„Spýtaj sa neba, azda ti odpovie,

niektoré veci sa dejú proti našej vôli,

ako mrakodrap, ktorý sa zrúti k zemi,

ruiny lásky, ktoré sú už minulosťou,

niekedy za chyby platíme draho.

Po takom veľkom množstve prachu,

príde pokoj!

Opýtaj sa neba,

a možno ti dá odpoveď.

Kričím, že táto láska nezomrie,

a poučíš sa z chyby, z ktorej chceš!"

(Laura Pausini – Pregúntale al cielo)

31. október 1980

Všetky tri bábätka rástli ako z vody. Kaitleyn najčastejšie trávila čas so Sophie v náručí a len tak ju kolísala, alebo jej spievala uspávanku. Snažila sa nemyslieť na to, že vonku sa dejú zlé veci. Vždy keď sa pozrela na Sophie, dúfala, že to všetko čoskoro skončí, aby mohli pokojne žiť.

Jej otec prišiel s návrhom, aby ich čo najlepšie ochránil a spomenul im kúzlo Fideliovo zaklínadlo. Išlo o ukrývacie zaklínadlo, ktoré by ich skrylo pred všetkými nástrahami zla. Dôležité pri ňom bolo vybrať si dôveryhodnú osobu, ktorá ako jediná pozná tajomstvo úkrytu. Sirius s tým samozrejme súhlasil a tak to raz vykonali a strážcom tajomstva ich domu sa stal práve Albus Dumbledore.

To isté navrhol aj Potterovcom a Longbottomovcom. Tí sa však doteraz ešte nerozhodli, ktorú osobu by určili ako strážcu tajomstva. James Potter trval na Siriusovi a to sa nepáčilo nielen Kaitleyn, ale ani Lily. Predsa len to bolo veľmi nebezpečné. Preto sa ešte stále rozhodovali.

Remus sa musel pár mesiacov skrývať, lebo Ministerstvo mágie išlo tvrdo po vlkolakoch, keď spôsobili ťažký incident v Škótskych lesoch. Snažili sa chytiť hlavne hlavného vodcu Fenrira Greybacka a nezaujímalo ich, keď bo niekto nevinný. Preto Remus na pár mesiacov niekam zmizol a raz za čas dal o sebe vedieť.

Pre všetkých to bolo naozaj ťažké obdobie.

Kaitleyn sa každý deň bála o Siriusa, pretože sa až priveľmi venoval Fénixovmu Rádu spoločne s Jamesom. Frank dokonca bol aj ako auror pri viacerých útokov smrťožrútov, patril medzi špičkových aurorov, ale Alice bola z toho často smutná a naozaj sa bála o jeho život. Moody však Frankovi veľmi veril, niekedy ho aj sám cvičil, zdal sa mu ako veľmi schopný a šikovný. Rovnako ako Fabián a Gideon Prewettovci, ktorí boli v dueloch perfektní.

„Miláčik," Sirius sa vrátil domov večer, keď už bola Sophie najedená aj okúpaná a pokojne ležala v postieľke, ale nechcela zaspať. „Chýbal ti ocko? Lebo ty si mu chýbala celý deň naozaj veľmi."

„Určite si jej chýbal," Kaitleyn bola rada, že je doma, že ani nemala chuť mu vynadať, že bol tak dlho preč.

„A tebe som chýbal?" spýtal sa jej, keď ju vzal do svojho náručia a pozrel sa jej do očí.

„Chýbaš mi aj vtedy, keď si preč len päť minúť," povedala mu úprimne.

„Aj ty mne, Kaily," usmial sa a pobozkal ju krátko na pery.

„Už sa James a Lily rozhodli ako s tým kúzlom?"

„Zvažujú možnosti. James stále trvá na mne a ja by som to urobil veľmi rád, ale..."

„Máš rodinu a nesmieš byť ešte vo väčšom nebezpečenstvo ako už teraz si," dopovedala za neho rýchlo.

„James to chápe," odvetil jej Sirius.

„Viem, že áno. Ale určite sa niekto nájde."

„Navrhol sa aj tvoj otec," riekol jej.

„A James si to stále potrebuje premyslieť?"

