„Fialová, zabudla som na minulosť,

červená, pretože moje oči plačú krv,

ked tu nie si.

Svetlo modrá, vezmi si, čo za to stojí,

zlatá, pretože myslím, že ťa nestratím.

Tvoja láska je ako farebná dúha,

a ja ju túžim mať."

(Shakira – Amarillo)

19. novembra 1979

Kaitleyn mala ruky položené na svojom vypuknutom brušku a rozprávala sa s bábätkom ako takmer každý deň. Milovala ho tak veľmi, potrebovala sa s ním neustále zhovárať a rozprávať mu všetko pekné, čo zažila a čo spoločne budú zažívať.

„Máme návštevu," vrátil sa domov Sirius a viedol so sebou aj Jamesa a Lily.

„Ahojte," Kaitleyn sa postavila z pohovky, aby sa mohla zvítať s priateľmi. Pobozkala Lily i Jamesa na obe líca a usmiala sa na nich. „Ako sa máte?"

„Práve pre to sme prišli," žmurkol na nich James. „Máme skvelú novinku!"

„Akú?" spýtal sa Sirius.

„Lily a ja čakáme malého špunta!" povedal im hrdo James a pohladil Lily po vlasoch.

„Vážne?" Kaitleyn nadšene vykríkla. „To je úžasný, Lily, James," oboch ich objímala. „Takže moje malé a vaše malé, och budú takmer rovnako staré."

„Gratulujem, kamoško," priateľsky objal Sirius Jamesa a potom sa usmial na Lily. „Aj tebe, Lily, je to skvelá správa," objal ju a pobozkal na líce.

„Tiež sa veľmi tešíme," usmiala sa Lily. „A máš pravdu, Kaily, naše detičky budú rovnako staré. Ak som to správne vyrátala, tak spolu aj budú chodiť do Rokfortu."

„To je taká paráda," prikývla Kaitleyn. „Hlavne ak si uvedomím, že nám presne túto istú správu pred pár dňami povedala aj Alice."

„Áno, je to taká pekná náhoda," zasmiala sa Lily.

„Alebo ste to naplánovali, aby naše deti chodili spolu do Rokfortu," zasmial sa Sirius.

„Isteže," uškrnula sa na neho Kaitleyn.

„Trocha sme to plánovali," zasmiala sa aj Lily.

„Čo ty vieš, Sirius," povedal James. „Možno budem mať syna a ty dcéru a možno sa do seba zamilujú."

„Alebo tým, že spolu budú vyrastať, tak sa budú mať radi ako súrodenci," povedala zase Kaitleyn. „Neviem, či chcem byť rodina práve s tebou, James."

„Tss!"

„Hlavne nech všetko dobre dopadne a nech sa ti detičky narodia zdravé," prehlásila Lily a na všetkých sa usmiala. „To je predsa to najdôležitejšie, všetko ostatné sa uvidí časom."

„Lily, máš pravdu," prikývla Kaitleyn. „Poďme si pripiť tekvicovým džúsom," viedla ich do kuchyne a všetkým naliala za pohárik.

„Tak na naše deti," usmial sa Sirius.

„Na naše deti," prikývol James a všetci štyria si pripili.

***

6. marca 1980

„Čo sa stalo?" pýtala sa Kaitleyn Siriusa, keď sa jedného dňa vrátil domov neskoro v noci a vyzeral dosť vystrašene. Ona s ním ísť nemohla, pretože už bola v pokročilom štádiu tehotenstva.

„Bol som s tvojím otcom a s Lily a Jamesom, s Alice a Frankom."

„Čo sa stalo?"

„Niekto vyslovil proroctvo, ktoré by sa mohlo týkať ich dieťaťa," povedal Sirius. „Ich, alebo dieťatka Alice a Franka."

„Vysvetli mi to, prosím," žiadala ho a vedela, že to nebude nič dobré a nič čo by chcela počuť.

