„Milovala som ťa predtým, ako som ťa poznala,

vedela som to, odkedy som ťa stretla,

nevieš si predstaviť, ako som ťa očakávala.

Svet patril nám dvom,

zamilovala som sa do teba, zamilovala som sa do teba."

(Isabela Castillo – Me enamoré)

13. august 1979

Rok ubehol ako voda. A hoci Kaitleyn sa svet naozaj páčil, už túžila ísť domov. Znova objať mamu, aj otca a svoje priateľky a priateľov.

Cestovanie po svete bolo náramne krásne a zábavné. Všetko bolo úžasné, lebo Sirius o každom mieste, ktoré navštívili vedel tak veľa. Najviac sa jej páčilo na pobreží Španielska, bolo tam krásne teplo a ľudia boli veľmi milí a priateľskí. Určite sa tam ešte niekedy chcela vrátiť.

V Paríži sa dokonca stretli so Siriusovou veľmi vzdialenou rodinou a ona sa mohla zoznámiť aj s čarodejníkmi z iných krajín ako bolo Anglicko. Všetko bolo veľmi príjemne, ale predsa len sa už tešila domov.

Mama, Lily, Alice i Remus jej stále posielali správy. Snažili sa znieť, že je všetko v poriadku, aby sa nevrátili predčasne, ale Kaitleyn z toho nemala dobrý pocit. Vedela, že sa niečo deje, že v Anglicku nie je nič v poriadku. A že možno jej priatelia každý deň riskujú svoj život, aby sa zbavili nadvlády nad temnými silami.

Keď po roku znova uvidela Rokfort, mala pocit, že jej domov naozaj chýbal. Vbehla cez dubové dvere dnu a vybehla na poschodie. Vtrhla do komnát svojej mamy.

„Mami, som tu!" skríkla, keď ju nevidela v obývačke. Sirius zatiaľ docupital za ňou. „Mami!"

„Už idem, idem," vynorila sa Minerva McGongallová zo spálne a usmiala sa na dcéru. „Kaily," objala ju naozaj silno. „Och, si v poriadku."

„Isteže som, som živá a zdravá. Vieš, aké to bolo celé super, mám toľko zážitkov a máme aj fotografie a..."

„Som rada, že ste doma," prerušila ju matka. „Na všetko budeme mať ešte veľa času, rada si to vypočujem. Nuž otec by vás oboch rád videl. Ide o niečo dôležité. Ja s tým osobne nesúhlasím, ale ste obaja dospelí a máte právo sa rozhodnúť ako chcete. Len myslite aj na seba, áno?"

„O čo ide?" pýtala sa Kaitleyn.

„Otec ti povie," riekla jej mama. „Som taká rada, že ste späť," znova ju silno objala, akoby nedúfala, že sa jej vráti. „Veľmi si mi chýbala. Bola to dlhá doba, naozaj."

„Mne sa to zdalo akoby to ubehlo raz-dva. Neboj, mama, teraz už nemáme v pláne tak skoro odísť," ubezpečila ju.

Minerva sa zvítala aj so Siriusom a potom on i Kaitleyn zamierili do riaditeľne, kde na nich čakal Albus Dumbledore s nejakou ponukou. Ani jeden z nich netušil, o čo ide. Len čo vošli do riaditeľne, Kaitleyn mala v tvári ryšavé vlasy Lily, ktorá ju silno objímala. „Ste späť, ste späť!" hlasno volala.

„Ahoj, Lily," Kaitleyn jej opätovala objatie. „Tak rada ťa vidím. Vyzeráš krásne."

„Ďakujem, ale to ty vyzeráš krásne," zhodnotila Lily. „Celá žiariť a usmievaš sa. Muselo byť super, však?"

„Slečny, na to ešte bude čas," prerušil ich James, objal Kaitleyn a potom chytil Lily za ruku.

„Áno," prikývla Kaitleyn, hoci mala nutkanie spýtať sa ich na ostatných priateľov, spýtať sa na tak veľa vecí, ale nebolo času. Pozrela sa na otca a usmiala sa. „Mama vravela, že pre nás niečo máš."

