„Budem s tebou, keď ma o to požiadaš,

v tvojich dlhých nociach pod studenou prikrývkou,

keď nebudeš môcť zaspať,

keď tvoje túžby budú volať po svojom majiteľovi.

Budem s tebou, keď to budeš chcieť,

v hrozivej zime alebo počas jari,

a keď budeš potrebovať zaletieť do iného sveta,

s hlbokým bozkom po tvojom boku.

Pretože ubehne toľko a toľko času,

a život sa môže skončiť v hociktorom momente,

nechcem vedieť, že si na mňa zabudla,

a keby som sa nemohol k tebe vrátiť."

(Marco Antonio Solis – Estaré contigo)

13. október 2013

Mladá žena prekročila bránu, ktorá viedla k Rokfortu. K najčarovnejšiemu hradu, ktorý poznala a jednoducho vždy ju očaril, aký je majestátny a krásny. Stmievalo sa a na hrade sa svietilo, preto vyzeral ešte krajšie. Ako hrad pre princezné. Tak ho raz nazvala jej sestra, keď bola ešte malá. Lenže ubehlo viac rokov a jej malá sestra vyrástla, ale niekedy mala predsa len pocit, že bude malou princeznou navždy. Nie ako ona. Ona dávnejšie pochopila, že princezné ani princovia neexistujú, že život je ťažký, že láska bolí. Avšak pochopila aj to, že priateľstvo môže byť skutočné, že rodina je miesto, kde vždy nájdete pokoj a že láska je predsa len tá najkrajšia vec na svete.

Najkrajšia mágia, akú nám svet môže ponúknuť.

To často vravieval jej otec. A ona vedela, že to je pravda. Pretože láska bola mágia a mágia bola láskou. Smutné bolo, že nie všetci ľudia na svete to vedeli.

Kráčala chodníčkom k Rokfortu a nevedela, ako rodičom oznámiť tú strašnú správu. Ponúkla sa, že to bude práve ona, kto im to oznámi. Nechcela, aby sa to dozvedeli sovou poštou, alebo nebodaj nejako inak. Ona bola v centre toho diania, ona poznala svojich rodičov a vedela, že toto nimi zatrasie. Znova.

Akoby toho nebolo málo. Vojna im vzala toho toľko. A jej tiež. Pretože vo vojne mnohí prišli o rodinu, o priateľov, spolužiakov a vlastne každý zbytočne premárnený život.

Zbytočné. To si myslela o vojne. Nenávidela spomienky na ňu. Nechcela si pamätať tie hrozne chvíle, ktoré prežívala. Nechcela si pamätať, ako skoro prišla o život. Nechcela si pamätať to, ako pred jej očami umierali jej milovaní.

Nedokázala zabudnúť. Nikto z nich to nedokázal. Svet už nebol rovnaký. Jej život nebol rovnaký. Nuž v niektorých veciach bol lepší.

Jej rodičia boli konečne šťastní tak, ako si to dávno zaslúžili. Ona a jej sestra mali milujúcu rodinu a okrem toho do ich rodiny spadali aj dvaja chlapci, ktorých jej rodičia brali ako svojich vlastných. A ich rodina sa rozrastala, bola taká veľká a milujúca, že sa rozhodne nemohla sťažovať.

A potom sa na ňu usmiala láska. Láska taká silná, že prekonávala aj tú najhoršiu prekážku, ktorú medzi sebou mali. Miloval ju, aj keď sa necítila kompletná. Naučila sa žiť s osudom, ktorý jej bol určený a on bol pri nej. Počúval, ako plače každú noc, ako si želá nemožné a neotočil sa jej chrbtom. Stál pri nej, chcel byť s ňou aj napriek všetkému. Robilo ju to šťastnou, ale posledné dni myslela iba na to, že sú predsa nejaké spôsoby, akoby boli byť ešte šťastnejší.

To bola druhá vec, prečo tu práve teraz bola. Potrebovala sa s ním zhovárať. So svojím manželom, s tým najlepším profesorom Herbológie, ktorého si Rokfort mohol priať. Pretože ak okrem nej niečo miloval, tak to boli rastliny.

Najprv sa však musela zamerať na správu, ktorú niesla rodičom. Vošla do Vstupnej siene, v hrade bolo úžasne teplučko. Na stenách horeli fakle s ohňom a kde tu sa ešte valili študenti z večere.

