„Ona, to sú skutočné Vianoce,

môj prvý veľký darček,

po toľkom čakaní.

Ona, keď sa hrá, tak ma upokojuje,

keď plače, tak mi o tom rozpráva.

Dnes jej dlhujem moju lásku.

Ona, pripomína mi moju mamu,

so svojimi úprimnými gestami,

a so zmyslom pre humor.

Ona, je tá, čo ma sprevádza a čo ma počúva,

snaží sa ma napodobniť,

a páči sa jej lietať.

Ona je darčekom najväčším,

ktorý mi dal jej ocko."

(Laura Pausini – A ella le debo mi amor)

29. októbra 1981

Kaitleyn so Siriusom a malou Sophie sa vrátili domov po návšteve u Jamesa, Lily a malého Harryho. Užili si pekný predhalloweenský večer. Deti sa hrali na hračkárskych metlách a prenasledovali mačku Lily. Bol to naozaj milý a kúzelný večer. Kaitleyn konečne na chvíľku zabudla na problémy, ktoré ich sužovali a bola šťastná. Užívala si chvíľku s manželom, dcérkou, bábätkom na ceste, najlepšími priateľmi a krstným synom. Smutní boli iba preto, že nemohol prísť Remus, ani Peter a samozrejme, že nie ani Alice a Frank. Veľmi to ďalej nerozoberali, lebo nikto nechcel myslieť na smutné veci. Mal to by jednoduchý pokojný večer, akoby neboli čarodejníci, akoby ich nesužovali rôzne udalosti, akoby bol život normálny.

Potom, čo Kaitleyn uspala Sophie, ľahla si k Siriusovi do postele. Ten si ihneď všimol jej úsmev a pobozkal ju na čelo. „Vyzeráš krásne," polichotil jej.

„Pretože ešte nie som taká tučná," zasmiala sa a pohladila si vypuknuté tehotenské bruško.

„Nie si vôbec tučná," pohladil ju po vlasoch.

„Keď myslíš," mykla plecami a schúlila sa k nemu do náručia. „Chcem viac takýchto večerov."

„Budeš ich mať," usmial sa a pobozkal ju letmo na pery.

„Sľubuješ?"

„Sľubujem," prikývol. „Pokojne spi, všetko bude v poriadku."

Kiežby Kaitleyn Blacková vedela, že to na dlhú dobu bola posledná noc, kedy spala po boku svojho manžela a pokojne spiacej dcérky. Keby tak vedela, aké hrôzy ju nasledujúce dni čakajú.

Ona však nič netušila a zaspala takmer okamžite. Snívali sa jej krásne sny, žiadne predtuchy, nič čo by jej pomohlo tomu zabrániť.

***

3. november 1981

„Ale kam ideš?" Matka ju zastavila vo dverách.

„Domov," šepla smutne a držala sa za tehotenské bruško.

„Kaily," zaúpela Minerva. „Prečo?"

„Mám tam všetky svoje veci. Chcem si zobrať svoje veci, to je všetko," odvetila jej nešťastná dcéra. Práve dnes poobede odsúdili jej manžela na doživotie do Azkabanu za smrť dvanástich muklov a Petra Pettigrewa a za zradu Lily a Jamesa Potterovcov, ktorí boli mŕtvi. A ich syn bol zverený do opatery sestry Lily, Petunie.

„Pôjdem s tebou," navrhla jej mama.

„Nie," pokrútila Kaitleyn hlavou. „Chcem ísť sama. Dohliadni na Sophie a..."

„Kaily," oslovila ju vľúdne.

„Nie, mama," odbila ju dcéra. Odstúpila od nej ďalej. „Neveríš mu, je to akoby si neverila mne. Dohliadni na Sophie, prosím."

Minerva McGonagallová prikývla a smutne hľadala na dcéru, ktorá sa jej vzďaľovala a to nielen preto, lebo odchádzala po chodbe preč, ale preto, lebo sa jej vzďaľovala ako dcéra matke. Mrzelo ju to, chcela za ňou utekať, ale nedokázala jej klamať do očí. Naozaj neverila, že by Sirius Black v tomto bol nevinne. Nenávidela ho za to, ako jej dcéra teraz musí trpieť a to iba jeho vinou.

