„Trpím, pretože si preč,

viera v ráno,

že dychtivo hľadám,

iba teba.

Moje úbohé srdce,

nemôže myslieť,

ani vidieť, ako ďaleko si,

pozná iba trápenie,

pozná iba stonanie,

vykrváca v tvojom zbohom."

(Natalia Oreiro – Sueňos de juventud)

26. apríl 1978

Na konci apríla prišlo k dlhoočakávanému finále v metlobale. Chrabromil sa mal postaviť proti Bystrohlavu. James Potter bol neuveriteľne nervózny. Tento rok to bol už posledný zápas a išlo naozaj o veľa. Skutočne chcel vyhrať a poslednýkrát držať v rukách metlobalový pohár. Okrem toho by im to nahralo aj body na fakultný pohár a on už na začiatku roku sľúbil profesorke McGonagallovej, že vyhrajú oba.

Ráno bol neuveriteľne nervózny. Bledý, miestami až zelený, ale stále dokonale dirigoval svoj tím. Keď odišiel do šatne, po tom čo takmer nič nezjedol a Lily utekala s hriankou za ním, Siriusovi takmer padla hlava do ovsenej kaše. „Celú noc mi sedel na posteli a rozprával na mňa rôzne finty. Chcem spať!" zalamentoval. „Peter, nejdeš to odohrať namiesto mňa?" zodvihol kúsok hlavu.

„To teda nie," pokrútil jeho priateľ hlavou. „Som ľavý aj na metlobal, akoby si nevedel."

„Námesačník?"

„Nie," povedal Remus rozhodne. „Myslím, že James okolo polnoci sklapol a šiel spať. Takže ak si potom nespal, nebola to jeho vina."

„Ale bola," zaprotestoval Sirius. „Vyviedol ma z rovnováhy. Paroháč je maniak do metlobalu. A ak niečo pokazím, tak ma zabije. Včera mi to jasne povedal – Tichošľap, daj veľa gólov a nepokús sa niečo pokaziť, inak ťa zabijem pomalou a veľmi zdĺhavou smrťou. Ešte predtým ako McGonagallka zabije mňa!"

Peter i Remus sa hlasno zasmiali. „Vážne?"

„Hovorím, že je maniak," zopakoval Sirius a podložil si hlavu rukou, aby mu nepadala. Potom druhou rukou zjedol pár lyžíc zo svojej kaše a stále rozmýšľal nad tým, ako veľmi sa mu chce spať.

Keď si oproti nemu sadla Kaitleyn takmer ju nespozoroval. „Čo sa mu stalo?" spýtala sa.

„James sa mu vyhrážal, že ho zabije," odvetil jej Peter.

„Kvôli metlobalu?"

„Áno," prikývol.

„Veď je to len šport."

„Len šport, Kaily?" zasmial sa Remus. „Skús to povedať pred Jamesom."

„Je to ten najkrajší šport na svete," opisoval Peter zasnene. „Úžasný, neskutočný..."

„Sklapni, Červochvost," prebral sa znova Sirius. „Kaily, dievčatko," pousmial sa. „Kde si sa tu vzala?"

„Prišla som na raňajky a dohliadnuť na teba. Vyzeráš hrozne," povedala Kaitleyn, keď si tiež nabrala do misky ovsenú kašu a naliala do čaše čaj. „Mal by si sa postaviť na nohy, lebo inač na metle zaspíš. Remus, daj mu elixír."

„Čože?"

„Viem, že ich máte. Povzbudzujúci, na bezsennú noc a iné. Potiahli ste ich minule madam Pomfreyovej. Aj ona vie, že ste to boli vy, ale pokiaľ ste nevzali nič nebezpečné, tak to hádam riešiť viac nebude..."

„Idem poň," prikývol Remus. Nebol dôvod jej oponovať, keď to bola čistá pravda a ten elixír sa vážne hodil, keď videl svojho najlepšieho priateľa, ako sa mu ruka, ktorou si podopiera hlavu stále viac a viac šmýka. Bol si istý, že kým sa vráti, tak Siriusovi klesne hlava priamo do misky z kašou.

