„Zamilovali sme sa do seba nedbalo,

a bez premýšľania,

zavadili sme o seba v pohľadoch,

a Amor nás zasiahol svojím šípom.

Aké sladké sú tvoje bozky,

aké intenzívne je tvoje teplo,

vošiel si mi do duše

a ja som ti dala svoje srdce.

To, čo cítim k tebe,

kvôli tomu žijem.

Má to chuť večnej lásky,

to, čo cítim k tebe.

Kvôli tomu sa nikdy nevzdávam,

a čelím celému svetu,

to, čo cítim k tebe,

kvôli tomu žijem."

(Isabella Castillo – Lo que siento por ti)

10. máj 1978

Bola sobota poobede a Kaitleyn i Sirius už mali dosť toľkého učenia a chceli si trocha oddýchnuť a tak sa dohodli, že sa zájdu prejsť okolo Čierneho jazera. Obaja sa šli prezliecť a potom sa stretli v spoločenskej miestnosti klubovne.

„Určite nechcete ísť s nami?" spýtala sa Kaitleyn všetkých svojich priateľov, ale ty pokrútili hlavou okamžite a sotva sa na ňu pozreli. Každý z nich hľadel do učebníc a ona nad tým iba mykla plecami a potom spoločne so Siriusom vyšli z klubovne.

Rokfortské chodby boli plné študentov, lebo poriadne sa učili len piataci a siedmaci, všetkých ostatných čakali iba štandardné skúšky a na tie sa nemuseli učiť mesiac dopredu a tak si mohli užívať pekného počasia a slnka vonku. Kaitleyn vložila svoju ruku do tej Siriusovej a spoločne vyšli dubovými dverami von.

Pofukoval jemný vetrík a Kaitleyn bola rada, že si na ružové šaty dala aj biely svetrík, lebo predsa len ešte nebolo leto. Prechádzali sa okolo Čierneho jazera, rozoberali skúšky, svojich priateľov a všetko okolo nich a boli obaja radi, že trocha vypli od učenia a prečístili si hlavy.

„Kaily, podrž mi mapu." Usmial sa na ňu Sirius a vložil jej ju do rúk. Sadla si pod buk pri Čiernom jazere a s mapou v ruke na neho hľadela. Študenov vonku ubúdalo a zdalo sa, akoby boli pri jazere sami. Až teraz si všimla, že sa zotmelo a že už dávno mali byť na hrade.

Sirius si kľakol pred ňu, vybral svoj prútik a namieril ním na mapu. „Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré!"

„Čo potrebuješ zistiť?" spýtala sa ho.

„Tíško," žmurkol na ňu.

Na mape sa začali objavovať miesta Rokfortu a jeho okolia. Objavil sa aj klasicky nápis, ktorý veľmi dobre poznala. Roztvorila ju, lebo si myslela, že Sirius chce vedieť, či náhodou niekto nejde okolo, alebo kde sa nachádza Filch a pani Norrisová, aby sa mohli pokojne vrátiť do hradu. Chcela sa pozrieť hlavne na miesta okolo vstupnej brány, Veľkej siene a cesty do Chrabromilskej veže. Ako ju roztvorila a sledovala ďalej, prekvapilo ju, čo bolo pripevnené práve ku Chrabromilskej veži.

„Sirius," prekvapene sa na neho pozrela.

„Tu som ťa spoznal," usmial sa na ňu. „Vlastne som ťa videl už pri triedení, ale tu som poznal tvoje meno," šepol a obom sa v mysli vybavila spomienka na ich prvé stretnutie v Chrabromilskej veži.

Nevedela, čo povedať. Po líci jej stekala slza a prezerala si prsteň, ktorý bol ukrytý v Záškodnickej mape.

„Kaily, vydáš sa za mňa?" spýtal sa jej Sirius.

Prikryla si ústa rukami, aby nevykríkla. Tvár mala isto celú červenú a stále jej tiekli slzy po lícach. Zahľadela sa mu do búrkovo-šedých očí a jeho úsmev bol v tej chvíli naozaj čarovný. Nemohla tomu uveriť a nevedela ani len opísať ten pocit šťastia, čo ju práve pohltil.