„Vitajte zase späť," usmial sa na nich Dumbledore a oni sa posadili vedľa Jamesa a Lily. Jeho tón hlasu neznel nejako vážne, ale obaja si na to už za tie roky zvykli. Albus Dumbledore dokázal zachovať pokoj v akejkoľvek situácií.

„Tak o čo ide, profesor?" spýtal sa Sirius.

„Viem, že vám vaši priatelia neposielali v listoch, čo sa tu deje. Situácia je vážna. Voldemort otvorene bojuje, snaží sa ovládnuť náš svet. Jeho stúpenci mu značne pomáhajú. Už vyvraždili niekoľko čarodejníckych rodín a vraždia aj muklov. Ničia, čo sa dá. Je to veľmi vážne. A preto som založil spolok, o ktorom Kaitleyn vie."

„Fénixov Rád," prikývla Kaitleyn.

„Presne ten. Obaja ste už dospelí a ty, Sirius, si mimoriadne nadaný čarodejník. Jeden z najlepších v dueloch. Obom vám ponúkam možnosť byť súčasťou Rádu a aktívne sa zápajať do boja proti Voldemortovi."

Dievčatá sa zatriasli, keď vyslovil jeho meno, ale chlapci nie. James sa tváril ako hrdo a Sirius bol zvedavý, o čo ide.

„A prečo by sme to mali urobiť? Prečo by sme mali riskovať svoje životy?" spýtala sa Kaitleyn, ktorá sa celý čas mračila. Mala o tom veľké pochybnosti. „Vravel si, že je veľmi silný, priveľmi. Môžeme zomrieť."

„Áno, Kaily, celé to môžeme hodiť za hlavu a nechať sa tak či tak zabiť, to je veľmi múdre," zašomral James.

„Vy v tom Ráde ste?" spýtala sa Kaitleyn a obrátila sa na Lily.

„Áno, už takmer rok," prikývla Lily. „James je stále vo výcviku na aurora, ale pracuje aj pre tvojho otca, má rôzne misie, špehuje, snaží sa nájsť smrťožrútov. Veľmi pomáha Fabiánovi a Gideonovi Prewettovcom. A tiež aj Alastorovi Moodymu. Sú s ním veľmi spokojní. A ja zisťujem informácie na Ministerstve mágie, pracujem tam."

Kaitleyn prikývla, to vedela z jej listov. Nuž aj tak sa jej to celé nepozdávalo. Pozrela sa na Siriusa, ktorý vyzeral, že tuho rozmýšľa. Poznala ho, vedela, že on bude bojovať do poslednej chvíle, len zrejme čaká na jej tichý súhlas. Nebola si istá, či mu chce dať, ale vedela, že by sa nevyrovnal s tým, že nepomohol. A nemohol nechať priateľov bojovať, zatiaľ čo on by si kryl svoju kožu.

„Dobre," prikývla napokon. „Nepáči sa mi to, ale mali by sme pomáhať všetci a spolu."

„Konečne správne slová," prikývol James. „Čo ty na to, kamoško?" obrátil sa na Siriusa.

„Ja do toho idem," povedal Sirius rozhodne. „Kaily, ak ty nechceš, tak nemusíš."

„Musím, som tvoja žena, som na tvojej strane, vždy a stále," usmiala sa na neho. „Ak budeme bojovať, tak všetci spoločne."

„Presne," prikyvoval James. „V Ráde sme všetci, aj Remus, Peter, Frank a Alice. Všetci sú skvelí a veľmi užitoční. Verím, že môžeme Voldemorta poraziť."

Kaitleyn prekvapilo, že ho James nazýva menom. Lily sa trocha trhla a Sirius sa tváril vyrovnane.

Vôbec ju neprekvapilo, že keď sa vrátia domov, všetko to pekné sa zrazu rozplynie. Čakala problémy, čakala veľké problémy, ale teraz mala pocit, že by sa radšej vrátila niekam do sveta, aby sa to vyriešilo za ňu. Vedela, že to nie je správne, ale obávala sa, že svoje životy riskujú zbytočne. Ak bol naozaj taký silný, ako vraveli a ak mal naozaj tak veľa prívržencov, zdalo sa jej nemožné, že by mohli vyhrať.

