„Ale pravda je, že máme strach,

a bez ohľadu sme súťažiaci,

aby sme zistili,

kto povie posledné slovo."

(Chino y Nacho – Se apago la llama)

5. júla 1978

Kaitleyn i Lily boli nervózne. Hrad zíval prázdnotou a ony dve sa aj tak nachádzali pri bráne školy, lebo vedeli, že tam sa primiestnia chlapci, alebo niekto, kto by im dal nejaké informácie.

Nerozprávali sa, každá bola uväznená vo svojich myšlienkach a Lily sa prechádzala hore-dolu, zatiaľ čo Kaitleyn stála na mieste a iba vyzerala, kedy sa niekto primiestni a dúfala, že ten niekto bude hlavne Sirius. Samozrejme, že sa bála aj o ostatných a to naozaj veľmi.

Ozvalo sa hlasné PUK, keď sa primiestnili Sirius, Remus, James a Peter.

„Sirius," Kaitleyn prebehla cez bránu a hodila sa mu do náručia. „Ste v poriadku? A čo Alice a Frank?"

„V poriadku," odvetil je a pobozkal ju. Keď ju pustil zo svojho náručia, všimla si šrámy na jeho tvári a vyzeral byť dosť bledý. „Alice a Frank sú tiež v poriadku. Len zabili Frankovho otca..."

„Čože? To je hrozné," zosmutnela Kaitleyn. Frankov otec bol auror a bol dosť uznávaný, preto tomu nemohla uveriť.

„Dostali ho od chrbta," povedal James, len čo sa zvítal s Lily. „Bol to ten všivák Travers!"

„Pamätám si ho zo školy, bol o dosť vyššie," prehovoril Remus a vyzeral byť dosť otrasený útokom. „Väčšina z nich mala masky, ale Traversovi spadla, keď zaútočil na pán Longbottoma, len asi som bol jediný, čo ho videl."

„Chudák Frank," predniesla smutne Lily. „Mal to byť ich najkrajší deň a zmenil sa na nočnú moru."

„Áno," objal ju silno James.

„Neviem, či ešte chcem svadbu," šepla smutne.

„Neblázni, Lily, na našej svadbe sa nič také nestane," riekol jej James a objal ju ešte pevnejšie. „Tu to nikto nečakal. Bolo to také rýchle a nemohli sme tušiť. Teraz už vieme, aké situácie vyhľadávajú. Naša svadba bude dobre chránená. Lily, sľubujem ti, že sa nemusíš báť."

Lily slabo prikývla, ale aj Kaitleyn na nej dobre videla, že sa bojí. A úplne tomu rozumela. Dnes ráno sa tešila na svadbu a teraz sa z nej naozaj stalo niečo hrozné. Pred pár dňami bol jej najväčší problém, že ju rodičia nepustili žiť so Siriusom a teraz sa to zdalo ako niečo malicherné. Existovali aj horšie veci, ťažšie a smutnejšie, ktorým museli čeliť.

„Fakt je to tam zlé," šepla Kaitleyn a pozrela sa na ďaleký svet, tam kde dovidela. „Útočia, ničia, kazia, všetko, čo môžu. Zabíjajú, ubližujú a prečo? Takto predsa nemôže fungovať náš svet."

„Aj muklovia to mávajú ťažké," povedala jej Lily. „V minulosti boli tiež vojny a boli veľmi kruté. Vo svete čarodejníkov je to asi rovnaké."

„Až na ten detail," doplnil ju Remus. „Že Veď-Viete-Kto sa bude snažiť ovládnuť celý svet. Prezradí to, že na svete sú čarodejníci, bude si chce podmaniť muklov a to úplne naruší oba svety. Niekto ho musí zastaviť, pretože inak to bude veľká tragédia."

„Už teraz to je tragédia," povedal Peter s roztraseným hlasom. Bol bledý ako stena, na líci mal zaschnutú krv a vyzeral, akoby sa prebral z toho všetkého až teraz. „Nie?"

„Máš pravdu, Červochvost," prikývol James. „Tragédia to je už teraz. Stále sa to dá zmeniť, ak bude vojna, chcem v nej bojovať."

„Sirius, chcel som sa ťa spýtať," obrátil sa na neho Peter. „Čo sa vlastne stalo so Záškodníckou mapou?"

„Ach," Sirius sa akosi melancholicky pozrel na svojich priateľov. „Myslím, že ju má Filch. Deň pred koncom školského roka som pred ním utekal a ona mi vypadla. Našiel ju a síce tuší, čo to je, nevie ju určite použiť. Nuž to je jedno, priatelia, nám už je na nič. Možno ju z Filchovej kancelárie potiahnu nejakí šikovní študáci a spoznajú čaro Rokfortu ako my. Veď k tomu slúži, nám by už bola na nič."

