„Odlišná od ostatných,

a jediná v mojich pocitoch.

Tá, ktorá mi dala lásku celú našu mladosť,

odlišné všetko, všetko je,

bez teba je svet naopak,

bez teba.

Môj sen je byť s tebou,

pretože si vždy bola iná,

tak odlišná od ostatných."

(Bustamante – Distinta de todas)

31. august 1981

Stav Alice a Franka bol skutočne vážny. Kaitleyn sa väčšinou na túto tému ani nechcela s nikým zhovárať, lebo ju to veľmi bolelo. Bála sa, že stratila Alice už navždy. Svoju najlepšiu priateľku, ktorá si nepamätala vlastného syna, ani manžela, nieto ešte ju.

„Nemala by si byť taká smutná, kvôli bábätku," radila jej mama, keď prišla na návštevu. Zajtra sa mal začať školský rok, tak ešte mala čas, aby ju prišla navštíviť a tiež aj malú Sophie, ktorá jej sedela na kolenách a ukazovala jej novú bábiku.

„Snažím sa, mama, ale je to veľmi ťažké," riekla jej Kaitleyn.

„Mrzí ma to, Kaily," odvetila jej mama a pobozkala Sophie do vláskov. „Nikdy som nechcela, aby si bola vystavená niečomu takému. Okrem toho Alice a Frank..., takí nadaní mladí ľudia a čo chudáčik ich syn. Augusta musí byť zdrvená."

Kaitleyn po tvári tiekli slzy. Nemala silu stretnúť sa s Frankovou mamou a ani malým Nevillom. Zrejme pani Longbottomová ani nemala záujem o návštevy a slová, že všetko bude v poriadku, keď to vôbec nebola pravda. Dokonca aj samotná Kaitleyn si uvedomovala, že toto už nikdy v poriadku nebude.

„Pozdravuje ťa otec," zmenila Minerva tému. „A tiež aj Aberforth."

„Ako sa má?"

„Otec či Aberforth?"

„No, obaja," povzdychla si Kaitleyn.

„Prirodzene tvoj otec má veľa práce. Začína školský rok a okrem toho všetko okolo Fénixovho Rádu. Po tom, čo sme prišli o Fabiána a Gideona Prewettovcov a teraz aj o Franka, ktorý bol vynikajúci auror, nemusím ti hovoriť, že to nie je jednoduché. Samozrejme, že tvoj otec nechce úplne zamestnať povinnosťami a náročnými úlohami Siriusa, ani Jamesa a Divooký už na všetko sám nestačí..."

„Hm," Kaitleyn si nebola istá, či to chce počúvať. Znelo to všetko tak strašne.

„Aberforth sa má dobre," povedala Minerva, keď si uvedomila, že jej dcéra ju sotva vníma. „Povedala som mu o bábätku a veľmi sa teší."

„Chcela by som, aby to bol chlapec." Pohladila si Kaitleyn bruško. „Môj malý Sirius. Sirius Aberforth. Tak sa bude volať, vieš?"

„Už viem," usmiala sa na ňu mama. „Je to pekné meno."

„Naozaj sa ti páči?"

„Prečo by sa mi nepáčilo?"

„Neviem, možno si čakala ako druhé meno Albus," vravela jej Kaitleyn.

„Kaily, mrzí ma aký vzťah máš s otcom a dúfam, že jedného dňa sa to predsa len zlepší. A rovnako viem, ako veľmi máš rada strýka Aberfortha. Tvoj synček bude nosiť meno po dvoch úžasných mužov. Po svojom ockovi a po tvojom strýkovi, ktorý je skvelý človek, o tom niet pochýb," usmiala sa na ňu mama.

„Vďaka, mama," prikývla Kaitleyn spokojne. „Už sa teším, keď sa maličký narodí. Bude to dokonalé. Dúfam, že sa bude podobať na Siriusa, keďže Sophie je vraj celá ja."

„To teda je," usmiala sa Minerva na malú vnučku, ktorá česala bábike vlásky. „Celá ty. Akoby ti vypadla z oka."

„Moje krásne dievčatko," Kaitleyn sa nahla a pohladila dcérke vlásky. „Najkrajšie na svete. Dúfam, že sa ti nikdy nestretne nič zlé."

