„Láska,

objím ma, lebo to veľmi bolí,

príď a objím ma v tomto daždi,

a moje slzy ti povedia,

ako veľmi ťa milujem.

Láska,

teraz môžeme kráčať aj v búrke,

objavovať sa, bez toho aby sme si to uvedomili,

príď a objím ma, aby som znova cítila,

že ťa veľmi milujem."

(Pastora Soler – La tormenta)

31. júl 1981

Kaitleyn dorazila do nemocnice svätého Munga a okamžite narazila na svojho kolegu, jedného z liečiteľov. „Marcus!"

„Kaitleyn, čo tu robíš?"

„Mojich priateľov," Kaitleyn zafňukala a zotrela si slzy. „Mojich priateľov sem asi priviezli. Mučili ich. Cruciatusom."

Liečiteľ smutne prikývol. „Myslíš Alice a Franka Longbottomovcov?"

„Áno, povedz mi, že to bude dobré, prosím," žiadala ho smutne.

Smutne pokrútil hlavou a povedal jej vľúdne: „Kaitleyn, ty predsa vieš, čo spôsobuje tá kliatba. Pozri sa na malého Caspera Fenwicka. Je mi to ľúto, že sú to tvoji priatelia, naozaj veľmi, ale ich mozgy budú už navždy poškodené. Nevyzeralo to s nimi vôbec dobre, keď ich priviezli. Mrzí ma to."

Kaitleyn sa rozplakala. „Nie, to prosím nie..."

„Fakt ma to mrzí," Marcus ju objal, lebo vyzerala, že sa každú chvíľku zrúti. „Veľmi ma to mrzí, Kaitleyn."

„Myslíš, že by som ich mohla vidieť?"

„To naozaj nepôjde. Nie teraz," odvetil jej liečiteľ.

Kaitleyn sa od neho odtiahla a zotrela si slzy. „Sú to najlepší priatelia..."

„Chápem, ale pre nich aj pre teba je to tak lepšie, prosím ver mi," vysvetľoval jej to.

Prikývla. „Dobre."

„Musím už ísť. Naozaj ma to mrzí," riekol jej a potom odišiel. Kaitleyn zostala stáť sama uprostred chodby. Stále premýšľala, hľadala nádej, niečo čo by jej pomohlo myslieť si, že Alice a Frank nedopadnú ako malý chlapec menom Casper Fenwick, ktorý tu ležal už pár rokov. Keď tu pracovala, vždy sa o neho starala, čítala mu rozprávky, lenže chlapec iba veľmi málo reagoval. Nechcela, aby sa to stalo aj Alice a Frankovi.

***

2. august 1981

Alice a Frank boli naďalej v nemocnici sv. Munga a ich stav bol vážny. Kaitleyn už veľmi zúfala, bola nešťastná a Lily na tom nebola vôbec lepšie. Okrem toho Kaitleyn trápili aj ranné nevoľnosti počas tehotenstva a Sophie mala horúčky. Bola naozaj smutná a nešťastná zo všetkého, čo sa deje a čakala iba na nejaké dobré správy, ale tie neprichádzali.

„Alice sa prebrala," povedal jej toho večera Sirius. „Lenže si nič nepamätá. Nekomunikuje, iba hľadí pred seba. Frank je ešte stále v bezvedomí."

Kaitleyn bola rada, že sa Alice prebrala, ale znova jej zrazilo na kolená to, že nereaguje, že si nič nepamätá, že je proste prázdna, lebo bola mučená. Po tvári jej stekala slza, ktorú si ihneď zotrela. „A čo Neville?"

„U pani Longbottomovej," odvetil jej Sirius. „Je naozaj zdrvená a nešťastná."

„Len pred pár rokmi prišla o manžela a teraz sa niečo také stalo jej synovi a neveste. Všetci sme zdrvení, ak si si to nevšimol!"

„Všimol," odvetil jej. „Ale naozaj neviem, čo urobiť, aby im bolo lepšie."

„Ja viem, že nie. Ani ja to neviem, nikto to nevie," rozplakala sa a vrhla sa mu do náručia. „Nezaslúžili si niečo také. Sirius, veď to je horšie ako smrť."

„Nehovor tak..."

„Ale áno je. Nič si nepamätať, nekomunikovať, len prežívať. James vravel, že ich mozgy musia byť na kašu..."

„Láska, nemala by si toľko počúvať Jamesa," pohladil ju po vlasoch.

„Lenže teraz má James skutočne pravdu," povedala mu smutne. „Viem, čo sa stane, keď ťa niekto mučí Cruciatusom. V nemocnici sme mali veľa takých pacientov. Alice a Frank nikdy nebudú takí, ako bývali. Nikdy nebudú samí sebou. Je to strašne kruté, ale tak to bohužiaľ bude."