***

Kaitleyn vošla do svojho domu. Pri dverách to nevydržala a šialene sa rozplakala. „Sirius!" zvolala, akoby čakala, že zbehne dole po schodoch a objíme ju. Lenže nikto sa neobjavil ani po pár minútach a ani po ďalších výkrikoch. Nebola schopná doplaziť sa ani ku schodom. Stále dúfala, že to je iba zlý sen.

Niekto hlasno zabúchal na dvere.

Mykla a pozviechala sa zo zeme. Otvorila dvere, keď na ňu vybehla Walburga Blacková. „Zničila si nášho syna!"

„Ja?" zúfalo sa a ňu pozrela.

„Samozrejme, že ty!" skríkol na ňu Orion Black. „Počarovala si mu. Kvôli tebe opustil rodinu a teraz je v Azkabane. Všetko je to iba tvoja vina. Jeden náš syn je mŕtvy a druhý v Azkabane. Prekliata Dumbledorová dcérenka!"

Kaitleyn tam iba stála a hľadela na nich, neschopná slova, alebo pohybu. Zničená, ubolená, po tvári jej tiekli slzy a triasla sa.

„Vidíš, mlčíš, ani sa nebrániš!" kričala Walburga. „Kde je Sophie?"

„Čože?"

„Kde je naša vnučka?!" skríkol Orion Black. „Berieme si ju, lebo zničíš život aj jej," odsotil ju a vošiel do domu. „Sophie, Sophie, dievčatko, dedko je tu."

„Nie," Kaitleyn sa mu postavila do cesty. „Sophie nie!"

„Sophie!" zvolal znova Orion a odtisol ju.

„Nie je tu," dodala Kaitleyn.

„Kde je?" chytil ju za ramena. „Kde je?" potriasol ňou.

„To je moja vec, je to moja dcéra, vy nemáte právo!" kričala Kaitleyn a snažila sa mu vytrhnúť, ale držal ju moc silno. Hľadel na ňu svojimi temnými a tmavými očami, v ktorých nebol ani kúsok lásky, alebo nehy, ako v očiach jeho syna.

„Hlúpa štetka!" Orion jej z ničoho nič dal facku.

Kaitleyn sa zatackala. Pustil ju a ona spadla na zem. Ihneď sa chytila za bruško, pretože dieťa ju silno koplo.

„Nájdem Sophie a vezmem ti ju!"

„Nie, prosím nie," plakala Kaitleyn na zemi. Nemala silu vstať.

„Všetko je to iba tvoja vina, hlupaňa, všetko!" skríkol znova Orion a vybral svoj prútik. Namieril ho na ňu a Kaitleyn vykríkla. Bola pripravená zomrieť? Ruky si priložila na bruško, ale nebolo jej to nič platné. „Crucio!"

Jej telo sa začalo zvíjať v hroznej bolesti. Akoby tá psychická nebola už dosť hrozná. Táto bolesť príšerná, mala pocit, akoby sa jej zlomili všetky kosti v tele a potom sa dali znova dokopy. Najhoršie však na tom bolo, že cítila, ako z nej vyprcháva život, ktorý nosila s láskou pod srdcom.

„Orion!" Akoby v diaľke počula hlas svojej svokry. „Čo si to urobil? Náš vnúčik."

Kaitleyn zazrela jej oči, skláňala sa nad ňu a niečo jej vravela. Nemala silu ju počúvať. Pred očami sa jej zatmelo a stratila vedomie.

***

„Dcérka!" Minerva sa ju snažila upokojiť. Kaitleyn prudko vstala z postele v nemocničnej izbe a obzrela sa okolo seba. „Mrzí ma to!"

Kaitleyn zalapala po dychu, keď sa dozvedela tú ďalšiu krutú správu. Jej dieťatko, malý synček zomrel. „Choď preč!" mávnutím ruky ju vyhodila von.