„To je pravda, Tichošľap," prikývol James. „Mohli sme si ju nechať pre synov, ale možno sa k nej nejako raz dostanú."

„Možno, je to klenot a nech má Filch svoj kúsok radosti. Verím, že mu ju niekto potiahne," trocha sa uškrnul.

„Čo ak nebudú dostatočne šikovní, aby vedeli, ako funguje?" spýtal sa Peter.

„Ver mi, Červochvost, ak to budú nadaní výmyselníci, tak na to prídu," žmurkol na neho Sirius. „A čo ty, Námesačník, hneváš sa, že som ju stratil?"

„Nie," usmial sa trocha Remus. „Nám poslúžila dobre, bola to skvelá vecička. Máš pravdu, zaslúžia si ju ostatní a ako zistíme, či ju zaslúžili? Ak zistia, ako funguje a čo to je, tak je jasné, že si zaslúžia."

„Presne tak," opätoval mu úsmev Sirius. „Záškodnícka mapa bola naše veľdielo a teraz je na čase, aby sme pokračovali v niečom inom. V záchrane čarodejníckeho sveta, napríklad."

„S tým začneme už v septembri, keď nastúpime na kurz aurorov," prikývol James. „Včera mi prišiel list."

„Aj mne," prikývol Sirius a usmial sa.

„Tak to vám prajem," predniesol smutne Remus.

„Čože?" spýtali sa všetci naraz.

„Nevzali ma," povedal smutne.

„To je hlúposť, veď si mal skvelé výsledky," Kaitleyn krútila hlavou. „Ako je to možné?"

„Vedia, čo som zač a takých vo svojich radoch nechcú," odvetil smutne. „Budem sa musieť poobzerať po inej práci, hoci neviem akej."

„To nemyslíš vážne!" skríkol James. „Ja ich tam hádam nakopem."

„James," snažila sa ho upokojiť Lily, „nebudeš tam v pozícií, aby si vyvolával hádky. Viem, je to hrozne nespravodlivé a je mi to veľmi ľúto, ako vám všetkým, ale mohol by si zavariť ešte viac Remusovi a aj sebe."

„Lily má pravdu," prikývol Remus, aj keď James naďalej krútil hlavou. „Z vás dvoch," pozeral sa na neho a na Siriusa, „budú skvelí aurori."

„Ale ty si bol majster v dueloch, zaslúžil by si si to," riekol smutne Sirius. Očividne sa ho to veľmi dotklo. „Bol si najlepší. Si šikovný, skvelý, toto proste nie je fér."

„Aj mne to je ľúto, Sirius a to veľmi. Chcel som tú prácu robiť a chcel som na ten výcvik chodiť s vami. Lenže som vlkolak a no veď viete..."

„Mýlia sa," riekol James. „Proste sa mýlia. Robia veľkú chybu. Obrovskú!"

„Je mi to vážne veľmi ľúto, Remus," povedala mu Kaitleyn. „Skúsim povedať mama, alebo otcovi, či by nemohli na teba zo školy poslať nejaké dobré referencie. Možno si to ešte rozmyslia."

„Nerozmyslia," povedal jej Remus. „Ale ďakujem. Je to od vás všetkých veľmi pekné, že stojíte na mojej strane."

„My poznáme tvoje schopnosti a zručnosti, Námesačník," riekol James. „Vieme, aký si, vieme, že si jeden z najlepších ľudí na svete. Tak si vlkolak a čo? Koho z nás to kedy nejako zaujímalo? Nikoho! Si náš najlepší priateľ!"

Remus vyzeral, akoby mal slzy na krajíčku. Všetci pritakávali a necítili sa vôbec dobre. Ani kvôli tomu, čo sa udialo na svadbe a už vôbec nie kvôli tomu, že Remusa nevzali na aurorky výcvik. Všetci to brali ako zradu, ako diskrimináciu a najhoršia bola tá bezmocnosť v oboch prípadoch. Nemohli nič urobiť.

Skutočný svet bol proti ním.

***

7. júla 1978

Pohreb Frankovho otca, Vortimera Longbottoma, sa konal o dva dni. Kaitleyn a Sirius a všetci ostatní tam išli. Vyjadrili Frankovi úprimnú sústrasť a rovnako ako jeho mame, Auguste. Tá bola duchom niekde úplne inde, čo Kaitleyn chápala. Vedela o Frankových rodičoch, že sa majú veľmi radi a toto bola proste veľká rana nielen pre Frankovú mamu, ale aj pre samotného Franka.