Ona vyšla hore po schodoch, zamierila do komnát, ktoré dobre poznala. Zastavila sa pred veľkým obrazom starej čarodejnice a povedala heslo. „Cez prekážky až ku hviezdam."

„Ako poviete, madam Longbottomová," odvetil jej obraz.

„Je to pravda, predsa nie?" spýtala sa.

„Určite," prikývla stará čarodejnica a odhalila jej vchod do komnát.

Sophie prešla cez obraz, ten sa za ňou zavrel a ona sa ocitla v komnatách dvoch veľmi obľúbených profesorov na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. Zložila si kabát v hale a pobrala sa do obývačky, odkiaľ počula jemný zvuk hudby.

„Ahoj," usmiala sa na mamu, ktorá sedela v kresle a prezerala si akési staré fotografie.

„Sophie!" Kaitleyn sa postavila z kresla, podišla k staršej dcére a silno ju objala. „Nečakali sme ťa. Mala si dať vedieť! Hm, Winky! Winky!" zvolala.

Puknutím sa pri nich zjavil domáci škriatok. „Čo si prajete, pani Blacková?"

„Horúcu čokoládu pre moju Sophie a nejaké koláčiky, ak ostali z večere. Alebo by si chcela večeru, Sophie?" vravela a potom sa obrátila na dcéru.

„Tá horúca čokoláda a koláčik bude fajn," prikývla Sophie a usmiala sa na škriatku. „Ďakujem, Winky."

„Hneď to bude, slečna Sophie," uklonila sa im škriatka a potom sa puknutím odmiestnila do kuchyne.

„Rozprávaj!" Kaitleyn chytila dcéru za ruky a obe klesli na pohovku. „Nevidela som ťa odkedy začal školský rok. Čo nové na Ministerstve mágie? A prišla si za Nevillom, však? Nehovoril, že prídeš."

„Mami," Sophie sa pousmiala. „Spomaľ, áno."

„Ale ja som rada, že ťa vidím..."

„Aj ja som rada, že ťa vidím," prikývla Sophie. „Ale pravda je, že nenesiem dobré správy."

„Čože?" Kaitleyn sa zamračila. Nie na dcéru, ale na situáciu. Zlých správ bolo za celý život dosť veľa, prečo ďalšie?

Objavila sa znova Winky a doniesla pre Sophie horúcu čokoládu a tanierik s farebnými koláčikmi.

Do komnát vošiel Sirius a rovnako ako Kaitleyn sa potešil, keď zbadal ich staršiu dcéru. „Sophie," rýchlo ju objal a pobozkal na čelo. „Merlin, to je ale krásne prekvapenie."

„Ocko, som rada, že ťa vidím," usmiala sa na neho Sophie. „Ale práve som mame hovorila, že som neprišla s dobrými správami."

Sirius rovnako ako jeho manželka sa zamračil. „O čo ide Sophie?"

„Je mi to veľmi ľúto, ale Kingsley pred hodinou zomrel," povedala Sophie a sama sa neubránila slzám. Kingsley Shacklebolt bol ich priateľ, bol to aj jej priateľ a predovšetkým to bol jej šéf a ona si ho veľmi vážila a celá čarodejnícka verejnosť ho už roky nazývala Ministrom mágie. A bol to ten najlepší Minister, akého vôbec mohli mať. Aj pre ňu tá predstava, že je mŕtvy, bola hrozná.

Kaitleyn sa v okamihu rozplakala. Sirius bol pri nej a utešoval ju. „Čo sa stalo?"

„Je to smutné, ale stala mu muklovská nehoda. Potreboval sa stretnúť s muklovským premiérom a Alfréd, ktorý má premiéra na starosti, viezol Kingsleyho na stretnutie autom. Mali haváriu a Kingsley podľahol zraneniam." Sophie rozprávala a pritom si zotierala slzy, ktoré jej tiekli po tvári. „Veľmi ma to mrzí, že som posol takejto správy, ale nechcela som, aby ste to vedeli od niekoho iného. Bol to váš priateľ, aj môj, nás všetkých... a už ho niet." Zavzlykala.

„Ďakujeme, Sophie," prehovorila vážnym hlasom jej mama. „Že si prišla najprv za nami a až potom dáš verejne vyhlásenie."

„Áno, zajtra ráno. Ako Prvá námestníčka Ministra mágie to budem musieť oznámiť svetu," povedala smutne.

