Pripravte si vreckovky, ja plačem už pri tej piesni :(

„A je dôležité povedať ti,

že tvoja neprítomnosť bolí.

A ty ani nevieš ako.

Pretože minúty ma ohrozujú,

tu je všetko šedivé,

pretože okolo všetkého je iba strach a beznádej.

Nenaučil si ma, ako byť bez teba,

a čo mám povedať svojmu srdcu!

Nenaučil si ma, ako byť bez teba,

ako mám zabudnúť, keď som sa to nenaučila.

Nenaučil si ma, zlatko,

ako to bez teba zvládnem."

(Thalia – No me enseňaste)

2. máj 1998

„Najradšej by som bol, keby si tu zostala," vravel Sirius Kaitleyn, keď dorazili k Andromede a uložil Hope do izbičky k Teddymu. Obaja ju pobozkali na čelo a rovnako aj malé bábätko – Teddyho. Kaitleyn počula, ako Tonksová protestuje o poschodie nižšie a kričí na svoju mamu i na Remusa, že chce ísť bojovať.

„Tonksová by tu mala zostať," povedala Kaitleyn vážne. „Idem jej to povedať, lebo oni dvaja to zrejme nezvládajú," dodala a aby sa vyhla tomu, aby ju Sirius žiadal o to, aby zostala aj ona, zišla dole po schodoch.

„Som na to školená, mama, celé tie roky som bola aurorkou aj kvôli tomuto. Chcem, aby bol tento svet krajší, aby Teddy vyrastal v krajšom svete, plnom lásky a nehy a nie vo vojne. Chcem to ísť zastaviť a okrem toho by som sa nemohla dívať na to, že moji priatelia v tej vojne bojujú a ja sedím doma na zadku!" kričala Tonksová.

„Ty by si nesedela doma na zadku," riekla jej Kaitleyn. „Zostala by si doma so svojím synom."

„Si proti mne? A čo ty, tiež máš dieťa!" zamračila sa na ňu jej najlepšia priateľka.

„Chápem ťa, ale bola by som rada, keby si tu zostala," zopakovala Kaitleyn potichu. „Pretože mám veľký strach a keby sa mne a Siriusovi niečo vo vojne stalo, viem, že ty by si sa postarala nielen o Hope, ale aj o Sophie..."

„Možno by si mala neisť ty. Si oveľa lepšia mama. Keby sa mne a Remusovi niečo vo vojne stalo, viem, že ti môžem zveriť Teddyho. Viem, že by si ho milovala ako vlastného, lebo tak miluješ aj Harryho a..." Tonksovej sa zlomil hlas. „Nechcem sa hádať, nie s tebou."

„Ani ja sa nechcem hádať," zotrela si Kaitleyn slzy. „Prosím, ostaň."

Tonksová pokrútila hlavou a odišla na poschodie. Andromeda sa vybrala za ňou a Remus sa pozrel na Kaitleyn. „Neostane," povedal jej.

„Možno," pokrútila hlavou. „Nechcem, aby tam išla. Má malé dieťa a..."

„Aj ty máš malé dieťa a aj ďalšiu dcérku a Harryho," pripomenul jej Remus. „Keby bolo na Siriusovi a na mne, ostanete tu obe dve."

„Nemôžem vás teraz opustiť, čo to nechápete?"

„Nie, nechápeme," povedal jej Sirius, lebo stále trval na tom, aby ostala tu v bezpečí s Hope.

„Chápeme," prikývol na jej slová Remus. „Mali by sme už ísť."

„Áno, poďme," prikývol tento raz Sirius. „Nesmieme strácať viac času." A vyšiel von pred dom.

Remus a Kaitleyn na seba ešte chvíľku hľadeli. „Ideš?" spýtal sa jej.

Pozrela sa smerom ku schodom, čakala, že nimi zletí dole Tonksová a pozrela sa tým smerom aj kvôli Hope. Bála sa predstavy, že ju pred chvíľkou pobozkala poslednýkrát. Lenže jej druhá dcéra bola v Rokforte a chcela bojovať. Jej manžel, jej matka a celá je rodina bojovala. Nemohla ich opustiť, aj keď nebola až taká dobrá v súbojoch ako iní.

„Iste," prikývla.

„Nemusíš to robiť," zastavil ju ešte Remus.

