„V tvojich očiach nachádzam lásku,

v tvojich slovách porozumenie,

v tvojich rukách je moje srdce,

v tvojom úsmeve, ilúzia.

Úplného šťastia môžeš dosiahnúť,

keď naozaj miluješ.

Úplne šťastie môžeš nájsť,

ak sa tomu naozaj odovzdáš."

(Thalia – Toda la felicidad)

30. jún 1978

„Nemôžeš len tak odísť so Siriusom, Kaitleyn, takto svet proste nefunguje!" skríkla na ňu matka. Bolo to prvýkrát, čo na ňu tak veľmi kričala. „Máš iba osemnásť rokov a nie si za neho vydatá, aby si s ním žila."

„A čo? Aj tak je medzi nami všetko, všetko!" kričala na ňu aj ona. „Chcem konečne odtiaľto vypadnúť. Čo to nechápeš? Toto je horšie ako väzenie. Som dospelá, mama a nič s tým neurobíš. Ja odchádzam!"

„Ostaneš tu!"

„Tak to ani náhodou, okrem toho v sobotu sa Alice vydáva a pritom musím byť," pokrútila vzdorovito hlavou.

„Na svadbu Alice môžeš ísť, ale nemôžeš ísť len tak žiť so Siriusom. To sa nehodí," vravela jej matka. Prestala kričať, lebo si zrejme uvedomila, že krikom k ničomu nepomôže. Nuž neustále sa na ňu mračila.

„Sirius a ja sa milujeme, ten dom kúpil aj pre mňa. A sme zasnúbení," vravela Kaitleyn naliehavo.

„Zatiaľ nie si jeho manželka, zatiaľ ostaneš tu! A to je moje posledné slovo, Kaitleyn!"

„Niekedy," stíšila Kaitleyn hlas. „Ťa nenávidím!"

„Niekedy," stíšila hlas aj jej matka a zdal sa akýsi zlomený. „Pochopíš, že veci robím pre tvoje dobro. Raz možno budeš sama matkou a potom to všetko pochopíš."

Kaitleyn pokrútila hlavou na náznak nesúhlasu a vybehla z jej kabinetu. Plakala, bola nahnevaná, tak veľmi sa tešila, že bude môcť odísť a teraz sa to všetko zdalo také vzdialené. Bude tu musieť ostať. Vedela, že bude musieť. Neuvidí svet, nebude žiť so Siriusom. Bude musieť byť tu sama, bez priateľov a to len preto, lebo jej matka jej nechce dovoliť žiť.

„Čo je to s tebou?" spýtal sa jej Sirius, keď do neho takmer narazila.

„Nemôžem odísť s tebou," šepla a rozplakala sa v náručí a všetko mu povedala.

Sirius ju pohladil po vlasoch a pokojne jej povedal. „Tak trochu tomu rozumiem," povedal jej smutne. „A čakal som to. Zrejme by sme sa mali vziať."

„Tak rýchlo? Chcela som to všetko naplánovať. Mať peknú svadbu a nielen sa vziať rýchlo a preto, aby sme mohli spolu žiť," vravela mu zúfalo.

„Nemyslel som hneď zajtra," pousmial sa na ňu. „Nejaký mesiac to tu hádam vydržíš," povedal jej. „A okrem toho ty možno nemôžeš odísť, Kaily, ale kto povedal, že ja nemôžem zostať?"

„Zostal by si tu? So mnou?"

„Samozrejme, miláčik, kam by som chodil, ak by som tam nemohol mať teba?" spytoval sa jej.

Kaitleyn sladko prikývla. „Ach, Sirius, to by sa mi páčilo."

„Naplánujeme svadbu tak ako si ju budeš predstavovať. A potom, keď sa vezmeme, tak potom sa nasťahuješ ku mne a všetko bude v poriadku. Zatiaľ, ostaneme tu. Spolu," usmial sa na ňu. „Aj tak bol toto vždy môj domov. Nikde inde som sa nikdy viac doma necítil."

„Milujem ťa," objala ho silno.

„Ja teba viac, dievčatko," pobozkal ju do vlasov.

***

5. júla 1978

Našťastie rodičia Kaitleyn nemali žiaden problém s tým, aby Sirius zostal na Rokforte. Chcela ostať aj Lily, ale nakoniec odišla domov, lebo sa tešila na svojich rodičov. Okrem toho všetci vedeli, že sa v sobotu znova stretnú a to v Londýne na svadbe Alice.

