezd?"

„Mám pocit, že sa to deje stále," vravela mu a otočila sa k nemu. „Aj keď sme už takí starí. Cez prekážky sme sa vždy dostali až ku hviezdam."

„Och, to áno, my sme na to vždy mali talent," podal jej ruku. Ona sa ho chytila a pomaly sa premiestnili k posteli, na ktorú si obaja sadli. Starí, unavení, ale predsa len zamilovaní, akoby žiaden čas neubehol.

Kaitleyn si odhrnula šedivé vlasy z tváre a usmiala sa na neho. „Vieš, ako vždy hovoril Remus, že láska je sila?" spýtala sa ho a keď prikývol, tak pokračovala. „Zrejme mal veľkú pravdu. Pozri, aká silná vždy bola naša láska."

„Prečo mi to teraz vravíš?"

„Ja neviem, Tichošľap, som už taká stará. Nikdy nevieš, kedy to príde. Ten koniec. A už veľakrát som ti povedala, že chcem zomrieť skôr ako ty. Pretože žiť bez teba po toľkých rokoch, čo som bola znova s tebou šťastná, to je pre mňa už také nepredstaviteľne."

„A myslíš, že ja by som to zvládol, dievčatko?" nežne sa na ňu pozrel.

„Určite lepšie ako ja," pousmiala sa. „Milujem ťa. Stále ťa toľko milujem."

„Aj ja ťa milujem, Kaily," odvetil jej a pohladil ju po líci. „Navždy budem po tvojom boku. Sľúbil som ti to už nespočetne veľakrát."

„Občas som už unavená, Sirius," oprela sa o jeho rameno. „Milujem naše deti, naše vnúčatá a naše pravnúčatá, ale často sa mi cnie aj za mamou, otcom, našimi priateľmi. Najviac za naším synom. Naším chlapčekom. A všetci naši priatelia sú už v nebi. Úplne všetci. Už sme ostali iba my dvaja. Tento svet z nás musí byť nadšený, keď nám ešte nedoprial odchod do iného sveta."

Sirius sa uškrnul. „Tak vieš, dal nám ďalšiu šancu, chcel, aby to trvalo dlho."

Kaitleyn prikývla a schúlila sa v náruči. Preplietla si jeho prsty s tými svojimi. „Vieš, ďaleko predtým, ako tieň našej minulosti zmenil náš osud a rozdelil nás od seba, ďaleko predtým, som vedela, že ostanem po tvojom boku navždy. A koľkokrát som sa bála, že prehráme vojnu..., pozrel si sa mi do tváre a povedal si mi, aby som ti verila. Bol si vždy tu a už si ma neopustil."

„Nikdy, Kaily," prikývol. „Nikdy by som ťa nemohol opustiť. Pretože som ti predsa sľúbil, že nikdy neprestaneme bojovať, že som ochotný kvôli tebe aj zomrieť a to sa nikdy nezmenilo a nezmení. Nikdy ťa neprestanem milovať."

„Ani ja teba, Tichošľap," pozrela sa mu do očí. Do očí, kde sa aj po toľkých rokoch stále nachádzali iskričky. Stále tam boli. Vždy sa na ňu usmievali a vždy jej dokazovali, ako veľmi ju miluje. Hrali sa v jeho očiach, žiarili a ona sa cítila pokojná a milovaná. Hľadel na ňu tak, ako na ňu hľadieval pred rokmi. Akoby boli znova dvaja mladí ľudia, ktorí sa do seba náhle zamilovali. Bolo to osudové, teraz to už vedela. A nikdy, nikdy sa to nemalo skončiť. Pretože láska sa nekončí, láska pokračuje vždy ďalej. Hlavne ich láska, ktorá prekabátila všetky prekážky, dokonca raz veľmi dávno aj smrť.

„Som už veľmi unavená, láska," pobozkala ho na líce. „Pôjdeme si ľahnúť?"

„Tvoje prianie mi je ako vždy rozkazom," pousmial sa na ňu.

Kaitleyn sa zasmiala. „Och, Sirius Black, ty sa nikdy nezmeníš, však?"

„Nehovor, že by si to chcela."

„Máš pravdu, nechcela," prikývla a postavila sa z postele. Odhrnula prikrývky a potom si vyzliekla župan. Sirius sa zatiaľ prezliekol do pyžama. Potom si spoločne ľahli do postele.

Mesiac svietil priamo do ich spálne. „Rozmýšľala som, aké to tam asi je," riekla mu a pomaly zatvárala oči.

„A kde, láska?" spýtal sa jej Sirius.

Ešte na okamih otvorila oči, aby sa pozrela do tých jeho. Iskričky. Láska. Nádej. Život.

Potom zazívala a oči zatvorila. Sirius sa k nej pritúlil, jednu ruku jej vložil do tej jej a druhou ju pohladil po vlasoch. „Spi sladko, láska."

„Aj ty, Tichošľap," zašepkala ospalo. „Som unavená."

„Kaily," pritúlil sa k nej bližšie. „Len spinkaj, dievčatko, len spinkaj." Opakoval jej nežne.

***

Na druhý deň ráno sa riaditeľka Rokfortu Sophie Longbottomová zobudila veľmi skoro. Sotva svitalo. Jej manžel ešte spal, ale ona sa cítila akási nesvoja. Myslela si, že to bude vekom, ale keď do jej komnát vtrhla mladšia sestra Hope ešte len v nočnej košeli, nebola si istá, či sa niečo naozaj nedeje.

„Mala som divný sen," riekla jej Hope.

„Sen? Aký sen?"

„Potom ti poviem, poď," žiadala ju Hope.