Kaitleyn zafňukala a Sirius ju objal. Chvíľku mlčali a mysleli na priateľa, ktorého stratili. Znova to bolo ťažké, bola to rana, bolo to tak veľmi. Kaitleyn si začínala myslieť, že jej nie je súdené, aby mala priateľov.

„Je tu ešte niečo," šepla Sophie.

„Čo, Sophie?" spýtal sa jej Sirius.

„Pustili ma do nemocnice za ním. Keď umieral. Bola som s ním chvíľku," riekla a z oči jej vytekali nové slzy. „Mám vám povedať, že vám ďakuje za všetko. Bol veľmi slabý a dobitý a povedal mi, že si praje, aby som nastúpila na jeho miesto."

„Sophie, ale to by bolo veľké, to..." Sirius nevedel, čo na to povedať. Jeho dcéra ako Ministerka mágie? Neznelo to tak zle.

„Som Prvá námestníčka Ministra mágie, očakáva sa, že by som to mala byť ja," riekla Sophie.

„Ty nechceš," povedala Kaitleyn. Nebola to otázka, bolo to konštatovanie zjavného.

„Áno, mami, ja to nechcem," prikývla Sophie. „Viem, že zrádzam Kingsleyho dôveru a že by som nemala byť sebecká, ale ja si chcem dať do poriadku svoj súkromný život. Práce bolo dosť. Pracovala som celé tie roky, ako som skončila Rokfort na Ministerstve, ktoré sme museli dať dokopy. Teraz šľape ako hodinky, až na to, že stratilo Ministra. Ale práca nie je to, čo ma napĺňa."

„Nám to môžeš povedať, všetko," Kaitleyn sa načiahla za jej rukami a pevne jej ich stisla. „Sme tvoji rodičia."

„Včera som bola v jednom čarodejníckom detskom domove. Bolo tam jedno dievčatko. Také roztomilé, naozaj. Nedokážem sa pozerať ako moji priatelia majú rodiny a ja nie. Prajem ich a to milujem ich deti, naozaj všetkých tých malých Potterovcov a Weasleyovcov milujem. Lenže toto som mala mať aj ja," vravela smutne. „Nemám..."

„Môžeš mať," usmiala sa na ňu mama. „Aké je to dievčatko, rozprávaj."

„Má také kučeravé hnedé vlásky, skoro takej farby ako Hope. A tučnučké líčka, také červené. Je krásna, živá a volá sa Alice." Sophie sa pozrela matke do očí. Videla, že ju chápe a keď prezradila meno dievčatka, jej mama sa na ňu usmiala ešte viac.

„Kedy si pre ňu pôjdeme?" spýtal sa Sirius nadšene.

„Ešte som o tom nehovorila s Nevillom," priznala sa Sophie.

„Myslím, že by si mala," pobádala ju mama.

„Takže vám to nevadí?"

„A čo?" Sirius pokrútil nechápavo hlavou.

„Je to cudzie dieťa, je z domova a..."

Kaitleyn sa postavila zo sedačky a zotrela si slzu, ktorá jej tiekla po líci. „Už nikdy nechcem počuť niečo o cudzom dieťati! Ak si pre Alice pôjdeme, tak to bude naša vnučka a vaša dcéra. Bude naša. Pre Merlina, Sophie, prečo si také niečo vôbec myslíš? Deti z domova sú normálne deti, mala by si to vedieť. A okrem toho osirelé deti sú moja a Siriusová parketa!"

Sirius sa zasmial, aj keď to bolo trocha nevhodné. Sophie sa usmiala na mamu a silno ju objala.

„Ďakujem, mami."

„No nielen osirelé, proste v našich srdciach je toľko prázdnych miest,... viem, že sa chceš stať matkou, poznám ťa, Sophie, si moja dcéra. Bež za Nevillom a potom príďte sem. Budeme na vás s ockom čakať. A pri troche šťastia, sa veci pohnú už zajtra."

Sophie sa usmiala na oboch rodičov. Mali pravdu a ona sa už dávno rozhodla. Ukončiť kariéru a konečne mať rodinu. Opustila ich komnaty a oni osameli.

„Uvedomuješ si to?" otočila sa Kaitleyn na Siriusa.

„Že vyrástla?"

„To si si mal uvedomiť už dávno," pousmiala sa. „Ak všetko dobre dopadne, tak budeme starí rodičia."

„Trocha som na to cvičil s Jamesom Siriusom, Albusom Severusom a Lily Lunou. Myslím, že to zvládnem. Len tak trocha mám pocit, že Alice mi bude najmilšia." Objal svoju manželku a pobozkal ju do vlasov.