„Ide o jeho rodinu, Kaily, nie je to jednoduché," povedal jej Sirius. „Netráp si tým svoju peknú hlávku."

„Akoby som nemohla?" spýtala sa ho smutne. „Sú to najlepší priatelia a Harry je náš krstný syn. Musím sa preto trápiť."

„Poď sem," objal ju Sirius. Aj on sa trápil, len to nedával najavo tak ako ona. Obaja sa pozreli na Sophie, ktorá medzi časom zavrela očká. Kaitleyn ju prikryla perinkou a pobozkala na čelo.

„Je nádherná," šepol jej Sirius do ucha. „Je taká krásna."

„Je najkrajšia na svete," prikývla a usmiala sa na neho.

***

5. januára 1981

Vianoce ubehli ako voda. Kaitleyn bola rada, že na Vianoce videla znova všetkých svojich priateľov. Dokonca sa zastavila aj jej mama, ale potom znova odišla na Rokfort. Objavil sa aj Remus a naozaj boli všetci šťastní, že ho znova vidia. Ministerstvo mágie trocha polavilo v lapaní vlkolakov, tak sa mohol vrátiť k ním aspoň na Vianoce.

Sirius sa tešil z toho, že to boli prvé Vianoce Sophie, Harryho a Nevilla a preto urobil poriadnu výzdobu, aj keď malé detičky to sotva vnímali. Nuž nikto mu nekazil jeho radosť a naozaj to boli krásne Vianoce plné snehu, priateľstva a lásky.

A Nový rok bol podobný. Všetci si želali iba toľko, aby sa svet zase vrátil do normálu, aby bolo zlo potrestané a oni by mohli v pokoji vychovávať svoje deti a byť so svojimi rodinami. Nikto z nich by sa nemusel skrývať. Všetci by mohli byť šťastní.

Lenže nádej nevydržala dlho.

„Práve som dostal dosť zlú správu," Sirius našiel Kaitleyn v spálni. Práve uspala Sophie a tak ju potiahol za ruku von z izby, aby Sophie neprebudila hneď, ako jej povie, čo sa stalo.

„Čo sa stalo?" spýtala sa ho Kaitleyn, ktorá si ihneď všimla jeho znepokojený výraz tváre. Priam smutný, nešťastný. „Niekto zomrel?"

„Áno," prikývol Sirius.

„Kto zomrel?" spýtala sa ho a po tvári jej tiekli slzy, aj keď nevedela ešte o koho ide. Sirius bol smutný tiež, preto vedela, že pôjde o niekoho, koho mala určite rada.

„Bolo treba päť smrťožrútov, aby ich dostali," riekol Sirius smutne. „A určite pritom bol Dolohov. Ušiel. Ale ostatní štyria sú tiež mŕtvi."

„Kto zomrel, Sirius?" spýtala sa ho. Nechcela počúvať o tom, koľko smrťožrútov zomrelo, a či Dolohov utiekol, chcela vedieť, koho pripravili o život, hoci sa veľmi bála odpovede.

„Fabián a Gideon Prewettovci sú mŕtvi. Najlepší aurori," zafňukal Sirius.

„Nie," Kaitleyn pokrútila hlavou. „Oni, nie!"

„Je to hrozné, Kaily," objal ju Sirius. „Toľko sme sa od nich s Jamesom naučili. A viem, že si mala Fabiána vždy veľmi rada, už keď nás učil. A Moody bude určite tiež hrozne na dne..."

Kaitleyn nič nepovedala, iba plakala a objímala Siriusa. Ak proti smrťožrútom prehrali aj takí duelanti ako boli dvojčatá Prewettové, zamýšľala sa nad tým, akú šancu potom majú oni ostatní. Pomyslela aj na ich sestru Molly a jej rodinu, ktorá musela byť teraz určite na dne. Rozhodla sa, že jej napíše list, kde vyjadrí svoju úprimnú sústrasť a ponúkne svoju pomoc. Bolo jej naozaj veľmi smutno, veľmi.

***

V hlavnom stave Fénixovho Rádu to vyzeralo veľmi smutne. Najhoršie na tom bol asi Divooký Moody, ktorý vyzeral, akoby tej správe neveril. Stále hľadel na dvere a dúfal, že sa jeho zverenci objavia živí a zdraví.

