„List, ktorý si schovávam, kde som ti napísal,

že o tebe snívam a že ťa moc milujem,

že už nejakú tú dobu,

moje srdce bije iba pre teba, bije pre teba.

Môžem byť šťastná,

keď kráčam uvoľnená medzi ľuďmi.

Milujem ťa tak,

a páčiš sa mi, pretože si iný."

(Shakira feat. Carlos Vives – La Bicicleta)

3. august 1978

Ako to na svadbách býva a ani táto nebola výnimkou, všetci sa dobre bavili. Tancovali, alebo jedli, trocha pili a zhovárali sa. Nebola to až taká veľká svadba, ale všetci vyzerali šťastní a spokojní, nuž nie tak veľmi ako novomanželia.

Kaitleyn a Sirius spolu znova tancovali, hľadeli si do očí a obaja sa snažili zapamätať si takmer všetko z tejto významnej udalosti v ich živote. „Šťastná?"

„S tebou? Neustále," usmiala sa a žmurkla na neho.

„Aj ja s tebou, kráska," žmurkol na ňu Sirius a urobil s ňou otočku.

Pieseň dohrala a obaja boli trocha smädní a tak zamierili k stolu, kde sedeli ich priatelia. „Kaily, mala by si hodiť kyticu," riekla jej Alice.

„Ale veď jediná slobodná som tu ja," povedala Lily.

„Ani profesorka McGongallová nie je vydatá," zasmiala sa Alice. „Nuž, možno by si tu kyticu mala dať priamo Lily, aj tak všetci vieme, že sa Lily tiež isto čoskoro vydá."

„Lily sa vydá aj bez toho, aby som hádzala kyticu," žmurkla na Lily Kaitleyn, „len nemôžeme všetko chcieť naraz, no nie?"

„Presne," prikývla Lily.

Kaitleyn sa usmiala na Siriusa. Boleli ju trocha nohy, tak si sadla ku stolu. Sirius urobil to isté a James mu podal pohárik ohnivej whisky. Zhovárali sa, smiali sa a Kaitleyn bola rada, že sú všetci pri nej. Že sa usmievajú, napriek tomu, čo ich čakalo vonku. Pre ňu bolo dôležité, že sú všetci spolu. Obzrela sa a videla, ako jej rodičia spolu tancujú na jednu pieseň. Videla, ako sa Hagrid usmieva a máva jej. Opätovala mu pohľad a poslala vzdušný bozk. Všetko sa zdalo také dokonalé, že ju trocha pohltil strach, či sa nestane niečo zlé.

„Všetko v poriadku?" naklonila sa k nej Lily.

„Je to príliš dokonalé," šepla jej Kaitleyn.

„Ty si to zaslúžiš, zlatko," usmiala sa na ňu Lily. „Užívaj si to. Nie všetko, čo je pekné, sa musí skončiť ako katastrofa. Proste na to nemysli. Dnes je krásny deň a bude to aj krásna noc. Pozri, veď pomaly zapadá slnko. Teš sa, že si sa vydala. Nemysli na to, čo sa môže pokaziť. V živote sa pokazí ešte veľmi veľa vecí, ale teraz, teraz nie... Teraz je táto krásna chvíľa, ktorú nepokazí nič. Viem to, cítim to. Buď šťastná, Kaily."

„Vďaka," pozrela sa na svoju najlepšiu priateľku a potom sa k nej nahla, aby ju mohla objať. „Máš pravdu, Lils, nesmiem myslieť na zlé veci, nie dnes."

„Vidíš," Lily sa od nej odtiahla a usmiala sa. „Som rada, že ma počúvaš."

„Nepočúvala som ťa niekedy?"

„Ty si vždy dala na moje rady, ako ja na tvoje," zasmiala sa Lily. „Najlepšie priateľky navždy."

„Najlepšie priateľky navždy," zopakovala Kaitleyn a opätovala jej pohľad.

***

„Poď," Sirius ju potiahol za ruku a odviedol kúsok ďalej, takmer k Hagridovej chalupe, „mám pre teba pár prekvapení."

„Akých?" spýtala sa.

„Pamätám si, ako som ti sľúbil, že ti ukážem celý svet," usmial sa na ňu. „Takže to bude naša svadobná cesta, ideme si pozrieť celý svet. Všetko, čo budeš chcieť vidieť."

„Sirius, to znie krásne," usmiala sa aj ona, „ale, za prvé na to nemáme peniaze, za druhé, naši by ma nikdy nepustili a za tretie..."