„Jedno z tých detí bude mať moc, ktorá môže poraziť Voldemorta," povedal jej Sirius. „Musia sa skrývať. Tvoj otec navrhol jedno zaklínadlo. Všetci súhlasili. Ochráni ich, neboj sa," podišiel k nej a pohladil ju po vlasoch. „Nedovolí, aby sa tým deťom niečo stalo. Lenže problém je v tom, že Voldemort sčasti vie o tom proroctve. Pôjde po nich."

„Ale, ale..."

„Tíško," vzal ju do náručia. „Ustojíme to, áno?"

„Áno," prikývla s plačom. „Môj otec im pomôže, však?"

„Určite, láska, neboj sa," objímal ju v náručí. „A aj celý Fénixov Rád. Skús sa upokojiť, kvôli bábätku," žiadal ju.

Snažila sa, ale bolo to priveľmi náročne. Prečo muselo také proroctvo padnúť práve o deťoch jej najlepších priateliek? Nerozumela tomu, mrzelo ju to a dúfala, že to nejako vyriešia. Tak veľmi sa tešili z detí a teraz sa stane niečo takéto?

***

2. máj 1998

Kaitleyn stále plakala nad mŕtvymi telami Remusa a Tonksovej a Sirius sa ju snažil upokojiť. Kolísal ju v náručí a tiež mu nebolo všetko jedno. Aj on cítil šialenú bolesť. Remus bol jeho najlepší priateľ a Tonksová mu bola ako neter a keď si uvedomil, že to bude musieť oznámiť Andromede, ktorá len nedávno stratila manžela, mal pocit, že to je len jedna veľká a hrozná nočná mora.

„Severus je mŕtvy," prehovorila Kaitleyn. „Napadol ho ten had. Bol na našej strane, Sirius."

„Čože?"

„Severus Snape nebol zlý človek, bol vždy na našej strane."

„Zabil tvojho otca," pripomenul jej, pretože dostatočne nerozumel jej slovám.

„Zrejme na jeho príkaz, ja neviem. Videla som na vlastné oči, ako zabil smrťožrúta, ktorý vyslal smrtiacu kliatbu na našu Sophie. Bol na našej strane a preto som bola pri ňom, keď umieral. Chcel vidieť Lily a ja som chcela..."

„Mrzí ma to, zlatko," pobozkal ju do vlasov. „Aj Fred Weasley je mŕtvy."

„Merlin, nie," zalapala po dychu a obzrela sa smerom k rodine Weasleyovcov, ktorá plakala nad mŕtvym telom člena svojej rodiny. Sirius si nechcel predstavovať, aká veľká bolesť musí práve teraz zúžovať Artura s Molly.

Obzrel sa a videl, ako Sophie objíma svoju starú mamu. Nikde však nevidel Harryho a preto si spomenul na Voldemortov odkaz a dúfal, že nešiel do Zakázaného lesa. Vytiahol Kaitleyn na nohy a to už sa k ním blížila Sophie, ktorú Kaitleyn okamžite objala.

„Si v poriadku, však?" pýtala sa jej.

„Som," prikývla Sophie. „Nič mi nie je, len nejaké škrabance, mama."

„Dobre, srdiečko," pobozkala ju do vlasov a trocha si zotrela slzy. Potom silno objala svoju mamu. „Ach, mami."

„Zlatko," Minerva ju veľmi silno objímala.

„Aj Severus je mŕtvy," oznámila jej a potom jej povedala presne to isté, čo povedala Siriusovi o tom, na ktorej strane skutočne stál.

„Naozaj neviem Kaitleyn, tvoj otec mi nikdy nič viac nepovedal. Veril však Severusovi a to veľmi," riekla jej mama.

„Sophie, nevidela si Harryho?" spýtal sa zatiaľ Sirius svojej dcéry.

„Snape mu dal spomienky, ktoré chcel, aby si pozrel," vravela mu. „Takže asi sa vyparil do riaditeľne, aby si ich pozrel v mysľomise."