„Áno," prikývla nadšene. „Samozrejme, ty môj blázonko, že sa za teba vydám, áno, áno, áno," objímala ho a okamžite pobozkala.

Chvíľku sa bozkávali, Sirius ju silno objímal vo svojom náručí a keď sa bozk spontánne skončil, žmurkol na ňu. Vzal prsteň do svojej ruky a potom ho nastokol svojej vyvolenej na prst. Naznačil jej bozk ústami a potom sa sklonil nad Záškodnícku mapu. „Darebáctvo sa podarilo!"

Vzal Kaitleyn, svoju snúbenicu do náručia a vášnivo ju pobozkal. Kaitleyn si prezerala prsteň, ktorý bol vážne nádherný s jemným drahokamom. Usmievala sa a nemohla uveriť tomu, že sa práve teraz toto deje.

„Páči sa ti?"

„Je dokonalý," usmiala sa na svojho snúbenca. „A páčil by sa mi hocijaký, pretože viem, že mi ho dávaš z lásky a že to všetko myslíš z nej. Som neuveriteľne šťastná a nemôžem tomu uveriť. Ty a ja..."

„Šťastní až na veky," žmurkol na ňu. „Ty moje krásne dievčatko."

„Ty môj blázonko," zasmiala sa a rukami ho objala okolo krku. Dlho sa mu pozrela do očí, boli tam iskričky a ona sa na ne jednoducho nevedela vynadívať. Jeho oči boli krásne, boli plné lásky, radosti a spokojnosti a ona dúfala, že sa na ňu bude takto dívať neustále. „Chcem byť po tvojom boku až do konca..."

„A koniec bude veľmi ďaleko, veľmi ďaleko. Medzitým spoznáme spolu toľko vecí. Budeme vychovávať naše deti, budeme sa tešiť zo života a z nás," vravel jej Sirius. „Až sa nám z toho niekedy bude točiť hlava."

„To je presne to, čo chcem, náš život, nás," prikývla nežne a pohladila ho po líci. „Nič viac nepotrebujem. Iba teba a tvoju lásku."

„To všetko budeš mať už navždy," žmurkol na ňu a pobozkal ju na ruku s prsteňom. „Sama si si nadelila tento osud," zasmial sa.

„Haha," zasmiala sa i Kaitleyn a potom sa k nemu nahla a pobozkala mu, aby mu dokácala, že si tento osud nadelila skutočne rada.

***

Keď sa obaja vrátili do Chrabromilskej klubovne, Kaitleyn prekvapilo, že tam našla všetkých svojich priateľov pokope.

„Tak?" spýtal sa ako prvý James. „Však povedala áno?"

„Samozrejme, že povedala áno, Potter!" zamračila sa na neho Lily. „Prečo by mala povedať niečo iné? Miluje ho!"

„Súhlasím s Lily," zasmiala sa na nich Kaitleyn. „Samozrejme, že som povedala áno," dodala a potom im ukázala krásny prsteň.

„Už sme ho videli," poznamenal James.

„To síce áno," prikývla Lily a znova vraždila Jamesa pohľadom, „ale na Kaily sa vyníma úplne úžasne," dodala.

„Vy všetci ste to vedeli? Ako dlho?" pýtala sa Kaitleyn.

„Niektorí dlhšie," poznamenal Remus. „Asi dva mesiace nás s tým otravoval a stále nám objasňoval svoje plány, ako to urobiť. Napríklad, že pokľakne priamo vo Veľkej sieni počas večere, alebo v zakázanom lese, alebo tuším spomenul aj niečo o tom, že ťa požiada o ruku na chrbte veľkej sépie v Čiernom jazere. Bolo toho toľko."

„Zabudol si na Škriekajúcu búdu, alebo počas skoku z Astronomickej veže," dodal James.

„Skoku?" spýtala sa Kaitleyn, pretože si to nevedela dostatočne predstaviť.

„Nerieš," zasmial sa James.

„Mne sa páčil ten nápad s metlobalom," podotkol Peter.

„Áno, to znelo fajn, ale keby sme nevyhrali, tak by to vyznelo divne," vravel James.