Tam Kaitleyn samozrejme povolanie ísť dostala. A to hlavne preto, lebo Alice pozvala na svadbu aj svojich obľúbených profesorov a medzi nimi bola aj profesorka McGonagallová, za čo sa Kaitleyn chvíľku aj hnevala. Pretože si naozaj svoj dospelý život nepredstavovala tak, že jej mama jej bude dýchať stále za krkom. Zatiaľ však nemala na výber.

V sobotu ráno sa chystala na svadbu. Bola šťastná za Alice. Veľmi jej to priala a veľmi sa tešila, lebo nikdy na žiadnej svadbe nebola.

Obliekla si šaty družičky, ktoré jej Alice poslala. Boli nezábudkovo-modré, na ramienka, dlhé pod kolená. Obula si topánky a prútikom namierila na svoje vlasy. Alice ju už dávno naučila jednoduché kúzlo, ako zvlniť svoje vlasy. Potom sa namaľovala a keď bola hotová, vo Vstupnej hale čakala na Siriusa a na svoju mamu.

„Vyzeráš skvoste," pochválil ju Sirius, keď ju zbadal.

„Ďakujem, aj ty si fešák," usmiala sa na neho a napravila mu čierneho motýlika, ktoré si zle uviazal.

O chvíľku sa zjavila jej mama a povedala im, že je na čase ísť. Vyšli z hradu, prešli až za hranice Rokfortu a odtiaľ sa smeli premiestniť. Kaitleyn sa ešte nikdy nepremiestňovala na takú ďalekú vzdialenosť a preto Sirius navrhol asistované premiestňovanie, s čím naozaj nemala problém.

Keď sa objavili pri veľkej záhrade domu Stevensových, všetko sa tam pripravovalo na svadbu. Vonku boli stoličky, na ktorých boli uviazané biele stužky, všade bolo množstvo kvetov a hmýrilo sa to tam rôznymi čarodejníkmi, keďže Alice i Frank boli z čarodejníckych rodín.

Kaitleyn a Sirius ihneď zbadali Lily s Jamesom, ktorí práve obdivovali výzdobu a rozbehli sa za nimi. Počasie zaľúbencom skutočne prialo, keďže bolo krásne teplo, slnko svetilo a v záhrade štebotalo množstvo vtákov.

Lily objala Kaitleyn. Mala na sebe presne také isté šaty, kedže bola tiež družička. Vyzerala veľmi pekne a James sa práve zvítal so Siriusom.

„Vyzerá to tu krásne a čo Alice?" pýtala sa Kaitleyn.

„Jej mama jej pomáha so šatami, ale povedala, že nás potom ešte pred svadbou zavolá, chce nám ešte niečo povedať," usmiala sa Lily.

Podišla k ním drobná dievčina, o ktorej vedeli, že je sesternicou Franka a pripla im všetkým na oblečenie malú bielu kvetinku. Potom sa usmiala a odišla zase za ďalšími hosťami. Objavil sa pri nich čašník a ponúkol im niečo na pitie. Lily si vzala pohárik džúsu, ale Kaitleyn nechcela zatiaľ nič.

Stále niekto pobehoval hore dole a postupne prichádzalo viac hostí a začali sa usádzať na biele stoličky a sledovali pred sebou drevený oltár, ozdobený kvetmi, kde si snúbenci mali povedať svoje áno.

„Dievčatá!" zavolala na Kaitleyn a Lily mama Alice. „Alice chce s vami hovoriť."

„Áno, už ideme, pani Stevensová," prikývla Lily a chytila Kaitleyn za ruku a spoločne vykročil k domu, odkiaľ na nich mávala mama Alice.

Obe vošli dnu a Kaitleyn sa ešte nikdy neocitla v takom peknom dome. Bol dosť honosný, nie ako domček, v ktorom bývala Lily. Tento dom bol obrovský a ihneď z haly viedlo veľké schodište na poschodie. Pani Stevensová sa na obe usmiala. „Izba Alice je tá na konci chodby doľava."

„Ďakujeme, pani Stevensová," prikývli dievčatá naraz a vybrali sa hore po schodoch.

Na poschodí bolo veľa dverí do izieb, na zemi bol biely koberec a na stenách obrazy rôznych členov rodiny. Kaitleyn sa dívala, chcela si všetko obzrieť, ale Lily ju ťahala doľava, až na koniec chodby k bielym dverám a tak musela Kaitleyn usúdiť, že si tento dom prezrieť nestihne, hoci by veľmi chcela.