***

Neskôr sa stretli aj s Alice a Frankom, Remusom a Petrom. Rozprávali im o všetkom, čo zažili, aby všetci prišli na iné myšlienky a vyzeralo to tak, že to zabralo. Všetci sa usmievali, niečo sa vypytovali a nikto aspoň tri hodiny nespomenul zlo, ktoré vládlo nad ich svetom. A Kaitleyn myslela na to, že by to presne takto malo byť. Takto si predstavovala ich život po škole. Nie bojovaním proti temným silám. Život to však za ňu zariadil inak.

Sirius rozprával o tom, ako v Grécku ochutnal fakt hrozný koláč a Peter sa na tom náramne smial. Kaitleyn odniesla umyť použité riady. Konečne dnes večer strávi noc v dome, ktorý Sirius pre nich kúpil. Tak veľmi sa jej páčil. Bol priestranný, mal veľa svetla a nábytok bol presne podľa jej vkusu. Akoby Sirius poznal každú bunku v jej tele, akoby vedel presne, ako rozmýšľa, čo sa jej páči a čo nie. Bola taká šťastná, že patrí iba jej.

„A kedy bude svadba?" spýtala sa Kaitleyn Lily.

„Vlastne už o mesiac. Dvadsiateho septembra," usmiala sa na ňu Lily. „Bude to tak trocha aj muklovská svadba. Vieš, predsa len moja rodina sú muklovia."

„Chápem," prikývla Kaitleyn, ale nezdalo sa jej, žeby Lily bola nejaká nadšená. „Niečo sa deje?"

„Viac vecí," riekla Lily. „V prvom rade ide o Jamesových rodičov." Kaitleyn si spomenula, ako zažili so Siriusom šok, keď im prišla správa do Moskvy, že Jamesoví rodičia zomreli na dračie kiahne. Boli už starší a túto chorobu nemohli prežiť. „Je to smutné, že na svadbe nebudú. Mala som ich veľmi rada. Boli takí milí. James sa drží, vieš. Stále myslí hlavne na prácu a na Rád."

„Je mi to veľmi ľúto."

„Každému," prikývla Lily. „A potom ide o Petuniu. Pred pol rokom sa vydala. Pozvala ma na svadbu, ale bez Jamesa. Tak som nešla. Poslala som jej iba dar a ona mi ho vrátila. Teraz som jej poslala pozvánku na svadbu a vrátila mi ju. Ani ju neotvorila." Potláčala slzy.

„Ach, Lily," Kaitleyn ju objala. „To mi je veľmi ľúto," šepla jej do ucha.

„Chýba mi, je to predsa moja sestra a nie sme už deti," vravela jej Lily. „Myslela som si, že dostane rozum, že to bude v poriadku a..."

„Netráp sa, Lily. Petunia to jedného dňa pochopí a určite nebude neskoro. Pretože ty si dobrá osoba, ty jej odpustíš aj po rokoch, viem to. A to že nebude na svadbe nejako zvládneme. Máš predsa mňa a Alice. Pre mňa si ako sestra, predsa," riekla jej Kaitleyn a podala jej vreckovku.

„Aj ty pre mňa predsa," zafňukala Lily do vreckovky a potom znova Kaitleyn objala. „Budeš môj svedok. Sirius bude Jamesov. A o tri dni by mi mali prísť šaty, som zvedavá, čo na ne povieš. Podľa mňa sú nádherné..."

A zvyšok večera sa rozprávali hlavne o svadbe. Pridala sa k ním aj Alice. Čo riešili chlapci, nevedeli. Ale počuli, že sa smejú. Bol to jeden z večerov s priateľmi, na ktoré sa nezabúda.