„Ja to zvládnem," odvetila mu. „Len sa priveľmi bojím, priveľmi."

„Aj ja sa bojím, Kaily," smutne sa na ňu usmial. Pristúpil k nej a pobozkal ju na čelo. „Ale verím, že tento raz vyhráme. Neviem, kde beriem ten optimizmus, asi to je Tonksovej zásluha."

„Má na teba skvelý vplyv. Som rada, že si našiel svoje šťastie. Veľmi šťastná z toho som. Si ocko a to je také úžasné. Viem, že budeš najlepší, viem, že svojho syna naučíš strašne veľa vecí a budeš jeho i jeho matku milovať do konca svojho života," usmiala sa na neho a on jej opätoval úsmev. „Poďme, lebo ešte chvíľku a nebudem schopná odísť." Dodala rýchlo.

Prikývol a bez ďalších slov vyšli von a odmiestnili sa spoločne so Siriusom.

***

Keď sa premiestili do Rokvillu, Sirius ťahal Kaitleyn za ruku a viedol ju do Kančej hlavy. Remus šiel za nimi a o chvíľku sa objavil aj Kingsley.

„Kay," Aberforth vyzeral vykoľajene, keď ju zbadal. „NIE!" povedal okamžite.

„Je až hnusne tvrdohlavá, Aberforth," poznamenal Sirius a uškrnul sa. „Možno budete mať šťastie, ale pochybujem."

„Kay, nemôžeš tam ísť. Bude vojna, všetci to vedia. Mysli na svoje deti," dohováral jej Aberforth. „Prestaň sa správať ako Albus!"

Kailteyn pristúpila k strýkovi a vtisla mu bozk na líce. „Ja myslím na svoje deti. Moja Sophie je v Rokforte a je tam aj Harry, ktorý je ako môj syn. Okrem toho som dávno prisahala, že budem vždy nasledovať svojho manžela. Nevzdávaj to, strýko, prosím nie. Prosím nie."

„Ach, Kay," silno ju objal. „Ak sa ti niečo stane, prisahám, že..."

„Zvládneme to," usmiala sa na neho a potom Aberfort prikývol, aj keď veľmi neochotne. Odkryl obraz jej tety Ariany a objavil sa tam tajný tunel, ktorým všetci preliezli dnu.

Ocitli sa v Núdzovej miestnosti, kde sa ponevieralo niekoľko ľudí a boli tam už aj Weasleyovci.

Keď vošli dnu, vošiel do miestnosti aj Harry so Sophie.

„Sophie!" Kaitleyn sa tak potešila, že ju po toľkých mesiacoch opäť vidí. Jej dievčatko malo zopnuté vlasy v čudnom uzle, bola vychudnutá a bledá ako stena. Okamžite ju objala a neubránila sa slzám. „Sophie, dievčatko."

„Som v poriadku, mama," šepla jej Sophie.

„Harry, čo sa deje?" spýtal sa ho Sirius a poťapkal ho po pleci.

„Voldemort je na ceste sem, barikádujú školu... Snape utiekol... Čo tu robíte? Ako ste vedeli?"

„Poslali sme správy všetkým členom Dumbledorovej armády," vysvetľoval Fred Weasley. „Nemôžeš predsa od nás žiadať, aby sme niekoho pripravili o tú zábavu, Harry, a Dumbledorová armáda to oznámila Fénixovmu Rádu a tak sa to akosi nabalilo."

„Čo najprv, Harry?" zvolal George. „Čo sa deje?"

„Evakuujú menšie decká a všetci sa majú stretnúť vo Veľkej sieni, aby sa to zorganizovalo," vravel Harry. „Budeme bojovať."

Všetci vybrali prútiky a vyšli von z Núdzovej miestnosti. Hrnuli sa ku schodisku. Členovia Fénixovho Rádu, Dumbledorová armáda a všetci ostatní mierili do hlavnej budovy.

V Núdzovej miestnosti zostala iba malá skupinka – Kaitleyn, Sirius, Remus, Fred, George, Bill s Fleur a Artur. Molly zápasila s Ginny a hádala sa s ňou, lebo ju nechcel pustiť bojovať. Chcela, aby zostala tu v bezpečí a Kaitleyn sa rovnako pozrela na Sophie, ale tá vytrvalo pokrútila hlavou. Nemalo zmysel sa hádať. Jej dcérka prežila za posledné mesiace horšie veci, ako ona. Napriek tomu si želala, aby ostala tiež v bezpečí.

