„Povedz mi, že veríš v osud

a v to, že naše cesty sa jedného dňa pretnú.

Pretože ja,

verím v osud, verím v teba,

vedela som to v momente, keď som ťa uvidela.

A verím v tvoju lásku,

bez strachu.

A verím v tvoju lásku,

a letím."

(Paulina Goto – Creo en tu amor)

1. september 1998

Keď riaditeľka Minerva McGonagallová predstavila škole nových profesorov – profesora Blacka, ktorý bude vyučovať Obranu proti čiernej mágií a profesorku Blackovú, ktorá si vezme na starosť Transfiguráciu, študenti vyzerali byť nadšení. Meno Sirius a Kaitleyn Blackovci vo svete čarodejníkov niečo znamenalo. Bojovali vo vojne a okrem toho všetkého, takmer každý poznal ten príbeh. A hoci Kaitleyn stále nemala rada, keď o tom ľudia hovorili, postupne si na to zvykla.

Všimla si, ako sa Sophie a Harry na ňu usmievajú. Zrejme ich to prekvapilo, ale očividne aj potešilo. Objavila sa pred ňou večera a ona si uvedomila, aká je hladná. Nuž ešte chvíľku sledovala študentov. Nebolo pre ňu ťažké sa vrátiť do Rokfortu. Už tu dva roky predsa bola, ale stále toto miesto nedokázala nazvať domovom. Teraz to však bude úplne iné. So Siriusom budú mať vlastné komnaty, ako mávali aj ostatní profesori. Bude tam s nimi aj Hope a celý rok bude na blízku aj Sophie a Harrymu. A hocikedy, ak nebude vyučovanie, sa môže vytratiť k Andromede a navštíviť Teddyho.

Sirius sedel vedľa nej a už niečo jedol. Vyzeral spokojne, čo sa odrazilo aj v jeho tvári. Jeho oči sa smiali ako už dávno nie a ona bola šťastná. Obzrela sa za mamou, ktorá teraz sedela na mieste, ktoré je právoplatne náležalo. Kedysi tam sedával jej otec. Najväčší čarodejník. Albus Dumbledore. Jeho meno poznali všetci. Pod jeho menom škola prekvitala. A Kaitleyn dobre vedela, že škola bude prekvitať aj pod menom jej matky. Bude nablízku aj svojej matke. A Rokville je len kúsok, aby bola so strýkom.

Všetko bolo tak zvláštne v poriadku, až ju to desilo.

„Nebudeš jesť, princezná?" pošepol jej Hagrid, ktorý sedel vedľa nej z druhej strany.

„Len som rozmýšľala," prehovorila na neho. „Ale áno, budem. Vyzerá to skvelo ako vždy."

„Mali by ste potom prísť so Siriusom ku mne na čaj a aj s malou Hopie, dávno som ju nevidel," usmieval sa Hagrid. „Určite budeme spolu super vychádzať."

„Som presvedčená, že áno," venovala mu úsmev a potom si predsa len niečo naložila na tanier. Jedlo bolo skvelé, o tom nemusela ani pochybovať. A aj tekvicový džús, ktorý si naliala, bol taký lahodný.

Sirius jedol už asi piaty chod a na niečom sa zhováral s profesorom Flitwickom. Kaitleyn znova sledovala študentov. Premýšľala, ako jej pôjde táto nová rola. Nikdy nevyučovala nič. Milovala Transfiguráciu, zdala sa jej úžasná, taká neuveriteľná, ale predsa len jednoduchá. Toľko sa toho naučila od svojej matky a vedela, že nikdy nebude taká skvelá profesorka, akou bola jej matka, avšak dúfala, že jej to pôjde. Mama jej určite dá veľa rád a určite s ňou bude môcť prebrať všetko, aby to zvládla. Celkom sa na to tešila.