***

1. september 1979

Kaiteyn bola veľmi šťastná, keď sa jej podarilo dostať sa na kurz liečiteľstva. Prvého septembra nastupovala do nemocnice k sv. Mungovi a nemohla sa dočkať. Sirius bol na ňu patrične hrdý a zatiaľ, čo ona išla do nemocnice, on šiel s Jamesom pracovať pre Fénixov Rád.

Na starosti ju dostal liečiteľ, s ktorým sa stretla aj v siedmom ročníku, keď tu bola so školou. Volal sa Aidan Baker a ona si s ním ihneď sadla do noty. Nechal ju strážiť chlapčeka, Caspera Fenwicka, s ktorým sa tiež stretla a ktorý bol zasiahnutý neodpustiteľnou kliatbou.

Sedela na rohu jeho postele, čítala mu znova z rozprávkovej knižky. Prečítala mu ich všetky a uvažovala, že musí Remusa požiadať, aby jej zohnal nejaké muklovské knižky, keďže pracoval v muklovskej knižnici, lebo inú prácu v čarodejníckom svete si nevedel zohnať.

Casper nevyzeral, žeby ju vnímal a jej to celkom lámalo srdce. Chlapček si taký život rozhodne nezaslúžil. „Ach, Casper, neboj sa, vyliečiš sa. Pomôžem ti, áno?" pohladila ho po vláskoch. „Urobíme my dvaja všetko preto, aby si sa vyliečil. Budeme priatelia, dobre?"

Neodpovedal jej, ani neuhol pohľadom, hľadel naďalej do prázdna a ona z toho bola dosť smutná. Keď sa vrátil Aidan, povzbudivo sa na ňu usmial. „Nevzdala si to?"

„Nikdy to nevzdám, to nie je môj štýl," vysvetlila mu to jednoducho. „Musí predsa existovať spôsob, ako mu pomôcť."

„Bol by som rád, keby si taký spôsob našla, Kaitleyn," prikývol Aidan.

„Budem sa snažiť, naozaj," prisľúbila mu.

„To vidím a vedel som to, odkedy si tu bola prvý raz. Si vhodná pre túto prácu a možno s Casperom urobíš ďalší pokrok. Ako ťa naposledy chytil za ruku, to sa nám zdalo ako veľká vec. Potom si odišla a chlapček bol pár dní o dosť viac smutnejší. Možno to naozaj dokážeš. Možno dokážeš nájsť spôsob, ako mu trocha pomôcť," vravel jej Aidan.

„Ďakujem, Aidan, tvoje slová si veľmi vážim. Naozaj chcem túto prácu robiť a starať sa o Caspera, alebo iných ľudí, ktorých zasiahla táto hrozná kliatba," odvetila mu Kaitleyn a v rukách zvierala knižku. Trocha sa jej potili, naozaj bola z toho prvého dňa nervózna. Aj keď teraz už nie toľko, ako ráno.

„Vitaj v tejto nemocnici, Kaitleyn Blacková, myslím, že za pár mesiacov z teba budeme skvelá pomocná sestra," usmial sa na ňu.

Kaitleyn bola z toho skutočne veľmi šťastná. Znova sa vrátila ku Casperovi a rozhodla sa trocha mu porozprávať o Rokforte. Povedala mu, že keď sa vylieči, určite tam pôjde študovať. Opisovala celý hrad a jeho okolie. Nevynechala svojho obľúbeného správcu rokforstkých lúk, lesov a hájov. Vravela mu o rôznych vyučovacích hodinách. Casper nereagoval, ale ona vedela, že ju počúva. Cítila to, videla to v jeho očiach, že počuje každé jedno jej slovo. Naozaj verila tomu, že ho môže zachrániť.

***

Večer, keď sa vrátila domov, Sirius tam ešte nebol. Upratala, čo bolo rozhádzané a len tak pri okne v obývačke rozmýšľala. Myslela hlavne na Siriusa, dúfala, že sú s Jamesom v poriadku. Tiež myslela aj na svoje nové poslanie v práci. Cítila sa konečne poriadne dospelá a hoci jej chýbala mama a aj Rokfort, tu sa prvýkrát cítila ako doma. Bol to ich spoločný domček.