Potom sa objavil Percy Weasley, ktorý sa ospravedlnil celej svojej rodine, že sa od nich vzdialil. Molly sa topila v slzách a zabudla na hádku s Ginny.

Percy, Fleur a Bill, Fred a George sa vybrali von z Núdzovej miestnosti. Ginny chcela ísť s nimi, ale Molly ju opäť zastavila.

„Molly, a čo keby Ginny zostala tu? Bola by na mieste činu, vedela by, čo sa deje, ale nebojovala by," navrhol Remus.

„To je dobrý nápad," povedal Artur rozhodne. „Ginny, ty zostaneš v tejto miestnosti, počuješ ma?"

Ginny sa očividne ten nápad veľmi nepáčil, ale pod nezvyčajne prísnym pohľadom svojho otca, prikývla. Weasleyovci a Remus zamierili hore schodmi. Harry sa zháňal po Hermione a Ronovi a vzal so sebou aj Sophie. Ginny zostala v Núdzovej miestnosti a Kaitleyn chytila silno Siriusa za ruku.

„Milujem ťa!" zvolala.

„Nie, viac ako ja teba," pritiahol si ju do náruče. Obaja vedeli, že sa to teraz nehodí, že nemali toľko času, ale bozk, ktorý si dali, im dodal obom trocha odvahy.

***

Čarovný strop vo Veľkej sieni bol tmavý a posiaty hviezdami, pod ním sa tiahli štyri dlhé fakultné stoly a ta nimi sedeli strapatí študenti, niektorí v cestovných plášťoch, iní v županoch. Tu a tam sa trblietali perlovobiele siluety školských duchov. Každé oko, živé i mŕtve, sa upieralo na profesorku McGongallovú. Hovorila zo zvýšeného pódia na konci siene, za ňou stali ostatní profesori, a členovia Fénixovho Rádu, ktorí prišli bojovať.

„Na evakuáciu bude dozerať pán Filch a madam Pomfreyová. Prefekti, na môj pokyn zoradíte svoju fakultu a po poriadku odvediete svojich zverencov na miesto evakuácie."

Mnohí študenti sa tvárili zdesene. Jeden zo žiakov, ktorého Kaitleyn nepoznala, ale vyzeral na siedmaka a bol z Bifľomoru, hrdo vstal a spýtal sa: „Čo ak chceme zostať a bojovať?"

Tu a tam sa ozval potlesk.

„Pán Macmillan, ak ste plnoletý môžete zostať. A to platí aj pre ostatných plnoletých študentov," povedala matka Kaitleyn. Pokračovala ďalej. „Okolo hradu sme už zabezpečili ochranu, ale pravdepodobne dlho nevydrží, ak ju neposilníme. Musím vás preto požiadať, aby ste postupovali rýchlo a pokojne a robili, čo vaši prefekti..."

Jej posledné slová zanikli, keď sa po Veľkej sieni rozľahol iný hlas. Bol vysoký, chladný a jasný. Nedalo sa povedať, odkiaľ prichádza, zdalo sa, akoby vychádzal zo samotných stien. „Viem, že sa chystáte bojovať!" Medzi študentmi sa ozvali výkriky, niektorí sa držali jeden druhého a zdesene sa obzerali, odkiaľ ten zvuk prichádza. „Vaša snaha je márna. Nemôžete proti mne bojovať. Ja vás nechcem zabiť. Veľmi si vážim profesorov Rokfortu. Nechcem prelievať čarodejnícku krv. Dajte mi Harryho Pottera," hovoril Voldemortov hlas, „a nikomu neublížim. Dajte mi Harryho Pottera a školy sa nedotknem. Dajte mi Harryho Pottera a odmením vás. Máte čas do polnoci."

Znovu zavládlo ticho a Kaitleyn sa pristihla, že priveľmi zviera Siriusovú ruku, ale jemu to očividne nevadilo. Všetky hlavy sa otáčali, všetky oči v miestnosti našli Harryho, a on zostal meravo stáť v žiare tisícich neviditeľných lúčov. Potom vstala akási dievčina od Slizolinského stola a kričala: „Ale on je tam! Potter je tam! Chyťte ho niekto!"