Kaitleyn krútila nad Siriusom hlavou a raňajkovala. O chvíľku sa vrátil Remus a nalial Siriusovi do tekvicového džúsu povzbudzujúci elixír. „Tu máš, vypi to."

„Je to jed?" spýtal sa zamyslene Sirius.

„Nie, ty pako, vypi to!" prikázala mu aj Kaitleyn.

Sirius sa mykol a poslúchol ju. Napil sa a o chvíľku pocítil hrejivé teplo. Únava ho prešla, oči sa mu nezatvárali a hlava mu už nepadala do jedla. „Lepšie, ďakujem," pousmial sa. „Tak poďme na to! Poďme vyhrať melobalový pohár!" Nadšene vstal od stola, pričom takmer prevrhol misku s kašou a aj svoju čašu. Tá bola našťastie prázdna.

Peter zatlieskal a Remus si rýchlo do úst vopchal zbytok raňajok. Potom sa spoločne so Siriusom vybrali do šatní. Kaitleyn pokojne dojedla a počkala na Alice, ktorá prišla na raňajky chvíľku po tom, čo chlapci odišli.

„Tešíš sa?"

„Vieš, že ja metlobal toľko neprežívam," zasmiala sa Kaitleyn.

„To nikdy nevyslovuj pred svojou matkou," zasmiala sa Alice. Obe dievčatá sa pozreli na profesorský stôl. Minerva McGonagallová vyzerala si tak nervózne ako James, ak nie ešte viac. V ruke držala chrabromilskú zástavu a profesorka Sproutová jej niečo rozprávala, ale ona ju vôbec nepočúvala.

Kaitleyn i Alice sa zasmiali a potom sa aj ony dve pobrali na metlobalové ihrisko.

***

Na ihrisku sa dievčatá pridala k Remusovi, Petrovi a Lily, ktorá mala vlasy strapaté a rozprávala niečo o tom, že jej frajer je posadnutý. Peter jej spustil prednášku, aký je tento zápas dôležitý v Jamesovej kariére a ako ho on vidí ako člena nejakého známeho tímu. Lily iba prekrútila očami a upravovali si vlasy. „Ak James po zápase neprestane robiť kraviny a správať sa ako idiot, tak pocíti môj hnev."

„Ale, Lily, nechcela by si, aby bol James profesionálny hráč metlobalu?" spýtal sa jej Peter.

„Aby mu takto šibalo pred každým zápasom? Nie! Nech je radšej auror, vtedy aspoň trocha rozmýšľa!" odsekla mu Lily.

„Stačilo dobre, pozrite, už sa to začne," stopol ich Remus, lebo sa obával, že Lily vytiahne prútik a Petra prekľaje.

Lily prikývla a pozrela na ihrisko. Prichádzali hráči Chrabromilu a Bystrohlavu. James vyzeral odhodlane a Sirius sa uškieral. Kaitleyn sa zasmiala. Keby nebola vedela o tých elixíroch, nevedela by, akoby to dopadlo. Možno by jej James Potter mal byť dnes aj vďačný, inak by mal jedného spiaceho hráča na metle.

Hráči vyskočili na svoje metly a ozvala sa píšťalka na začiatok zápasu. Všetci finálový zápas pozorne sledovali. Začalo sa hrať naozaj tvrdo a nekompromisne. Veď išlo o finálny zápas. Lily si párkrát zavrela oči, keď letela dorážačka na Jamesa. Kaitleyn nikdy nemala metlobal veľmi rada. Teraz ho však sledovala zaujato ako každý finálový zápas. Naozaj si želala, aby Chrabromil vyhral. Aby chlapci boli šťastní a spokojní s tým, že to aj tento rok dotiahli na víťazov. Želala im to veľmi.

Sirius dal prvý gól a fanúšikovia Chrabromilu nadšene tlieskali a výskali. Chrabromilu fandilo aj niekoľko Bifľomorčanov, ale Slizolinčania fandili Bystrohlavu. Bystrohlav veľmi skoro odpovedal premeneným gólom.

„Och, nie!" zvolal Peter sklamane.

