„Dve slzy a kryštálová bolesť,

a ľadový vietor, ktorý preniká do srdca,

zranené sny,

vráť sa, život a vzduch!"

(Paty Cantú – Sueňos lastimados)

26. apríl 1978

Večierok na oslavu víťazstva Chrabromilu v metlobale bol v plnom prúde. Všade bolo veľa jedla, pitia a po celej klubovni sa vznášali chrabromilské zástavy a nad kozubom bola najväčšia a veľký lev uprostred nej vrčal, keď niekto prešiel okolo. Väčšina študentov mala aj po tvárach namaľované zástavy, alebo mená hráčov.

„Poď, pomaľujem ti tvár," zasmiala sa Lily, keď si sadla vedľa Kaitleyn. Ona sama mala na líci chrabomilskú zástavu. „Nechceš?"

„Ty si niečo pila, Lil?" pýtala sa jej Kaitleyn, pretože sa Lily na jej vkus až priveľmi smiala.

„Mala som len tekvicový džús od Jamesa, ale keď tak nad tým uvažujem, tak chutil nejako čudne," zasmiala sa, akoby si vôbec neuvedomila, že jej James do neho nalial isto kúsok ohnivej whisky, ktorú Merlinvie kde zase potiahli.

Kaitleyn nad ňou iba mávla rukou a sledovala Siriusa, ako predvádza Jamesové víťazne chytenie ohnivej strely. Vzhľadom na to, že ani on už nebol veľmi triezvy, to vyzeralo všelijako a väčšina študentov sa na tom dobre bavila. Hlavne Peter, ktorý ho žiadal, aby to opakoval znova, pričom on sám predvádzal niekoľko striel Siriusa na bránu.

Alice a Remus spolu tancovali, ale obaja sa uškŕňali, keď videli Siriusa s Petrom. Z ničoho nič sa pri nich objavil James, ktorého nespozorovala, kedy sa vrátil do klubovne a doniesol ďalšie koláče a niečo na pitie. Potom vzal Lily tancovať, ale tej sa toľko plietli nohy, že nakoniec obaja skončili na zemi a hlasno sa smiali. Potom ju James pobozkal a všetci im zatlieskali.

Kaitleyn sa usmievala, ale oči jej klipkali. Bola akási unavená, ale nechcela odísť z takej dôležitej oslavy. Sirius prestal predvádzať hlúposti a prisadol si k nej.

„Nebavíš sa?"

„Ale čoby, bavím sa," usmiala sa na neho. „Ty si trocha oddýchni, lebo za chvíľku spadneš ako Lily, keď budeš zase niečo predvádzať."

„Ja som v pohode, rozhodne toho znesiem viac ako Evansová," zasmial sa Sirius a pobozkal ju letmo na pery. „Ty si niečo jedla a pila?"

„Áno, samozrejme," prikývla. „Ohnivú whisky som nechcela, takže sa nepokúšaj mi ju dať," varovne na neho zodvihla prst.

„To by som si nedovolil," uistil ju a pobozkal do vlasov. „Smiem prosiť?" spýtal sa jej. Vstal z kresla, kľakol si pred ňu a podal jej ruku.

Kaitleyn sa zasmiala a musela súhlasiť, aj keď bola unavená. Sirius bol taký zlatý a ešte k tomu na ňu pozrel takým psím pohľadom, ktorému odolať sotva mohla. „Samozrejme," podala mu svoju ruku.

Sirius sa pozviechal na nohy a viedol ju na parket. Hrala pomala skladba a Kaitleyn ho objala rukami okolo krku. Pozrel sa jej do očí a usmial sa na ňu. Toto bol ďalší z tých momentov, okamihov, v ktorých bolo toľko lásky, že obaja mali chuť opäť zastaviť čas. Boli takí šťastní, nemysleli na nič zlé, čo sa deje vo svete, užívali si jeden druhého a Sirius aj svojho metlobalového víťazstva, z ktorého sa samozrejme s ním tešila aj ona. Všetko bolo v poriadku.

***

30. apríl 1978

Na konci apríla sa už MLOKy zdali naozaj veľmi blízko. Siedmaci ich mali skladať na začiatku júna, takže im ostával už iba jeden mesiac na učenie. Preto bolo nad učebnicami a poznámkami vidieť už naozaj každého. Ani Sirius, James, Remus a Peter nemali veľa času, aby vymýšľali s nejakými žartíkmi a takisto obmedzili aj svoje nočné výlety do Rokvillu a okolia Rokfortu. Každú voľnú chvíľu sa snažili využiť na učenie, pretože hoci sa tvárili trocha ľahostajne najmä Sirius a James, v skutočnosti im na dobrých výsledkoch záležalo. Chceli sa obaja dostať na aurorský výcvik a to znamenalo naozaj najlepšie známky zo skúšok.