Vo Veľkej sieni nastal mohutný pohyb. Chrabromilčania sa postavili pred Harryho ako jeden veľký múr. Potom vstali aj Bifľomorčania a takmer v tej istej chvíli Bystrohlavčania.

„Ďakujem, slečna Parkinsonová," prehovorila tvrdým hlasom Minerva McGonagallová. „Vy odídete zo siene s pánom Filchom ako prvá. A ostatní z vašej fakulty môžu ísť za vami."

A tak študenti nielen zo Slizolinu, ale aj z ostatných fakúlt začali opúšťať Veľkú sieň. Slizoličania odišli všetci. Pri Bystrohlavskom stole ostalo sedieť niekoľko starších študentov. Ešte viac zostali Bifľomorčanov a od Chrabromilského stola neodišiel skoro nikto.

Na zvýšené pódium vyšiel Kingsley a prehovoril: „Do polnoci nám ostáva polhodina, preto potrebujeme konať rýchlo! Rokfortskí učitelia a príslušníci Fénixovho Rádu dohodli bojový plán. Profesori Flitwick, Sproutová, McGonagallová si vezmú skupinky bojovníkov do troch najvyšších veží – Bystrohlavskej, Chrabromilskej a Astronomickej – kde budú mať dobrý výhľad, výbornú pozíciu a odtiaľ sa dajú vrhať zaklínadla. Medzi tým Remus, Sirius a Artur a ja povedieme skupinky do areálu školy. Potrebujeme niekoho, kto by zorganizoval obranu tajných chodieb."

„To vyzerá ako práca pre nás," zvolal Fred a ukázal na seba a Georga a Kingsley prikývol.

„Tak velitelia sem, rozdelíme si bojovníkov," povedal Kingsley.

Kaitleyn sa pozrela na svoju mamu. „Pôjdeš so mnou, dobre," požiadala ju mama.

Sirius na to prikývol a šiel bližšie ku Kingsleymu. „Mama, ja..., áno, iste, samozrejme," dodala. Nedokázala jej povedať, že by bola radšej so Siriusom.

Začala sa obrana školy a Kaitleyn si iba všimla, ako Sophie odišla s Harrym a ona sa zase bála, kedy ich uvidí. Potom ju mama ťahala so sebou k Astronomickej veží a s nimi šlo aj niekoľko ďalších študentov.

Okolo nich prebehla profesorka Sproutová s Nevillom a ostatnými žiakmi. Opakovala názvy rôznych rastlín, aj takých nebezpečných a Kaitleyn si znova povzdychla.

Hrad sa otriasol a všetci dobre vedeli, že na hrad útočia čary hrozivejšie ako tie, ktoré ovládajú profesori a členovia Fénixovho Rádu. Obrazy si vymieňali správy, pohybovali sa po chodbách aj brnenia a jej matka jej rozprávala o tom, ako pred tým než prišla, bránili školu. Každý profesor použil do najviac zaklínadiel, ktoré poznal. A teraz sa k ním pripájali aj niektorí členovia Fénixovho Rádu.

Už boli skoro pri schodisku k Astronomickej veži, keď si Kaitleyn všimla Harryho a svojho strýka Aberfortha.

„Mama, ja ihneď prídem," pobozkala mamu na líce. Tá sa zamračila, ale prikývla.

Strýko Aberforth práve vravel Harrymu, že mali nechať niektoré deti zo Slizolinu ako rukojemníkov, na čo mu Harry jasne odvetil: „To by Voldermota nezastavilo. A váš brat by to nikdy neurobil."

Jej strýko niečo zahundral a rozbehol sa opačným smerom. „Harry!" skríkla na neho Kaitleyn.

Pozrela sa na ňu a smutne sa usmial. „Ja..."

„Prosím, dávaj si pozor, prosím," žiadala ho. Prikývol a tiež sa rozbehol preč. Kaitleyn sa rozbehla za ním, lebo chcela to isté varovanie dať aj Sophie. Uvedomila si, že utekajú späť do Núdzovej miestnosti a keď tam vošla, boli tam aj Ron s Hermionou a jej Sophie. Ginny sa stále mračila a bola tam aj Tonksová a staršia paní, v ktorej okamžite spoznala Frankovú matku.

„Kaitleyn," spoznala ju aj ona.

„Pani Longbottomová," usmiala sa na ňu. „Rada vás vidím."