O Siriusa sa neobávala. Pre neho bola Obrana proti čiernej mágií malina. Dokázala si predstaviť, s akou láskou a odvahou bude tento predmet vyučovať. V tomto si bola istá, že jej matka neurobila nesprávny krok. Pamätala si, ako k ním prišla cez prázdniny a navrhla to Siriusovi. Ten chvíľku vyzeral, akoby tomu nemohol uveriť a potom sa začal neuveriteľne tešiť. Nikdy sa nestal skutočným aurorom a ani o to nemal záujem. Tešil sa, že pôjdu znova do Rokfortu, bol z toho taký nadšený. On bol dôvod, prečo Kaitleyn prijala toto miesto. Radšej by pracovala ďalej pre sv. Munga, ale to by znamenalo, že by nebola stále so Siriusom a to by neprežila. Urobila to pre neho a mala z toho dobrý pocit.

Po výdatnej večeri sa študentom zatvárali oči, ale aj tak matne počúvali riaditeľku, ktorá im rozdala určité pokyny a potom sa vybrali do svojich klubovní.

Kaitleyn a Sirius popriali všetkým dobrú noc a pobrali sa ešte do Rokvillu, aby si vzali Hope od Aberfortha.

„Je zvláštne tu byť znova," zastavil sa Sirius pri jednom okne a pozrel sa na okolie Rokfortu. „Bez nich."

Podišla k nemu a chytila ho za ruku. „Nie je to úplne bez nich," pošepkala mu. „Lily a James tú stále sú, máme predsa Harryho a čoskoro, ani sa nenazdáme nastúpi do Rokfortu aj Teddy a bude s nami aj Remus. Je to iné, ale aj my sme iní, Sirius."

„Nie tak veľmi," odvetil jej a pozrel sa jej do očí. „Sme to stále my."

„Áno, ale všetky tie udalosti, okolnosti, to všetko,... nehovor, že nás to nezmenilo," oponovala mu.

„Nie k horšiemu," uviedol na správnu mieru.

„Aj mne je bez nich smutno. Je to toľko rokov a neprešiel deň, čo by mi všetci nechýbali. Lily, moja drahá priateľka, najlepšia priateľka. Nikdy nezabudnem na zvuk jej hlas, na jej smiech, na všetky tie rady, ktoré mi dala. Na to ako sa hnevala na Jamesa, keď ju pozýval na rande a ona nechcela ísť," pousmiala sa. „Na Remusa, na jeho dobrý úsmev, na to ako mi často pomáhal s úlohami, ako sme ho museli upokojovať, že pre nás nie je problém, že je vlkolak. A aj potom neskôr, v dospelosti. Vždy mal pre mňa radu, bol ku mne milý, s ním som sa nebála ničoho. A James," povzdychla si smutne. „Bol zábavný, bol taký šikovný a jeho odhodlanie pre metlobal a hlavne preto, aby konečne dostal lásku svojho života. Nie je možné na nich zabudnúť. Nikdy!"

Sirius sa usmial na svoju manželku a objal ju. „Nikdy, naozaj nikdy. Naši najlepší priatelia s nami budú vždy navždy."

„Áno, Tichošľap, presne tak som to chcela povedať," prikývla a cítila ako jej po líci steká slza. „A Tonksová."

„Samozrejme, aj Dora," prikývol aj on. „S tými šialenými ružovými vlasmi, alebo fialovými. Ten jej optimizmus."

„Bola taká úžasná, taká dobrá, ako jej ocko Ted," potiahla nosom.

„Ted bol fantastický chlapík," dodal Sirius.

„A nikdy nezabudneme ani na tých najdôležitejších hrdinov. Veľkých mužov," pokračovala.

„Albusa Dumbledora a Alastora Moodyho, ktorí ma v živote naučili toľko. Viac ako vlastný otec. Tento svet na nich nikdy nezabudne, ale čo je najdôležitejšie, Kaily, je fakt, že na nich nikdy nezabudneme my. Čo ich po celom svete? Pre oboch bolo vždy najdôležitejšie, aby na nich nezabudla ich rodina a priatelia," vravel jej Sirius.

„Hoci sa pokúšali zachrániť celý svet," dodala. „A podarilo sa im to."

„Podarilo," prikývol. „Aj keď pri tom zomreli a s nimi aj veľa ďalších skvelých ľudí, čarodejníkov, ale aj iba študentov tejto školy. Je to smutné, ale život pokračuje a my by sme ho mali prežiť šťastne."