„A okrem toho," doplnil ich Sirius, „to je skôr Jamesová parketa. On je väčší fanúšik do metlobalu ako ja. Ale nuž bol to posledný zápas, takže smola," otočil sa k Lily. „Veľká smola pre teba, Evansová."

„Si kretén," odsekla mu a potom naďalej obdivovala prsteň Kaitleyn. „Hoci máš vkus," dodala, keď sa na neho pozrela, ale opäť sa na neho zamračila. „Ten prsteň je vážne krásny."

„Je dokonalý, ako môj snúbenec," usmiala sa Kaitleyn a pobozkala Siriusa na pery.

„Ale moja svadba bude aj tak prvá," prízvukovala Alice. „Dúfam, že sa neopovážite ma predbehnúť. Frank a ja, už toto leto. Už o pár mesiacov, ach," usmievala sa pri tej predstave.

„Je to pekné, že nás tam vonku čakajú také pekné plány," usmial sa Remus. „Minimálne tri svadby určite."

„Tri?" spýtal sa Peter nechápavo.

„Áno, ty truľo," odvetil mu James. „Alice a Frank, Kaily a Sirius, moja krásna Evansová a moja maličkosť..., ale tak ja verím tomu, že aj vy dvaja," pozrel sa na Remusa s Petrom, „niekedy nájdete tu pravú a poriadne sa opijem na vašich svadbách. Do nemoty a nemrač sa zase na mňa, Lily," chytil ju okolo pása. „Všetko v norme, fakt."

„Joj, ty, Potter!" uškrnula sa na neho. „Fakt si ma jedného dňa chceš zobrať za manželku?"

„Ty si moja jediná, Lily Evansová, hádam by si to už mala pochopiť, vzhľadom na fakt, že sa ti to snažím dokázať od prvého momentu, čo som ťa zbadal. Nechápem, ako môžeš ešte stále pochybovať o mojej láske," krútil hlavou.

„Ach, James," usmiala sa na neho Lily. „Ty moja trubka milovaná." A potom ho pobozkala.

Kaitleyn sa usmiala na svojich priateľov a stále nemohla spustiť pohľad zo svojho prsteňa. Bol krásny, bol presne taký, ako si predstavovala. Ani drahý, ani gýčový, jednoducho vkusný a naozaj krásny. Nuž najdôležitejšie bolo to, z akého dôvodu ho dostala. Sirius s ňou plánoval zvyšok svojho života. Chcel, aby sa stala jeho manželkou, chcel, aby boli rodina, aby sa milovali až do konca. Chcel s ňou prežívať všetky momenty a aspekty života. Chcel, aby bola navždy iba jeho. A to ju robilo šťastnou, že by to ani slovami opísať nevedela.

***

12. februára 1998

Nasledujúce dni boli ťažké, všetci boli stále nešťastní zo smrti Teda Tonksa. Kaitleyn sa snažila byť silná kvôli Tonksovej, ale nemala pocit, že by sa jej to darilo a to hlavne preto, lebo naďalej nemala absolútne žiadne správy o deťoch. Tonksová bola často úplne mimo, ponorená niekde vo vlastných myšlienkach a reagovala iba na bežné veci. S Andromedou to bolo ešte horšie. Sirius sa jej snažil dosť venovať, ale zvyčajne ho nechcela ani len vpustiť do spálne. Celé dni tam iba sedela, medzi Tedovými vecami a zúfalo plakala. A to si Kaitleyn dobre vedela predstaviť.

A v konečnej podstate aj Sirius, pretože vedel, aký bol, keď Kaitleyn zomierala. Nuž on mal nádej, že bude v poriadku, ako sa aj stalo. Lenže Andromeda vedela, že Ted sa k nej už nikdy nevráti, že nikdy nebude počuť jeho hlas, ani smiech a nikdy ju nepobozká, neobjíme a hlavne, že sa nikdy s ňou nebude tešiť z vnúčatka, rodiny a života. A to bola obrovská rana. Siriusovi to lámalo srdce, keď svoju sesternicu videl takú nešťastnú a zlomenú.

„Čo je to?" Sirius našiel Andromedu sedieť na zemi v spálni. V ruke zvierala medailón so znakom, ktorý už niekde videl, ale nevedel si spomenúť, kde.