„Za strašných okolností," energeticky prehlásila stará paní. „Prešla som posledná od Kančej hlavy. Zapečatila som ju, lebo si myslím, že nie je rozumné nechať ju teraz otvorenú, keď Aberforth odišiel z krčmy. Videli ste môjho vnuka?"

„Bojuje," odvetil Harry.

„Prirodzene," prikývla stará dáma hrdo. „Prepáčte mi, ale idem mu na pomoc."

S prekvapujúcou rýchlosťou vybehla hore kamennými schodmi. Harry i Kaitleyn sa pozreli na Tonksovú.

„Myslel som, že máš byť s Teddym u tvojej mamy," povedal Harry.

„To sme dvaja," uškrnula sa na ňu Kaitleyn.

„Nemohla som. Nemohla som vydržať bez správ," Tonksová sa tvárila zmučene. „Ona sa oňho postará a aj o Hope. Videli ste Remusa?"

„Chystal sa so skupinkou bojovať vonku, aj so Siriusom..." riekol Harry.

Tonksová sa pozrela na Kaitleyn a podala jej ruku. Obe ženy sa rozbehli preč. Na chodbe sa zastavili a pozreli jedna na druhú. „Si v poriadku?" spýtala sa Tonksová a v tvári bola nezvyčajne bledá. Jej pohľad bol vystrašený a Kaitleyn ju takú nikdy nevidela. Ale chápala ju, prečo prišla, vlastne si to celý ten čas myslela, že príde bojovať. Okrem toho dobre vedela, že nemôže vydržať nielen bez správ, ale aj bez toho, aby vedela, že je Remus v poriadku. Nehrešila ju, Tonksová si to nezaslúžila.

„Nie a ty?" Cítila sa tak zúfalo a beznádejne a vedela, že Tonksová je jediná, ktorej to môže priznať a nemusí sa pred ňou tváriť, že je silná, ako sa celý čas tvárila pred Siriusom. Tonksová bola jej najlepšia priateľka, ona chápala všetko, aj keď si iba hľadeli do očí bez slov. Pochopila to z jej pohľadu.

„Nie," odpovedala rovnako a Kaitleyn v jej pohľade videla tiež rovnaký strach. „Idem nájsť Remusa."

„Áno, ja musím ísť pomôcť mame," prikývla Kaitleyn.

„Hope a Teddy spali, keď som odchádzala," riekla jej Tonksová. „Počúvaj," podišla k nej.

„Áno."

„Zvládneme to, dobre? Všetko," silno ju objala. Kaitleyn ju objímala tiež. Potrebovala objatie od najlepšej priateľky a dúfala, že má pravdu.

***

Kaitleyn netušila, kedy sa to stalo, ale hrad bol zrazu plný smrťožrútov. Sledovala svoju matku, ktorá prútikom vytvorila stádo lavíc, ktoré preletelo dopredu a vrazilo do niektorých smrťožrútov. Boli maskovaní a niektorí boli aj bez masiek. Bojovali proti študentom, profesorom a členom Fénixovho Rádu. Dokonca nad hlavami smrťožrútov poletoval duch Zloduch a spúšťal na nich Klepcodray, ktoré sa im hrčovitými zavýjajúcimi sa chápadlami ovíjali okolo hlavá ako tučné červíky.

Podarilo sa jej omráčiť niekoľko smrťožrútov a pomôcť dvom Chrabromilčanom v boji proti Traversovi. Všade či už na schodoch, alebo v hale bojovali ďalší duelanti. Profesor Flitwick bojovať s Yaxleym a nejaký maskovaný smrťožrút s Kingsleym. Študenti behali všetkými smermi a niektorí niesli, alebo vliekli zranených priateľov.

Kaitleyn sa snažila nájsť očami Siriusa a Remusa s Tonksovou, ale nikoho z nich nevidela. Podarilo sa je dostať na vyššie poschodie a scéna, ktorú videla jej takmer vyrazila dych. Sophie bojovala s akýmsi maskovaným smrťožrútom a ten práve na ňu vyslal zaklínadlo. A o chvíľku sa pri nich objavil ďalší muž, v ktorom spoznala Severusa Snapa. Jej dievčatko bolo samé na dvoch smrťožrútov. Kaitleyn namierila prútik na Snapa, chcela ho zastaviť, aby ublížil Sophie. Lenže scéna pred ňou sa akoby zastavila.