„Mali by sme," odtiahla sa od neho a pozrela sa mu do očí. „Pretože mnohí z nich bojovali pre tento lepší svet, Sirius," vravela mu. „Zomreli nevediac, či sa to stane. Stalo sa to. Dora mi to toľkokrát vravela. Nesmieme ju sklamať, nesmieme sklamať nikoho z tých, ktorí zomreli pre krajší svet. Musíme ho naozaj vybudovať. To je naša úloha."

„Jedna z mnohých úloh," prikývol a usmial sa na ňu.

„Áno, je tu ešte jedna dôležitá," opätovala mu úsmev.

„Nie je to až taká úloha, lebo sme ju vždy zvládali dokonalo," zasmial sa.

„Milovať sa až do konca," zotrela si slzu, ktorá jej tiekla po líci.

„Moja obľúbená úloha," pousmial sa. Rukou jej vošiel do vlasov a pritiahol jej tvár k tej svojej. Prilepil svoje horúce pery na tie jej a pobozkal ju, akoby to urobil prvýkrát.

Vždy, keď sa ich pery spojili, chápali mágiu najdokonalejšie.

***

2. september 1998

Hope sa na hrade cítila priam skvelo. Nikdy nevidela nič také úžasné. Jej oči žiarili, keď ju včera priviedli do hradu. Nemohla sa na neho vynadívať a ihneď sa spýtala Siriusa, či v ňom žijú princezné.

„Áno, dve určite," usmial sa na ňu a potom jej ozrejmil, že jednou z nich je ona a druhou je Sophie.

Hope zastávala s pocitom, že je princezná.

Teraz sedela v šarlátovom kresle a škriatka jej podávala kakao. Hope ju sledovala zaujato. Samozrejme, že škriatkov poznala. Bola zvyknutá na Kreachera, ktorý ale takmer nikoho nemal rád. Táto škriatka sa na ňu usmievala a okrem toho, Hope neušlo, že to je dievčatko.

„Ako sa voláš?" spýtala sa jej.

„Winky, slečna Hope," uklonila sa jej škriatka.

„Som princezná Hope," opravilo ju dievčatko a vzalo si od nej kakao. „Ocko vraví, že som."

„K vašim službám, princezná Hope." Škriatka očervenela a uklonila sa jej znova.

„Kakao milujem," uchlipla si zo šálky Hope. „Aj ty?"

„Nie, princezná," odvetila jej škriatka. „Škriatkovia kakao nepijú."

„Mali by," usmiala sa na ňu Hope a podala jej svoju šálku. „Daj si."

Winky, domáca škriatka, bola absolútne šokovaná dievčatkom pred sebou. Ešte nikdy sa nestarala o tak malé deti. Ale princezná Hope bola veľmi milá, taká maličká a mala ružové líčka a ona samozrejme nemohla neposlúchnuť jej rozkaz. Odpila si z kakaa a zahrialo jej až uši. Potom šálku vrátila svojej panej.

„Dobré, však?" pousmialo sa dievčatko a skočilo dole z kresielka. „Budeme kamošky?" Hope veľmi chcela mať kamarátky, ako ich mala Sophie.

„Och, ja neviem, princezná, škriatka by sa nemala priateliť s princeznami," riekla.

„A to kto povedal?" nadvihla jej princezná obočie. „Princezná sa môže priateliť s kým chce!"

„Hope, čo to tu vyvádzaš?" V obývačke sa objavila jej mama.

„Princezná neurobila nič zlé," bránila ju škriatka. „Len ma žiadala o priateľstvo."

„Áno, princezné sa môžu priateliť so škriatkami, však?" spýtala sa Hope a sladko a usmiala na mamu.

„Ale samozrejme, že smú," prikývla Kaitleyn a pohladila dcérku po líčku. „Ako sa voláš, škriatka?"

„Som Winky, pani," predstavila sa. „Budem mať na starosti vaše komnaty."

„Veľmi dobre, Winky," usmiala sa na ňu jej nová pani.

„Ste pani Blacková, však?"

„Áno."

„Môj priateľ, Dobby," riekla škriatka a trocha očervenela. „Bol priateľ Harryho Pottera."