„To je symbol darov smrti. Pamätáš sa na rozprávku o Troch bratoch? Cissy ju mala rada," vravela mu Andromeda smutne.

„Áno, jasne, dary od smrti – prútik, kameň oživenia a neviditeľný plášť, samozrejme, že si pamätám," vravel jej a skutočne si pamätal, že to bola aj obľúbená rozprávka Narcissy, jeho sesternice a sestry Andromedy. „Nevedel som, že toto je ich oficiálny znak."

„Nuž vieš, niektorí ľudia na nich verili," vravela mu. „Niektorí sa domnievajú, že to je symbol Grindelwalda, ale tak to nie je. Napríklad Xeno Lovegood ten symbol nosí na krku, pretože verí tomu, že naozaj existujú."

„Ted tomu veril?" spýtal sa jej Sirius.

„A prečo nie?" otočila svoju tvár k nemu a on si uvedomil, ako za posledné dni zostrála z dôvodu, že bola zlomená. „Dala by som čokoľvek za to, aby existoval kameň oživenia."

„Ale, Meda," Sirius ju chytil za ruku. „Vieš, ako to bolo v tej rozprávke. Milovaná sa mu vrátila, ale bola chladná a iná. A to by si chcela? Skutočne by si to chcela?"

„Áno," rozhodne prikývla. „Chcela by som, aby tu bol Ted v hocijakej podobe."

Sirius prikývol na jej slová. V hĺbke svojej duše vedel, že by si na jej mieste želal úplne to isté a ona to vedela, že presne na to myslí. „Vieš, Meda," Sirius ju pobozkal do vlasov. „Ted tu napokon stále je. Viem, že to nerada počúvaš, ale on pri tebe stále je. Je v tvojom srdci, žije naďalej v Dore a bude naďalej žiť aj v tom bábätku, čo čaká. Viem, že to nie je to isté, akoby tu naozaj bolo a skutočne čiastočne chápem tvoju bolesť."

„Áno," prikývla Andromeda. „A čo si myslíš ty? Existujú dary smrti?"

Siriusa ihneď napadol neviditeľný plášť Jamesa Pottera. Lenže to nebol jediný plášť, ktorý existoval. Vedel, že aj Moody nejaké mal. Lenže plášť Jamesa Pottera sa mu vždy zdal ako priveľmi vzácny. „V našom svete je možné všetko, Meda."

„Vieš, myslela som aj na Xena Lovegooda. Smrťožrúti mu odvliekli dcéru, preto lebo v Sršni sympatizoval s Harrym Potterom. Je z toho dosť nešťastný a celkom dosť nerozvážny," vravela mu.

„Nemôžeme sa chváliť tým, čo robíme, Meda. Nuž je mi to ľúto, skúsim túto správu odovzať Rádu a zistiť, čo môžeme urobiť pre záchranu jeho dcérky, dobre?" povedal jej Sirius. Nevedel si ani len predstaviť, že by smrťožrúti odvliekli Sophie alebo Hope. A najhoršie zo všetkého bol fakt, že v prípade Sophie to vôbec nebolo nepravdepodobné.

„Ďakujem, Sirius, Xeno je môj priateľ a malú Lunu mám rada a nechcem, aby sa jej niečo stalo," oprela si hlavu o jeho rameno.

„Urobím, čo sa bude dať, Meda," ubezpečil ju.

Andromeda prikývla a ďalšie hodiny tam sedeli bez slov. Ona so svojou bolesťou a on vo vymýšľaní plánu ako všetkých zachrániť od toho, čo sa deje. Svoje dcéry, svoju ženu, krstného syna, rodinu a priateľov.

***

Kaitleyn sedela v obývačke a štrikovala svetrík pre Hope. Molly mala zapnutú Potterovú hliadku, v ktorej dnes pod prezývkami rozprávali Kingsley a Bill. Potterovú hliadku zriadili nedávno, aby svet čarodejníkov informovali o tom, čo sa skutočne deje vo svete. Počúvali ju hlavne ľudia, ktorí ešte stále verili v lepšiu budúcnosť bez Voldemorta.

„Raz ich zabijú v spánku," zvolala nešťastná Molly, pretože Potterová hliadka bol v skutočnosti nápad Freda s Georgeom a ich priateľa zo školy Leeho Jordana a samozrejme to väčšina dospelých (okrem nej a Kaitleyn) podporili.