Smrťožrút zamieril na Sophie a zvolal: „AVADA-"

Nedopovedal, lebo v tej chvíli sa zvalil na zem. Bol to Snape, ktorý ho zabil. Jeho pohľad sa na okamih stretol s pohľadom Kaitleyn a ona to pochopila. Severus Snape bol na ich strane. Potom sa vyparil tak rýchlo, ako tam došiel a ona objala svoje dievčatko.

„Poď," ťahala ju za gobelín. „Och, môj bože."

„Nič mi nie je," odvetila jej Sophie. „Som v poriadku, vážne."

„Ale..."

„Mami," Sophie ju objala. „Musíme bojovať ďalej. Nevidela si Harryho a ostatných?"

„Niekam utekali," riekla jej.

„Musím ich nájsť," vytrhla sa jej Sophie a utekala tak rýchlo, že nemala šancu ju dobehnúť, aj keď sa snažila.

Keď vybehla z hradu, vzduch sa ochladil a ona zbadala dementorov. A k tomu všetkému ešte aj obrovských pavúkov. Zhlboka a nadýchla. Potrebovala zúfalo vedieť, že sú jej blízki v poriadku. V očiach ju pálili slzy a rozbehla sa späť do haly. Sledovala profesorka Flitwicka, ako skúša rôzne kúzla na Yaxleyho. Yaxley drobnému a starému čarodejníkovi sotva stačil. Kaitleyn o tom nepochybovala, lebo všetci vedeli, že profesor Flitwick bol majstrom v dueloch.

Namierila prútik na Traversa, ktorý práve ohrozoval niekoľko študentov. Podarilo sa jej zasiahnuť ho mrazivým kúzlom. Kaitleyn nedokázala vysloviť žiadne z neodpustiteľných zaklínadiel, aj keď si želala zabiť každého jedného smrťožrúta, ktorý okolo nich bojoval. Nenávidela ich. Travers sa čoskoro rozmrazil a vyslal na ňu kúzlo. Ona sa uhla a pocítila akúsi silu, ktorú dostala. Netušila, kde sa vzala, ale vedela, že v tomto dueli nebude ona tá slabá.

Potom jej pomohol Kingsley. „Videl si Siriusa?" spýtala sa ho.

„Niekde v areáli," odvetil jej. „Utekaj," nabádal ju.

Prikývla a rozbehla sa von. Hľadala ho, pritom sa snažila vyhnúť dementorom. Podarilo sa jej vykúzliť Patronusa a po Siriusovi neboli ani stopy.

Všetko znova stíchlo a ona počula Voldemortov hlas. „Bojovali ste hrdinsky. Lord Voldemort vie oceniť statočnosť. Utrpeli ste ťažké straty. Ak mi budete ďalej vzdorovať, všetci zomrieť, jeden po druhom. Nechcem, aby sa to stalo. Každá preliata kvapka čarodejníckej krvi je strata a plytvanie. Lord Voldemort je milosrdný. Prikážem svojim silám, aby ihneď ustúpili. Máte jednu hodinu. Dôstojne odneste svojich mŕtvych. Ošetrite zranených. A teraz, Harry Potter, hovorím priamo k tebe. Dovolil si, aby tvoji priatelia zomreli pre teba, namiesto toho, aby si sa mi postavil zoči-voči. Hodinu budem čakať v Zakázanom lese. Ak do konca tej hodiny neprídeš ku mne a nevzdáš sa, boj sa začne znova. Tentoraz sa do bitky zapojím aj ja sám, Harry Potter, a nájdem ťa a potrestám každého muža, ženu a dieťa, ktorí by sa pokúšali skryť ťa predo mnou. Máš jednu hodinu."

Kaitleyn cítila ako v jej tele pulzuje krv. Chcelo sa jej vracať, ale boje okolo nej ustáli. Z hradu sa už neozývali výkriky, ani rev. Ale celá obloha sa naďalej leskla rôznymi farebnými žiarami z prútikov bojujúcich.

O niekoľko minút k nej utekala Sophie.

„Poď," chytila ju za ruku. „Musíš nám pomôcť," a ťahala ju k Zúrivej vŕbe. „Musíš."

„Čo sa deje?" spýtala sa Kaitleyn, keď vošli do tunela.

„Profesor Snape," riekla jej Sophie. „Jeho had ho dohrýzol, musíš ho zachrániť. Si liečiteľka!"