Kaitleyn prikývla. Dobby, domový škriatok, za Harry položil život. To priatelia robievali. „Dobby bol skvelý, určite."

„Môj priateľ chce byť princezná Hope," pokračovala škriatka.

„Priateľov si vyberáme sami," usmiala sa na ňu jej nová paní.

„Winky chce byť priateľka s princeznou Hope," usmiala sa škriatka.

„Áno, áno," nadšene tlieskala malá slečna. Škriatka sa jej poklonila a potom sa odmiestnila do kuchyne.

„Priateľov si treba vážiť, dobre?" žmurkla Kaitleyn na dcérku. „Ty moja princezná Hope." A nežne ju pobozkala na čelo.

***

1. jún 1999

Čas bežal tak rýchlo, ako život sám. Kaitleyn nemohla uveriť, že takmer končí ďalší školský rok. Prvý rok, ktorý tu bola ako profesorka. Rovnako nemohla uveriť ani tomu, že o pár dní Sophie zloží MLOKy a potom už bude skutočne dospelá. Nájde si prácu a bude žiť svoj vlastný dospelý život.

Našťastie vo svete, ktorý bol v poriadku.

Harry a jeho priatelia zažili prvý rok, kde riešili iba bežné školské a vzťahové problémy. Učili sa na skúšky, neboli tu žiadne temné sily.

A ona sa naozaj cítila doma. So Siriusom, dcérkami, s Harrym, s mamou a s Teddym, ktorého občas Andromeda priviedla za nimi, alebo boli oni na návšteve u nej.

Okrem toho sa jej darilo aj s výskumom u sv. Munga. Alice a Frank už komunikovali o bežných veciach a Kaitleyn nemohla byť šťastnejšia. Dnes poobede chcela ísť práve za nimi a zobral so sebou aj Nevilla.

„Som na teba taký pyšný," objal ju Sirius zozadu a zložil si hlavu v jej vlasoch.

„Ešte nemám vyhraté."

„Všetko je na dobre ceste," pousmial sa a pobozkal ju na líce. „Dobre to dopadne. Veď sama tomu veríš."

„Snažím sa," otočila sa k nemu a vyhľadala jeho pery ako svoje útočisko. „Som šťastná, Sirius, len sa to bojím povedať úplne nahlas."

„Láska," žmurkol na ňu. „Vari sme si to nezaslúžili?"

„Zaslúžili," prikývla. „Mala by som ísť," povedala mu.

„Potom mi všetko porozprávaš," usmial sa na ňu, pobozkal ju na čelo a nechal ju odísť.

Vo Vstupnej hale sa stretla s Nevillom, ktorý bol veľmi nervózny. V ruke držal drobnú kytičku, ktorú chcel dať svojej mame.

Za bránami školy sa premiestnili do nemocnice sv. Munga. Vyšli na poschodie, kde mali izbu Alice a Franka, teraz inú, oddelenú od ostatných, ktorí mali inak poškodenú myseľ. Neville stál Kaitleyn za chrbtom, keď otvorila dvere a vošla dnu. Alice si niečo kreslila a Frank si čítal knihu. Obaja prestali s týmito aktivitami, keď ju zbadali a keď zbadali svojho nervózneho syna za ňou.

„Neville!" Alice vstala z postele, akoby tomu nemohla uveriť. Neville sa prestal skrývať za Kaitleyn. Hlas matky ho upokojil. Pousmial sa na ňu. Alice podišla bližšie, opatrne a pozrela sa na Kaitleyn, ktorá prikývla.

„Ahoj, mami," pozdravil ju Neville. „Toto je pre teba." Podal jej kytičku.

„Neville," Alice po tvári tiekli slzy. „Synček môj, Neville!" So všetkou láskou v očiach syna objala. Frank podišiel k ním a objal svoju manželku aj syna. Nepotrebovali ďalšie slová.

Kaitleyn bola poloslepá od sĺz. Dokáže to. Vráti späť do života svojich priateľov. Alice a Franka mohla, musela. Ostatných už nie, ale vedela, že toto zvládne. Mala takú veľkú podporu a hnalo ju toľko lásky. Dokáže to!