„Ahoj, krstný," Kaitleyn si k nemu prisadla a očkom hodila po Siriusovi so Sophie v náručí, ako sa zhovára s Emmeline Vanceovou, veľmi dobrou priateľkou Prewettovcov, ktorá kedysi s nimi navštevovala Rokfort.

„Kvetinka," zadíval sa na ňu a potom znova zosmutnel.

„Mrzí ma to," riekla mu. „Viem, že si ich mal veľmi rád. Nedávno si stratil Dorcas a teraz ešte aj ich dvoch."

„Stále mám teba," smutne sa na ňu usmial. „A chuť zavrieť do Azkabanu Dolohova a zbaviť sa Voldemorta."

Kaitleyn sa mykla, lebo jej krstný otec hovoril skutočne nahnevane. Bolo jej to veľmi ľúto. „Mňa budeš mať navždy, dobre," nahla sa k nemu a oprela si hlavu o jeho rameno. „Sľubujem."

„Ďakujem, kvetinka," odvetil jej a potiahol nosom.

„Ako sa darí Molly, vieš?"

„Je z toho na dne," odvetil jej. „Bol som tam hneď ako sa to stalo. Oznámiť jej to. Zrútila sa z toho, ale tiež som od toho nebol ďaleko. Artur sa o ňu postará. Fabián a Gideon boli úžasní, Dolohov ich určite dostal čiernou mágiou, alebo bojoval nefér, to by sa na neho podobalo. Hrozný chlap. Keby som mohol, zabil by som ho."

„Ale to by nám Fabiána a Gideona nevrátili," odvetila mu.

„Máš pravdu, kvetinka, dostanem ho minimálne do Azkabanu," povedal jej.

„Áno, mal by za to zaplatiť," zafňukala smutne.

Moody to zobral naozaj vážne. O pár dní sa mu podarilo dostať Antonina Dolohova a poslať ho do Azkabanu.

***

2. máj 1998

„Nechcem, aby sa niekto pokúšal pomôcť mi," zvolal Harry a v úplnom tichu sa jeho hlas ozýval ako signál trúbky. „Musí to byť takto. Musím to byť ja!"

Voldemort zasyčal. „Potter to tak nemyslí," posmieval sa a vyvaľoval červené oči. „Takto on nepracuje, však? Koho dnes použiješ ako štít, Potter?"

„Nikoho," odvetil Harry jednoducho. „Nijaký horcrux už nie je. Si iba ty a ja. Ani jeden nemôže žiť, kým je ten druhý nažive, a jeden z nás odíde navždy..."

Kaitleyn po tvári tiekli slzy. Sirius držal Sophie, ktorá tiež veľmi plakala a celá sa triasla.

„Jeden z nás?" uškieral sa Voldemort, celé telo mal napäté a upieral na neho svoje červené oči ako had, ktorý sa chystá zaútočiť. „Myslíš si, že to budeš ty, chlapec, ktorý prežil náhodou a preto, lebo Dumbledore ťahal povrázky?"

„Takže to bola náhoda, keď moja mama obetovala život, aby ma zachránila?" spýtal sa Harry.

Kaitleyn ešte viac vyhŕkli slzy. Lily, jej najlepšia priateľka Lily. Hľadela na jej syna, ktorý bol taký odvážny a rozprával sa s Voldemortom, akoby sa ho vôbec nebál. Obdivovala toho chlapca a zároveň o neho mala príšerný strach. Nepáčilo sa jej, že chce bojovať s Voldemortom úplne sám. Voldemort poznal mágiu, o ktorej sa nikomu z nich ani len nesnívalo a preto to podľa nej nebol vôbec dobrý nápad.

Harry i Voldemort sa posúvali bokom v dokonalom kruhu, udržiavajúc si rovnakú vzdialenosť. „Bola to náhoda, keď som sa rozhodol bojovať proti tebe na cintoríne? Náhoda, že som sa dnes v noci nebránil, no aj tak som prežil a znova sa vrátil do boja?" pokračoval otázkami Harry.

