„Teraz, keď sa na teba pozerám, dievčatko,

už mi chýbaš,

nevieš si predstaviť moje rany,

ak budeš jedného dňa ďaleko.

A kiežby naše oči svietili zajtra,

a tvoj hlas ma stále žiada o výkriky lásky,

o výkriky nádeje."

(Alex Ubango – A gritos de esperanza)

1. júna 1980

Kaitleyn mala pár dní pred pôrodom, keď bola značne nervózna zo všetkého, čo sa okolo nej dialo a z čoho ju samozrejme vynechávali, aby sa nerozrušovala a neporodila svoje prvé dieťatko predčasne. A to isté sa týkalo aj Alice a Lily a pritom obe boli v ďaleko väčšom nebezpečenstve, ako ona.

Preto ich pozvala k sebe. Ale obe jej pozvanie odmietli s tým, že sa to teraz nehodí a to ju naozaj nahnevalo, lebo z toho vinila Jamesa a Franka. „Zabijem ich!" hromžila okolo seba.

„Môžeš sa upokojiť, láska?" navrhol jej Sirius.

„Nie, lebo ty s nimi ťaháš za jedno lano. Malo to byť iba priateľské stretnutie," riekla Kaitleyn nahnevane, „a oni dvaja ich nepustia ani na krok, len preto, lebo si myslia, že tá veštba mohla hovoriť o jednom z ich detí a pritom to vôbec nemusí byť pravda."

„Zrejme to bude pravda," povedal jej Sirius.

„Blbosť," hašterila sa s ním. „Vieš koľko detí sa narodí v na prelome júla s augustom?"

„Čarodejníckych tak veľmi ani nie," povedal jej úprimne. „Ľudia majú strach z vojny, majú strach z toho, aby si zakladali rodinu, takže v skutočnosti ich tak veľa nebude."

„Si proti mne!" hnevala sa.

„Nie som, Kaily," povedal a pristúpil k nej bližšie a to bol naozaj výkon, lebo sa jej trocha bál. „Len sa ti snažím vysvetliť, ako sa veci majú. A bezpečie tvojich priateliek a tvoje je u nás všetkých na prvom mieste. Lebo nechránime len vás tri, ale aj," priložil si ruku na jej bruško. „Pochop to, láska."

„Fajn," prikývla, ale zamračila sa. „Ostaneš dnes doma?" spýtala sa ho.

„Ak nedostanem nejakú nutnú správu od Rádu," odvetil jej.

„Sprostý Rád," hromžila, keď sa pobrala do kuchyne, lebo dostala chuť na nejakú zmrzlinu, ktorú mala chladničke. Sirius dúfal, že už čoskoro príde na svet ich dieťa, lebo jeho manželka bola posledné týždne skutočne neznesiteľná. Na všetko sa urážala, všetko jej prekážalo a on čakal, kedy jej začne prekážať aj on sám.

To sa ale nestalo. V noci sa k nemu túlila najviac ako sa jej len dalo a stále ho žiadala, aby bol s ňou a to celých dvadsaťštyri hodín. Nechcela si to priznať, ale mal strach. Bála sa toho, čo ich čaká.

Vojna sa už začala. Bola hrozná a Fénixov Rád stála už niekoľko členov ako napríklad Marlene McKinnovú, ktorú si obaja matne pamätali z Rokfortu, lebo bola o ročníky vyššie. Celú jej rodinu zavraždili na jeho príkaz. Kaitleyn mala Marlene rada, lebo jej prišla veľmi milá a sympatická.

A o niekoľko týždňov neskôr našli telo Benjyho Fenwicka, ďalšieho skvelého aurora, ktorého telo našli na márne kúsky. Sirius a James boli pritom a bol to naozaj nechutný pohľad. A veľmi smutné pre celý Rád, lebo Fenwick bol jedným z najschopnejších ľudí od nich, ak nerátali Fabiána a Gideona Prewettevcov a Divookého Moodyho, ktorí dokázali kúzliť a bojovať tak, ako sa často nevidelo.

Najhoršia zo všetkých smrtí, ktoré sa posledné dni stali, bola smrť Dorcas Meadowesovej. Moodyho nemanželskej dcéry. Voldemort ju zabil osobne pri jednom útoku na Rokville. Bolo to také strašne, že Sirius sa triasol, keď si na to pomyslel a to pritom útoku ani nebol. Kailtleyn to niesla veľmi zle, lebo krstného otca Moodyho mala veľmi rada a keď trpel on, trpela aj ona. Okrem toho Dorcas si obľúbila skoro tak ako Marlene. Brala ich ako ďalšie priateľky, Dorcas možno tak ako sesternicu.