„Psst," priložil jej ukazovák k perám. „Láska, peniaze na to mám. Strýko Alphard mi odkázal naozaj dosť veľa na to, aby sme do konca života ani nemuseli pracovať. Vieš, že mi umiera pomaly, ale väčšinu majetku previedol na mňa a na Andromedu. Mal naozaj veľmi veľa peňazí. Z toho to zaplatím, chcem to pre teba urobiť. Zaslúžiš si vidieť celý svet."

„Ach, Sirius," nevedela, čo povedať. „Tie peniaze by sme mohli využiť aj inak."

„Kaily, bol to tvoj sen..."

„Môj sen si ty a ja chcem byť hlavne s tebou..."

„Láska, dovoľ mi to pre teba urobiť, prosím. Vaši s tým súhlasia."

„A to ako?"

„Jednoducho," zasmial sa. „Vieš, pravda je taká, že momentálne je všade inde viac bezpečnejšie ako v Anglicku. Jeho spojenci veľmi neprenikli do iných krajín. Preto tvoji rodičia s tým nemali najmenší problém. Okrem toho, vedia, že by som ťa vždy ochránil a myslím si, že pochopili, že sme už obaja dospelí a že si zaslúžiš vidieť celý svet."

„Nemôžem tomu uveriť!" Stále na neho prekvapene hľadela.

„Tak tomu ver, zlatko, lebo sa to deje, zajtra obchádzame," usmial sa na ňu.

„A čo tvoj aurorský výcvik?"

„Posunie sa mi o rok, už som to všetko vybavil," odvetil jej.

„To ale znamená, že tam nebudeš chodiť s Jamesom a..."

„Odkedy sme zistili, že tam s nami nepôjde Remus, tak to už nie je také dôležité. Môžem sa aurorom stať aj neskôr, ale Remus vôbec," vravel jej Sirius a trocha mu zosmutnela tvár, „James to pochopil. Praje nám to. Všetci nám to prajú, tak povedz už konečne áno!"

Kaitleyn sa usmiala a nakoniec nadšene vykríkla: „Dobre teda, tak áno, áno, chcem vidieť celý svet! Stále ho túžim vidieť a to iba s tebou, len s tebou!"

„Ty moja," pritiahol ju k sebe do náručia. „Ráno odchádzame, Lily a Alice ti pobalili veci."

„Nemôžem tomu uveriť, že sa to deje, že sa mi plnia sny, ach," trocha nadskočila. „Som taká nadšená, tak veľmi, veľmi."

„Som rád, že ťa od začiatku nášho manželstva robím šťastnou," opäť ju pritiahol k sebe a pobozkal ju na pery. „Skutočne rád."

„Ďakujem ti za všetko, blázonko môj," šepla mu pri perách. „Som si istá, že celá naša svadobná cesta bude úžasná. Nech by si ma vzal kamkoľvek, ak tam budem s tebou, tak to bude úžasné. A my uvidíme celý svet, celý svet..." nadšene rozprávala a oči jej žiarili. „Toľko ťa milujem."

„Nie viac ako ja teba," žmurkol na ňu. „Ešte niečo ti ukážem," potiahol ju ďalej trocha k Zakázanému lesu, kde parkovala akási divná vec.

„Čo je to?"

„Lietajúca motorka," zasmial sa Sirius. „Dostal som ju od strýka Alpharda."

„Chceš mi povedať, že tá vec lieta?"

„Áno a je dosť rýchla, rýchlejšia ako metla. James mi ju trocha závidí," žmurkol na ňu. „Chceš sa previesť?"

Kaitleyn sa na lietajúcu motorku pozerala dosť skepticky. Nemala rada lietanie akéhokoľvek druhu, ale Sirius z toho vyzeral byť neskutočne nadšený a preto prikývla. „Ale iba trocha."

„Super, láska," Sirius jej pomohol nastúpiť a potom si sadol aj on. Kaitleyn sa ho silno chytila, lebo sa bála, ale nechcela ho moc kŕčovito zvierať, aby si nemyslel, že má zo všetkého strach. Nemala sa kde inde ani chytiť, tak sa o neho aj trocha oprela svojím telom. Nemala rada lietanie, ale rozhodla sa to vydržať kvôli nemu. A koniec koncov, možno to naozaj bude zábava. Pri ňom sa nebála, že by sa jej niečo stalo. Hoci lietajúca motorka podľa nej nevyzerala ani trocha bezpečne. „Tak kam to bude, madam?" spýtal sa jej.