„Musíme naďalej držať spolu," riekol jej a pozrel sa jej do očí.

„Kedy to už skončí, Sirius?"

„Čoskoro, láska, čoskoro," prisľuboval jej, hoci netušil, či je to pravda.

„Len, aby sa nestalo ešte niečo horšie, lebo to by som už naozaj neprežila, naozaj nie!" Opäť jej po tvári začali tiecť slzy a Sirius jej ich utieral. Tak veľmi jej chcel sľúbiť, že sa nič horšie stať nemôže, ale nemohol. Boli vo vojne a tá si už teraz brala svoje obete. Bál sa. Tak veľmi sa bál o ňu, o svoju rodinu a priateľov.

***

6. august 1998

„Ahoj," Sirius pobozkal Andromedu na líce. „Je tu, však?"

„Začínam si o ňu robiť trocha starosti," povedala Andromeda smutne. „Avšak celkom ju chápem."

„Áno, vieš, po smrti Lily a Jamesa, veľmi chcela, aby sa mohla starať o Harryho, ale Dumbledore to vtedy nedovolil, vieme prečo. Myslím, že teraz nechce premeškať ani kúsok," odvetil jej Sirius. „Neboj sa, vezmem ju domov, tiež si potrebuješ oddýchnuť."

„Sirius, to je v poriadku," prikývla Andromeda. „Keď tu je s Hope, aspoň sa necítim taká sama."

„Ja viem, Meda, mám teraz veľa práce a..."

„To je v poriadku."

„Nie, nie je, nemám veľa práce, len," smutne sa na ňu usmial, „tiež sa s tým všetkým snažím nejako vyrovnať a v práci prichádzam na iné myšlienky. Pretože keď som doma a vidím Kaily na dne, tak mám pocit, že som zlyhal, že som mohol urobiť viac..."

„Nemôžeš sa z toho viniť," odvetila mu Andromeda.

„Lenže ja neviem ako utíšiť jej bolesť a aj tvoju."

„Tá bolesť sa nebude dať nikdy utíšiť, vždy tu bude," riekla mu Andromeda. „A je strašná."

„Je," prikývol smutne a pobozkal sesternicu na čelo. Toto gesto prevzal od Remusa, lebo si všimol, že vždy, keď Remus pobozkal Kaitleyn na čelo, tak sa upokojila, aj keď bola veľmi rozrušená.

Andromeda sa na neho usmiala a on potom vošiel do Teddyho izbičky. Kaitleyn sedela na posteli, v náručí mala malého Teddyho a Hope sedela pri nej. Obe hľadeli na maličké bábätko. A Kaitleyn potichu spievala uspávanku.

„Ahoj láska," prisadol si k nej a pobozkal ju do vlasov. Nahol sa k Hope a pohladil ju. Potom sa pozrel na malého Teddyho a usmial sa.

„Ahoj," odvetila mu manželka.

„Možno by si mala Teddyho na chvíľku zase vrátiť Andromede," pošepkal jej.

„Možno mala," prikývla.

„Možno by sme mohli ísť domov a..."

„Domov?" pozrela sa na neho. „My nemáme domov," dodala smutne.

„Láska," Sirius ju smutne oslovil. Bola to pravda. Keď sa chceli vrátiť do svojho domu v Godrickovej užľabine zistili, že ho niekto podpálil ešte v čase vojny. A tak bývali na Grimmauldovom námestí, ktoré sotva mohla nazvať skutočný domov. Zrejme preto, že sa nesnažili. Ani jeden. Sirius na Kaitleyn tlačiť nechcel a ona, ona sa nevedela vyrovnať s hrôzami, ktoré prežili. „Teddy, ako pekne spinká," dodal, aby zmenil tému.

„Áno, zaspal," prikývla.

„Podobá sa na Remusa," nahol sa nad drobný uzlík v jej rukách.

„Podobá," prikývla smutne. „Má rovnaké oči ako Remus," dodala.

„Myslíš, že bude niekedy lepšie?" spýtal sa jej s obavou v hlase, lebo sa bál jej odpovede. Bola zlomená, nešťastná a on si už ani nepamätal, kedy sa na neho naposledy skutočne usmiala. Prežili, ich deti prežili, ale prišli aj tak o veľa a následky vojny neboli ani trocha jednoduché.

