„Čo zostáva povedať?

Čo je to, čo potrebuješ vedieť?

Keď je toľko, čo cítiť.

Čo nás má presvedčiť?

Podarilo sa nám vytvoriť krištálový svet,

ak si dáme tento bozk, neviem,

musíme sa strhnúť,

navždy spolu.

Ty a ja,

zranení, obávajúci sa riešení.

Vieme, že sme komplici bez obáv,

sme ty a ja."

(Thalia – Tú y yo)

27. jún 1977

Každý, kto ráno prišiel do Veľkej siene utrpel šok. Všade vybuchovali ohňostroje, ktoré ukazovali rôzne nápisy, všade lietali prskavky a niekoľko menších študentov sa skutočne poriadne zľaklo.

Alice nad tým iba mávla rukou, aj keď jej pri uchu preletela prskavka. Uškrnula sa, vybrala prútik a potom ju znehybnila a pobrala sa ku Chrabromilskému stolu, kde sa Kaitleyn a Lily na niečom smiali a mali po dlhej dobe naozaj dobrú náladu.

„Toto nikdy nevyjde z módy, či?" spýtala sa a posadila sa k ním. „Nie je to už trocha otrepané? Ku každému koncu školského roka? Čakala som niečo zaujímavejšie, niečo čo má väčšie grády."

„Buď rada, že je to len toto," zasmiala sa Lily a podala jej čašu s tekvicovým džúsom. „Neviem, či by niekto ustál niečo väčšie."

„Očividne žiadne ďalšie nápady im nezišli na um. Kde vôbec sú?" pýtala sa Alice.

„Po pravde dúfam, že neplánujú nič väčšie," odvetila jej Kaitleyn a dojedla posledné lyžičky ovsenej kaše. „Ale ohňostroje sú fajn. Sú pekné, teda ak ti nevybuchnú priamo pri uchu. Ako sa to práve stalo Regulusovi," zasmiala sa.

Lily a Alice sa pozreli k Slizolinskému stolu. Regulus Black sa mračil a zápasil s pár prskavkami, pričom sa držal za ucho a bol bledší než zvyčajne.

„Nuž," Alice sa napokon rozosmiala. „Isté grády to má!"

Kaitleyn a Lily vybuchli smiechom tiež.

Počas celého dňa mali voľno, lebo sa už nemuseli učiť a tak si užívali pekného počasia. Ohňostroje dnes sprevádzali všetkých a takmer všade. Dokonca Alice prisahala, že ju prskavka prenasledovala aj na toaletu.

Mladší študenti sa ešte učili a učenie bolo veľmi náročné, keď vám každú chvíľku niekde vybuchol ohňostroj, ale to zrejme nikoho netrápilo, lebo aj tak sa učilo len sporadicky. Väčšinou sa čakalo už iba na výsledky skúšok.

Kaitleyn si všimla, že školník Filch sa pokúša ohňostroje ničiť, ale vôbec sa mu to nedarilo a potom ešte musel behom dňa dvakrát vyslobodiť pani Norrisovú z brnenia. Zloduch sa na tom dobre bavil a tak bolo Kailteyn úplne zrejme, že chlapcom pomáha so žartíkmi.

„A toto sa robí?" spýtala sa ho, keď na neho narazila na prázdnej chodbe.

„Zloduch je smutný," povedal jej a uklonil sa. „Úctivý služobníček."

„Prečo si smutný?"

„Akoby ste to nevedeli," povzdychol si, „odchádzajú, všetci moji priatelia odtiaľto odchádzajú a ja si neviem predstaviť, čo si ďalej počnem. Samozrejme, že mi dali nejaké príkazy, ako ďalej Filchovi znepríjemňovať život a ako ďalej robiť žartíky, ale je to veľmi ťažké sa s tým zmieriť. Ešte nikdy som nebol takýto smutný."

„To je mi ľúto," súcitne sa na neho pozrela. „Ale možno si nájdeš novú partiu," povzbudivo sa na neho usmiala.

„Myslíte?"

„Ale áno, určite prídu ďalší študenti, ktorých budú baviť žartíky," žmurkla na neho.

„Aj tak som smutný, ach," zafňukal a potom prešiel cez stenu do prázdnej triedy, odkiaľ počula iba jeho stonanie.

Kaitleyn kráčala ďalej, chcela ísť pozrieť svoju mamu. Už bola skoro pri jej kabinete, keď odtiaľ počula krik. „Ja ich zabijem!" skríkla jej mama, ale rozhodne to neznelo tak, žeby niekoho chcela zabiť.