„Ale určite nie, Molly," snažila sa ju upokojiť Kaitleyn.

„Buď rada, že sa musíš strachovať len o dve deti, keby si ich mala viac..."

„Zabudla si na Harryho a okrem toho ja sa strachujem o všetkých," skočila jej do rečí Kaitleyn. „Ale keď o nich nič nevieme, to nie je zlá správa. Pretože ak by ich predsa len mali, určite by to oznámili veľmi rýchlo a jasne. Takže v skutočnosti by sme mali byť obe rady, že netušíme, kde sú a nemáme o nich žiadne správy."

„Lenže ja rada nie som," odvetila jej Molly.

„Myslíš, že ja áno? Ani náhodou," zosmutnela Kaitleyn.

„Ako sme vraveli už minule, stratégiou Veď-Viete-Koho je vyvolávať paniku, ale pritom ostávať v úzadí. Keby skutočne bol na všetkých tých miestach, ako o ňom kolujú, tak by sme tu mali mať naozaj neskutočné množstvo Veď-Viete-Koho," rozprával Bill v rádiu.

„Atmosféra, ktorú vytvára vzbudzuje naozaj veľkú hrôzu," spoznali obe hlas Kingsleyho. „Mali by ste zabudnúť na chýry, že ho videli v zahraničí."

„Možno si skočil na dovolenku zas a opäť. Tieto chýry sme tu mali už pred dvoma týždňami," ozval sa ďalší známy hlas, ktorý patril Fredovi. „Ďakujem, že ste tu pre nás boli a tiež ďakujem všetkým, ktorí si dnes zapli Potterovú hliadku. Tak laďte aj nabudúce, hádam sa nám podarí vysielať častejšie, ako si Severus Snape umýva vlasy. A ďalšie heslo bude Hope. Prajem vám dobrú noc."

Molly vypla rádio a hľadela von oknom. Artur sa ešte nevrátil z práce a Kaitleyn čakala na Siriusa, kedy sa vráti od Andromedy.

„Čo ak je Veď-Vieš-Kto naozaj v zahraničí?" spýtala sa Kaitleyn.

„Prečo by tam bol?"

„Možno po niečom pátra. Predsa len vieme, že jeho prútik sa neznesie s tým Harryho. A vieme, že hľadal Gregoroviča. Cestoval, bol v zahraničí. Čo ak hľadá niečo silnejšie?"

„Čo myslíš, Kaily? Nebodaj bazový prútik?"

Kaitleyn siahla po knižke, ktorá ležala na stole. Sirius z nej čítal Hope. Boli to rozprávky Barda Beedla a ona si uvedomila, že jej nedávno čítal rozprávku o Troch bratoch. Už tak dávno ju nepočula. Keď bola malá, aj jej mama jej čítala z tej knihy.

„To neexistuje," zasmiala sa Kaitleyn. „Je to len rozprávka."

„Niektorí vravia, že legenda," doplnila ju Molly.

Kaitleyn sa zamyslela. Prichádzalo jej na um veľmi veľa myšlienok. Poznala tú rozprávku naozaj dobre a vedela, kto kedysi dávno pátral po Daroch smrti a čo všetko mal v pláne, hoci to nebolo vôbec dobré. Čo ak ten niekto v tom naďalej pokračoval a nakoniec ich našiel?

„Och, nie!" zvolala Kaitleyn.

„Čo?"

„Ak bazový prútik, ten prútik, ktorý podľa rozprávky, alebo legendy, darovala Smrť najstaršiemu bratovi, ak ten prútik, čo je najmocnejší na svete, naozaj existuje, tak ja presne viem, kde je!"

Pozn. autorky:

Vitajte pri 110 kapitole, keďže to je zase okrúhle číslo, tak sa stalo niečo špeciálne a v tomto prípade v minulosti a to zasnúbenie Siriusa s Kaily :) ako sa Vám to páčilo? Už čoskoro sa skončí siedmy ročník, ale ešte bude pár kapitoliek aj po škole, no veď uvidíte :) Čo sa týka prítomnosti pomaly sa blížime k vojne :/