Utekali po tajnej chodbe, až do Škriekajúcej búdy a Sophie ju videla do obývačky. Harry sa skláňal nad Snapom a v ruke držal akúsi fľaštičku.

„Ešte je tu?" spýtala sa Kaitleyn.

„Nie, odišiel," riekla Hermiona. „Do Zakázaného lesa, predsa."

„Dobre, choďte preč, oddýchnite si, teraz," požiadala ich. „Keby sa náhodou vrátil. Ja tu ostanem s ním," ukázala na Snapa, ktorý bol malátny a zatváral oči. „Pomôžem mu," dodala, keď sa Harry zatváril akosi skepticky a Hermiona tiež..

Napokon Harry prikývol a zobral ostatných preč. Kaitleyn sa sklonila k Severusovi Snapovi, ktorý sa držal rukami na ranách, ktoré mu spôsobil Voldemortov had. Otvoril oči a pozrela sa na ňu. „Ka-Kaily," prvýkrát v živote ju oslovil prezývkou.

„Severus," oslovila ho opatrne. „Ukáž mi tie rany, prosím. A nič nehovor, oddychuj. Pomôžem ti, vyliečim ťa."

„Nie," šepol. „Som pripravený vidieť sa s Lily a požiadať ju o odpustenie." Vravel zlomene.

„Ale..."

„Prosím, nie," žiadal ju. „Umieram..."

„Ďakujem, že si mi zachránil Sophie, som ti veľmi vďačná," plakala Kaitleyn a chytila ho za ruku.

„Urobil som to rád," šepkal a pozrel sa jej do očí. „Chcem veľmi vidieť Lily."

„Chápem," smutne prikývla a stisla jeho ruku. „Povedz jej, že mi veľmi chýba."

Severus Snape prikývol a potom zavrel oči. Kaitleyn vedela, že ich zavrel už navždy. Rozplakala sa a pohladila ho po spotených vlasoch. Zúfalo plakala, bolo jej smutno. Neboli priatelia, ale keby nebolo jeho, jej dcéra by už nežila. Bola mu vďačná a vedela, že nebol zlým človekom. A videla ho na vlastné oči zomrieť a to jej lámalo srdce. Znova musela vo svojom živote čeliť smrti a nebola si istá, koľko toho ešte dokáže uniesť. Dúfala však, že sa Severus Snape naozaj stretne s Lily a že mu Lily všetko odpustí, aby mohla jeho duša spokojne odísť.

Ešte raz sa na neho pozrela, nedokázala ho zobrať so sebou, ale vedela, že sa po jeho telo s niekým vráti, aby ho mohli pochovať. Vstala, oblečenie mala špinavé a ponáhľala sa späť do tunela. Chcela sa vrátiť k hradu a bojovať ďalej.

***

Kaitleyn vyšla z pod Zúrivej vŕby a rozbehla sa k Rokfortskému hradu. Chcela objať Sophie, pobozkať Siriusa a objať aj svoju matku. Chcela vedieť, že všetci jej milovaní sú v poriadku.

Trávnik pred hradom akoby bol zahádzaný malým batôžkami. Od úsvitu ich delila možno hodina, a predsa bola tma ako vo vreci. Ponáhľala sa ku kamenným schodom. Pred nimi ležala osamelá klada, veľká ako loďka, ktorá určite patrila nejakému obrovi. Hrad bol neprirodzene tichý. Nikde nebolo vidieť záblesky svetla, ani sa neozýval nijaký buchot, výkriky, ani volanie. Dlažbové kamene v prázdnej vstupnej hale boli postriekané krvou.

Išla smerom k Veľkej sieni. Stoly boli preč a miestnosť bola plná. Tí, čo prežili, stáli v skupinkách. Zranených ošetrovala na zvýšenej plošine madam Pomfreyová so skupinou pomocníkov. Medzi nimi bol aj kentaur Firenze, z boku sa mu valila krv a celý sa triasol, neschopný vstať.

Mŕtvi ležali vedľa seba v prostriedku siene. Pozrela sa pred seba a videla svoju matku, ako objíma Sophie. Bola taká rada, že ich vidí obe živé. Kúsok od nich zbadala rodinu Weasleyovcov, všetci zúfalo plakali. Bola si istá, že niekto z ich rodiny zomrel a to jej trocha podlomilo kolená. A potom zbadala Siriusa, ktorý vyšiel z tej skupinky. Jej srdce vynechalo úder. Bol spotený, dobitý, ale bol v poriadku.