Strčila hlavu do jej kabinetu a zistila, že je plný ruží. „Wow," usmiala sa Kaitleyn.

„Ach, Kaily," Minerva sa na ňu otočila a trocha sa pousmiala.

„To je celkom pekné, no nie?" ukázala Kaitleyn na všetky tie kytice ruží rôznych farieb. „Milé gesto, povedala by som."

„Nič šialenejšie sa mi nikdy nestalo," povedala Minerva a trocha sa začervenala.

„Musíš uznať, že majú istý štýl," zasmiala sa Kaitleyn.

„Nemôžem uveriť, že už končíš školu," odvetila jej matka a usmiala sa na ňu. „Veď len nedávno si sa narodila a teraz si už dospelá a končíš Rokfort a nejako to na mňa práve doľahlo." V očiach sa jej zaleskli slzy.

„Trocha som zrejme vyrástla," objala ju Kaitleyn. „Asi rýchlo, však?"

„Veľmi rýchlo," odvetila jej mama a pohladila ju po vlasoch. „Mohla si to trocha zastaviť, aspoň trocha."

„Tiež sa mi to zdá zvláštne. Koniec školy. Boli to úžasné roky. Celých sedem. Stalo sa veľa vecí, dobrých, zlých, ale cítim sa inak. Dospelo. Šťastná, hoci neviem, či som prešla MLOKmi, ale stálo to za to," vravela jej Kaitleyn. „Všetko. Na školu budem mať krásne spomienky, skutočne."

„Ty moja," Minerva ju poriadne objala a potom sa obe zľakli, keď niektoré ruže začali spievať dosť falošne piesne.

„Au, moje uši!" skríkla Kaitleyn a obe sa poriadne rozosmiali.

„Tak toto je už naozaj moc!" dodala Minerva a namierila prútik na spievajúce ruže.

***

„A čo povedala na tie ruže?" vyzvedal Sirius, keď sedeli všetci pri jazere a užívali si krásne počasie. „Bolo to dobré, no nie?"

„Bolo to super, kým nezačali spievať a to riadne falošne a nahlas," zasmiala sa Kaitleyn. „Skoro som ohluchla, lebo som bola pri tom. Ale inak sa mi to páčilo."

„Také malé poďakovanie, že celé tie roky neprišla o nervy," podotkol James.

„Prekvapilo ma, že sme neprišli o body," povedala Alice.

„To zrejme preto, že ohňostroje sú fajn a za tie ruže sotva môže niekto strhnúť body. A hlavne je to zbytočné, je koniec školské roka a aj tak sa už neučí," odvetil jej James. „Samozrejme, že rátali s tým, že niečo ešte vymyslíme."

„A kedy bude záverečná party?" spýtala sa Lily.

„Ale, ale, Evansová," zasmial sa Sirius. „Naozaj si sa spýtala toto?"

„A čo?" Lily sa na neho zamračila.

„Pripomínam ti, že prvé roky si všetky party poriadne bojkotovala," smial sa Sirius. „A teraz, ty ma stále prekvapuješ. My sme ťa skazili!"

„Trhni si!" vyplazila mu Lily jazyk, na čo sa Sirius ešte viac rozosmial, až ho Kaitleyn musela kopnúť do nohy, aby prestal.

„Party bude zajtra večer," odpovedal slušne Remus. „Všetko je už pripravené, len treba doladiť posledné detaily."

„Naša posledná party," povzdychol si Peter. „Bude legendárna."

„Isteže, ako my," žmurkol James. „Povedzte mi, kto legendárnejší sem kedy chodil?"

„Hm, Dumbledore?" tipol si Peter, na čo ho James skoro zabil pohľadom. Ale radšej to nekomentoval.

„Teším sa na party," usmiala sa Alice. „Bola by síce lepšia, keby na nej bol Frank, ale zase nemôžem mať všetko."

James a Sirius na seba žmurkli, keď to Alice nevidela. Nuž Lily a Kaitleyn si to všimli a obe sa usmiali.

„Bude to legendárne!" Alice stala zo zeme a roztiahla ruky ako vták a bežala k jazeru. „Legendárne!"

„Merlin, ja nechcem odísť z Rokfortu," povzdychla si Lily.

„Ani ja nie," pridal sa k nej Remus. „Myslel som si, že to bude menej náročné, ale ono to je skutočne ako fyzická bolesť. Rokfort je úžasný."