„Stále tomu akosi nerozumiem," rozprával Peter Remusovi o jednom elixíre a Remus sa mu to snažil všetko vysvetliť.

Sirius nad tým iba pretočil očami, pretože sa Peter pýtal na niečo celkom jednoduché. Na chvíľku zatvoril oči, pretože ho boleli od toľkého čítania poznámok a radšej myslel na Kaitleyn a na to, ako keď bude po skúškach, budú už navždy spolu a šťastní.

„Už ma to nebaví," vrátil sa James z klubovne a hodil sa na posteľ. „Všade samé MLOKy, vážne mi to ide na mozog. Pritom som si istý, že väčšinu toho všetkého viem. Len niekedy ma niečo zaskočí. Všetci o tom rozprávajú a potom mi z toho hrabne."

„Také zúfale to s tebou nebude, Paroháč," zasmial sa Sirius. „Určite ti nehrabne. Sú to len MLOKy."

„A závisia od nich naše ďalšie zamerania v živote," doplnil ho Remus.

„Ďakujem, Námesačník," uškrnul sa Sirius. „Áno, ale podľa mňa to zvládneme a nikomu nehrabne."

„Nie som si taký istý," pokrútil hlavou Peter.

„Ale sklapni, Červochvost, určite to nejako s udretými ušami dáš," vravel mu Sirius.

„Kiežby, kiežby," prikyvoval Peter.

„Tak rád by som to už mal za sebou," vravel James.

„Už len dva mesiace na Rokforte," povzdychol si Remus. „Ubehlo to ako voda."

„Veru, to ma desí," prikývol Peter.

„Vonku nás čaká skutočný svet," podotkol ale James. „Rokfort mi bude veľmi chýbať, ale osobne sa teším na to, čo nás čaká aj potom."

„Som na tom podobne," prikývol Sirius. „Aj sa teším na svet po Rokforte a aj nie, lebo mi Rokfort bude chýbať."

„Hlavne, aby sme urobili tie MLOKy," povzdychol si sťažka Peter.

***

„Nemôžem uveriť, že ešte mesiac a sú tu tie hlúpe skúšky," hnevala sa Kaitleyn. „Mám pocit, že nemáme skoro vôbec čas."

„Keby si sa začala učiť skorej, moja drahá," uškrnula sa na ňu Lily.

„Nehovor," zamračila sa na ňu Kaitleyn. „Nehovor mi - vravela som ti to, Kaitleyn, mala si sa učiť už od októbra!"

„Haha," zasmiala sa Alice a skúšala nejaké neverbálne zaklínadla. Takže všetko možné v izbe letelo, horelo, potom sa zahasilo, niečo vybuchlo, niečo sa objavilo. Až to človeku išlo na nervy.

„Nesmej sa," odvetili jej obe naraz.

„Ale no, veď VČU sme urobili takmer bez problémov," vravela Alice. „Viem, že toto bude náročnejšie, ale podľa mňa to urobíme, veď sa na hodinách snažíme a všetko. Nevidím dôvod, aby sme nejako šialene vybuchli. Podľa mňa budú profesori radi, že sa nás zbavia. Hlavne chalanov."

„Tiež si to myslím," zasmiala sa Lily a pochutnávala si na melasovom koláčiku, ktorý jej pred chvíľkou doniesol James.

„To je náramne vtipné," odvetila Kaitleyn. „Ale očividne by niečo na tom pravdy byť mohlo. Moja mama z nich pomaly zošedivela. A to ešte celé dva mesiace na vymýšľanie hlúposti."

„Teraz si snáď dajú trocha pokoja, veď aj oni sa učia na skúšky," podotkla Lily.

„Nuž nikdy nevieš," žmurkla na obe Alice. „Možno ani skúšky im v tom nezabránia."

„Hoci by mohli," podotkla znova Lily, ale nebola si tým vôbec istá.

***

1. máj 1978

„Chcem, aby si so mnou niekam zašla," povedal Albus Dumbledore a zahľadel sa na svoju jedinú dcéru.

„Dobre, v poriadku, kam?" pýtala sa ho.

Bol prvý máj a vonku bolo naozaj krásne počasie. Slnko svietilo už od rána a vietor pred pár dňami úplne ustál. On si ju dal zavolať do riaditeľne a Kaitleyn bola zvedavá, čo od nej potrebuje a teraz bola skutočne zvedavá, keď ju chcel niekam so sebou vziať.