Ak sa mal Sirius priznať, aj on sa bál a úplne chápal postoj svojej manželky. Vošiel do kuchyne. Bola opretá o kuchynskú linku a zo škatule vyjedala zmrzlinu.

„Lepšie?" spýtal sa jej.

„Trocha," prikývla.

„Pokúsim sa ostať doma celú noc," usmial sa na ňu a podišiel k nej. Nahol sa a pobozkal ju letmo na pery od zmrzliny.

„Ďakujem, Tichošľap," prikývla a oprela sa o neho. „Prepáč, že som zlá."

„Nie si zlá."

„Ale áno, som," pousmiala sa. „Lily a Alice mi chýbajú, vieš..."

„Určite ich skoro uvidíš," prisľúbil jej.

***

„Čo stalo?" Kaitleyn sa strhla zo spánku, keď Sirius prudko vstal z postele a hľadal svoj prútik na nočnom stolíku.

„Ide sem James s Lily," oznámil jej.

„Čo sa stalo?" spýtal sa ho znova.

Sirius sa na ňu smutne pozrel. „Zabili rodičov Lily."

„Čože?" zhíkla. „Nie, nie, to nemôže byť pravda. Rodičia Lily sú tak skvelí ľudia a sú to predsa muklovia to, to znamená..."

„Že idú po nich," doplnil ju Sirius. „Si unavená?"

„Nie, som úplne hore," povedala a pozviechala sa horko-ťažko z postele, aby bola oporou priateľke, ktorá dorazila o pár minút.

James ju musel podopierať, lebo sa úplne triasla. Kaitleyn ju okamžite objala a odviedla sadnúť si na sedačku. Ani na chvíľku sa od nej nepohla. „Je mi to ľúto, Lily."

„Boli sme v divadle," riekla Lily. „Chcela som jeden pekný večer po mesiacoch. A oni to využili, aj keď si zrejme mysleli, že sme vo vnútri aj my s Jamesom. Môj dom úplne zhorel a moji rodičia v ňom. Vracali sme sa, keď tam už boli hasiči. Urobili z toho únik plynu, ale ja viem, viem..."

„My vieme, Lily," prikývol smutne Sirius. „Veľmi nás to mrzí."

„Je to moja vina. Išli po nich len kvôli mne, len kvôli mne," zúfalo plakala.

„To nie je pravda, Lily," prisadol si k nej aj James. „Nie je to pravda, miláčik. Ty nie si vinná za smrť svojich rodičov."

„Som už unavená a zničená z tejto vojny," plakala a objala pritom Kaitleyn. „Chcem, aby to skončilo, chcem už mať pokoj. A ešte tá hlúpa veštba, prečo môj syn, prečo?"

Nikto jej nevedel odpovedať. Kaitleyn ju silno objímala a celú noc tam sedeli, pričom počúvali ako Lily zúfalo plače. Nikto nevedel ako ju upokojiť a vlastne to všetci pokladali za zbytočné. V takejto situácii nebolo možné ju upokojiť.

***

5. júna 1980

Lily a James sa nasťahovali do prázdneho domu v Godrickovej užľabine, ktorý bol dosť blízko k domu Kaitleyn a Siriusa. Lily bola na tom veľmi zle a to hlavne preto, lebo ju vyhľadala aj jej staršia sestra Petunia, aby ju mohla poriadne zvoziť a vynadať jej, že rodičia zomreli iba preto, lebo je čarodejnica. Lily sa nemohla poriadne brániť, lebo si myslela, že to vlastne je celé pravda, aj keď jej to všetci vyhovárali.

Okolo ich domu postavili hliadky aurorov, ktorí na nich dozerali vo dne v noci, aj keď sa Kaitleyn dozvedela, že jej otec im odporučil jedno kúzlo, aby sa mohli dostatočne skryť. James i Lily nad tým uvažovali.

„Je to hrozné," sadla si Kaitleyn so zmrzlinou v ruke k Siriusovi na sedačku. „Chuderka Lily. A ich malý drobček nebude poznať ani jej rodičov, nebude mať žiadnych starých rodičov, lebo aj tí Jamesoví zomreli. Je to hrozné. A keďže James nemá ani súrodencov, tak jedinú inú rodinu, ktorú bude mať je Lilyná desná sestra."

„Má nás, my sme ich rodina," usmial sa na ňu Sirius.

„Áno, rovnako ako náš drobček, lebo ani ja nemám súrodencov a Regulus..." nedokázala to ani vysloviť.

„Je mŕtvy," dokončil za ňu Sirius.

„Ach."

„James je ako môj brat," usmial sa na ňu jej manžel.

„Ozval sa ti posledné dni vôbec Remus?" spýtala sa ho.