„Nehovor tak, Kaitleyn," žiadala ju matka.

„Chcem pre ňu krásny svet, mama," riekla Kaitleyn.

„To chce každá matka pre svoje dieťa," prikývla Minerva. „Sophie je predsa šťastné dievčatko. Ty a Sirius ju veľmi milujete a čoskoro tu bude mať bračeka. A samozrejme, že má aj mňa a tvoj otca. Všetci ju milujeme a nedovolíme, aby bola niekedy nešťastná."

„Kiežby si mala pravdu, mama. Aj Neville bol pred pár týždňami šťastný chlapec, milovaný svojimi rodičmi a teraz netušia, že majú syna..."

„Nehovor tak," ohriakala ju znova mama. „Tebe a tvojej rodine sa nič také nestane. Nedovolím to."

„Áno, mama," prikývla Kaitleyn smutne. „Mojej rodine sa nesmie nič stať, nič..."

***

„Škoda, že som neprišiel skôr, dávno som nevidel tvoju mamu. Stále sa míňame," vravel Sirius trocha smutne, keď sa večer vrátil domov. „Vieš, že ju mám rád."

„Aj ona má rada teba, Sirius," prikývla Kaitleyn a dala mu bozk na líce. Sophie už spala v postieľke a ona si pri lampe čítala knihu. Respektíve sa tak iba tvárila, lebo myšlienkami bola niekde inde. Keď počula, že sa konečne vrátil jej manžel domov, vstala z postele a skôr ako vyšla z izby, sa v nej objavil a na perách mal úsmev, že je znova doma so svojou rodinou.

„Bol to zase náročný deň," riekol jej, keď sa prezliekal do pyžama. „Boli sme s Jamesom aj na Ministerstve, požiadal nás o to Divooký. Je tam blázinec. Znova ďalšie útoky, ale o tom nechcem rozprávať."

„Ďakujem, zase by som mala zlé sny," odvetila mu.

„Čo bábätko a Sophie?"

„Sophie je úžasné dievčatko, ona nikdy neposlúcha. A bábätko vyzerá byť pokojné," riekla mu a potom ho objala. „Mám strach, Sirius."

„Prečo?"

„Nemôžem prestať myslieť na to, čo sa stalo Alice a Frankovi. Mám o nás strach. Strach o mamu, otca, o Lily a James. Malého Harryho i Nevilla. Proste chcem, aby to skončilo..."

„Už skoro to skončí a budeme šťastní," odvetil jej, aby ju upokojil.

„Už sa James rozhodol, kto bude strážcom tajomstva?"

„Áno," prikývol Sirius.

„Kto?"

„Kaily, pobavíme sa o tom zajtra, som už vážne unavený," riekol jej. Pobozkal ju letmo na pery a pomohol jej do postele. Ľahol si vedľa nej, nahol sa cez ňu a vypol lampičku. Kaitleyn nespala. Mala z toho zlý pocit a naozaj dúfala, že sa Sirius nenechal prehovoriť, aby sa strážcom tajomstva stal on.

***

6. august 1998

Nemocnica svätého Munga sa priveľmi nezmenila. Bola však preplnená, pretože niektorí zranení vo vojne skončili práve tu. Mali horšie poranenia, alebo ich vyžadovali dlhšiu liečbu. Kaitleyn si tam sotva niekto všimol, keďže sa to tam hemžilo veľmi veľa ľuďmi, nielen liečiteľmi, ale aj pacientmi a ich rodinnými príslušníkmi, pretože boli práve návštevné hodiny.

Vyšla hore na poschodie a hľadala jednu konkrétnu osobu. Mala dosť veľké šťastie, pretože na dlhej chodbe šiel oproti nej. „Casper!" rozbehla sa za ním.

„Pani Blacková," prekvapene sa na ňu pozrel.

„Kaitleyn," opravila ho. „Musím s tebou nutne hovoriť, je to veľmi dôležité pre mňa."

„Samozrejme," usmial sa na ňu. „Poďme do ordinácie."

„Áno," prikývla a nasledovala ho do jeho ordinácie.