„Hm, napríklad, priamo ku hviezdam?" prikázala mu prvé, čo jej napadlo, keď sa pozrela na oblohu. Bol už večer, nebo bolo posiate miliónmi hviezd, ak nie aj viacerými. A Sirius aj kvôli svojmu menu, mal predsa hviezdy rád.

„Tvoje prianie mi je rozkazom, láska," prikývol, zaradil rýchlosť a vzlietli. Presne tam, ako si to Kaitleyn priala. Priamo ku hviezdam.

***

18. apríl 1998

Kaitleyn celú noc rozmýšľala, čo mohli deti hľadať v trezore Lestrangeových. A taktiež uvažovala nad tým, kde sa deti znova podeli. Keď boli u Billa v Lastúrovom domčeku, tak bola o dosť pokojnejšia a teraz ju znova ovládol ten známy pocit – strach.

Pritúlila sa k Siriusovi, ktorý spal a pokúšala sa o to tiež. Spánok neprichádzal, stále mala v mysli rôzne veci, stále nad niečím uvažovala, rozmýšľala, čo to deti hľadajú. Mohli to byť Dary smrti? Alebo niečo iné.

Bolo niekedy nad ráno, keď sa jej konečne podarilo trocha zaspať. Keď ju zobudila Hope, mala pocit, že vôbec nespala. Bolo jej to jedno. Spánok teraz nebol pre ňu dôležitý.

„Chcela by som Sophie," Hope sa k nej pritúlila na posteli.

„Aj ja, zlatko," odvetila jej Kaitleyn. „Veľmi."

„Vráti sa?"

„Určite áno," riekla jej Kaitleyn a pobozkala ju na líce.

„A môžeme ísť pozrieť Teddyho?"

„Uvidíme, keď sa ocko zobudí, dobre?" usmiala sa na ňu Kaitleyn.

„Zobudím ho?" zasmiala sa malá Hope.

Kaitleyn sa pozrela na Siriusa, ktorý ešte pokojne spal a jej bolo ľúto, aby ho zobudili a tak chytila dcérku za rúčku a povedala jej: „Nechaj ocka ešte chvíľku spinkať, dobre?"

„Len chvíľku?"

„Maličkú," žmurkla na ňu Kaitleyn.

Sirius vyzeral tak pokojne, keď spal, dokonca sa zo sna usmieval, zrejme sa mu snívalo niečo pekné. Kaitleyn si ešte veľmi dobre pamätala, keď a budil z nočných mor, pred dvoma rokmi, keď si len zvykal na fakt, že už nie je v Azkabane. Preto ho nechcela budiť. Sirius v spánku konečne našiel pokoj a nie strach a neustálu temnotu.

Hope vzala rozprávkovú knižku, pritúlila sa ku Kaitleyn a potichu si čítali rozprávku. Hope sa hlasno zasmiala pri jednej pasáži a zobudila tak svojho ocka.

„Hej, vy ste už hore?" pozrel sa na obe a usmial sa.

„Áno, ale maminka chcela, aby som ťa nechala ešte spinkať," povedala mu Hope, nahla sa k nemu a pobozkala ho na líce.

„Ty si vážne poklad, Hope," Sirius si ju pritiahol do náručia, pričom žmurkol na Kaitleyn.

Kaitleyn mu opätovala úsmev a toto ráno sa jej zdalo také pekné a milé. Lenže to bol iba okamih. Znova si pomyslela na to, pred čím stoja a že to môže prísť zo dňa na deň, kedy im Voldemort vyhlási vojnu. Posledné dni sa jej to zdalo ako na spadnutie. Aj Kingsley sa o tom minule zmienil. Zdalo sa jej, že to príde možno každým dňom a to ju dosť ničilo.

„Si v poriadku?" spýtal sa jej Sirius.

„Nie, ale..." pozrela sa na neho.

„Kaily," smutne sa na ňu usmial. „Ja viem," prikývol.

Pritúlila sa aj ona k nemu. Snažila sa nerozplakať. Snažila sa byť silná. Lenže niekedy mala pocit, že za celý svoj život už bola silná dosť.

***

25. apríl 1988

„Vyzeráš dosť hrozne," zhodnotila Tonksová, keď ju Kaitleyn s Hope prišli znova navštíviť. Sirius a Remus riešili veci ohľadom Fénixovho Rádu a ona už na to nemala silu a Tonksová musela zostať pri Teddym.