Rozbehla sa k nemu, ale pohľad jej padol na mŕtvych na zemi. V tej chvíli sa jej kolená definitívne podlomili, chytila sa za srdce, oči jej zaplavili slzy a ona spadla na zem, keď zbadala Remusa a Tonksovú, bledých a nehybných. Vyzerali pokojne, akoby bol tmavým čarovným stropom zaspali. Boli pri sebe uložení tak, že to vyzeralo, akoby sa držali za ruky.

Bolo to na ňu moc. Jej najlepší priatelia boli mŕtvi. Ďalší jej priatelia. Po zemi sa doplazila k Tonksovej telu a zúfalo plakala. „Dora, Dora!" kričala na ňu. „Preber sa! Počuješ, preber sa! Musíš sa postarať o svojho syna, DORA!" kričala. Lenže jej priateľka sa ani nepohla. „Dora, prosím, otvor oči, otvor ich, zlatko, prosím," položila si hlavu na jej hruď, ale nepočula žiaden tlkot srdca. „Dora, priateľka moja, prosím..."

„Kaily," Sirius bol v okamihu pri nej.

Odtisla ho od seba, aj keď aj plakal. Dotkla sa Remusovej studenej ruky. „Remus," šepla a pohladila ho po studenom líci. Oči mal zatvorené, vyzeral, akoby spal. Jej najlepší priateľ. Človek, ktorého poznala a milovala od svojich jedenástich rokov. Nebol už tu pri nej. Zomrel, opustil ju, obetoval svoj život. „Re-Remus, zlatko," dotkla sa jeho studeného čela. „Zobuď sa, prosím. Kvôli Teddymu, zobuď sa."

Remus sa nezobudil, neprebral sa a ona zúfalo plakala a snažila sa ho prebrať. Mykla jeho telom, ale ani to ho neprebralo. „Remus, nie," zložila si hlavu aj na jeho hruď, ale ani jeho srdce nepočula. „Nie, prosím, nie," plakala.

„Kaily, miláčik," Sirius ju pobozkal do vlasov. „Remus a Tonksová zaspinkali."

„NIE, NIE, NIE!" skríkla na neho. „JA ODMIETAM. NIE, NIE ZNOVA, PROSÍM, ZOBUĎ ICH!"

Sirius si zotrel slzy a pokrútil hlavou. „Kiežby som mohol, dievčatko."

Kaitleyn sa rozplakala ešte viac. Nahla sa k Remusovi a pobozkala ho na čelo tak, ako on vždy bozkával ju. „Zbohom, zlatko," šepla a potom sa schúlila v Siriusovom náručí, ale nepustila Remusovú studenú ruku.

Pozn. autorky:

* Názov tejto kapitoly som ponechala rovnaký ako v knihe. Takisto sú v príbehu prevzaté niektoré pasáže z knihy Harry Potter a Dary smrti (kapitoly Prepustenie Severusa Snapa, Bitka o Rokfort, Bazový prútik a Princov príbeh). Neodeľovala som ich ako citácie, lebo sú upravené, aby korešpondovali s mojím príbehom.

* Snažila som sa, aby tam bolo veľa drámy a akcie, ale predsa len Kaitleyn nie bojovníčka, ani dobrá v dueloch, snažila sa tým iba preplávať a preto som ju umiestila do iných scén, čiže možno ste z boja mali menej, ako ste čakali, ale úprimne všetkým bojom ešte nie je koniec.

* Scénu smrti Severusa Snapa som trocha upravila, bola pri ňom Kaitleyn a obaja pochopili. Severus Snape tu naozaj zomrel a ja dúfam, že mu Lily naozaj odpustila a on pozdravoval Lily od Kaitleyn.

* Remus a Tonksová toľko bolesti ... Kaitleyn to znova šialene zlomí a to ešte ani nie je koniec vojny. Vojna bude pokračovať v ďalšej kapitole. 

* Na fotografií je Kaitleyn, keď zbadala Remusa a Doru mŕtvych :(

Nebudem sa pýtať, ako sa Vám páčila kapitola, lebo komu by sa páčilo toľko smútku a nešťastia ... a to ešte nie je koniec ...!!!