Alice bola tiež smutná. Obľúbila si svojho svokra a tak podopierala úbohú a nešťastnú svokru. Obrad bol krátky a veľmi smutný.

„Frank to znáša veľmi ťažko, čo je pochopiteľne," vravela Alice. Jej hlas bol zlomený, aký si prázdny a tak aj pôsobila. „S otcom mal skvelý vzťah. Vortimer bol úžasný človek, skvelý auror. Jednoducho to bola priveľmi veľká rana."

„Je nám to veľmi ľúto, Alice," objala ju Kaitleyn. „Keď som sa to dozvedela, bolo mi veľmi smutno."

„Áno, prepáč, musím ísť za Augustou. Je na dne, ale kto by nebol, však?" dodala a potom odišla. Kaitleyn sledovala, ako kráča ku svojej svokre, ako ju silno objala a ako sa obe rozplakali. Bolo to tak šialene smutné. Vôbec si nevedela predstaviť, že by mala zažívať niečo ako Frank. Prísť o rodiča by bolo priam hrozné.

„Ešte nikdy som nevidela Alice smutnú a už vôbec nie takú ranenú," prehlásila Lily po jej boku. „Je mi to všetko tak ľúto."

„Aj mne," povedala Kaitleyn. „A cítim výčitky, že nás mama premiestnila, že sme nemohli pomôcť..."

„Aj ja," priznala sa Lily. „Na jednej strane nás zachránila, ale na druhej strane, sa cítim z toho vážne mizerne. Myslím si však, že Alice to chápe a sotva by nám to vyčítala, keď musí riešiť niečo ďaleko smutnejšie."

„Máš pravdu," prikývla Kaitleyn. „Už so Siriusom pôjdeme. Uvidíme sa čoskoro, všakže?"

„Iste," prikývla aj Lily a potom ju silno objala. „Dúfam v to."

„Aj ja," Kaitleyn ju akosi nechcela pustiť. Mala strach o každého, kto teraz nebol s ňou na Rokforte, keď videla, ako to tu chodí. Bála sa o Lily, o Alice, o Remus, o Jamesa, o Franka a o Petra. Veľmi sa o nich bála. A aj o ich rodiny. Nechcela, aby niekto z nich ešte stratil rodičov.

***

17. apríl 1998

Ukázalo sa, že Bill Weasley mal pravdu, keď Kaitleyn spomínal, že Harry niečo plánuje. Dnes ráno jej poslal správu, že Harry a ostatní sú preč a dokonca aj rarášok Griphook, ktorého zachránili v sídle Malfoyovcov. Bill písal, že sa mu nepodarilo zistiť, čo plánujú a že nevie, ako do toho celého zapadá rarášok, ale raráškovia nemajú veľmi radi ľudí a ani čarodejníkov.

Sirius si bol istý, že Harry a ostatní naplánovali niečo veľké a práve to bol kameň úrazu. Kaitleyn mala prirodzene strach a nebola jediná. Aj Molly chodila po dome ako bez duše. Predsa len boli obe pokojnejšie, keď boli deti v Lastúrovom domčeku, kde pri nich boli Bill a Fleur.

Nemuseli čakať dlho na to, aby sa dozvedeli, čo sa vlastne stalo a čo mali deti naplánované. K večeru sa objavil Kingsley a zreferoval im udalosti posledných hodín.

„Vlámali sa do Gringottbanky," povedal ako prvé, „a nechytili ich. Čiže nevieme, kde sú, čo je v tomto prípade dobrá správa. Keby ich boli chytili, bolo by to o dosť horšie," riekol.

„Prečo práve tam?" pýtala sa Molly.

„To neviem, ale viem, že sa vlámali do trezoru Lestrageovcov," pokračoval ďalej Kingsley, „vraj sa im tam podarilo dostať sa, lebo niektorá z dievčat sa pomocou všehodžúsu zmenila na Bellatrix Lestrangeovú, predpokladám, že to bola Hermiona."

„Čo z toho trezora zmizlo?" spýtal sa Artur.

„To sa mi nepodarilo zistiť," pokrútil hlavou.

„Prečo práve do trezora Lestrangeovcov, veď v ňom je len zlato Blackovej rodiny," vravel Sirius. „Všetko, čo Bellatrix zdedila po Druelle a Cygnusovi. Dobre, niečo prischlo aj Narcisse, ale väčšina majetku patrí Bellatrix. Nerozumiem tomu, čo by Harry, Sophie, Hermiona a Ron mohli hľadať práve tam."