Lily zaklopala na dvere a keď vošli dnu, obe onemeli.

Alice stála pri okne. Na sebe mala svadobé šaty, skutočne princeznovské, ktoré boli pokryté jemnou čipkou. Vlasy mala učesané do elegantného uzla a ňom pripojený závoj. Usmievala sa, vyzerala nadšene.

„Si prekrásna," usmiala sa Kaitleyn a ponáhľala sa ju objať.

„Vážne, krásna," pridala sa aj Lily a obe objímali svoju tretiu priateľku.

„Ďakujem, dúfam, že sa budem páčiť aj Frankovi," povedala Alice a v hlase bolo počuť jej obavy.

„Blázniš, si prekrásna, nádherná, samozrejme, že sa mu budeš páčiť," vravela Kaitleyn rýchlo. „Ach, Alice, buď veľmi šťastná."

„Budem sa snažiť a som veľmi rada, že ste tu so mnou," usmiala sa Alice. „Je to naozaj veľký deň. Mám trocha strach a dosť sa teším na spoločný život s Frankom. Som zvedavá, ako to všetko dopadne. Ako veľmi budeme šťastní, či budeme mať deti a tak všetko... som taká vzrušená z toho všetkého."

„Všetko bude skvelé," usmiala sa na ňu Lily. „Budete šťastní veľmi veľa rokov, uvidíš. A budete mať veľa detí. Rovnako ako James a ja, rovnako ako Kaily a Sirius. A naše deti sa budú priateliť, tak ako sme si to už dávno vysnili," dodala.

„To by sa mi páčilo," prikývla Kaitleyn.

„Aj mne, veľmi," prikývla aj Alice.

Potom sa všetky tri znova objali. Kaitleyn a Lily popriali Alice ešte raz veľa šťastia a vrátili sa do záhrady, aby zaujali svoje miesto pri oltári ako družičky.

Frank už stál na svojom mieste ako ženích. Vyzeral šarmantne a usmieval sa na všetkých. Vôbec nevyzeral byť nervózny. Zrejme sa na to všetko veľmi tešil a nemohol sa dočkať, kedy sa Alice stane jeho manželkou. James so Siriusom sa chvíľku pokúšali uťahovať si z neho, ale on bol tak nad vecou, že to vzdali a usadili sa k Remusovi a Petrovi.

Kaitleyn poslala Siriusovi vzdušný bozk a potom začala hudba hrať. Uličkou kráčala Alice, ktorú viedol k oltáru jej otec. Všetci žasli nad tým, aká krásna nevesta je. Kaitleyn pozorovala Franka, ktorý sa nemohol vynadívať. Usmieval sa a rozhodne bol dojatý. Nedokázal zo svojej nastávajúcej spustiť zrak. Hľadel na ňu tak krásne, že Kaitleyn bola za nich dvoch skutočne rada. Vedela, že budú šťastní a že sú pre seba stvorení. Jednoducho to vedela.

Alice a Frank sa chytili za ruky a obaja hľadeli na oddávajúceho. Začal sa obrad a Kaitleyn to všetko prišlo také nádherné. Počúvať toľko o láske, hľadieť na dvoch ľudí, ktorí sa milujú toľké roky. Bol to jeden z tých nádherných momentov, ktorý si chcela pamätať do konca života, pretože bol krásny a pretože to všetko prežívala so svojimi priateľmi. Bola hrdá na Alice a na to, ako si vždy stála za svojím. Ako išla za svojimi snami a teraz stála tu a brala si muža svojho života. Kaitleyn sa to všetko zdalo také kúzelné a keď vyhľadala pohľad Siriusa, usmieval sa na ňu. Opätovala mu úsmev a premýšľala, či aj ich svadba bude takáto nádherná.

Oddávajúci vyhlásil Alice a Franka za manželov a oni dvaja sa pobozkali na búrlivého potlesku. Všetci tlieskali a Alice s Frankom sa zoširoka usmievali a potom prišiel čas na gratulácie.

„Ach, bolo to také krásne, veľmi vám gratulujem," usmievala sa na nich Kaitleyn. „Chcem, aby ste boli veľmi šťastní, veľmi."