„Aké spomienky?"

„Neviem, ocko," pokrútila hlavou a potom ho objala.

Kaitleyn sa stále triasla a znova si sadla na zem k svojim priateľom. Sirius na ňu nešťastne hľadel a vedel, že teraz musí byť silný kvôli nej a kvôli ostatným. Aj jemu bolo neskutočne mizerne, na tvári mal zaschnuté slzy, ale Kaitleyn bola dôležitejšia. Prisadol si k nej a objal ju.

„Ako budeme bez nich žiť?" spýtala sa ho.

„Neviem, láska."

„A ešte ani nie je koniec," dodala smutne. „Ešte stále sme nevyhrali a to už sme porazení. Toto ma ničí, nedokážem to prijať ako fakt. Nedokážem sa s tým zmieriť. Remus a Tonksová nemôžu byť mŕtvi, Sirius." Zúfalo nariekala v jeho náručí.

„Láska," objal ju a aj on sa rozplakal. Stratil aj posledného z najlepších priateľov a to mu lámalo srdce na kúsky rovnako, ako jeho manželke. A keď si uvedomil, že už nikdy nebude počuť bláznivý hlas Tonksovej, aj toho šialene mrzelo. Bola to jedná veľká chyba. V mysli sa mu vybavil malý Teddy, ktorý sa stal sirotou za takmer rovnakých okolností ako Harry.

Kaitleyn mala pravdu, ešte sa to neskončilo a ešte nevyhrali. Teraz však chcel vyhrať. Chcel Voldemorta a jeho ľudí tak šialene poraziť. Pomstiť sa za smrť priateľov, za smrť rodiny a za smrť všetkých, ktorých on a jeho manželka kedy milovali a on im ich vzal. Potreboval vytvoriť krajší svet, ktorý často spomínala Tonksová. Aby tam vyrastali ich deti, všetky ich deti – Sophie, Hope, Harry a Teddy.

„Poďme," pomohol Kaitleyn na nohy. „Musíme bojovať."

***

Všetci vybehli z hlavného vchodu, lebo počuli ruch a zdalo sa akoby niečo oslavovali. Kaitleyn vybehla za Siriusom. On ju chytil za ruku. Celé nádvorie bolo plné smrťožrútov a pred Voldemortom sa plazil jeho veľký had. Smrťožrúti radostne výskali.

„NIE!" vykríkla Kaitleyn, keď si všimla Hagrida, ako v rukách drží mŕtve telo Harryho. Jej výkrik bol strašný. Počula ženský smiech, Bellatrix sa jej smiala priamo do tváre a tešila sa z nej ďalšieho nešťastia.

Kaitleyn mala pocit, že to už nezvládne, že jej srdce pukne. Zaprisahala sa, že toho chlapca ochráni, sľúbila to niekoľkokrát Lily a teraz jej synček bol mŕtvy a ona mal pocit, akoby zomrela ďalšia časť v nej samej. Slzy jej stekali po tvári, všetko ju šialene bolelo. Srdce jej krvácalo.

„Harry, Harry!" kričali ostatní – Sophie, Hermiona, Ron a Ginny. Ich výkriky mrazili. Ostatní čo prežili, vykrikovali, nadávali smrťožrútom.

„Harry," zalapala po dychu Kaitleyn a vytrhla sa Siriusovi z náručia. Namierila svoj prútik na Voldermorta s cieľom zabiť ho, ale Sirius ju stiahol späť.

„Správne, Black," uškrnul sa Voldemort. „Chyť si tú histerku."

„Zabijem ťa!" skríkla Kaitleyn.

„Určite," zasmial sa Voldemort. „Ty že si Dumbledorová dcéra? Veď si len obyčajná troska. Možno by som mal zabiť ja teba, ale to teraz nie je dôležité. Skončilo to! Polož Hagrid toho chlapca k mojim nohám, kam patrí!"

Hagrid položil Harryho na trávu a zafňukal tak silno, že sa celé nádvorie otriaslo.