„Možno nešlo o nič cenné," povedala Kaitleyn. „Hoci neviem o čo iné by mohlo ísť."

„Dokážeš zistiť, čo zmizlo, Kingsley?" spýtal sa ho Sirius.

„Podľa toho, čo som zachytil, ani Lestrangeovci nemajú potuchy, čo zmizlo," riekol Kingsley.

„Ako sa deti odtiaľ vôbec dostali?" spýtala sa Molly. „Veď predsa len z Gringottbanky sa nedá len tak dosť späť, keď tam si tajne."

„Trezor strážil drak, takže podľa všetkého ušli na ňom," odvetil jej Kingsley.

„No, to bol isto Ronov nápad," trocha sa pousmial Artur. „Od Charlieho sa dosť naučil o drakoch."

„Chcela by som tomu celému nejako porozumieť," uvažovala nahlas Kaitleyn. „Po čom deti pátrajú? Čo im otec také cenné zanechal? Akú úlohu im dal? Prečo sa o tom nezdôveril ani len mojej mame? Prečo sa Dumbledore zase zachoval takto, prečo?"

Nikto jej neodpovedal, lebo odpovede na jej otázky nikto nepoznal. Vedelo by ich zodpovedať pár ľudí a to deti, o ktorých nemali ani len potuchy, kde by mohli byť a potom Albus Dumbledore, ktorý bol mŕtvy.

Kailteyn stisla Siriusovú ruku a zavrela oči. Stále rozmýšľala, snažila sa spojiť súvilosti. Veď predsa prišla na spojitosť s bazovým prútikom, tak prečo teraz nevidí niečo logické, niečo čo by napovedalo, akú úlohu deti plnia. Čo hľadajú? Čo robia?

Na nič neprišla. Až bola z toho nekonečne zúfalá.

***

„Chcela by som o tom všetkom hovoriť s mamou, ale nemôžem jej poslať na Rokfort ani len jeden stupídny list," hnevala sa Kaitleyn a sťažovala sa Nymphadore. Porozprávala jej všetko o deťoch aj tom, ako usilovne premýšľa nad tým, čo to všetko má znamenať a ako zúfalo by chcela hovoriť so svojou mamou, či jej predsa len otec nič nepovedal.

„Ty možno nie," riekla Nymphadora a potom ju chytila na ruku a zaviedla do spálne Andromedy. Andromeda sedela v húpacom kresle a čítala si knihu. „Mama," oslovila ju Nymphadora.

„Dora," usmiala sa na ňu. „Kaitleyn, nevedela som, že si tu," usmiala sa aj na Kaitleyn.

„Mami, máme na teba jednu prosbu," riekla Nymphadora. „Potrebujeme, aby si napísala list profesorke McGonagallovej, aby prišla na návštevu. Kaitleyn s ňou potrebuje nutne hovoriť."

„To môžem, ale poštu kontrolujú a vedia, že naša rodina vždy podporovala Dumbledora, odhalia to, Dora," vravela jej Andromeda a Kaitleyn i Nymphadora museli usúdiť, že má pravdu.

Kaitleyn si všimla, že po smrti Teda Tonksa, prestala Andromeda oslovovať Nymphadoru celým jej meno, ale používala prezývku, ktorou ju vždy nazýval Ted – Dora. Kaitleyn sa rozbúchalo srdce, keď si spomenula na príjemný úsmev Teda Tonksa a znova jej to bolo tak ľúto. Smutné bolo, že sa nedožil svojho vnúčika.

„Musí byť spôsob ako sa skontaktovať s mamou. Keby tak prišla na návštevu, keby sa jej podarilo za mnou prísť," vravela Kaitleyn. „Otec jej možno niečo povedal. Hocičo, niečo, čoho by sme sa mohli chytiť."

Nymphadora rýchlo povedala svojej mame, čo sa stalo s deťmi a že sa vlámali do Gringottbanky. „Mama, ty nevieš, čo by mohli odtiaľ vziať?"

„V tom trezore je iba zlato," riekla Andromeda. „Majetok."

„To mi povedal aj Sirius," prikývla Kaitleyn. „Ale niečo iné, hocičo, nenapadá ti nič?"

„Po pravde nie, Kaitleyn," riekla Andromeda. „Okrem zlata sú tam iné cennosti. Všetko, čo vlastnila moja rodina. Niečo je možno v trezore Malfoyovcov, predsa len Narcissa neobišla na prázdno, ale väčšina majetku bude v trezore Bellatrix."