Ona v jeho objatí prikývla. „A keď už hovoríme o Alice, pozvala som Alice a Franka cez víkend do Rokvillu. Tiež sme ich pár mesiacov nevideli."

„Keď majú stále dosť práce s tvojím výskumom u Munga," žmurkol na ňu.

„Ide im to skvelo. Ale sľubujem, Tichošľap, že sa nebudem rozprávať o práci. Budeme mať milšie témy na preberanie. Budeme mať vnučku, Sirius!" vyhŕkla zo seba nadšene. Potom ho znova silno objala a rozplakala sa.

Sirius vedel, že plače preto, lebo si znova uvedomila, že Kingsleyho niet, ale zároveň plače aj preto, lebo sa na nich znova usmieva nová nádej.

***

Sophie a Neville sa v ich komnatách objavili asi po dvoch hodinách. Keďže sa obaja usmievali, bolo jasné, že ich rozhovor dobre dopadol a obaja sa rozhodli rovnako.

„Nemôžem sa dočkať, ako ju zajtra uvidíte," vravela Sophie. „Určite sa vám bude páčiť. Má päť rokov. Je vážne zlatučká."

„Ak si si ju vybrala, tak musí byť výnimočná," usmial sa na ňu Neville. „Nech už je zajtra."

„Dočkáte sa," usmiala sa na oboch Kaitleyn. Bola rada, keď ich videla šťastných.

V hale komnát sa ozval buchot a o chvíľku do obývačky vtrhla malá čarodejnica. Rokfortský habit mala akosi naopak a kravatu mala vo vrecku. Dlhé hnedé vlasy mala vyčesané do divného drdolu a uškrnula sa. „Čauko, rodinka. Čo sa deje? Soph, dlho som ťa nevidela."

„Ahoj, Hope," Sophie sa postavila zo sedačky a potom objala mladšiu sestru. „Nemala by si si robiť úlohy?"

„Žiadne nemáme," odvetila jej Hope ľahostajne.

„A čo moja úloha?" spýtal sa jej Neville.

„Pre Merlina, veď to stihnem ráno, je to jednoduché predsa," uškrnula sa na neho. Hope mala Herbológiu rada. Vynikala v nej ako jej mama. „Nestresujte, áno. MLOKy sú skoro za trištvrte roka. To zvládnem. Okrem toho ocko hovorí, že rodina je najdôležitejšia."

„Nie keď skladáš MLOKy," opravil ju Sirius.

„Dobre, ak ste skončili s poúčaním, čo sa tu deje?" spýtala sa Hope.

„Zomrel strýko Kingsley," povedala jej Kaitleyn.

Hope zmizol úškrn z tváre. „To nie,... to je strašné. To ma mrzí."

„Všetkých nás to mrzí, Hope," prikývla Sophie a súcitne sa pozrela na mladšiu sestru.

„Potrebujem ohnivú whisky," zhodnotila Hope, keď klesla na sedačku. „Winky!"

Puknutím sa objavila škriatka. „Áno, princezná Hope?" spýtala sa jej.

„Jednu ohnivú whisky," požiadala ju Hope.

„Nie, Winky!" stopol ju Sirius. „Dones jej, prosím ťa, tekvicový džús."

„Tak Fialovú vodku?" nadvihla Hope obočie.

„Džús!" rozhodla Kaitleyn a vážne sa pozrela na dcéru. Winky odišla a o sekundu bola späť aj s džúsom a podávala ho Hope.

„Nemôžem tomu uveriť. Však bol v pohodke, to nie je možné, proste..."

„Ako vidíš je," prikývla Sophie smutne. „Ale je tu ešte niečo. Neville a ja sme sa rozhodli adoptovať dieťatko."

Hope sa usmiala. „Vážne budem konečne skutočná teta?" spýtala sa.

„No skutočná," Sophie sa smutne usmiala.

„Pre Merlina, Sophie!" Hope sa prudko postavila zo sedačky. „Samozrejme, že skutočná, veď bude vaše. A čo je to? Je to bábo? Dievča, chlapec? Ja fakt potrebujem tú whisky!"

„Dievčatko, volá sa Alice. Ako teta Alice," usmiala sa Sophie.

„Ako Nevillová mamka, to je zlaté," sestra jej opätovala úsmev a potom si pomydlila ruky. „Konečne niekto, komu môžem odovzdať roky skúsenosti v záškodníckej činnosti. Teddy a ja. To bude proste parádne."