„Vidíte?" pokračoval Voldemort. „Harry Potter je mŕtvy! Pochopili ste to už? Podviedol vás. Nikdy nebol nič viac ako chlapec, ktorý sa spoliehal na druhých, že sa obetujú zaňho. Zabil som ho, keď sa chcel odtiaľto odkradnúť. Keď sa pokúšal zachrániť..."

Zrazu vybehol z davu Neville Longbottom a vrhol sa na Voldemorta. O chvíľku dopadol na zem a Voldemort odhodil jeho prútik bokom a šialene sa smial.

„A to je kto?" spytoval sa a jeho hlas bol tichý ako sykot hada. „Kto chcel dobrovoľne poslúžiť ako príklad, čo sa stane tým, ktorí budú pokračovať v prehratom boji?"

Bellatrix sa natešene zasmiala. „Neville Longbottom, môj pane. Chlapec, ktorý spôsoboval Carrowovcom toľko problémov. Syn tých aurorov, pamätáte sa?"

Kaitleyn sa zatvárila zhnusene, keď to Bellatrix povedala.

„Ach, áno, pamätám sa," povedal Voldemort a hľadel na Nevilla, ktorý neozbrojený a nechránený, namáhavo vstával na území nikoho medzi tými, ktorí prežili, a smrťožrútmi. „Ale ty si čistokrvný, všakže, ty môj odvážlivec?" spýtal sa Voldemort Nevilla, ktorý stál zoči-voči nemu a prázdne ruky mal zovreté do pästi.

„No a čo keď som?" odvetil Neville nahlas.

„Zdá sa, že máš ducha a odvahu a pochádzaš zo vznešeného rodu. Bude z teba cenný smrťožrút, Neville."

„Pripojím sa k vám, až keď peklo zamrzne," vyhlásil Neville. „Dumbledorová armáda!" vykríkol a odpovedalo mu volanie z davu, ktoré zrejme Voldemortovo umlčiavacie zaklínadlo nemohlo zadržať.

„Tak dobre," ozval sa temný hlasom znova Voldemort. „Ak si si vybral takto, Longbottom, potom sa vrátime k pôvodnému plánu. Tak teda, na tvoju hlavu." Povedal potichu.

V pološere niečo vyletelo z rozbitých okien hradu – vyzeralo to ako zdeformovaný vták a pristál priamo na Voldemortovej ruke. Zatriasol tým vyrašiveným predmetom a v ruke mu za špicatý koniec visel prázdny a otrhaný Triediaci klobúk.

„V Rokfortskej škole sa už viac nebude triediť," vyhlásil Voldemort. „Nebudú fakulty! Symbol, štít a farby môjho vznešeného Salazara Slizolina postačia každému, však, Neville Longbottom?"

Zamieril prútikom na Nevilla, ten stuhol a znehybnel, a potom narazil na klobúk na Nevillovú hlavu, takže mu skĺzol až pod oči. Medzi prizerajúcim sa pred hradom nastal nejaký pohyb, ale smrťožrúti ako jeden zdvihli prútiky a držali rokfortských bojovníkov v šachu.

„Tu na Nevillovi uvidíte, čo sa stane každému, kto bude taký hlúpy, že sa odváži stáť proti mne," povedal Voldemort a mávnutím prútika spôsobil, že Triediaci klobúk vzbĺkol. Kaitleyn vykríkla. Alicin syn.

A vtedy sa stalo niekoľko vecí naraz...

Zo vzdialenej hranice školy sa ozval hukot, ako keby sa k hradu spoza múrov, ktoré odtiaľto nebolo vidieť, valili s hlasnými bojovými výkrikmi stovky ľudí. Zároveň z poza hradu dotackal obor Grawp a kričal na svojho brata Hagrida. Ozval sa dupot kopýt, drnčanie tetív na lukoch a odrazu na smrťožrútov, ktorých rady sa rozpadli a prekvapene kričali, padali šípy.