„Kaily, zlatko," priblížila sa k nej.

„Choď preč!" zúfalo ju žiadala.

„Ale, Kaily..."

„Prosím, nechaj ma samú, prosím, nechaj ma," žiadala ju smutne.

Minerva sa pozrela na svoju dcéru a hoci nechcela, prikývla. Pomaly vyšla z nemocničnej izby a zavrela za sebou dvere. Kaitleyn spadla na kolená a nevadilo jej, že sa udrela o studenú zem. Zúfalo vykríkla, akoby bola ranená zver. Prišla o svoje dieťatko. Prišla o ďalšieho dôležitého človiečika. Nemohla tomu uveriť. Všetko ju tak veľmi bolelo, ale jej srdce bolo na márne kúsky. Pozviechala sa zo zeme, ale o chvíľku ju nohy zradili a znova spadla. Chytila za bruško, ktoré bolo stále vypuklé, ale život v ňom už nebol.

„Sirius!" zvolala na svojho manžela. Tak veľmi by teraz potrebovala jeho objatie. On bol preč, ďaleko od nej. Nemohol ju objať, dokonca určite ani nevedel, čo sa práve stalo. Stratili synčeka, stratili malé dieťatko, stratili zmysel a význam spoločnej lásky. „Sirius!" zvolala znova na svojho milovaného. „Láska moja..."

Držala sa za bruško a nariekala. Slzy jej nepomáhali. Bola ešte viac vyčerpanejšia. Cítila sa mŕtva, akoby nezomrel len jej syn, akoby zomrela s ním aj ona. Nemal ju kto objať, nebol tu nikto, kto by jej pomohol. Aspoň si to myslela. Rodičia jej neverili, najlepší priatelia boli mŕtvi. Remus ju nevyhľadal. A jej milovaný manžel bol odsúdený za niečo, čo určite nespáchal. Vedela, že nie. Ostala jej iba dcérka. Chceli jej ju vziať. Blackovci jej ju chceli vziať. Musela ju ochrániť.

Ochrániť pred všetkým, ale aj pred sebou.

***

10. novembra 1981

Nemala žiadnu predstavu o tom, ako bude ďalej žiť. Jej život bez Siriusa bol skutočne hrozný. A tá predstava, že tam bude do konca svojho života. Kaitleyn vedela, že to môže byť veľmi skoro. Počula, ako dopadávajú väzni v Azkabane. Zošalejú a zomrú po pár mesiacoch. Tak veľmi sa bála, aby sa to nestalo aj Siriusovi.

Voldemort bol preč, ľudia oslavovali a ona mala pocit, že pomaly ale isto zomiera. Bol chladný zimný večer, keď sa vytratila z Rokfortu a dcérku držala za ruku. Nemohla dovoliť, aby jej ju vzali, ale sama nemala silu sa o ňu postarať. Vedela, že chce urobiť hroznú, smutnú vec, ale rovnako vedela, že v deň, kedy príde správa o tom, že Sirius zomrel v Azkabane, nezvládne to. A nenechá dcérku napospas Blackovcom. Nenávidela ich. Zabili jej syna! Zničili jej dušu. Keby chlapček žil, možno by v sebe našla viac sily, ale teraz nemala žiadnu.

„Sophie," pozrela sa na dcérku, keď zastavili pred veľkým čiernym domom. „Mamičku to veľmi mrzí," objala ju. Dcérka na ňu nechápavo hľadela, ledva cupitala vedľa nej. Teraz si Kaitleyn k nej kľakla a po tvári jej tiekli slzy. „Ale budem pri tebe, len pri tebe. Neviem, však dokedy. Mamička ťa veľmi ľúbi, len mamička proste nevie ako ďalej žiť. Nechcem ti ubližovať tým, že budem stále smutná a nešťastná. Neviem, čo si počnem. Veľmi by som ti chcela povedať, že my dve to spolu zvládneme, ale nechcem ti nič sľubovať. Tvoj ocko sľuboval a nedopadlo to dobre..."