„Hope!" napomenula ju mama. „Nestačí, že babička je z teba už poriadne šedivá?"

„Babička bola šedivá dávno predtým," vyplazila jej Hope jazyk. „Okey, rodinka, práve som si spomenula, že mám ešte niečo na práci a nie, nie sú to MLOKy," zasmiala sa. Podišla k sestre a pobozkala ju na líce. „Teším sa. Potom ju chcem spoznať ako prvá, áno? Najprv ja, potom Teddy!"

„Isteže," zasmiala sa Sophie.

„Super. Papa, rodinka a radšej si zapchajte uši tak o desať minút," uškrnula sa a potom odišla z komnát.

„Môžem ju, prosím, nechať po škole?" zasmial sa Neville.

Kaitleyn prikývla. „Aj celý rok," uškrnula sa na zvyšok svojej rodiny.

***

15. október 2013

Nikoho neprekvapilo, že keď Sophie Longbottomová odmietla post Ministerky mágie, že toto miesto zaujala jej najlepšia priateľka Hermiona Grangerová, ktorá do tej doby viedla čarodejnícky Wizengamot. Hermiona sa na to miesto nehrnula, ale celý úrad to odporučil a ona nakoniec vďačne prijala. Sophie vedela, že takto je to správne a Hermiona sa veľmi tešila z toho, že chcú s Nevillom adoptovať dievčatko.

Adopcia bola v plnom prúde. Alice bola rozkošné dievčatko, Neville si ju okamžite zamiloval a Siriusovi trocha zvlhli oči, keď sa ho dievčatko opýtalo, či bude jej dedko. A Kaitleyn to samozrejme celé úplne preplakala. Keď videla Sophie s tou maličkou, vedela, že všetko dobre dopadne. Sophie celá žiarila a usmievala sa tak, ako ešte nikdy nie. Kaitleyn bola na ňu tak veľmi hrdá a zároveň taká šťastná. Pichlo ju pri srdci, keď si uvedomila, ako si Sophie s dievčatkom zo sirotinca musí rozumieť, lebo mali podobný osud. Až na to, že Alice bude mať krásnu rodinku skôr. Pevne dúfala, že ju nepostretne toľko smútku a bolesti ako je budúcu mamičku. Napriek všetkému z nej však vyrástla úžasná žena. Kaitleyn ju toľko milovala, obdivovala a bola na ňu nesmierne pyšná.

Kaitleyn kráčala po rokfortskej chodbe, keď si všimla, že oproti nej kráča chlapec. Nebolo ťažké si ho všimnúť, keďže mal fialové vlasy. Zachytil jej pohľad a niečo v jej vnútri ju pohltilo neskutočnou nehou, ako vždy, keď toho chlapca videla.

„Ahoj," usmial sa na ňu, keď ju zbadal. Jeho úsmev, bol presne ako úsmev jeho otca. Taký dobrosrdečný, taký od srdca. Nemohla si pomôcť, ale mala pocit, že chlapec sa na ňu díva a usmieva rovnako ako jeho otec. Inak sa chlapec veľmi podobal na svoju mamu.

„Ahoj, Teddy," opätovala mu úsmev. „Nemal by si byť na internáte?"

„Mal," prikývol, „ale keď niekto musí dostávať Hope z problémov, nie?"

Zasmiala sa. Nechcela radšej vedieť, čo zase vyviedla. Aj tak sa to čoskoro dozvie a okrem toho to boli deti a deti sú bláznivé, aj ona taká bývala, kedysi dávno, pred vojnami. Nuž nejakým zvláštnym spôsobom sa do toho dokázala vcítiť.

„A ešte som sa zastavil v knižnici, pre knihu," ukázal na knihu.

„Ako tvoj otec," pousmial sa a v srdci ju veľmi pichlo.

„Práve som si spomenul, ako si mi, keď som bol menší hovorila o ockovi a o mamičke. Niekedy mi to chýba," vravel jej chlapec.

„Hocikedy ti môžem o nich povedať," prisľúbila mu. „O ockovi viac, poznala som ho dlhšie, ako tvoju mamičku."

„Mala si ho rada?" spýtal sa jej. Keď bol menší, tak sa to pýtal často, ale teraz ako dospieval, zrejme sa iba potreboval uistiť.