„Rokfort je môj domov," doplnil to Sirius.

„Náš domov," chytila Kaitlen Siriusa za ruku a potom sa na neho usmiala. Prikývol.

Lily začali po tvári tiecť slzy a Alice sa naďalej vykrikovala, že všetko bude legendárne. Peter sa na nej dobre bavil. James objal Lily a Remus sa na všetkých svojich priateľov usmial. Bolo to jeden z tých momentov, ktorý si všetci chceli pamätať navždy. Bolo to ako ich osobná rozlúčka s miestom, ktoré im dalo toľko. Priateľstvo, lásku, život.

***

22. februára 1998

„Počkaj, Kaily, počkaj!" stopol ju Kingsley. „Ešte raz a pomaly."

„Viem, čo hľadá, už vám to opakujem niekoľko dní," zopakovala Kailten a hľadela na neho, na Siriusa, Remusa a Artura s Billom. „Hľadá bazový prútik."

„Pri všetkej úcte k tebe, Kailteyn, vieš, že to je iba rozprávka?" spýtal sa jej Kingsley.

„Možno nie," povedal Bill. „Pokračuj, Kaily."

„Veľa ľudí verí tomu, že Dary smrti skutočne existujú," vravela Kaitleyn. „A viem, kto tomu veril minimálne, keď bol mladý."

„Kto?" spýtal sa Sirius.

„Môj otec. On a Grindelwald, vieš predsa a vy ostatní, no čítali ste tú knihu od Rity. Naozaj boli priatelia a naozaj hľadali Dary smrti. Čo ak ich otec naozaj našiel," vravela Kaitleyn. „Čo ak naozaj mal Bazový prútik?"

„Potom by to znamenalo, že ten prútik," Kingsley sa na ňu vážne pozrel. „Je pochovaný s ním v hrobke na Rokforte."

„Áno a je len otázkou času, kedy na to Veď-Viete-Kto príde!" povedala Kaitleyn rýchlo. „Musíme ten prútik vziať skôr ako on. Lebo si bude myslieť, že s tým prútikom bude neporaziteľný."

„To je hlúposť," povedal Remus. „Ani Dumbledore nebol neporaziteľný."

„Nebol, ale, no budeme niečo robiť?" Dala si ruky v bok a hľadela na nich.

„Áno, Sirius, Remus, poďme," povedal Kingsley. „Neviem, či to je pravda, nič v zlom, Kaitleyn, ale preveríme to, ak by si mala pravdu, nebolo by to práve nič príjemné. Veď-Viete-Kto s Bazovým prútikom, hm, to znie veľmi dobre."

Kaitleyn chcela namietať, aby Sirius s nimi nešiel, ale vedela, že by jej to nebolo nič platné. Traja muži odišli a ona sa zúfalo zosunula na sedačku. Dobehla k nej mačka Lola a ona ju začala hladkať, aby sa trocha upokojila.

„Nič sa im nestane," snažil sa ju trocha upokojiť Artur.

Ešte v noci sa vrátili a povedali jej, že hrobka narušená nie a prútik je pravdepodobne naďalej tam. Kaitleyn sa to aj tak celé nepozdávalo.

***

30. marca 1998

Sirius a Kaitleyn sa rozprávali, keď do obývačky vošiel Remus a na jeho tvári jasne videli, že sa niečo znova stalo.

„Mám dve správy," povedal Remus. „Začnem tou zlou."

„Hovor!" hľadel na neho Sirius.

„Deti zajali lapači, včera večer," vravel Remus. „A podľa informácií, ktoré viem, ich odvliekli do sídla Malfoyovcov, ale podarilo sa im utiecť a nikto nie je zranený."

Kaitleyn zafňukala. „Sú v poriadku?"

„Hermiona je na tom trocha zle. Bellatrix ju mučila za to, že je muklorodená, ale ostatní sú v úplnom poriadku. Sú v Lastúrovom domčeku u Billa," vravel Remus. „Otrasení, zničení, ale našťastie v poriadku. To je tá druhá správa, tá je dobrá."

„Ach," Kaitleyn prikývla. „Môžeme ísť za nimi?"

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad," povedal jej Remus.

„Sú to moje deti," šepla.

„Viem, ale Bill sa snažil od nich zistiť, čo sa deje, ale neuspel. Nemyslím si, že niekto z nás by bol úspešnejší."