Dcérka na ňu iba hľadela, nerozumela jej slovám, mala iba rok a pol. Kaitleyn sa k nej nahla a pobozkala ju na čelo. „Mamička ťa veľmi ľúbi, veľmi..."

Potom ju chytila za ruku a vyšli spolu tri schodíky k bráne budovy. Kaitleyn si znova kľakla pred dcérku. „Mamička tam zaklope a potom sa schová tam za ten roh, dobre? Musíš tu ostať, kým sa dvere neotvoria a nevezmú ťa do teplúčka. Urobíš to pre mamičku?"

Sophie slabo prikývla.

„Čoskoro budem s tebou, ale už nie ako mamička," riekla jej Kaitleyn smutne. „Mrzí ma to."

„Mama," oslovilo ju drobné dievčatko.

„Prepáč mi to," Kaitleyn si zotrela slzy, pobozkala dcérku na líčko a potom zaklopala na dvere. Nechala tam Sophie stáť a schovala sa za roh budovy. Videla, ako ju dievčatko poslúchlo. Dvere sa o chvíľku otvorili a v nich sa objavila pracovníčka detského domova. Samozrejme, že sa zľutovala nad dievčatkom v takej zime a vzala ho dnu.

Kaitleyn zúfalo plakala, prosila o odpustenie a aspoň o trocha sily.

Na druhý deň ráno sa v sirotinci zamestnala ako detská sestrička. Musela trocha použiť kúzla, aby jej tu prácu dali. Sophie ju ešte pár dní oslovovala ako mamičku, ale nikto tomu nevenoval pozornosť, pretože si mysleli, že dievčatku mamička iba veľmi chýba. Rokmi zabudla.

Ale jej matka nezabudla na nič pekné, čo vo svojom živote zažila. Každý jeden zamrznutý moment šťastia si chcela pamätať až do konca. A možno jedného dňa sa tieto spomienky znova rozmrazia.

***

1. september 1998

Bolo to ťažké rozhodnutie, ktoré museli prebrať z rôznych uhlov pohľadov, ale nakoniec sa predsa len Sophie, Harry i Hermiona s Ronom rozhodli, že doštudujú posledný ročník na Rokforte. Neville si tiež chcel dorobiť MLOKy a trocha sa vzdelávať pri profesorke Sproutovej viac v Herbológií.

„Ale no tak, Hope," smiala sa Sophie ráno, keď ju Hope prenasledovala na každom rohu, lebo nechcela, aby odišla do Rokfortu. „Veď čoskoro sú prázdniny, zas."

„Čo sú prázdniny?" spýtala sa Hope zvedavo.

„To sú dni, kedy budem zase doma s tebou," žmurkla na ňu Sophie.

„Dlho?"

„Dlho," usmiala sa Sophie.

„No dobre," Hope sa pousmiala sa. „Aj ty ideš, Harry?" otočila sa na neho. Tiež si balil posledné veci.

„Áno, zlatko," pohladil ju po vláskoch. „Čoskoro sa uvidíme."

„Vážne?"

„Určite," podišiel k ním Sirius, vzal Hope na ruky a pošteklil ju. Jeho dcérka sa zasmiala. „Pobalení?" spýtal sa Sophie a Harryho. „O hodinu vám ide vlak."

„Už, už," prikyvovala Sophie. „Ešte neviem nájsť jeden sveter."

„Tento?" Kaitleyn zišla po schodoch a podávala jej ružový svetrík.

„Och, vďaka, mami," potešila sa Sophie a ihneď si ho dobalila do kufra. „Tým pádom už som pobalená."

„Tak by sme mali vyraziť," žmurkla Kaitleyn na Siriusa. „Nechcete predsa zmeškať posledný vlak do Rokfortu."

„Posledný rok," usmial sa Harry. „Bolo by to pekné, keby bol bez problémov. Keby som sa mohol len učiť na MLOKy, zažíval zábavu s priateľmi a nemusel riešiť nič vážne. Taký rok si zaslúžime, nie?" žmurkol na Sophie.