„Náhody!" kričal Voldemort, no stále neútočil a dav divákov zmeravel ako skamenený a z tých stoviek ľudí v sieni akoby okrem nich dvoch nikto nedýchal. „Náhoda a príležitosť a skutočnosť, že si sa krčil a fňukal za chrbtami mocnejších čarodejníkov a dovolil mi ich zabiť namiesto teba!"

„Dnes už nikoho zabíjať nebudeš," vravel Harry a ďalej krúžili a hľadeli si do očí – zelené do červených. „Už nikdy nikoho nezabiješ. Nechápeš to? Ja som bol pripravený zomrieť, aby som ti zabránil ubližovať týmto ľuďom..."

„Ale nezomrel si!"

„Chcel som, a to rozhodlo. Urobil som, čo urobila moja mama. Oni sú pred tebou chránení. Nevšimol si si, že žiadne zaklínadlo, ktoré na nich uvrhneš, sa neudrží? Nemôžeš ich mučiť. Nemôžeš sa ich dotknúť. Neučíš sa so svojich chýb, Riddle, však nie?"

„Opovažuješ sa..."

„Áno, opovažujem," povedal Harry. „Viem veci, ktoré ty nevieš, Tom Riddle. Viem veľa dôležitých vecí, ktoré ty nevieš. Cheš si niektoré vypočuť, kým urobíš ďalšiu veľkú chybu?"

Voldemort mlčal a zakrádal sa v kruhu a Harry vyzeral, akoby bol presvedčený, že ho na čas zaujal a drží ho v šachu, pokiaľ existuje hoci len nepatrná možnosť, že Harry by naozaj mohol vedieť jeho tajomstvá.

Kaitleyn mala pocit, že nedýcha. Harry chcel pre nich zomrieť. Chcel sa obetovať rovnako ako Lily. Ale nezomrel. Netušila prečo, ale bola vďačná Lily, že to nedopustila. Bola si istá, že ho ochránila jeho mama z neba. Až teraz si uvedomila, že Voldemorta už nič nechráni. Keď jej Sirius rýchlo povedal pred bojom o horcruxoch, nemohla niečomu tak hroznému ani uveriť, ale Harry predsa len pred chvíľkou spomenul, že už žiaden neexistuje.

A konečne si to uvedomila. Nezomrel Harry. Zomrela tá časť Voldemortovej duše, ktorú do neho umiestil v tú noc, čo ho chcel zabiť. A určite tento horcrux vytvoriť nechcel. Otočilo sa to proti nemu.

To bolo to, po čom deti celý rok pátrali a prečo ušli preč. Museli hľadať kúsky Voldemortovej duše. Znova ju striaslo, keď sa ozval Voldemort opäť. „Je to zase láska? Dumbledorovo obľúbené riešenie? Láska, ktorá podľa jeho slov porazila smrť, hoci láska mu nezabránila, aby spadol z veže a dolámal sa ako stará figúrka? Láska, ktorá mi nezabránila, aby som zašliapol tvoju humusácku matku ako cvrčka, Potter. Zdá sa, že nikto ťa nemiluje až tak, aby vybehol a vzal na seba moju kliatbu. Tak čo ti zabráni zomrieť teraz, keď zaútočím?"

„Iba jediná vec," povedal Harry.

„Ak to nie je láska, čo ťa zachráni tentoraz," hovoril Voldemort, „musíš veriť, že ovládať mágiu, ktorú ja neovládam, alebo máš zbraň mocnejšiu, ako je moja."

„Myslím, že oboje," odvetil Harry a v tvári Voldemorta sa mihol šok, hoci sa ihneď zase stratil.

Voldemort sa rozosmial a ten zvuk bol desivejší ako jeho výkriky, bez humoru a šialený a ozýval sa v tichej sieni. „Ty si myslíš, že ovládaš mágiu lepšie ako ja? Ako ja – lord Voldemort, ktorý ovláda mágiu, o ktorej Dumbledore nikdy ani nesníval?"

„Ó, on o nej sníval," opravil ho Harry. „Ale vedel viac ako ty, vedel dosť, aby nerobil to, čo si urobil ty!"

„Chceš povedať, že on bol slabý!"

„Nie on bol múdrejší ako ty! Lepší čarodejník, lepší človek!"

„Ja som zapríčinil smrť Albusa Dumbledora!"