Niekoľko minút sa nepodarilo skórovať ani jednému tímu. Hralo sa tvrdo, ale čisto. Nikto nerobil žiadne fauly, aby nebolo trestné strieľanie. Kaitleyn si všimla Jamesa ako pátra po ohnivej strele a stíhač Bystrohlavu robil presne to isté.

Chrabromil strelil ďalší gól a Peter zvískol tak, že ho Alice udrela ďalekohladom po ramene. „Skoro som ohluchla, ty pako!"

Všetci tlieskali a pokračovalo sa ďalej. Chrabromil za pár minút strelil ďalšie dva góly a Bystrohlavčania začínali byť nervózni.

„No tak, James, nájdi ju už a chytiť ju," spínal ruky Peter.

Dorážačka práve minula Siriusovú hlavu a Kaitleyn iba krútila hlavou. „Raz to tu niekoho zabije. Skoro ho trafila priamo do hlavy. Mohla ho zabiť!"

„Nepreháňaj," zasmial sa Remus. „To sa ti iba zdalo, išla dosť mimo."

„Ty si ale odborník!" zamračila sa na neho.

„ÁNO!" skríkol Peter vedľa nich. Alice ho znova udrela, ale potom si všimla, prečo zvýskol toľkou radosťou. Všetky pohľady smerovali na Jamesa Pottera, ktorý v rukách držal ohnivú streľu a nadšene kričal aj on, že vyhrali metlobalový pohár.

Sirius zoskočil ladne z metly a začal tlieskať aj on. Peter už objímal Remusa a tancovali víťazný tanček. Lily sa od radosti rozplakala a Alice kričala na slávu Jamesovi Potterovi a celému Chrabromilu. Kaitleyn zachytila Siriusov pohľad a ukázala mu vztýčené palce. Poslal jej vzdušný bozk a chvíľku na to ho už objímal James poloslepý od sĺz.

Kaitleyn si všimla svoju mamu, ako plače a utiera si oči Chrabormilskou zástavou. Vyzerala taká šťastná a dojatá, že mala hneď za všetkých lepšiu náladu. Vybehla na ihrisko a rozbehla sa Siriusovi priamo do náruče, lebo James ho konečne pustil, aby mohol vyobjímať Lily.

„Gratulujem, ty môj víťaz," žmurkla Kaitleyn na Siriusa. „Bol si úžasný, láska."

„Kde by som bol bez teba, keby ti nenapadlo, že máme ten elixír," šepol jej.

„Asi by si zaspal, to je pravda," zasmiala sa. „Si úžasný."

„Vyhrali sme, my sme vyhrali!" zodvihol ju nadšene na ruky a kričal na celé ihrisko. Točil s ňou okolo svojej osi a všade bolo počuť radosť a smiech.

O niečo neskôr im Albus Dumbledore podával metlobalový pohár. James ho zodvihol do výšky a ozval sa obrovský potlesk. Potom ho podal aj ostatným hráčom, aby ho aj oni mohli zodvihnúť a nakoniec ho bol osobne podať profesorke McGonagallovej, ktorá stále plakala. Privinula si pohár k sebe a obdarila Jamesa Pottera jedným zo svojich vzácnych úsmevov.

***

20. december 1997

Toho roku bol čas predvianočný naozaj pochmúrny. Kaitleyn si nevedela predstaviť Vianoce bez Sophie a Harryho. Tých pár posledných trávili spolu a teraz sa jej to zdalo neuveriteľne smutné. Takisto ani Molly sa na Vianoce netešila. Ak pri vianočnom stole nemala Rona a Percyho, nebolo sa na čo tešiť. A k tomu všetkému sa k pochmúrnosti pridala aj Tonksová, ktorá si nevedela predstaviť Vianoce bez svojho tatka.

„Priveď mamu a Remusa na Vianoce sem," usmiala sa na ňu Molly. „Možno sa Andromeda nebude cítiť taká osamelá. Má tu predsa Siriusa."

„To je dobrý nápad," pridala sa aj Kaitleyn. „Keď tu budeme všetci spolu, možno to bude trocha znesiteľnejšie. Hoci aj tak si neviem predstaviť Vianoce bez detí. A o to viac ma bolí tá predstava, že sú sami a nebudú mať pekné Vianoce."