„Presne taký rok budeme mať, Harry," opätovala mu úsmev. „Žiaden Voldemort a žiadne problémy, okrem toho, že nebudeme mať domácu úlohu, alebo budeme po škole za to, že sa po noci niekde potulujeme. Bude to super."

„A som zvedavý, kto bude učiť Obranu proti čiernej mágií. Teraz, keď je Voldemort mŕtvy, tak to miesto už ani nebude prekliate," vravel jej Harry po ceste.

„Bolo by fajn, keby to bol niekto fajn. Niekto aspoň tak fajn, ako bol Remus," povzdychla si Sophie. „Bol najlepší predsa."

„To bol," prikývol aj Harry.

„Keby len profesor," povedal Sirius Kaitleyn. „Bol to najlepší priateľ..."

„... akého sme mohli mať," doplnila za neho. Pobozkala ho na líce a vzala si od neho Hope, aby on mohol odniesť kufor Sophie. Teraz keď im nič nehrozilo, vybrali sa na vlakovú stanicu metrom, ako keby boli muklovia. Sirius to pokladal za zábavne a znamenalo to, že tak strávia dlhší čas s deťmi, ako keby sa iba premiestnili. Celú cestu metrom sa zhovárali o všetkom možnom aj nemožnom. Bolo to zábavne a pre všetkých iné a nové.

Na stanici už na nich čakali Weasleyovci, a Hermiona sa s Nevillom. Neville sa usmieval, lebo jeho rodičia robili mierne pokroky. Ihneď pobozkal Sophie na pery, keď sa Sirius nedíval. Neville mal z neho fakt veľký rešpekt. Harry sa zabral do rozhovoru s Ronom a Hermionou.

Vlak mal odísť za desať minút, tak sa všetci lúčili. Hlavne sa lúčili s Hope, ktorá sa na nich mračila, že odchádzajú.

„Nemôžem uveriť tomu, že ideš poslednýkrát do Rokfortu," Kaitleyn silno objala Sophie. „Si už taká veľká."

„Iba trocha," usmiala sa na ňu.

„Sophie, mrzí ma, že som tu nebola s tebou prvýkrát," riekla jej Kaitleyn.

„Nechcem sa k tomu vracať, mama," odvetila jej dcéra. „Čo bolo, bolo. Teraz sa dejú iné, pekné veci. Viem, že sa na minulosť nedá zabudnúť, ale dokážeme s tým predsa žiť. Každý z nás už urobil zlé rozhodnutie."

„Ty nie," pokrútila hlavou Kaitleyn.

„Ale aj ja," povzdychlo si jej veľké a rozumné dievčatko. „Život ide ďalej. Bude to super rok, som si tým istá," usmiala sa na ňu. Bolo také úprimné a keď sa usmiala, Kaitleyn si uvedomila, že to nie je ona, na koho sa jej dcéra celé roky toľko podobá. Sophie jej toľko pripomínala v tých jednoduchých gestách jej vlastnú mamu.

„Určite áno, zlatko," prikývla jej matka a ešte raz ju poriadne objala.

„Uvidíme sa," zamával im Harry z vlaku. Sophie nastúpila a o chvíľku sa aj ona objavila v okne a kývala Hope.

„Čoskoro," uškrnul sa Sirius.

Kaitleyn vzala Hope na ruky a usmiala sa na ňu. „Čo, drobček môj najkrajší, hm?"

„Nie som už malá, Teddy je," odvetila jej Hope pohotovo. Pokrútila hlávkou a potom sa hrala so svojimi zapletenými vrkočmi.

„Ty moja malá čarodejnica," privinula si ju ešte viac do náručia.

„Naučím sa lietať," šepla jej Hope. „Dobre?"

„Iste," prikývla Kaitleyn. Harry ju cez leto vzal na svoju metlu a Hope z toho bola úplne nadšená. Posledné dni nehovorila o ničom inom len o lietaní. Sirius z toho mal radosť, lebo ju videl v metlobalovom tíme.

Vlak im zmizol z dohľadu. Sirius sa otočil ku Kaitleyn a svojej dcérke. „Máme pár hodín na to, aby sme sa pobalili aj my a vyrazili."