Vyšla na poschodie a otvorila jednu prázdnu izbu. Bola dosť veľká, svetlá, hoci už teraz bola tma, ale už v nej bola aj za denného svetla a bola presne tak umiestnená, že sa dokonale hodila na detskú izbičku. Rozmýšľala nad tým, aké krásne by bolo, keby mali so Siriusom dieťatko, ako sa o tom rozprávali počas svadobnej cesty niekoľkokrát. Sirius túžil po malej dcérke, tak ako jej to povedal pred rokmi počas Silvestra. Chcel dievčatko, ktoré by jej ako z oka vypadlo. A jej sa tento nápad dosť pozdával.

Oprela sa o stenu, predstavovala si, akoby tu detskú izbu asi zariadila. A potom začula kľúče a rozbehla sa dole, aby objala Siriusa a popýtala sa ho na dnešný deň. „Sirius," rozbehla sa k nemu a hodila sa mu do náručia. „Som rada, že si doma."

Odtiahla sa od neho, keď sa jej zdal akýsi zvláštny. Iba trocha jej opätoval objatie. Pozrela sa do jeho tváre a všimla si, že jeho búrkovo-šedé oči sú celé červené od sĺz.

„Čo sa stalo? James?"

„Nie," pokrútil hlavou.

„Sirius, čo sa stalo? Prosím ťa, povedz mi to," žiadala ho. Srdce jej bilo a bála sa, čo jej povie. Nechcela počuť, že sa stalo niečo zlé, že sa niečo stalo niekomu z ich priateľov.

Pravda bola iná a bola dosť tvrdá. „Regulus," šepol Sirius. „Je mŕtvy. Zabili ho! Zabili ho na jeho príkaz!"

Kaitleyn mala pocit, že odpadne. Sirius nemal dobrý vzťah s Regulusom posledné roky, ale predsa len to bol jeho brat, bol krv jeho krvi a hoci sa pridal k smrťožrútom, Kaitleyn vedela, že Sirius na neho nezanevrel.

„Hlupák! Taký hlupák, prečo to len urobil, prečo, Kaily?" pýtal sa, mračil sa a po tvári mu stekali slzy. „Zomrel isto ako taký chudák."

„Je mi to strašne ľúto, zlatko, naozaj veľmi, tak veľmi," pokúsila sa ho objať, ale on ju od seba odtisol a zotrel si slzy.

„Nebudem kvôli nemu plakať. Vybral si a vybral si smrť!" vyštekol Sirius a potom sa zavrel v pracovni na celú noc.

Žiadala ho, aby si šiel oddýchnuť, chcela, aby niečo zjedol, ale on túžil iba po tom, aby bol sám. Chcela vedieť, ako sa to vôbec dozvedel, na to jej iba odpovedal, že mu to povedal Gideon Prewett. Pýtala sa ho, či o tom vedia rodičia, či ich nechce ísť navštíviť, ale Sirius jasne pokrútil hlavou. Požiadal ju o to, aby ho nechala samého. Celú noc oka nezažmúrala, dúfala, že k nej príde, že bude hľadať oporu, ale Sirius celú noc strávil v pracovni s myšlienkami na mladšieho brata. Ráno sa vyparil ešte skôr, ako stihla vstať z postele.

***

10. septembra 1979

„Viem, že so mnou stále nechceš hovoriť," prisadla si Kaitleyn k Siriusovi večer na pohovku. „Ale musím ti povedať niečo dôležité."

„Ja s tebou chcem hovoriť," chytil ju za ruku. „Len jednoducho..."

„Nevysvetľuj mi to, ja to chápem. Neviem si to predstaviť, lebo súrodencov nemám, ale chápem to a je mi to vážne ľúto a stále si myslím, že by si mal navštíviť rodičov, ale keď nechceš, nemôžem ťa nútiť, ani ti nič prikazovať, je to tvoje rozhodnutie," vravela mu Kaitleyn.

„Chcela si mi niečo povedať," zmenil tému.

„Veru, chcela," usmiala sa na neho. „Problém je, že neviem, ako ti to povedať."