„Aké cennosti napríklad?"

„Neviem, možno nejaké zlaté sochy, klenoty, šperky, všetko, čo malo cenu, alebo zo zlata a drahých kameňov. Zbrane, starožitné, otec mal zbierku mečov, mamine čajové súpravy, stále sú veľmi hodnotné, keď boli zo zlata," riekla Andromeda a bolo vidieť ako usilovne myslí, čo by sa v trezore mohlo nachádzať. „Čaše, vázy a iné cennosti."

„Niečo tam muselo byť, niečo dôležité a po tom deti išli a možno to aj vzali," povedala Kaitleyn zamyslene. „V tom trezore niečo muselo byť dôležité."

„Naozaj neviem, čo by to mohlo byť," povedala Andromeda trocha sklamane. „Všetky tie veci majú vysokú cenu a hodnotu, ale na čo by to bolo tvojim deťom, to naozaj neviem..."

„To nič, aj tak ti ďakujem, Andromeda," usmiala sa na ňu Kaitleyn.

„Nepomohla som," odvetila jej. „Chcela by som, ale naozaj neviem, čo by tam mohlo byť najcennejšie. Vlastnili sme rôzny majetok, ale neviem, čo sa predalo, čo zmizlo, čo sa rozkradlo a čo si nechali Bellatrix s Narcissou po smrti našich rodičov. Ja som nemala nárok na nič, niežeby som niečo z tých vecí potrebovala. Mňa vyškrtli z rodiny, to predsa obe viete."

Kaitleyn a Nymphadora prikývli. „Keby si si na niečo predsa len spomenula, tak mi daj vedieť," požiadala ju Kaitleyn.

„Samozrejme," prikývla Andromeda. „A Kaitleyn," zastavila ju ešte na odchode zo svojej spálne. „Pevne verím, že Sophie a ostatní budú v poriadku."

„Ďakujem, Andromeda," usmiala sa na ňu Kaitleyn a bola rada, že sa ich vzťah zmenil. Veľmi si Andromedu Tonksovú vážila. Bola to skutočne silná žena, múdra a šľachetná. Vždy, keď sa na ňu pozrela, tak si uvedomila, že aj k nej bol osud často nespravodlivý. Obdivovala ju, ako s tým bojovala. Že aj napriek strate manžela, ostala silná kvôli svojej dcére a vnukovi. Kaitleyn si bola istá, že vo svojom vnútri šialene krváca.

Obe vyšli z jej spálne a Nymphadora sa pozrela na Kaitleyn. „Myslím, že sa schyľuje k búrke."

„Áno, aj ja si to myslím," prikývla Kaitleyn. „Visí to vo vzduchu."

„Budeme bojovať," prehlásila Nymphadora.

„Počkaj," Kaitleyn ju chytila za ruku trocha silnejšie, lebo Nymphadora ju ohriakla. „Ty nebudeš bojovať!"

„Čože?"

„Máš malé bábätko, zbláznila si sa!"

„Aj ty máš malé dieťa a vždy si bojovala. Aj pred rokmi si mala malé dieťa," vravela jej Nymphadora. „Ja bojujem za to, aby naše deti nevyrastali v zlom svete. Chcem bojovať za lepší svet a okrem toho ja som na to školená, na rozdiel napríklad od teba."

„Môžeš pri tom zomrieť!"

„Obe pritom môžeme zomrieť! Ale to je to riziko, ktoré musíme podstúpiť!"

„Vážne si taká naivná a myslíš si, že tí dvaja nás pustia do vojny a dovolia nám bojovať?" spýtala sa jej Kaitleyn.

„A ty si vážne taká naivná a veríš tomu, že ich zákaz pre nás niečo znamená?" spýtala sa jej na oplátku Nymphadora.

Kaitleyn nevedela, čo povedať. Už raz Siriusovi pokus o to, aby ostala v bezpečí, nevyšiel. Tento raz by mu nevyšiel tiež. Chápala Nymphadoru, bola presne rovnaká. Pripravená bojovať, zachrániť svojich milovaných. Bola odhodlaná.

Pozn. autorky:

* Nepodarilo sa mi nájsť, ako sa naozaj volal Frankov otec, tak sa mi zapáčilo k nemu meno Vortimer ... tak isto, že ho zabil smrťožrút Travers je môj výmysel pre potrebu poviedky.

Ako sa Vám páčila kapitola? Ďalšia by mala byť celá v minulosti :) a od kapitoly 120 nás čaká vojna :(