„Málo," odvetil jej.

„Ach, jaj," zamračila sa smutne. Keď dlhšie nemala o priateľoch správy, desilo ju to. Hlavne pokiaľ išlo o tých najbližších priateľov. Oprela si hlavu o Siriusové rameno a po chvíľke zaspala. Posledné dni sa budila v noci na zlé sny a teraz spala niekoľko hodín. Sirius ju opatrne uložil a prikryl dekou.

A dúfal, že sa im Remus čoskoro ozve, pretože aj on si začínal robiť starosti.

***

10. jún 1980

Kaitleyn ležala v nemocničnej posteli a na rukách mala svoju dcérku Sophie Arianu. Hľadel na ňu, lebo sa nemohla vynadívať na to, aká je krásna. Drobnučká a bezbranná a ona ju milovala tak veľmi, že to nevedela opísať slovami. A Sirius sedel pri nej a robil presne to isté. Sledoval svoju malú dcérku, svoj poklad a usmieval sa tak veľmi, že ho Kaitleyn takého ešte nikdy v živote nevidela. Dojímalo ju to a bola skutočné šťastná. Zrazu boli všetky negatívne myšlienky preč.

Dcérka sa jej pomrvila v náručí a ona sa pozrela na Siriusa. „Je krásna, však?"

„Je nádherná, Kaily," nahol sa k nej a pobozkal ju na pery. „Je dokonalá ako ty."

„Zdá sa mi veľmi maličká," riekla.

„Bábätka bývajú maličké," odvetil jej.

„Áno, to veru," prikývla a usmiala sa na neho a potom znova na Sophie. „Sophie, maminka sľubuje, že budeš to najšťastnejšie dievčatko na svete. Vždy a stále."

„To isté ti sľubuje aj tvoj tatinko," žmurkol Sirius na svoju manželku i na dcérku.

Potom sa dvere na nemocničnej izbe otvorili a prišli všetci, ktorí chceli vidieť maličkú Sophie. Nechýbali James s Lily, Alice s Frankom a po dlhej dobe aj Remus s Petrom. A samozrejme prišla aj Minerva McGonagallová.

„Ahoj, zlatko," usmiala sa na Kaitleyn. „Ako sa cítiš?"

„Som unavená, ale som šťastná, aha, toto je Sophie Ariana, naša dcérka," usmiala sa a opatrne jej podala svoje dieťatko.

Minerva si od nej vzala vnučku a usmiala sa na ňu. „Vyzerá ako ty," opätovala dcére úsmev.

„Má oči ako Sirius, ale poriadne ich nechce otvoriť," zasmiala sa Kaitleyn. „Vážne ich má úplne ako on, úplne."

„Určite áno," prikývla Minerva. „Je vážne nádherná, veľmi vám obom gratulujem," pozrela sa aj na Siriusa. „Teším sa s vami. Moja prvá vnučka," usmiala sa na Sophie, „som zvedavá, koľko ich ešte budem mať. Koľko vnúčat."

„Určite veľa," žmurkol na ňu Sirius a všetci sa zasmiali.

„No po pravde neviem, či chcem ešte rodiť, dosť to bolelo," posťažovala sa Kaitleyn.

„Ale stálo to za to, však?" spýtala sa Alice.

„To stálo," prikývla Kaitleyn a vzala si od mamy Sophie. Nechcela sa od nej vzdialiť ani na minútku.

***

30. júl 1980

Sophie mala niečo vyše mesiaca a svojim rodičom robila iba radosť. Po nociach ani veľmi neplakala, niekedy spala aj tri hodiny bez toho, aby sa zobudila. Ale malá nezbednica cez deň spinkať nechcela. Kaitleyn bola značne unavená, nuž napriek všetkému veľmi šťastná zo Sophie, ale i zo Siriusa, ktorý malú nezbednicu rozmaznával od začiatku. Sirius jej neustále pomáhal so Sophie a niekedy sa o ňu staral aj celé hodiny, len aby mohla Kaitleyn trocha spať.

„To je Franková sova," uvedomila si, keď k ním cez otvorené okno vletela pekná tmavá sova a Sirius vstal, aby od nej vzal list, ktorý dostali. „Čo píše?" pýtala sa ho ihneď Kaitleyn.

Sirius otvoril obálku a vybral z nej listy.

„Som otec!" prečítal Sirius jediné dve vety, ktoré tam boli.

„To je všetko?" Kaitleyn trocha nemotorne vstala zo sedačky, že skoro spadla na zem a vytrhla Siriusovi list z ruky. Skúmala ho, ale naozaj tam nebolo napísané nič viac. „Ten Frank je teda inteligent. Čo takto nám napísať, či to je chlapec, alebo dievčatko, ako sa volá a tak?"