„To si myslíš ty, ale mýliš sa..."

Kaitleyn si zotrela nové slzy, ktoré jej tiekli po lícach. Smrť otca ju stále bolela. Mal tu byť s nimi, mal im pomôcť, mal teraz prísť a zachrániť ich. Počúvala každé Harryho slovo a netušila, prečo si chlapec myslíš, že Voldemort nemohol za smrť svojho otca. Ona z nej vinila hlavne jeho a samozrejme aj Snapa, aj keď ako sa ukázalo bol na ich strane. Prestávalo jej to dávať zmysel a Voldemort vykrikoval, že je Dumbledore predsa mŕtvy.

„Áno, Dumbledore je mŕtvy," pokojne odvetil Harry, „no ty si ho nezabil, on sám si vybral spôsob smrti. Vybral si ho už mesiace predtým, ako zomrel a zariadil celú tú záležitosť s mužom, ktorého si považoval za svojho sluhu. Severus Snape nebol tvoj. Snape bol Dumbledorov od chvíle, keď si začal prenasledovať moju matku. A nikdy si si to neuvedomil, pretože ty nechápeš jednu vec. Nikdy si nevidel Snapa vyčarovať Patronusa, však Riddle?"

Voldemort neodpovedal. Za to Kaitleyn si dobre uvedomila, kam Harry svojimi slovami mieril, ale naozaj si nemyslela, že by Severus mohol naďalej milovať Lily, aj po toľkom čase. Kedysi áno, to predsa dobre vedela, ale teraz?

„Snapov Patronus bola laň," pokračoval Harry. „Taká istá laň, ako Patronus mojej matky, pretože on ju miloval skoro celý svoj život už od detstva. Mal si to vedieť, žiadal ťa predsa, aby si ušetril jej život."

„Túžil po nej, to bolo všetko," zaškeril sa Voldemort. „No keď zomrela, súhlasil s tým, že sú aj iné ženy, s čistejšou krvou, vhodnejšie pre neho."

„Pravdaže ti to povedal, lebo bol Dumbledorovým špiónom od tej chvíle, keď si ju ohrozil. Odvtedy pracoval proti tebe! Dumbledore už zomieral, keď to Snape ukončil!"

Kaitleyn videla, ako Sirius napäto zviera svoj prútik, zatiaľ čo sa Voldemort naďalej hádal s Harrym Potterom o tom, či bol Snape jeho špión, alebo špión jej otca.

„Dumbledore mi chcel zabrániť, aby som sa dostal k bazovému prútiku. Chcel, aby sa skutočným vlastníkom stal Snape. Ale ja som ťa predbeho, chlapček – zobral som si prútik, prv ako si sa k nemu dostal ty, pochopil som pravdu skôr ako ty. Pred troma hodinami som zabil Severusa Snapa a bazový prútik, smrteľná palička, prútik osudu, je skutočne môj. Dumbledorov posledný plán zlyhal, Harry Potter."

Naozaj netušila, ako sa dostanú z tejto šlamastiky. Bola to pravda. Snape bol mŕtvy a preto bazový prútik patril tomu, kto ho zabil. Akú šancu budú mať proti bazovému prútiku?

„Áno, zlyhal," pripustil Harry. „Máš pravdu. No prv než sa ma pokúsiš zabiť, radím ti, aby si porozmýšľal o tom, čo si urobil. Porozmýšľaj a poksú sa nájsť v sebe nejaké výčitky Riddle..."

„Čo to má byť?" Jeho zrenice sa stiahli do štrbín a pokožka okolo očí mu zbledla.

„Je to tvoja posledná šanca," hovoril Harry. „Nič iné ti nezostalo. Videl som, čím sa inak staneš. Buď chlap, pokús sa v sebe nájsť nejaké výčitky."

Voldemortová ruka s bazovým prútikom sa zatriasla, za to Harry držal prútik veľmi zľahka. „Ten prútik ti stále nefunguje poriadne, pretože si zavraždil nesprávnu osobu. Severus Snape nikdy nebol skutočným pánom bazového prútika. On nikdy neporazil Dumbledora."

„Zabil..."