Bola to menšia miestnosť s oknom. Mal tam iba starý stôl, stoličku a na stole veľmi veľa spisov. Ukázal na stoličku, aby sa posadila. Kaitleyn tak urobila a potom zbadala na stole ešte niečo. Rozprávkovú knižku. Vyvolalo to v nej spomienky na dobu, keď bol Casper ešte malý chlapec, ležal v tejto nemocnici, pretože jeho myseľ bola narušená Cruciatusom a ona mu čítavala z tej knižky. Do očí sa jej automaticky tlačili slzy.

Casper Fenwick si všimol, čo ju rozrušilo. „Vaša knižka," povedal jej.

„Tvoja," otočila sa znova na neho.

„Čo pre vás môžem urobiť, Kaitleyn?" spýtal sa jej milo.

„Casper, asi to nevieš, ale takmer sedemnásť rokov tu sú moji priatelia. Smrťožrúti ich mučili Cruciatusom, rovnako ako teba," vysvetľovala mu.

„Alice a Frank, však?"

„Áno," prikývla. „Casper, ty si sa vyliečil!"

„Nejako sa mi to podarilo," prikývol.

„Chcem rovnakú šancu pre Alice a Franka. Sú to jediní priatelia, ktorých mám. Majú syna, potrebuje ich. Myslím, že by sme to mohli zvládnuť. Ty a ja. Vytvoríme tím, zachránime ich," riekla mu.

Casper sa na ňu opäť milo usmial. „Vlastne ja som už začal," žmurkol na ňu. „Pracujem na tom, rozmýšľal som nad tým dlho. Mám Alice a Franka rád, sú milí. Robím si akýsi výskum a môžem vám to ukázať a môžeme sa do toho pustiť."

Kaitleyn sa potešila. „To je úžasné, Casper," pochválila ho.

„Vieme, že sa to dá. Dokázal som zlomil kliatbu vo svojej hlave. Dokážu to aj vaši priatelia," usmial sa na ňu a vzal zo stola jej knižku. „Pri tejto knižke som začal reagovať. Na váš hlas som začal reagovať. Zrejme na ňom niečo bude."

„Mohla by som vidieť Alice a Franka?" spýtala sa ho.

„Frank je teraz na rutinnom vyšetrení, ale Alice je v izbe. Zavediem vás tam," usmial sa na ňu.

„Vďaka," prikývla spokojne.

***

Kaitleyn vošla do izby Janusa Thickeyho, ktorá bola roky domovom Alice a Franka Longbottomovcov. Ako prvý ju zbadal akýsi blonďavý muž a spýtal sa jej, či by nechcela jeho podpis. Kaitleyn pokrútila hlavou.

„Profesor Lockhart, teraz nie, ďakujeme," odvetil za ňu Casper a poťapkal muža po ramene. „Kedysi učil Obranu proti čiernej mágií na Rokforte," vysvetľoval Kaitleyn.

„Áno, už si pamätám," prikývla. Ron túto historku rád rozprával.

Alice sedela na svojej posteli a len tak pred seba hľadela. Kaitleyn to trhalo srdce. Nuž predsa len k priateľke podišla a kľakla si k nej. „Ahoj, Alice," oslovila ju milo.

Zareagovala, lebo sa na ňu pozrela a na tvári sa jej zjavil úsmev.

„Alice, ty vieš kto som, však?" spýtala sa jej Kaitleyn.

Chudá hnedovlasá žena pred ňou sa iba usmievala, nič nehovorila, ani nijako inak nedala najavo, že by si pamätala. Kaitleyn na ňu hľadela a všimla si, aká je bledá a aké vystúpené má lícne kosti. Kedysi to bola taká krásna žena, plná života. Teraz sa síce usmievala, ale bola bledá ako stena.

„Alice," Kaitleyn sa pozviechala zo zeme a sadla si vedľa nej na posteľ. Chytila ju za ruku a Alice jej to dovolila. „Naučila som sa, že smrť je nemenná. Som ňou obklopená už toľko rokov. Prišla o ocka, o svojich najlepších priateľov, o krstného a iných ľudí, ktorých som mala naozaj veľmi rada. Viem, že ich sem už nemôžem vrátiť a môžem na nich iba myslieť. Zachovať si spomienky, všetky tie krásne spomienky... Ale ty a Frank ste tu. Dlhé roky uväznení vo vlastnej mysli. Dlhé roky smutní a nešťastní a ja spoločne s vami. Chcem, aby tomu bol koniec, Alice."