„Pôjdeme do Godricovej užľabiny," povedal jej otec. „Chcem ti ukázať miesto, kde som vyrastal a chcem zaniesť kvety na hrob mojej matky a sestry. Chcem, aby si tam išla so mnou. Chceš?"

„Isteže," prikývla Kaitleyn okamžite. „Pôjdeme hneď?"

„Áno," usmial sa na ňu a potom sa vybrali preč z riaditeľne a aj zo školy.

Pred bránami Rokfortu sa zastavili. „Môžem sa už premiestniť sama?"

„Bol by som radšej, keby som ti pomohol. Nepoznáš to miesto, nechcem, aby sa ti niečo stalo. Aj keď viem, že ti premiestňovanie išlo veľmi dobre. Aj že si dobre urobila skúšku," povedal jej otec.

„Dobre, tak môžeme," prikývla a podala mu ruku.

Premiestnili sa ocitli sa v malej dedine. Rovno pred kostolom. Bol veľký a okolo neho boli ďalšie domčeky. Slnko bolo čoraz vyššie a Kaitleyn chvíľku sledovala svoj tieň. Potom sa dobre poobzerala okolo, pretože tu ešte nikdy nebola a chcela si to zapamätať. Málokedy sa predsa stávalo, že by ju niekam rodičia pustili a preto, túto dedinku brala ako niečo výnimočne. Naozaj v nej panoval akýsi pokoj a jej sa veľmi páčili malebné domčeky všade okolo.

„Žijú tu iba čarodejníci?" pýtala sa ho, keď kráčali po ceste smerom k cintorínu, ktorý bol za kostolom.

„Kdeže, žijú tu aj muklovia," odvetil jej. „Je to malá dedinka. Bol tu vždy pokoj. Pozri," ukázal jej na jeden dom vzadu. „To bol môj domov."

„Pôjdeme bližšie?"

„Teraz už patrí niekomu inému, nebolo by to vhodné a okrem toho, radšej by som navštívil ten cintorín," usmial sa na ňu.

„Samozrejme," prikývla a kráčali ďalej k cintorínu. Vošli do neho jednokrídlovou bránkou. Otvorila sa celkom rýchlo a potichu. Kráčali sa hlbšie a hlbšie do cintorína a Kaitleyn bola rada, že je denné svetlo. Nikdy nebola na cintoríne a tento jej naháňal dosť veľký strach. Jej otec ale vedel, kam kráča a ona šla za ním.

Až zastali pred náhrobkami. Kailteyn si okamžite všimla meno na náhrobku Kendra Dumbledorová a jej dcéra Ariana. Kúsok pod nimi boli dátumy narodenia a potom aj dátumy úmrtia. Kaitleyn sa zahľadela na hrob, pretože tam bol aj citát.

Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.

Prečítala ten citát niekoľkokrát, aby si poriadne zapamätala a v očiach sa jej leskli slzy. „Ten citát..."

„Vyberali sme ho s Aberfothom. Páči sa ti?"

„Je nádherný," usmiala sa a všimla si, že Dumbledore vyčaroval dva veľké vence plné kvetov, ktoré umiestil k náhrobku.

Chvíľku tam stáli, každý so svojimi myšlienkami. Kaitleyn si prvýkrát mohla uctiť pamiatku svojej starej matky a tety. Smutne sa usmiala a premýšľala aké si naozaj boli. Ako vyzerali a či by ju mali rady. Zosmutnela, keď si uvedomila, že na tieto otázky nikdy nebude poznať odpovede.

***

31. januára 1998

Január ubehol veľmi rýchlo. V Brlohu panovala smutná atmosféra. Nový rok sa nezačal veľmi dobre. Neustále vraždy muklov, ale aj čarodejníkov, boli na dennom poriadku. Dokonca aj včera našli mŕtvu päťčlennú rodinu. Boli zasiahnutí smrtiacim zaklínadlom, aj keď muklovské úradu to zahrali na únik plynu. Za posledný mesiac zomrelo toľko nevinných muklov, že z toho Kaitleyn zakaždým naskakovala husia koža.

A zo všetkého najhoršie bolo, že nemala žiadne nové informácie o Sophie, Harrym, Hermione a Ronovi. A z toho nebola nešťastná iba Kaitleyn, ale aj Molly. Každý deň sa strachovali a zúfalo čakali, kedy niekto príde oznámiť nové informácie. Keď niekto prišiel s kamenným výrazom tváre, bolo to najhoršie. Kaitleyn sa každý jeden deň zdal rovnaký. Rovnako dlhý, smutný a zakaždým iba čakala a čakala, či sa dozvie niečo pozitívne a či zistí, ako sa majú deti.

Posledný januárový deň tiež nebol šťastný. Keď do Brlohu prišiel Remus v jeho tvári si Kaitleyn okamžite prečítala, že niekto zomrel.