Molly vedľa nej potiahla nosom, lebo si práve predstavila chudáka Rona, samého na Vianoce. Rona, ktorý mal Vianoce tak rád. Bolo jej z toho smutno. Tešila sa však na Ginny, ktorá mala prísť už za dva dni.

Na to sa tešila trocha aj Kaitleyn, lebo tak sa aspoň dozvie, ako sa má jej mama. Nemohli si veľmi často písať a ani sa navštevovať, lebo Kaitleyn patrila medzi hľadané osoby a nechcela matke spôsobiť nepríjemnosti. Aj tak vedela, že ju vypočúvali, ale keďže Minerva naozaj netušila, kde sa jej dcéra nachádza, nikto jej neublížil. Ale Kaitleyn aj tak neprestala mať o jej život strach.

Sirius doniesol z lesa vianočný stromček a postavil ho do obývačky. Molly niekde vyhrabala vianočné ozdoby a keď sa zastavili Fred a George, začali stromček zdobiť spoločne s malou Hope, ktorej sa to náramne páčilo. Fred ju vzal na ruky, aby mohla zavesiť na stromček anjelika.

„Ten anjel bude ochraňovať Sophie, Rona, Hermionu a Harryho, vieš," pošepkal jej. „Mali by byť na Vianoce s nami, ale majú zrejme nejaké poslanie."

„Chýba mi," povedala Hope.

„Sophie ti chýba, ja viem. Aj mne chýba Ron," usmial sa na ňu. „Si už dobre veľká, počúvaj," zasmial sa a trocha ju pošteklil. Hope sa smiala a tvárička sa jej červenala. „Si moja obľúbená bábika."

„Šom," prikývla Hope a nahla sa k nemu. Dala mu bozk na líce. „Ši moja láska."

„Vážne?"

Hope prikývla a začala sa sladko smiať. Fred sa usmial tiež. „Kde si to počula? Vieš vôbec, čo je láska?"

„Ocko hovorí maminke," vysvetlila mu to jednoducho.

„Áno, to je veru láska," prikývol Fred.

George ich počúval a potom sa na bratovi ešte niekoľko hodín smial, že má takú malú obdivovateľku. „No a čo, veď vyrastie a bude krásna. Potom sa s ňou ožením a bude!"

„A Sirius ťa zabije, ale dobre," smial sa George, až ho brucho bolelo.

***

24. decembra 1997

Večer pred Vianocami sa naozaj stretli všetci v Brlohu. Tonksovej sa podarilo presvedčiť aj Andromedu, ktorá síce vyzerala úplne neprítomne, ale aspoň tam bola s nimi. To vyčarilo trocha úsmev na Siriusovej tvári. Chýbala mu Sophie i Harry, ale snažil sa byť trocha veselý. Kvôli Hope hlavne, aby mala pekné Vianoce. Lebo všetci ostatní boli ako duchom neprítomní a iba sa prehrabávali v jedle.

Remus vzal po večeri Hope von, stavať snehuliaka a ochotne sa k nemu pridali aj Ginny, Fred s Georgeom. Fleur pomáhala Molly pripravovať kávu a Tonksová sedela na sedačke a ponosovala sa, že vyzerá ako veľryba, na čo ju Andromeda schladila jedným pohľadom a počúvala show Celestíny Warbeckovej, ktorú zapla Molly a ona ju mala tiež rada. Tiež ju vždy večer počúvala s Tedom. Pri myšlienke na Teda jej vyhŕkli slzy. Už niekoľko dní o ňom nemala žiadnu správu a to ju teraz najviac mrzelo.

Kaitleyn jej podávala šálku s kávou a trocha sa na ňu usmiala. „Sirius mi hovoril, že nemáš žiadne správy o Tedovi. Ani my o deťoch," vravela jej.

„Nemám," prikývla Andromeda. „Keby tu bol Ted, povedal by niečo optimistické, ako – neboj sa, Dromeda, ďalšie Vianoce budeme všetci spolu. Tak rada by som počula jeho hlas. Aspoň to."