Kingsley sa stal dočasným Ministrom mágie a Sirius pomáhal dať do poriadku spúšť, ktorá ostala na Rokforte. Minerva McGonagallová sa konečne stala právoplatnou riaditeľkou školy a naozaj potrebovala pomoc a to nielen tú jeho. Jeho prísna svokra a bývala obľúbená profesorka to tiež nemala ľahké a za tých pár týždňov akoby ešte viac zostarla, nuž aj tak budila rešpekt a úctu.

Hneď prvý týždeň pochovali mŕtvych a to bolo skutočne náročné. Sirius nevedel, komu má byť viac oporou – či sesternici, ktorá prišla o celú rodinu, alebo svojej žene, ktorá prišla o najlepších priateľov. A pritom aj on sám trpel. Strata posledného najlepšieho priateľa ho ničila a Tonksovú miloval ako mladšiu sestru. A do toho večne usmievavý Fred, ktorý tiež zomrel. Sirius bol rovnako zdrvený, ale tým, že bol muž, sa od neho očakávalo, že to zvládne lepšie ako ženy.

Veci sa zmenili, ľudia sa zmenili. Niektorí oslavovali porážku lorda Voldemorta, ale väčšina tých, ktorí bojovali vo vojne bolo zničených, pretože prišli o rodinu, priateľov, alebo o spolužiakov zo školy. Nebolo to vôbec jednoduché vrátiť sa do sveta, kde im nehrozilo nebezpečenstvo, keď v srdci nosili toľko bolesti.

Smrťožrúti, ktorí nezomreli, boli odvedení do Azkabanu, kde už síce neboli dementori, ale Azkaban predsa len bol naďalej obávaným väzením. Sirius zistil od Harryho ako zomrel Peter Pettigrew a uvedomil si, že mu to vôbec nie je ľúto. Malfoyovcov, ktorí zmenili na záver vojny stranu, čakal súd.

„Sophie mi niečo povedala a chcel som, aby si to vedela," riekol Sirius Kaitleyn.

„A čo?" spýtala sa ho.

„Ide o Regulusa," riekol jej Sirius smutne. „Ten môj šialený brat sa pokúsil prekabátiť Voldemorta a skoro sa mu to podarilo. Zistil, že Voldemort si urobil horcruxy a jeden dokonca našiel v jaskyni a vzal ho. V tej jaskyni zomrel. Šiel tam spoločne s Kreacherom a donútil škriatka, aby sa vrátil späť. Regulus tam zomrel a prikázal Kreachorovi, aby ten horcrux zničil, ale nech robil, čo robil, nepodarilo sa mu to. Bol to taký starý medailón. Potom ho ukradol Fletcher a nakoniec ho zničili decká."

„Takže Regulus zachránil život Kreacherovi a ešte k tomu takmer zničil jednu z častí Voldemortovej duše?" spýtala sa, či to správne rozumela.

„Áno," prikývol Sirius.

„To znie tak, že Regulus sa nakoniec rozhodol správne," trocha sa pousmiala. „Je mi to ľúto, Sirius."

„Mne je ľúto, že som ho roky preklínal a myslel som si, že to je špinavý smrťožrút. Spamätal sa a nezachránil sa. Nezabili ho ako takého švába, zomrel v boji proti Voldemortovi. Ani si nevieš predstaviť, ako je to mne ľúto, že som o ňom vždy rozprával, vždy na neho v zlom myslel. Myslel som si, že je ako rodičia. Ale on bol..."

„Viac ako ty," dopovedala za neho.

„Áno," prikývol smutne. „A ani ho nemôžem požiadať o odpustenie."

„Regulus určite už vie, že poznáš pravdu," odvetila mu Kaitleyn. „A zase nemôžeš si to úplne vyčítať. On sa rozhodol k ním pridať, nemohol si tušiť, že to nakoniec dopadlo inak. Regulus nebol hlupák, mal to premyslené a život domáceho škriatka mu bol dôležitejší ako ten jeho. Znie ako dosť veľké hrdinstvo. Regulus bol ten správny Black."

„Ďakujem, láska," pobozkal ju na čelo.

„Máš pravdu," postavila sa z postele a vložila Teddyho do postieľky. Nahla sa k nemu a pobozkala ho na líčko. Sirius vzal Hope do náručia. „Mali by sme ísť domov. Andromeda si zaslúži svoj čas s Teddym a ja by som mala byť so Sophie a Harrym. Nielen tu."

Sirius prikývol a potom sa spoločne pobrali von z izbičky. Rozlúčili sa s Andromedou, ktorá im prízvukovala, že sa môžu hocikedy zastaviť. Premiestnili na Grimmauldové námestie číslo 12. Dom vyzeral o dosť viac upratane. Sophie a Harry sa do toho pustili a dokonca niekde našli aj staré Regulusové fotky, ktoré boli položené na stolíku v salóniku. Hope sa odišla hrať do svojej izbičky.