„Dumbledore im dal nejakú úlohu a my stále nevieme, čo to je," riekol Sirius. „Vieme, iba čo im odkázal. Harrymu jeho prvú ohnivú streľu, ktorú chytil pri svojom prvom zápase v metlobale. Hermione knihu rozprávok, Ronovi deluminátor, ktorý on sám používal a Sophie odkázal Félixa, svojho fénixa, aj keď neviem, kde sa to zviera nachádza. Opustilo Rokfort po jeho smrti, ale možno sám Sophie vyhľadá jedného dňa."

„Som rada, že sú deti v poriadku," povedala Kaitleyn apaticky a potom vstala zo sedačky. „Idem spať. Dobrú noc," pobozkala oboch mužov na líce a potom odišla z obývačky.

„Obávam sa, že jej čoskoro z toho všetkého prepne," povedal Sirius Remusovi.

„Nehovor také veci," žiadal ho Remus. „Je toho na ňu veľa, na nás všetkých. Idem domov aj ja. Dora ma isto už očakáva a nespí a pritom by spať mala. Čítal som, že tehotné ženy by mali čo najviac spať."

„Ty si čítal knihy o tehotenstve?" spýtal sa ho Sirius.

„Len jednu," povedal mu Remus. „A tam to písali."

„Hej," Sirius sa zasmial. „Ty budeš super tatko, Remus," žmurkol na neho.

***

31. marca 1998

„Mala si pravdu, mala si pravdu," riekol Kingsley na druhý deň ráno a vyzeral byť dosť zničený. „V noci sa to stalo. Hrobka je zničená a prútik je preč."

„A čo telo môjho otca?" spýtala sa ako prvé Kaitleyn.

„Tomu sa nič nestalo, ale prútik je preč, hrobka je úplne zničená, ten mramor, z ktorého bola hrobka vyrobená, neochránil prútik pred jeho novým pánom," vravel jej Kingsley sklamane. „Je mi to ľúto, že sme zlyhali."

„Hm," Kaitleyn iba pokrútila hlavou. „Tak získal ten prútik. Možno ho nebude počúvať. Nie každý prútik počúva iných. Možno mu nebude slúžiť, tak ako potrebuje. Okrem toho ten prútik chcel iba kvôli tomu..." hlas sa jej zasekol.

„Lebo jeho prútik a Harryho prútik sú bratia," doplnil ju Kingsley, „a v každom boji jednoducho nefungujú, ako si on predstavuje."

„Takže sa to blíži? Boj?" spýtala sa Kaitleyn.

„Prepáč, že som tomu viac neveril," ospravedlnil sa jej.

„Nepovedala som, že to je tvoja chyba," povedala smutne. „Je príliš ľahké uveriť rozprávke. Bola to len rozprávka. Možno to je stále iba rozprávka. Nemusí to byť skutočné. Dary smrti nemusia existovať," vravela, ale mala pocit, že to nahovára iba sama sebe. Už dávno sa naučila, že vo svete čarodejníkov je možných veľmi veľa vecí.

Kingsley sa na ňu smutne usmial, pretože myslel na to isté. „Neviem, či bude boj, Kaitleyn, ale tento raz máme šancu nad ním vyhrať. Máme viac ľudí a vieme, o čo mu ide. Vieme toho viac."

„Áno, ale lídri sú mŕtvi," povedala smutne. „Tí, o ktorých sme si roky mysleli, že sú neporaziteľní. Vieš, oslabilo nás to, nech sa snažíme nahovoriť si hocičo. Bez otca a bez Moodyho, len ťažko vyhráme."

„Je veľa vecí, pre ktoré musíme vyhrať, Kaily," povedala jej úprimne. „Možno tu s nami nie sú fyzicky, ale stále cítim ich prítomnosť, akoby nám naďalej ukazovali kroky, ktoré treba urobiť. Dumbledore a Moody nezomreli len tak, oni to nechali veľa odkazov. A okrem toho vedeli, že to nejako zvládneme aj bez nich."

Kaitleyn sa na neho smutne usmiala. „Verím ti," šepla. „Zrejme máš pravdu." 

Pozn. autorky:

V minulosti sa budúcou kapitolou bude končiť siedmy ročník, ale nebojte sa s minulosťou nekončíme ...

A v prítomnosti sa akurát nachádzame v čase, kedy sú deti v Lastúrovom domčeku, takže nabudúce nás čaká pekná udalosť a vy isto viete aká :)