„Nepočúvaš ma? Snape nikdy neporazil Dumbledora! Dumbledorovú smrť oni dvaja naplánovali spoločne. Dumbledore chcel zomrieť neporazený, ako skutočne posledný majiteľ bazového prútika! Keby všetko bolo dopadlo podľa plánu, moc prútika by zomrela s ním, pretože ho nikdy nikto od neho nezískal!"

„Ale v tomto prípade, Potter, Dumbledore akoby mi ten prútik daroval!" Voldemortov hlas sa triasol od škodoradosti. „Ukradol som prútik z hrobu posledného pána. Zobral som ho proti želaniu posledného pána. Jeho moc je moja!"

„Stále to nechápeš, Riddle? Ten prútik nestačí vlastniť! Tým, že ho držíš a používaš sa nestáva skutočne tvojím. Nepočúval si Ollivandera? Prútik si vyberá čarodejníka..." Harry sa nadýchol a dodal. „Bazový prútik uznal nového majiteľa pred Dumbledorovou smrťou, a ten sa ho ani nedotkol. Nový pán vyrazil jemu prútik z ruky proti jeho vôli a nikdy si neuvedomil, čo vlastne urobil, ani to, že najnebezpečnejší prútik na svete bol od tej chvíle verný jemu..."

Voldemortová hruď sa rýchlo dvíhala a klesala. Harry však opäť pokračoval. „Skutočným pánom bazového prútika bol Draco Malfoy."

Nielen na Voldemortovej tvári sa objavil šok. „A čo na tom záleží?" zasyčal. „Ty už nemáš fénixov prútik a keď ťa zabijem, tak sa postarám o Draca Malfoya."

„Na to je už prineskoro," odvetil mu Harry. „Prepásol si svoju šancu. Ja som to urobil prvý. Premohol som Draca už pred niekoľkými týždňami. Zobral som mu prútik," a mávol prútikom vo svojich rukách. „Takže tým sa to všetko končí alebo nie? Vie prútik v tvojej ruke, že jeho posledný pán bol porazený? Lebo ak vie... ja som skutočným pánom bázového prútika!"

Kaitleyn si bola istá, že nie je jediná, ktorá vyvalila oči. Obdivovala Harryho, že na niečo také prišiel a skutočne dúfala, že to je pravda a že vernosť prútika tak naozaj funguje. Mykla sa a pozrela sa na oblohu, kde vybuchla červenozlatá žiara a za najbližším oknom sa zjavil okraj oslepujúceho slnka. Svetlo dopadlo na tváre bojovníkov. Namierili na seba prútiky a zvolali.

„Avada Kedavra!"

„Expelliarmus!"

Treskot, ako výstrel z kanóna a zlaté plamene, ktoré vyšľahli v strede kruhu, čo vyšliapali, označili miesto, kde sa zaklínadla zrazili. Bazový prútik letel vysoko, černel sa na pozadí slnečného svetla, krútil sa pod očareným stropom ako hlava hada a letel až k pánovi, ktorého nezabije a ktorý sa skutočne stal jeho skutočným vlastníkom. Harry so skúsenosťou šikovného stíhača zachytil prútik voľnou rukou, zatiaľ čo Voldemort odletel dozadu s roztiahnutými rukami a tenké zrenice oči sa prevrátili stĺpikom.

Tom Riddle dopadol na dlážku, jeho telo bolo ochabnuté a scvrknuté. Biele ruky prázdne a hadia tvár tupá a nevedomá. Voldemort bol mŕtvy, zabilo ho jeho vlastné odrazené zaklínadlo a Harry stál s dvoma prútikmi v ruke a hľadel na pozemskú schránku svojho nepriateľa.

Skončilo sa to.

Kaitleyn padla Siriusovi do náručia.

Pozn. autorky:

* Rozhovor, ktorý viedol Harry s Voldemortom je prevzatý z knihy Harry Potter a Dary smrti (kapitola Chybička v pláne), je upravený, aby pasoval do môjho príbehu, preto jednotlivé vety nie sú uvedené ako citácie, aj keď väčšinou sú skoro presne tak, ako boli aj naozaj v knihe.

Naozaj sa blížime ku koncu poviedky. Vojna je už za nami, ale čo tie ruiny, ktoré zostali?