Kaitleyn mávla prútikom, spomenula si, čo všetko ju naručil Remus a vyslobodila Nevilla zo spútavacieho zaklínadla. Triediaci klobúk mu spadol z hlavy a on z neho zrazu vytiahol niečo strieborné, ligotavé, s rukoväťou vykladanou rubínmi.

Obzrela sa a zbadala ako čudný vták pristal Sophie na ramene a ona sa usmiala. „Toľko som ťa hľadala, Félix. Vraj mi ťa starý otec odkázal v závete. Odteraz budeme stále spolu."

Kaitleyn stisla Siriusovú ruku a obaja vykríkli, keď Neville odťal Chrabromilovým mečom hlavu Voldemortovho hada. Voldemort otvoril ústa v zlostnom výkriku, ale nikto ho nepočul, a telo hada mu zadunením dopadlo k nohám.

Sirius stiahol Nevilla k sebe a zrazu vykríkli takmer všetci okolo.

„HARRY! HARRY! KDE JE HARRY?"

Zavládol chaos. Útočiaci kentauri rozháňali smrťožrútov, všetci utekali pred dupotajúcimi nohami obrov, posily, ktoré prichádzali nevedno odkiaľ, hučali čoraz bližšie. Sirius musel potiahnuť Kaitleyn.

„Harry žije!" vykríkla.

„Áno, žije," usmial sa krátko na ňu. „Určite!"

Okolo nich lietali okrídlené tvory – testraly. Oni a hipogrif Hrdzobec drásali oči smrťožrútom. Čarodejníci, obrancovia Rokfortu a aj Voldemortovi smrťožrúti museli ustúpiť do hradu. Všetci vystreľovali zaklínadlá a kliatby.

Sirius ťahal Kaitleyn niekam preč a očami hľadal Sophie, alebo Harryho. Kaitleyn sa triasla a uhýbala sa kliatbam smrťožrútom. Kentauri vtrhli do školy, domáci škriatkovia sa hrnuli do vstupnej siene, mávali nožmi a sekáčikmi a pod vedením Kreachera, ktoré mu na hrudi nadskakoval akýsi medailón kričal. „Do boja! Do boja! Do boja za môjho pána, obrancu domácich škriatkov. Bojujte proti Temnému pánovi v mene statočného Regulusa! Do boja!"

Kaitleyn pocítila, ako jej Sirius stisol ruku, keď začul meno svojho dávno mŕtveho brata. Všimla si, že smrťožrúti sú v prevahe.

Vybrala prútik a Sirius sa tiež pustil do boja. Tento raz pred ním stal Fenrir Greyback a Kaitleyn sa mu snažila pomôcť.

„Ale, ale, počul som sa, že máte dve zdravé dievčatká," smial sa im Greyback do tváre. „Čo keby ste mi ich ukázali."

„Umri!" vyštekla Kaitleyn.

„Bež preč, Kaily. Nájdi mamu a Sophie," žiadal ju Sirius. Kaitleyn nechcela, ale on sa na ňu nešťastne pozrel a tak s prútikom v ruke odbehla smerom k Veľkej sieni, pričom vystrelila pár kúzel na ostatných.

Pred ňou sa objavil Dolohov. „Stoj!" vyštekol na ňu. „Dumbledorová dcéra. Myslím, že budeš rovnako ľahký oriešok ako tvoj drahý priateľ Lupin!" uškrnul sa na ňu.

Nemusel to zopakovať, vedela, čo to znamená. Bol to Dolohov, kto zabil Remusa a ona v sebe nabrala všetku silu, všetku tú bolesť, ktorú cítila a namierila na neho prútik, tak rýchlo, že si to Dolohov ani nestihol uvedomiť. „AVADA KEDAVRA!" skríkla a bolo to prvýkrát v jej živote, čo použila túto neodpustiteľnú kliatbu.