„Milovala som ho," šepla a potom dodala rýchlo, keď videla jeho pohľad, „aj tvoju mamičku. Oboch som ich milovala. Boli moji priatelia, Teddy. Tí najlepší ľudia, akých som mala možnosť poznať. Ver mi, srdiečko moje."

„Verím ti, Kaily," znova sa na ňu usmial a ona v ňom videla Remusa, tak veľmi.

„Mal by si ísť na internát, ja pôjdem nájsť Hope," žmurkla na neho.

„Dobrú noc," nahol sa k nej a vtisol jej bozk na líce, ktorý jej zahrial celé telo a potom odbehol preč.

Ona ostala stáť na mieste. Jej myseľ zaplavili spomienky. Spomienky na Remusa, spomienky na Tonksovú. Obaja bojovali, aby ich syn žil v svete, ktorý je lepší a ani nevedeli, či uspeli. Vyhrali, ale za akú cenu vyhrali. Nikto nikdy nevymaže bolesti z jednej aj z druhej čarodejníckej vojny. V jej srdci bolo toľko vypálených dier po ľuďoch, ktorých toľko milovala.

„Kaily," ozval sa za ňou známy hlas.

„Harry," otočila sa a pokúsila sa usmiať, aj keď vedela, že ma oči plné sĺz.

„Si v poriadku?"

„Nie," pokrútila hlavou. „Chýbajú mi," šepla.

„Aj mne," odvetil jej, lebo presne vedel, o kom hovorí.

„Ty a Teddy ste si toto nezaslúžili," objala ho a rozplakala sa mu na pleci. Tak často to vyslovovala. Čas utekal, ale ona sa s tým nedokázala zmieriť.

„Vieš, oni vedia, že si pri nás a vždy pri nás budeš. Pri mne, aj pri Teddym. Ty a Sirius ste to najdôležitejšie, to čo nás vždy bude spájať s rodičmi. Vďaka vám dvom poznám dokonale svojich rodičov, aj keď si ich nepamätám. A vďaka vám dvom pozná aj Teddy tých svojich."

„Ach, Harry."

„Remus bol aj môj priateľ a Tonksová bola skvelá. Rovnako aj Fred. Moody, profesor Dumbledore a teraz aj Kingsley. Ale nikto z nás nestratil toľko ľudí, koľko si stratila ty. Je mi to ľúto, Kaily."

„Všetkých som ich veľmi milovala," šepla. „Ale mám svoje krásne dcéry, mám Siriusa, svojich dvoch nádherných chlapcov, svoju mamu, veľkú rodinu, tvoje deti a budem mať aj vnučku, vieš? A ostatných ľudí, ktorých môžem milovať. A okrem toho mám plno nádherných spomienok na tvojich rodičov, na rodičov Teddyho, na krstného, na svojho otca."

„Oni sú tu stále s nami, Kaily, stále." Rovnako ako Teddy ju pobozkal na líce a ona sa mu pozrela do očí. Lily. Pohladila ho po líci. Už neboli slová potrebné. Znova ju silno objal. 

HOPE

SOPHIE

Pozn. autorky:

Vitajte pri predposlednej kapitole FM :) ešte bude jedna záverečná a potom epilóg :)

V tejto kapitole som sa trocha viac venovala Sophie, lebo mnohí ste mi písali, že jej postavu máte radi a keďže som jej ako 15ročnej tak ublížila, že ju Bellatrix napadla a ublížila jej tak, že Sophie nemôže mať vlastné deti. Sophie a Neville sú manželia a obaja sa roky venovali práci. Sophie sa stala Prvou námestníčkou Ministra mágie a Neville učí Herbológiu na Rokforte. Teraz nastal čas vzdať sa kariéry a byť šťastní <3 pretože ak sa niekto chce stať rodičom, nemusí dať lásku iba vlastne počatému dieťaťu a keď niekto veľmi túži po dieťati a nemôže ho mať, tak detské domovy sú otvorené možnostiam.

Čo sa týka Hope, tak v tejto dejovej linke má už 17 rokov, je v poslednom ročníku na Rokfote a čakajú ju MLOKy, ktoré má dosť na háku :D Teddy je piatak a na svete sú už všetky decká z novej generácie. 

Dúfam, že sa Vám kapitola páčila :) viem, že teraz ku koncu to už nie je žiadna dráma, žiadna vojna, všetko sa dáva do poriadku .. a hoci toto zvyknem v príbehu narvať do posledného odstavca, tu si to vyžaduje pár kapitol jednoducho :)

Teším sa na Vaše názory :)