Harry a Sophe sedeli v kuchyni a pili čaj. Spoločnosť im robil aj Neville, čo Kaitleyn prekvapilo. Hlavne preto, lebo držal za ruku Sophie.

„Ahojte."

„Mama!" Sophie ihneď vytrhla svoju ruku z tej Nevillovej a pozrela sa na ňu, akoby ju ani nečakala.

„Takže," Kaitleyn si sadla oproti ním. „Viem, že som zase otrasná matka."

„Nie si," oponovala jej Sophie.

„Trocha áno, ale...," odmlčala sa. „Je to všetko veľmi čerstvé a nikto z vás našťastie nevie, aké to je prísť o priateľov. Znova."

„To je v poriadku, mami," riekla Sophie. „Vieme, čo pre teba Teddy znamená."

„Budem sa snažiť byť s vami všetkými rovnako," prisľúbila Kaitleyn. „Takže, vráťme sa k tomuto," ukázala na ňu a Nevilla. „Kedy ste mi to chceli povedať?"

„No," začala Sophie. „Je to čerstvé."

„Fakt Sophie ľúbim," usmial sa Neville.

„A ja som fakt rada," opätovala mu Kaitleyn úsmev. „Nemohla by som si vybrať lepšieho priateľa pre moju dcéru ako teba. Syna ľudí, ktorých som toľko obdivovala a toľko mala rada. Viem, že si rovnako dobrý a skvelý ako oni. Rovnako odvážni a lojálny."

„Ďakujem," prikývol Neville.

Kaitleyn sa otočila k Harrymu. „A čo ty a Ginny?"

„Ideme na to pomaly, veď vieš. Ginny na tom teraz tiež nie je najlepšie. Smrť Freda je veľmi ťažká nielen pre Weasleyovcov. V podstate vieme, aké to je prísť o priateľa," riekol jej Harry.

Prikývla, lebo mal pravdu. „Je mi to ľúto."

„Nejako sa s tým naučíme žiť," odvetil jej Harry. „O hodinu prídu Ron s Hermionou, ak to nevadí."

„Samozrejme, že nie," prikývla.

„Povedal ti ocko to o strýkovi Regulusovi?" spýtala sa Sophie.

„Áno, povedal mi to."

„Vyzeral, že ho to dosť vzalo," riekla Sophie. „Myslíš, že to už spracoval?"

„Spracoval," odvetila Kaitleyn. „Len mi to je ľúto, vieš. Odsúdil Regulusa už pred rokmi a tá pravda je teraz trocha smutná. Pretože už nemôže požiadať o odpustenie. Dôležité však je, že poznáme pravdu. Strýko Regulus sa nakoniec rozhodol správne a urobil správnu vec."

„Takže ho berieme na milosť, však?" usmiala sa Sophie.

„Určite," prikývla Kaitleyn. „Budem musieť znova odísť."

„Kam?"

„Je to dôležité, veľmi," povedala Kaitleyn zamyslene. „Merlin, je to neuveriteľne dôležité."

„Mami, si v poriadku?" spýtala sa jej Sophie.

„Nie, nie som," pokrútila hlavou, „ale možno môžem niečo dokázať. Niečo dôležité pre nás všetkých. Len musím ihneď ísť," vybehla z kuchyne. „Sirius!" skríkla a vybehla hore po schodoch do detskej izby Hope, kde sa Sirius s malou dcérkou hral.

„Stalo sa niečo, láska?"

„Idem k Mungovi," oznámila mu.

„Čože, prečo?"

„Musím vidieť Alice a Franka!" vyhŕkla zo seba a napravila Hope čelenku vo vláskoch a pohladila ju po líčku.

„Mám ísť s tebou?"

„Nie, to je v poriadku," usmiala sa na neho a podišla k nemu. „Myslím, že to raz bude v poriadku," nahla sa a letmo ho pobozkala na pery. „Myslím, že áno, raz to naozaj všetko, úplne všetko, bude zase v poriadku." 

Pozn. autorky:

Ahojte, veľmi sa ospravedlňujem, že tak dlho nebola nová kapitola, ale naozaj sa blížime ku koncu (už iba 5 kapitol + epilóg) a mne sa do neho akosi nechce, lebo sa skončia tri roky môjho života, v ktorých som naplno žila s touto poviedkou a neviem si predstaviť, že sa len tak skončí...

Ale, aby som Vám niečo málo prezradila, tak nás čakajú ešte tri kapitoly takto tesne po vojne a potom dve kapitoly s posunom a na záver epilóg, ale o tom potom :)

Ako sa Vám páčila táto kapitola?