„Kam? Kam?" pýtala sa Hope.

„To je veľké prekvapenie," žmurkol na ňu.

***

„Merlin, ty si už veľké dievčatko," Aberforth sa rozplýval nad malou Hope.

„Som," prikývla Hope. „Veľká, taká veľká," ukazovala mu drobnou rúčkou svoju výšku.

Kaitleyn a Sirius sedeli u neho hostinci a popíjali tekvicový džús. Zhovárali sa a čas príjemne utekal.

„Mali by ste ísť, lebo zmeškáte večeru," usmial sa na nich Aberforth. „Ja Hope na tú chvíľku postrážim. Čo povieš, Hope? Ostaneš na chvíľku s prastrýkom?"

„Áno," potešila sa Hope, lebo jeho hostinec ju fascinoval. Hostinec sa zmenil. Bolo tu čisto, aj viac ľudí. Poháre neboli obité a nad barom visel obraz Ariany. Aberforth najal jednu staršiu paní, ktorá teraz v hostinci aj varila a jej syn pracoval ako pomocný čašník.

„Tak dobre, teda," usmiala sa Kaitleyn. „Za také dve hodinky si pre ňu prídeme, babička sa na ňu isto veľmi teší."

„Poďme, Kaily, lebo zmeškáme," povedal Sirius. Rozlúčili sa s Hope a Aberforthom a vyšli z Kančej hlavy.

Kráčali po rokvillskej uličke a v diaľke sa črtal ten najkrajší hrad na svete. Stmievalo sa a hrad žiaril rôznymi svetielkami. Vonku pofukoval jemný vetrík a slnko zapadalo.

„Čo myslíš, aká bude táto nová etapa života?"

„Určite zábavná," odvetil jej Sirius a stisol jej ruku.

„Že sa vôbec pýtam," zastavila sa a objala ho rukami okolo krku. „Naozaj sa teším, blázonko."

„Aj ja, dievčatko," žmurkol na ňu. „Vieš si to vôbec predstaviť? Ja a profesor?"

„Čo ty," zasmiala sa. „Budeš úžasný, ale čo ja ako profesorka?"

„Transfigurácia ti vždy išla, bola si najlepšia," usmial sa na ňu Sirius a dodal jej odvahu. „Zdedila si to po rodičoch."

„Očividne," zasmiala sa a pokračovali ďalej v ceste, až sa ocitli pred bránami Rokfortskej strednej školy čarodejníckej.

„Tak sme tu," povedal jej Sirius, keď prešli bránou a hrad stál priamo pred nimi. „Je to zvláštne, však?"

„Ani nie," opäť sa zastavila a zahľadela sa mu do očí. „Vitaj doma, láska," šepla mu pri perách.

Sirius sa na ňu usmial. Jediný a skutočný domov, ktorý obaja mali. Aj keď to pre Kaitleyn bolo v istých časoch skôr ako väzenie, predsa len to bol domov. Teraz sa tam vracali. Ako dospelí ľudia, ako budúci profesori, ako rodičia, ako bojovníci, ako víťazi v boji o lásku a život.

„Aj ty, Kaily," usmial sa Sirius a pohladil ju po líci. A predtým ako ju pobozkal, dodal: „Vitaj opäť doma!"

Pozn. autorky:

Ahojte, v tejto kapitole sme sa definitívne rozlúčili s minulosťou :) nemalo zmysel opäť písať o smrti Lily a Jamesa, lebo to ste už čítali, rovnako ako súd so Siriusom ... ale vrátili sme sa k tomu, ako Kaily prišla o bábätko a prečo dala Sophie do sirotinca :/

V prítomnosti už určite svitá na lepšie časy :) Kaily a Sirius majú novú prácu a Kaily sa naďalej venuje aj výskumu u sv. Munga :) v ďalšej kapitole Vás ešte čaká prítomnosť a potom sa posunieme trocha dopredu.

Ako sa Vám páčila kapitola? Tešíte sa už na záver?