„Ďakujem, Dora, vážne," žmurkla na ňu Kaitleyn. „Necítim sa veľmi dobre."

„Viem, Remus mi hovoril, že nemáte žiadne správy o deťoch," odvetila smutne. „Na jednej strane to je dobré. Keby ich zajali, alebo niečo podobné, tak by sme tu už vedeli."

„To ma vážne upokojuje."

„Prepáč," Tonksová sa jej ospravedlnila.

„To nič, som akási podráždená a nepríčetná," odvetila jej Kaitleyn.

„Nie si," povedala Tonksová rázne. „Chápem ťa. Keby bol Teddy niekde ďaleko odo mňa, asi by som sa zbláznila. Najhoršie na tom je, že mu hrozí nebezpečenstvo. Pokiaľ sme nevyhrali, stále mu hrozí nebezpečenstvo. Nám všetkým a ja by som pre Teddyho chcela iný, lepší, krajší svet. A budem za neho bojovať do poslednej chvíle."

„To si aj ja želám pre deti a pre nás všetkých," vravela jej Kaitleyn.

„Nikdy si mi nepovedala, aká bola tvoja svadba so Siriusom," zmenila Tonksová tému.

„Čo ti to zrazu napadlo?"

„Neviem, rada počúvam o vás dvoch," pousmiala sa Tonksová a obe si sadli na sedačku. Hope vzala Andromeda hore do izbičky k Teddymu, aby ich dve nechala porozprávať sa. „Ste môj obľúbený pár predsa."

„Bolo to veľmi pekné," Kaitleyn na okamih zatvorila oči. Spomínala si dokonalo na všetko. Na to, aký bol Sirius nervózny, na to ako na ňu hľadel, keď ju videl ako nevestu, na to ako spolu tancovali prvý manželský tanec. Ako mal pre ňu prekvapenie, že pôjdu cestovať okolo sveta a že uvidí všetko, čo kedy chcela a ešte aj omnoho viac. Spomínala si aj na jeho lietajúcu motorku, na ktorej vyleteli až ku hviezdam a všetko to Tonksovej rozpovedala.

„Až ku hviezdam?"

„Áno, vtedy sme sa ich takmer dotkli," riekla Kaitleyn.

„Ešte stále sa ich môžete dotknúť," usmiala sa Tonksová.

„Fakt sa bojím, Dora," Kaitleyn vedela, že pred ňou silná byť nemusí. Boli najlepšie priateľky. „Ja už to nezvládam. Ak by som znova vo vojne mala stratiť Siriusa, alebo moje deti, alebo niekoho s mojich priateľov, alebo moju mamičku, ja neviem..., naozaj neviem, čo by so mnou bolo."

„Hej," Tonksová ju chytila za ruku. „Nemôžem ti sľúbiť, že vyhráme, dokonca ti nemôžem sľúbiť, že z toho všetci vyviazneme živí, ale viem, že všetci budeme bojovať celou silou a dušou. Pre lepší, krajší svet. Dočkáme sa ho. Tento raz už áno."

„On má väčšiu armádu, vlkolakov, obrov a čo máme my?"

„Srdce, odvahu, lásku, máme toho veľmi veľa, Kaily," stisla jej ruku. „Viac ako on. Naozaj toho máme viac ako on."

„Blíži sa to, viem to, cítim to..."

„To vieme všetci," prikývla Tonksová. „Myslím, že to všetci cítime. Vojna je blízko."

„Každým dňom bližšie," šepla Kaitleyn. Bála sa to vysloviť nahlas. „Je to ako ticho pred búrkou."

Pozn. autorky:

Áno, vojna sa blíži, veľmi rýchlo :( a už teraz sa mi do toho nechce, čo Vám mám povedať. Ďalšie dve kapitoly bude viac o minulosti, nasledujúca možno celá :) lebo v minulosti nás toho ešte trocha dosť čaká.

Včera som tak premýšľala, koľko nás toho ešte čaká do konca a dospela sa k tomu, že možno okolo 15 kapitol, plus mínus, možno by sa mi páčilo, keby sme sa zastavili na čísle 130 kapitol :) 

Uvidíme, napíšte mi ak sa Vám páčila táto kapitola a dúfam, že ďalšia bude pekne za týždeň a nie až za dva ako táto, za čo sa ospravedlňujem, ale dokončovala som ešte nejaké veci a mám toho teraz celkom dosť na pleciach...