Jej priateľka stisla jej ruku, čo Kaitleyn trocha prekvapilo. Usmiala sa na ňu a potom pokračovala: „Naučila som sa bojovať. Tvrdo bojovať o šťastie, o lásku. Nevzdám sa. Chcem, aby sme to spoločne zvládni. Chcem zachrániť teba a Franka z tejto hrôzy. Viem, že sa to dá. Vyhovuje nám aj fakt, že tí, čo vám to urobili sú už mŕtvi. Okrem Rodolphusa Lestrangea, ale ten je vo väzení. My tú kliatbu porazíme, však?"

Alice sa stále usmievala a Kaitleyn si nebola istá, či ju vôbec počúva. Ak ju aj počúvala, nebola si istá, či si Alice uvedomuje, o čom rozpráva. Nevadilo jej to. Chcela jej to povedať. Bola jej priateľkou. Dlhé roky. Kaitleyn si pamätala všetko krásne, čo spolu zažili. Pamätala si na jej úsmev, na jej šibalské reči a bláznovstvá, ktorých bola schopná iba Alice. Pamätala si aj jej veľkú lásku k Frankovi a neskôr k synovi.

„Chcem, aby ste boli pritom všetkom," pokračovala trocha rozjasnene, „moja Sophie, moja dcérka a tvoj synček Neville mi dnes povedali, že spolu chodia. Nie je to skvelé, Alice? Tak sme si to priali, no nie?" zasmiala sa.

Alice nezmenila výraz tváre, usmievala sa a stále ju držala za ruku, ale nijako sa k tejto téme nemohla vyjadriť.

„Určite to spolu dokážeme," usmiala sa Kaitleyn a potom Alice objala. Odtiahla sa od nej a prisľúbila jej, že sa čoskoro vráti, aby sa znova rozprávali. Mala v pláne prebrať ešte nejaké podrobnosti s Casperom a potom to doma všetko povedať Siriusovi.

Postavila sa z postele a bola na odchode, keď sa ozvalo tiché. „Kaily..."

Kaitleyn jej hlas nepočula roky. Ale akoby sa vôbec nezmenil. „Alice?" prekvapene sa k nej otočila.

Alice po tvári tiekli slzy. „Neville...," šepla.

„Je úžasný chlapec," odvetila jej Kaitleyn. „Skvelý, odvážny, naozaj dobrý chlapec."

Alice prikývla a po tvári jej stále tiekli slzy. Kaitleyn k nej pristúpila a ešte raz ju objala. Alice jej objatie opätovala. „Zvládneme to, áno?"

„Áno," šepla nesmelo jej priateľka.

***

Keď sa Kaitleyn vrátila na Grimmauldovo námestie číslo 12, našla deti zhovárať sa v salóniku. Pritom sa hrali s Hope a jej hračkami. Nechala ich o samote a Siriusa našla v Regulusovej izbe. Celá jeho izba bola ladená do zelenej, akoby si dal záležať na tom, aby bolo vidieť je Slizolinčan telom i dušou. Na stolíku bola zarámovaná fotografia jeho metlobalového družstva. Kaitleyn aj zabudla na to, že dva posledné roky bol kapitánom.

Sirius sa postavil z postele, keď vošla dnu a na zem mu spadli fotografie z detstva. Kaitleyn sa zohla a pozbierala ich. V ruke jej ostala iba jedna. Sirius mal na nej asi tri roky a Regulus takmer dva. Obaja chlapci boli oblečení ako zo žurnálu a usmievali sa. Veľmi sa na seba podobali a tá fotografia bola naozaj čarovná.

„Ahoj," usmiala sa na neho.

„Zdržala si sa," odvetil jej.

„Trocha," prikývla. „Prepáč."

„Nehnevám sa," odvetil jej. „Už mi povieš, o čom si to hovorila, kým si ušla k Mungovi."

„Chcem pomôcť Alice a Frankovi. Viem, že to dokážem poraziť..."

„Poraziť čo?"