***

„Hej, veď spadnem," smiala sa Kaitleyn, keď ju Sirius niekam viedol, ale trval na tom, aby si cez oči dala šatku. Malo to byť prekvapenie. Večerné prekvapenie.

„Nespadneš, my nikdy nespadneme," riekol jej a držal ju pevne za ruku, „okrem toho tam už budeme."

„Tak dobre," zasmiala sa.

Keď jej dal šatku dole, všimla si, že sú na školskom dvore a že pred nimi parkuje Siriusová stará a dosť ošúchaná motorka. Nemohla uveriť tomu, že ju niekto ešte dal do poriadku.

„Artur," odvetil jej Sirius, akoby vedel, na čo myslí. „Chcem ju darovať Harrymu. Lietajúcu motorku."

„Vážne?"

„Áno, som už na ňu predsa starý," zasmial sa Sirius hlasno.

„Trocha," otočila sa k nemu a pobozkala ho letmo na pery. „Ale to je prekvapenie pre Harryho a nie pre mňa."

„Nie tak úplne, pani moja," žmurkol na ňu Sirius. „Naša posledná jazda, čo povieš?"

„Neblázni, Sirius, neznášam tu motorku!" okríkla ho a v očiach mala strach.

„Ale no tak," zasmial sa nad jej reakciou. Už sa na nej predsa viezla a nebolo to až také strašné, aj keď ho vždy kŕčovito zvierala. „Zvládla si to už veľakrát."

„Sme už na to starí..."

„Nie sme," žmurkol na ňu. „No tak, madam," podal jej ruku.

Kaitleyn váhala. Pozrela sa na manžela, potom na motorku a potom urobila tak párkrát. Nakoniec mu ruku podala a spýtala sa ho: „Kam to bude, pane?"

„Tam kam vždy, madam Blacková," usmial sa na ňu a pobozkal ju na ruku. „Až ku hviezdam."

„Cez prekážky až ku hviezdam," prikývla a Sirius jej pomohol nastúpiť a sadol si pre dňu. Ruky položil na riadenie a potom naštartoval, starú, ale vernú motorku. Mal ju radšej ako svoju metlu. Dostal ju ako darček pred mnohými rokmi. A teraz po toľkých rokoch znova na nej sedel, mohol ju ovládať. Poslednýkrát. Tak sa rozhodol. Chcel sa s ňou rozlúčiť, ale po boku svojej jedinej.

Nemusel ju vidieť, ale dobre vedel, že Kaitleyn zatvorila oči. Motorka ich vyniesla do vzduchu. Leteli. Rýchlejšie ako na metle. Cítil, ako ho zase zviera, ako do neho zarýva svoje nechty, ale napokon tá kŕčovitosť pominula a on poznal, kedy otvorila oči.

Pretože sa pozrela hore na hviezdy. Tam kam vždy chcela doletieť. S nikým iným, jedine s ním.

„Vyššie, vyššie," žiadala ho sladko. „Až ku hviezdam, úplne k ním."

Ako vždy, splnil jej prianie, keď zamieril ešte vyššie. S nikým iným, jedine s ňou.

Pozn. autorky:

Ahojte, ja viem, že to je skoro mesiac, čo nebola nová kapitola a pritom už naozaj ideme tak rýchlo do finále, že sa cítim divne. Ostávajú už iba dve kapitoly a epilóg. A hlavne to, že po tejto kapitole sa už posunieme trocha ďalej. 

Neviem, prečo sa mi do týchto posledných kapitol nechce. Zrejme nechcem, aby to skončilo ... už si to inak neviem vysvetliť, lebo zvyčajne píšem posledné kapitoly k príbehom rada. Ale tieto sa mi píšu ľahko a zároveň ťažko ... ale tak do konca septembra sa hádam dostaneme ku koncu. Určite nebude ďalšia pauza mesačná. 

Dúfam, že sa Vám kapitola páčila :) a ak Vám to prišlo moc sladké, hlavne čo sa týka ich dvoch, tak im to doprajme. Veď po toľkých rokoch, nech sú už konečne tí dvaja spolu šťastní ako blchy <3