„Počkaj," zastavila ju Sophie. „Mám divný pocit."

„Veď aj ja, preto ti vravím, poď," žiadala ju.

Sophie málokedy počúvala Hope, ale tento raz sa rozhodla dať na jej naliehanie. Obe vyšli z komnát a vyšli o dve poschodia vyššie.

Komnaty ich rodičov.

„Počkaj, čo sa tu deje?" spýtala sa jej Sophie a ani si neuvedomila, ako veľmi sa jej trasie hlas.

„Ja neviem, ale v noci sa mi snívalo s mamou. Prišla za mnou, že sa chce rozlúčiť," riekla jej Hope. „Možno zase len bláznim, ale..."

Sophie pocítila ako ju začali páliť slzy v očiach. Niečo sa jej marilo v mysli a sformovalo sa jej to do jasného obrazu. „Marí sa mi, že som mala podobný sen."

Hope sa na ňu pozrela a Sophie prikývla. Spoločne povedali heslo obraz pred sebou. Keď sa obraz otvorili a ony dve vošli dnu, pobrali sa do spálne rodičov. Sophie zo slušnosti zaklopala, ale Hope sa hneď vrhla na kľučku a otvorila ich dvere.

Ich rodičia ležali v posteli. Držali sa za ruky a spali.

Sophie si vydýchla. Lenže Hope podišla k rodičom bližšie. Dotkla sa otcovej ruky a potom aj matkinej a pozrela sa na Sophie. Oči jej zaplavili slzy a Sophie bola v momente pri nej. Ruky ich rodičov boli také studené a ona nevidela, že by sa im zdvíhali hrudníky. „Nie...," šepla.

Hope sa o ňu oprela a po tvári jej tiekli slzy. „Pamätáš sa, ako sa báli, že by jeden mohol zomrieť a toho druhého tu nechať?"

Sophie prikývla. „Áno, ale...," zafňukala.

„To je v poriadku, Soph-Soph," objala ju mladšia sestra. „Nech sú kdekoľvek, tak sú spolu."

„Spolu a šťastní, ja viem, Hopie," rozplakala sa v jej náručí.

„A navždy," doplnila ju milovaná sestra.

V izbe bolo chladno, dve srdcia prestali biť. Už navždy. A všetky momenty opäť zamrzli.

Možno sa znova jedného dňa rozmrazia. Vtedy, keď vám niekto porozpráva tento príbeh. O najväčšej láske, aká existovala, akú len málokto na svete zažije. Každý jeden moment, ktorý zamrzol, bude mať znova možnosť odmrznúť. Pretože láska má tú moc, má tú silu a je to predsa najkrajšia mágia, akú nám svet môže ponúknuť.

Tak nech sa znova nájde niekto, kto vám ho porozpráva a nech sila lásky znova rozmrazí všetky tie nádherné momenty, ktoré zamrzli.

Nech to nie je...

KONIEC

https://youtu.be/pJPXWI-kwNA

Pozn. autorky:

* V tejto poslednej kapitole nie sú použité presné dátumy, kedy sa to odhralo, pretože sa mi to samozrejme nechcelo rátať aj preto, že mi to napadlo urobiť trocha viac epicky a pre to mi názvy „Po rokoch" a „Opäť po rokoch" pripomínajú názvy kapitol z VzA a to „Sovia pošta" a „Opäť sovia pošta" – prvá a posledná kapitola.

* Alice a Regulus neboli jediné vnúčatá, ktoré Kaitleyn a Sirius mali, ale sú tu spomenutí iba oni, lebo boli v podstate pre príbeh najdôležitejší. Alice preto, lebo vďaka nej sa Sophie stala matkou a Regulus preto, lebo Hope obdivovala strýka Regulusa, to čo urobil pred rokmi a na jeho pamiatku tak pomenovala syna. Potom mala ďalšie deti – dvojičky Alastora a Aberfortha a malú Kaitleyn. Sophie a Neville si ďalšie deti neadoptovali.

* Hope, ako ste si isto uvedomili pri čítaní, bola aurorka. Bastien Krum, mladší brat Viktora je samozrejme vymyslená postava. Hope nikdy nechcela, aby rod Blackovcov úplne zmizol, preto keď sa vydala používala prezvisko Blacková-Krumová a to isté priezvisko Black-Krum mali aj ich deti. Áno, Bastien bol kus pod papučou, haha.

* Minerva to po rokoch vzdala a riaditeľkou bola Kaitleyn. Dožila však na Rokforte so svojou rodinou. Kaitleyn na staré kolená tiež prestala byť riaditeľkou, zverila to Sophie, ktorá síce predtým na Rokforte nepracovala (stále pracovala pre Ministerstvo mágie), a takto mohla byť viac so svojím manželom a hlavne Rokfort sa akosi stal rodinnou školou.

* Teddy a Victoire mali len dve deti – Remusa a Dorie. Mená dostali po svojich starých rodičoch Remusovi a Nymphadore. Teddy bol auror a Victoire učila Transfiguráciu.

* A Harry, najznámejší auror v tejto dobe to hádam tiež zvládol bez ujmy. Mal krásnu rodinu, skvelých priateľov a hoci mu Lily a James vždy chýbali, Kaitleyn sa vždy postarala o to, aby to toľko nebolelo.

A ešte kúsok tohto príbehu bude v epilógu, potom na Vás čaká poďakovanie, nejaké informácie a zajímavosti k celému príbehu a aby som nezabudla, existujú aj nejaké scény, ktoré sa do príbehu nezmestili, ale predsa len sa o ne chcem s Vami podeliť.