Dolohovovi ostal úškrn na perách, keď jeho mŕtve telo spadlo na zem. Kaitleyn sa rozplakala a zatriasla. Zabila človeka. Pripravila o život človeka, aj keď si nezaslúžil žiť. Bol monštrum, ale ona aj tak nemala žiadne právo, pripraviť ho o život.

„Aaaaaaaaa!" zúfalo sa rozplakala a hľadela na jeho mŕtve telo.

„Kaily," Sirius ju objal zozadu. „To je dobré, to nič," chlácholil ju. „Je to vojna. Zabil som Greybacka. Poď, nájdeme deti a tvoju mamu, poď," ťahal ju do Veľkej siene. Bola apatická, nič nevnímala.

Spozornela, až keď si všimla, ako Molly vykríkla. „MOJU DCÉRU NIE, TY SUKA!" Zhodila plášť a uvoľnila si ruky. Kaitleyn spozorovala, že kričala na Bellatrix Lestrangeovú a tá sa zvrtla a rozrehotala sa pri pohľade na svoju novú vyzývateľku.

„Z CESTY!" skríkla Molly na Ginny, Hermionu a Sophie a švihnutím prútika spustila súboj. Krútila a švihala prútikom tak, ako ju Kaitleyn ešte nikdy nevidela. Bellatrix sa prestala smiať a jej úškrn sa menil na vrčanie. Z oboch prútikov vyletúvali záblesky svetla a podlaha okolo čarodejníc bola horúca a popukaná. Obe ženy bojovali s úmyslom zabiť.

„Nie!" vykríkla Molly, keď okolo prebehlo zopár študentov, aby jej pomohli. „Odstúpte! Je moja!"

„Čo sa stane s tvojimi deťmi, keď ťa zabijem?" posmešne dobiedzala Bellatrix. „Keď sa mamička poberie za Freddiem..."

„Už nikdy sa nedotkneš MOJICH DETÍ!" vykríkla Molly. Bellatrix sa zasmiala radostným smiechom a Mollyno zaklínadlo letelo popod Bellatrixinu natiahnutú ruku a zasiahlo ju rovno do hrude, priamo nad srdce. Úsmev jej zamrzol, vyvalila oči a na kratučký okamih jej došlo, čo sa stalo, a potom sa prevrátila a prizerajúci dav zreval a Voldemort vykríkol.

Kaitleyn necítila nič. Bolo jej jedno, že je Bellatrix mŕtva, bolo jej jedno všetko. Upadala do akejsi agónie a jediné čo počula bol Voldemortov rev. Jej mama, Kingsley a Slughorn, ktorí bojovali proti nemu, spadli na zem a Voldemort sa otočil na Molly Weasleyovú.

V tom sa tam zjavil Harry a vyčaroval cloniace zaklínadlo medzi nich. Stiahol si neviditeľný plášť. Dav sa zľakol, niektorí ktorí si do doteraz neuvedomili, kričali, že Harry žije.

Ostalo to medzi nimi dvoma – medzi Harrym Potterom a Lordom Voldemortom.

Pozn. autorky:

* V kapitole sú použité pasáže z knihy Harry Potter a Dary smrti (kapitola Chybička v pláne), ale nie sú prevzaté doslovne, sú upravené, aby sedeli do príbehu.

* Niektoré udalosti z tejto kapitoly budú mať ešte svoju dohru ... a to hlavne, čo sa týka toho, koho zabila Kaily. 

* Vojna bude ešte pokračovať, takže sa ešte netešte dopredu :D

* Ďalšia kapitola bude ale celá minulosť, aby sme si trocha oddýchli, aj keď tam sa teraz tiež nedeje nič veselé :/

Túto skvelú smutné kapitolu by som rada venovala samej sebe si na dnešné narodeniny :D a to hlavne preto, lebo konečne mám to najhoršie za sebou a hoci poviedka finishuje (naozaj by nemala mať viac ako 130 kapitol), tak som rada, že trištvrtinu vojny som už napísala :D