„Cruciatus. Viem, že dokážem vyliečiť ich myseľ. Som si tým istá a Casper mi pomôže. On sa z toho dostal. Sirius, som si istá, že to dokážem," vravela mu nadšene.

Sirius v nej toto nadšenie už dávno nevidel. Usmial sa. „Usmievaš sa a to je úžasné. Samozrejme, že ti verím, že to zvládneš."

„Naozaj?"

„Áno, Kaily, máš moju podporu," prikývol a položil fotografie na stolík. Potom sa k nej otočil a pokračoval. „Vieš čo som vždy na tebe obdivoval?"

„Obdivoval a na mne?"

„Že si vždy bola iná ako ostatné. Odlišná od ostatných," rozprával jej Sirius a v očiach sa mu mihli iskričky, ktoré tam ona tiež už dávno nevidela. Boli skryté pod ťarchou bolesti. Nuž teraz, keď sa znova usmievala, aj jeho oči sa smiali. „A samozrejme, moja jediná. Chcem tým povedať toľko, že si mi dávala lásku už od našej mladosti a tým bolo všetko tak odlišné od toho fádneho sveta."

Kaitleyn si zotrela slzu, ktorá jej tiekla po líci. „Sirius," oslovila ho rozcítene.

„Bez teba by svet bol úplne naopak," dodal.

„Sirius," podišla k nemu a rukami ho objala okolo krku. „Vieš čo, blázonko?"

Pousmial sa, keď ho tak nazvala. „Počúvam, dievčatko."

„Chcem sa pohnúť ďalej. Svet nám konečne dal ďalšiu šancu, aby sme boli naozaj šťastní. Viem, že sme prišli o veľa a že to bude vždy bolieť. Urobili sme aj zlé veci, kvôli ktorým mám niekedy strach pozrieť sa do zrkadla. Ale sme spolu. Máme dve krásne dcérky a dvoch takmer synov, o ktorých sa budeme s láskou starať, aby už nepoznali žiadnu bolesť. A máme veľmi veľa krásnych spomienok na našich priateľov. Chcem pokračovať. Chcem byť konečne takou skvelou mamou, akou je tá moja. Chcem byť manželkou, ktorou som vždy chcela byť. Chcem pracovať, chcem si plniť sny. Chcem mať našu rodinu. Všetko to chcem. Chcem sa usmievať, chcem byť šťastná, je to zlé, či?"

„Je to úžasné," pobozkal ju na čelo. „Aj ja to všetko chcem. Chcem si užívať to, že som otcom. Teraz, keď môžem pokojne ísť s dievčatami a chlapcami von. Chcem sa s nimi hrať, zhovárať, učiť ich nejaké tie bláznovstvá. A chcem spomínať na svojich skvelých priateľov. Chcem Harrymu a Teddymu povedať každú jednu historku s Jamesom a Remusom. Je toho toľko. A Sophie a Hope chcem opísať každú jednu krásnu chvíľku s ich mamou. A ešte chcem postrašiť Nevilla," zasmial sa a ona tiež. „Ale predovšetkým chcem prežiť každý jeden deň na plno so svojou rodinou a s láskou môjho života – s tebou."

„Ach, blázonko, Tichošľap," vzdychla mu pri perách.

„Milujem ťa, dievčatko moje," Sirius ju vzal na ruky a ona sa zasmiala. Vyšiel s Regulusovej izby a viedol ju do ich spálne.

„A vieš čo ešte chcem?" spýtala sa ho Kaitleyn na chodbe. „Chcem konečne vytvoriť domov."

„Domov je tam, kde si ty, Kaily," odvetil jej Sirius a šibalsky na ňu žmurkol.

Pozn. autorky:

Svitá na lepšie časy <3 určite ... som si tým istá, že už to pre mojich hrdinov bude lepšie :) ešte Vás čaká jedna kapitola z minulosti a jedna terajšej prítomnosti a potom sa posunieme trocha ďalej, do doby kedy študuje Hope :) 

Vaše názory sú ako vždy vítané :)

Čo sa týka ďalšej kapitoly, dúfam, že sa mi ju podarí  napísať do víkendu, pretože potom odchádzam na dovolenku do Londýna (áno po stopách HP), takže nechcem, aby ste boli vyše dvoch týždňov bez kapitoly.