„A ja hlas Sophie," šepla Kaitleyn. „Vianoce bez nej sú..."

Nedopovedala, lebo niekto zaklopal na dvere Brlohu. Artur a Kingsley vybrali prútiky a Artur šiel otvoriť dvere. V nich stála Minerva McGonagallová a usmievala sa.

„Počkaj," zastavil Kingsley Artura. „Kaitleyn, môžeš sem rýchlo."

Kaitleyn pribehla a chcela mamu okamžite objať, ale Kingsley ju zastavil. „Čo robíš?" vybehla na neho.

„Spýtaj sa jej niečo, čo viete iba vy dve," požiadal ju. „Musíme si byť istý."

„Ach, áno," prikývla Kaitleyn a rozmýšľala, akú otázku by položila svojej mame, niečo o čom nikto nevedela. „Keď som sa mala vydať za Siriusa, tak som ti povedala niečo, o čom som už pár dní vedela, ale nikto iný o tom nevedel. Čo to bolo, mama?"

„Že čakáš Sophie," odvetila jej Minerva. „Pusť ma dnu, vonku je vážne zima."

„Je to ona," povedala Kaitleyn Kingsleymu a on ju pustil dnu.

„Prepáčte, Minerva, ale pravidlá sú pravidlá," ospravedlnil sa jej.

„Chápem, Kingsley," prikývla.

„Ach, mama," Kaitleyn silno objala svoju mamu. „Som taká rada, že ťa vidím. Máš sa dobre? Neubližujú ti tam? Si v poriadku, však?"

„Áno, som," prikývla Minerva a pohladila dcéru po vlasoch. „Som v poriadku, nerob si starosti. Kde je Hope? Niečo pre ňu mám."

„Je v záhrade s Remusom a ostatnými, stavajú si snehuliaka. Idem pre nich," pobozkal ju na líce Sirius a potom sa stratil vonku.

Molly núkala Minerve večeru, ale tá si požiadala iba o kávu a keď sa usadila pri teple kozuba, vrátil sa dnu Sirius a na rukách mal Hope. „Pozri, slniečko, prišla babička."

„Babka!" vyhŕkla Hope a rozbehla sa k nej. Skočila jej do náručia a Minerva ju dlho objímala a bozkávala na líce.

„Niečo som ti priniesla," usmiala sa na vnučku a potom siahla do svojho kabáta a vybrala z neho balíček. Mávla prútikom a balíček sa zväčšil. Mala Hope si sadla na zem a začala ho odbaľovať. Balíček sa ale hýbal a keď ho odbalila, našla v ňom malé mačiatko.

„Lola!" vyhŕkla.

„No, Lola to nie je, ale je to tvoja nová mačička. Iba tvoja, dobre?" usmiala sa na ňu Minerva.

„Bude to Lola," pomenovala ju okamžite Hope a nadšene na ňu hľadela a hladkala ju svojimi drobnými rúčkami.

„Čo povieš, Hope?" spýtala sa jej Kaitleyn.

„Ďakujem, babka," povedala slušne Hope.

„Tá mačička ťa bude ochraňovať, tak ako Lola ochraňovala tvoju mamu a potom aj teba, dobre, slniečko naše," usmiala sa na ňu Minerva. „Bude stále pri tebe."

„Lola II.," zasmial sa Sirius.

Kaitleyn vyhŕkli slzy, keď si spomenula na Lolu a potom aj na svojho otca. Chýbal jej a chýbala jej aj jej verná mačka. Vďačne sa však usmiala na svoju mamu a potom dlho sedeli v obývačke a hrali sa s malými mačiatkom.

Pozn. autorky:

Ospravedlňujem sa, že dlhšie nebolo FM, hoci som túto kapitolu napísanú mala už dávnejšie, ale zase nemám nič v zálohe :D posledný týždeň mám dosť hekticky, nič nestíham, takže nebol ani čas ju uverejniť. Teraz troška pokojný víkend, tak kapitola je konečne tu :) a s ňou celkom šťastné okamihy v minulosti, ale dosť pochmúrne v prítomnosti, lebo Kaily a Siriusovi chýbajú Sophie s Harrym :/