„Ja som im neposlal nič viac," pripustil Sirius.

„Chlapi," zanadávala Kaitleyn. Vytiahla čistý pergamen a svoje brko a napísala Frankovi odpoveď, že gratuluje, ale uvítala by viac informácií.

O hodinu im prišla odpoveď a Sirius nahlas čítal.

„Prepáč, Kaily,

je to chlapec, volá sa Neville a vyzerá ako Alice. Obaja sú v poriadku. Budeme radi, ak za nami prídete, ale dnes v noci je už neskoro. Zajtra sa na vás tešíme.

S láskou Frank, Alice a Neville."

„Takže chlapček a Neville," usmiala sa Kaitleyn a vzala z postieľky Sophie, ktorá síce neplakala, ale mala svoj čas na mliečko. „Narodil sa ti kamarát, srdiečko. Určite budete skvelí priatelia, som si istá. A možno sa už čoskoro narodí aj tvoj druhý kamarát. Určite to bude čoskoro."

***

31. júl 1980

Čoskoro prišlo skôr ako si Kaitleyn myslela. Hneď na druhý deň ju zobudil Sirius, že musia ísť do nemocnice.

„Ale áno, áno," uisťovala ho Kaitleyn, „Alice nás tam isto nechce o ôsmej ráno."

„Ty to nechápeš, nejde len o Alice," vravel jej Sirius nadšene.

„Čože?"

„James mi písal, že už idú rodiť," povedal jej rýchlo. „Náš krstný syn," usmial sa na ňu a pomáhal jej baliť vecičky pre Sophie.

„Už?" Kaitleyn si uvedomila, čo povedal.

„Už!" prikývol nadšene Sirius.

Keď to dopovedal prišla správa od Jamesa, že majú chlapčeka a že sa volá Harry. Sirius rýchlo pobalil všetky dôležité veci a Kaitleyn ho nasledovala. Spoločne sa odmiestnili do nemocnice sv. Munga aj so Sophie v jej náručí.

Alice sa necítila práve najlepšie, tak pogratulovali iba Frankovi a išli sa s ním pozrieť na oddelenie novonarodených detí, aby videli Nevilla. Neville bol veselé bábätko, vôbec neplakal, namiesto toho sa usmieval.

„Aha, Sophie, tvoj nový kamoš," vysvetľoval Sirius svojej drobnej dcérke. „Alebo možno frajer?"

Frank sa zasmial a Sirius ho poťapkal po pleci.

„Povedz Alice, že veľmi gratulujeme," pobozkala ho Kaitleyn na líce. „Ideme pozrieť ako je na tom Lily."

„Áno, už som počul tú skvelú správu, je to zábavne, že sa naši chlapci narodili skoro ten istý deň," usmial sa Frank.

„Je to úžasné," zhodnotil Sirius a potom zamierili do izby k Lily. Tá mala synčeka u seba, lebo nemala taký komplikovaný pôrod ako Alice, ktorá musela hlavne oddychovať.

Lily vyzerala vyčerpane, ale napriek tomu šťastne. „Ahojte," usmiala sa na nich.

„Ahoj," pozdravil ju Sirius potichu. „Prišli sme sa pozrieť na Harryho Pottera!"

James sa vynoril nevedno odkiaľ, bol polo slepý od sĺz a objal svojho najlepšieho kamaráta. „Dobrotivý Merlin, ja som tak šťastný," vysvetľoval im. „Už ste videli Harryho? Je úžasný. Má oči ako Lily, presne také isté, aha, aha," vzal si od Lily malý uzlíček a hrdo im ukazoval svojho syna.

Harry Potter mal naozaj oči svojej mamy Lily, ale inak mal uhľovočierne vlasy ako jeho otec. James stále plakal a Lily sa na tom celkom dobre bavila, ale evidentne bola veľmi šťastná.

„Je to krásny chlapec," usmiala sa Kaitleyn. „Vitaj, Harry Potter, dúfam, že budeš šťastný a že budeš svojim rodičom robiť iba radosť. A nech ťa v živote nepostihne nič zlé, drobček. Nič zlé..."

Pozn. autorky:

A tak na svet prišli detičky :) aj keď o tom ako Sophie prišla na svet, ste už raz čítali, preto som to tam teraz nedávala a už rovno ju prišli všetci pozrieť do nemocnice. 

Na začiatku kapitoly sa spomínajú všetky úmrtia a ešte nejaké prídu, to predsa viete :/

Nabudúce pokračujeme znova vojnou :/ čiže teraz táto kapitola trocha na odľahčenie, minimálne jej druhá polovica.

Na fotografií je Kaitleyn s Harrym :)