„Kto dnes?" spýtala sa ho okamžite.

„A Sirius?" spýtal sa jej on.

„S Hope v izbičke," odvetila mu.

„Nie, som tu," povedal Sirius a schádzal dole po schodoch. „Hope už zaspala. Čo sa stalo?"

„Remus, povedz to už! Našli sa deti? Vieš o nich niečo?"

„Nie, nejde o deti," povedal jej Remus smutne. „Ide o Teda Tonksa. Našli ho zavraždeného. Zabili ho lapači. Jeho telo našli zamrznuté, takže sa to stalo asi pred pár dňami."

Sirius musel Kaitleyn zachytiť, lebo sa jej zatmelo pred očami. Keď nabrala znova vedomie spomenula si na milý úsmev Teda Tonksa. Považovala ho za najmilšieho človeka, ktorého poznala a táto správa sa jej veľmi dotkla. „To nie je možné."

„Pôjdeme za Andromedou," povedal Sirius a pohľad upieral niekam do steny. Aj jeho sa správa dotkla, celý zbledol.

„Áno, Andromeda a Dora,..." ihneď prikývla Kaitleyn. „Musíme ísť za nimi. Potrebujú nás teraz. Molly, prosím ťa," rozbehla sa do obývačky. „Mohla by si postrážiť Hope, Sirius a ja musíme odísť."

„Čo sa stalo?" spýtala sa jej Molly, keď si všimla slzy na jej tvári.

„Ted, zabili Teda Tonksa!"

„Čože?"

„Lapači," odvetila jej jednoducho. „Andromeda a Tonksová nás potrebujú. Musíme ísť so Siriusom za nimi. Postrážiš mi Hope?"

„Samozrejme," prikývla. „A povedzte Andromede a milej Tonksovej, že nám to veľmi ľúto a že im vyjadrujeme úprimnú sústrasť. Artur a ja."

Kaitleyn prikývla a potom sa vrátila do kuchyne, kde už na ňu čakali Remus a Sirius.

***

„Môj tatko!" Tonksová objímala Kaitleyn. „Nemôžem tomu uveriť."

„Je mi to veľmi ľúto," vravela jej Kaitleyn. „Povedala by som ti, že viem ako sa cítiš, ale ty si mala predsa lepší vzťah s otcom, ako ja. Takže síce chápem tvoju bolesť, ale tá tvoja je asi o dosť silnejšia. Len plač, to pomáha."

„Som rada, že si tu," vravela Tonksová a silno ju objala. „Je to strašné a moja mama..."

„Sirius sa o ňu postará," povedala jej Kaitleyn a pohladila ju po vlasoch. Sirius sa ihneď rozbehol za Andromedou do jej spálne, kde sa zavrela, keď jej oznámili tú správu.

„Je na tom veľmi zle. Moja silná mama. Vždy bola na tatka veľmi naviazaná a ich láska bola veľmi veľká a neboli zvyknutí na to, že nebudú spolu. Ale teraz..., ničí ma to aj za ňu, naozaj veľmi..." plakala Tonksová.

„Viem, aj moju mamu niečo také zlomilo. Tvoja je tiež veľmi silná. Vie, že sa nemôže vzdať, nie teraz," usmiala sa a pohladila jej dosť veľké bruško. „Veď má vnúčika na ceste."

„A tatko ho nikdy neuvidí," zosmutnela znova jej najlepšia priateľka.

„To ma veľmi mrzí, zlatko," objala ju opäť Kaitleyn. „Len plač, to je to jediné, čo ti trocha pomôže. Aspoň trocha."

„Ďakujem, že si pri mne."

„Si moja najlepšia priateľka, samozrejme, že budem stáť pri tebe, ako ty pri mne," prikývla Kaitleyn a obe tam stáli v hale niekoľko hodín, objímali jedna druhú a spoločne plakali. Každá za svojím otcom.

Kde je tvoj poklad, tam bude tvoje srdce.

Spomenula si Kaitleyn na citát na hrobe svojej starej matky a tety. Ten citát bol taký nádherný a jej práve teraz prišiel na um, aj keď na neho nemyslela toľko rokov. Až neskôr prišla na to, že citát je z Biblie. A tento citát znamenal iba jednoduchú pravdu – pokladom ľudského srdca je jednoducho to, čo milujeme. Tí, ktorých milujeme. Pre nich navždy bude biť naše srdce.  

Pozn. autorky:

A už nás smrť Teda Tonksa neminula ani tu :/ pomaly, ale isto sa blížime k vojne. Nabudúce Vás ale čaká niečo pekné, nie len samé smutné veci.