„Kaily, čo sa deje? Stalo sa ti niečo? Správajú sa k tebe v práci zle?" spustil na ňu lavínu otázok.

„Kdeže, v práci sú všetci milí a myslím, že mi to aj ide. Som tam šťastná," vravela mu. Sirius o tom ani nevedel, lebo posledné dni spolu poriadne nekomunikovali. „Starám sa o toho chlapčeka Caspera Fenwicka. Pamätáš sa, rozprávala som ti o ňom..."

„Pamätám sa," prikývol. „Som rád, že si tam šťastná."

„Vážne som," usmiala sa. „To, čo ti chcem povedať, to nie je nič zlé, je to dobrá správa, priam skvelá, dúfam..."

„Už mi to povedz, lebo priam skvelú správu naozaj potrebujem počuť, aby som sa nezbláznil," stisol je ruku a pohladil ju po vlasoch. „Tak, povieš mi to?"

„Áno, ja...," otvorila ústa, pozrela sa do jeho očí a stratila zase reč.

„Kaily!"

„Áno, áno, dobre, dobre, len to nie je niečo také, čo sa dá povedať jednoducho," vravela mu a potom mu podala malý zabalený darček v žltom papieri

„Nemám sviatok," upozornil ju.

„Viem, že nemáš, ale toto je len taká drobnosť," riekla.

Sirius otvoril balíček a vyzeral, akoby na chvíľku prestal dýchať. Hľadel dnu a potom sa pozrel na ňu. „Drobnosť? Je to tak, ako si myslím?"

„Áno," dotkla sa svojho bruška, v ktorom rástol plod ich lásky. „Čakáme bábätko, Sirius. Mám to potvrdené aj od liečiteľa od Munga. Budeme mať bábätko. Ty a ja."

Hľadel na ňu, neschopný slova. Z balíčka vybral pár bielych malých topánočiek a sladko sa na ňu usmial. Jeho očami prebehli iskričky lásky a nádeje. „Ja budem otcom?"

„Áno, blázonko, budeš otcom," nahla sa k nemu a vtisla mu bozk na líce. „Budeš ten najlepší otec na svete. Viem to."

„Merlin, ja," Sirius ju vtiahol do objatia. „Ja ťa tak strašne milujem," bozkával ju po tvári. „Som taký šťastný, Kaily. Neskutočne šťastný. Musím to dať hneď všetkým vedieť. Ja budem otcom," vstal z pohovky, trocha sa zatackal, ale ustal to. „Merlin, ja budem otcom!" kričal na celý dom.

Ona na neho hľadela, bola šťastná. Rukou si pohladila bruško. Keď sa tú správu dnes dozvedela, keď ju mala potvrdenú, vedela, že to dieťa bude veľmi milovať. Ešte ho ani nevidela, nepoznala ho, ale už teraz k nemu cítila toľko lásky. Nemohla uveriť tomu, že sa to deje. Uštipla sa a Sirius stále kričal na celý dom, že bude otcom. Smiala sa na tom a predstavovala si, aké asi bude ich dieťatko a či to naozaj bude dievčatko. Chcela, aby sa Siriusovi splnilo toto prianie. 

Pozn. autorky:

Ahojte, viem, že v tejto kapitole to išlo všetko nejako rýchlo. Najprv sa ospravedlňujem, že som preskočila celý jeden rok, ale prišlo mi zbytočné opisovať cukrovanie Kaitleyn a Siriusa na svadobnej ceste, určite sa mali veľmi dobre :)

Čo sa týka Fénixovho Rádu, tak reakcia Kaitleyn bola taká, aká bola aj v prítomnosti. Keby bolo po jej, tak sa nebude ničoho zúčastňovať, možno to je sebecké, ale taká raz Kaily je. Radšej by chránila iba svoju rodinu a dala od toho ruky preč, lenže je v tom veľa ľudí zapojených, ktorých má rada.

Regulus zomrel :/ Naozaj zomrel v roku 1979, tak som sa to snažila dodržať. 

A na ceste máme Sophie :)