„Ďakujeme, Kaily," objala ju Alice. „Som rada, že si tu pri mne bola."

„Vždy pri tebe budem, Alice, akoby si to nevedela," zasmiala sa Kaitleyn. Potom ešte objala Franka a počkala, kým im zagratuluje aj Sirius, aby sa k nej mohol pripojiť.

„Krásna svadba," pobozkal ju letmo na pery. „Nikomu to nehovor, drahá, ale naša bude ešte krajšia," šepol jej do ucha a žmurkol na ňu.

„Som skutočne zvedavá," prikývla s úsmevom.

Začala hrať hudba a ľudia sa začali baviť. Biele stoličky zmizli, presunuli sa k bielym stolom, kúsok ďalej, lebo v strede sa vytvoril tanečný parket. Na stoloch sa objavilo občerstvenie, šampanské a iné druhy alkoholu, a aj nealkoholických nápojov. Tanečný parket patril prvú pieseň novomanželom, tak sa Kaitleyn a Sirius pripojili k priateľom pri jednom stole.

Peter si už pochutnával na nejakom zákusku. James sa bozkával s Lily a Remus sledoval Alice a Franka, ako tancujú svoj prvý tanec. Všetci vyzerali tak šťastne a spokojne.

Zábava sa začala a Kaitleyn so Siriusom odišli tancovať na parket. Tancovali na väčšiu piesni a Kaitleyn sa už dávno takto dobre nezabávala. Zatancovala si aj so ženíchom, a potom aj s Remusom, Jamesom a Petrom. So Siriusom tancovala na najviac piesni, stále sa na niečom smiali, všetci boli šťastní a Alice žiarila zo všetkých najviac.

Bol to krásny deň, schyľovalo sa k večeru. Na záhrade sa rozviestilo svetlo, Alice a Frank tancovali na pomalú pieseň a Kaitleyn so Siriusom sa zhovárali s ostatnými. Smiali sa, žartovali, ale potom sa všetko zbehlo tak rýchlo.

Z ničoho nič sa v záhrade začali objavovať osoby v čiernych tmavých habitoch. Na tvárach mali masky a v záhrade sa to začalo hemžiť zaklínadlami a krikom. Kaitleyn tiež vydesene vykríkla. Sirius vybral prútik a strčil ju pod stôl, spoločne s Lily.

„Čo sa to deje?"

„Toto je ono," vydesene odvetila Lily. „Jeho ľudia, určite..., prečo na nás útočia, prečo?"

„Netuším," odvetila jej rovnako vyľakane. Hľadala v kabelke svoj prútik a všade lietali iskry zaklínadiel.

Zrazu jej niekto podal ruku a ona podala tú svoju Lily. Kaitleyn sa pozrela na svoju mamu a o chvíľku sa všetko otočilo spolu s nimi.

Keď dopadli pred Rokfort, spadli s Lily na kolená. Uvedomili si, že sú v bezpečí, ale iba ony dve.

„Mama!" skríkla Kaitleyn a pozrela sa na svoju mamu. „Sirius a ostatní?"

„Poradia si," povedala im Minerva smutne a vybrala sa k hradu. Potom vyčarovala Patronusa a poslala ho nevedno kam. „Poslala som po pomoc."

„Čo sa to stalo?"

„To, prečo som nechcela, aby si išla niekam mimo tento hrad. Jeho stúpenci sú všade. Idú po muklorodených, po polovičných, jednoducho už zrejme po všetkých," vysvetľovala im.

Lily stisla ruku Kaitleyn a bola biela ako stena. „Čo ak sa niekomu niečo stane?"

„Nestane," odvetila jej Kaitleyn. „Nemôže sa im nič stať, nemôže!"

Obe dievčatá prekročili hranice Rokfortu, ale nechceli sa pohnúť ďalej. Vedeli, že musia počkať na ostatných. Lily sa na okamih chcela vrátiť, ale potom si uvedomila, aká to je hlúposť. Lenže sa bála o Jamesa. Tak ako sa Kaitleyn bála o Siriusa a ostatných. Ony dve boli v bezpečí, ale zožierali sa hroznými myšlienkami. Ako sa taká krásna svadba mohla premeniť na jednu nočnú moru?

***

4. apríl 1998

Tonksovú pustili z nemocnice aj s malým Teddym domov. Kaitleyn ju bola navštíviť aj s malou Hope, ktorej sa bábätko naozaj neuveriteľne páčilo.

„Ajoj, Teddy," usmiala sa na neho.

„Je krásny, však?" usmiala sa aj Kaitleyn a pobozkala dcérku na líce. „Budete kamaráti, však?"

„Áno, kamaráti," prikývla Hope. „Mama, pozri!"

Kaitleyn sa pozrela na malého Teddyho, ktorý ležal v postieľke. Prebral sa a svoje veľké oči upriamil na ňu i Hope. Potom si to Kaitleyn všimla, jeho vlásky, ktoré boli doteraz hnedé, nadobudli blonďavý odtieň, akoby z ničoho nič.

„Dora!" zavolala na ňu Kaitleyn.

Tonksová dobehla tak rýchlo, ako sa len dalo, pričom sa potkla o prach pri dverách, ale našťastie to ustála a nespadla. Nahla sa do postieľky a veselo sa zasmiala. „No stalo sa to už aj včera," povedala.

„Čiže je drobec po tebe?"

„Vyzerá to tak," usmiala sa a vzala si Teddyho do náručia. „Zrejme bude metamorfomág, čomu sa úprimne teším a Remus je z toho celkom vydesený a je to zábavné."

„Je to super," opätovala jej úsmev Kaitleyn a vzala do náručia Hope.

„Čo povieš na Teddyho, Hope?" spýtala sa jej Tonksová.

„Budeme kamaráti," odvetila jej Hope s úsmevom.

„Tí najlepší, však?" žmurkla na ňu Tonksová a malá Hope sladko prikývla. Kaitleyn a Tonksová na seba žmurkli a dúfali, že to jedného dňa tak naozaj bude.

***

15. apríl 1998

„Ako sa majú moje deti?" spýtala sa Kaitleyn Billa, keď sa zastavil v Brlohu.

„Po pravde niečo plánujú," odvetil jej.

„Čo?"

„Kaily, vážne som sa snažil niečo zistiť, ale okolo svojich plánov veľmi mlčia, nedozvedel som sa vôbec nič. Iba viem, že dosť dlho sa rozprávali s pánom Ollivanderom a aj s tým raraškom, ktorého zachránili."

„S Ollivanderom zrejme o Bazovom prútiku," prikývla.

„Je to možné," prikývol aj Bill. „Keby som vedel viac, povedal by som to Rádu, to sa nemusíš báť. Vážne som sa snažil, aj Fleur sa snažila niečo dostať z dievčat, ale nepodarilo sa nám uspieť. Vieš, po pravde si nemyslím, že keby som ťa vzal k nám, že by ti niečo povedali. Majú nejaké plány, nejaké úlohy, zrejme od tvojho otca a nechcú, aby sme to vedeli."

„Mne sa to vôbec nepáči," pokrútila hlavou.

„Ja viem, Kaitleyn a rozhodne nie si sama. Včera mi však Harry povedal, že zajtra odchádzajú, samozrejme, že mi nepovedal kam."

„Och, nie, zase budú v ohrození. Keď boli u vás v Lastúrovom domčeku, nemala som taký strach," priznala sa mu.

„Chceli sme ich zdržať, ale vyzerajú byť rozhodnutí. Je mi to ľúto, Kaily, robili sme s Fleur, čo sa dalo," uisťoval ju.

„Viem," prikývla. „A som ti vďačná. Povieš im, že mi chýbajú a že ich veľmi ľúbim. Všetkým. A nech si dávajú pozor. Kiežby nás tak požiadali o pomoc. Určite by sme to zvládli. Pomohli by sme im."

„Z nejakého dôvodu o našu pomoc nestoja, bohužiaľ," povedal jej Bill. „Všetko im odkážem," dodal.

„Ďakujem," prikývla Kaitleyn.

Schyľovalo sa k ďalšej búrke a ona začínala byť zase nervózna. Posledné dni bola spokojnejšia, lebo deti boli v bezpečí, aj keď s nimi nemohla byť. A k tomu všetkému sa tešila s malého Teddyho. Všetko sa však znova malo zmeniť. Cítila to v kostiach, aj v hĺbke svoje duše a ju znova začal ovládať ten hrozný strach. 

Pozn. autorky:

Trocha drámy nikdy nezaškodí, uvidíme, či ostatní z tej svadby vyviaznu živí .... :/ prítomnosť teraz trocha kratšia, ale tak odďalujem tu vojnu ako sa len dá :D