„Pohlcuje ma samota, láska

slzy srdca,

mám strach a cítim bolesť,

trpím a zraňujem sa."

(MDO – Me huele la soledad)

20. apríl 1978

Po Veľkonočných prázdninách sa skúšky na MLOKy zdali ešte bližšie a o to viac začali niektorí siedmaci (a samozrejme aj piataci, ktorí robili skúšky na VČU) stresovať. Niektorým musela madam Pomfreyová dať upokojujúci elixír, alebo elixír na spánok bez snov, lebo pár študentov sa sťažovalo, že nemôžu spať, lebo sa im celú noc sníva len o skúškach.

Kaitleyn začínala byť patrične nervózna, nervóznejší než ona bol už iba Peter. Rovnako ako pri VČU a dokonca už aj Sirius a James zhodnotili, že je najvyšší čas sa do tých učebníc aspoň trocha pozrieť.

„Toto ma nebaví," zaklapol Sirius učebnicu Elixírov. „Nemôže to byť horšie ako VČU a to sme urobili perfektne. Už sme to raz proste urobili, toto nemôže byť horšie."

„Počul som, že tu viac kladú dôraz na praktickú časť a to hlavne kvôli tomu akú profesiu chceš vykonávať v budúcnosti," odvetil mu Remus, ktorý mával prútikom a niečo skúšal z Čarovania. „Takže možno keby si dobre nenapísal písomku, tak môžeš získať plusové body z praktickej skúšky."

„Mohli by na Obrane proti čiernej mágií byť súboje a môj duelant by mohol byť Ufňukanec," zasmial sa Sirius. „Keby náhodou pri tom umrel, tak by som porote povedal, že som sa snažil najviac, ako to len šlo."

James vybuchol smiechom, Peter sa iba zazubil a Remus sa zamračil.

„Súboje by boli fajn, zatiaľ som prehral iba s Remusom," poznamenal James. „Nechápem, ako môžeš byť taký rýchly."

„Nie je to iba o rýchlosti, James," odvetil mu Remus. „Je to aj o tom, ako poznáš protivníka, niekedy vieš jednoducho predvídať, čo urobí. V tebe sa dalo čítať ako v otvorenej knihe. Čítal som však, že na výcviku nás naučia, ako to skryť. Ako byť nepredvídateľný."

„To znie zaujímavo, ďakujem, Námesačník," prikývol James. „Už aby sme boli na tom výcviku. Bude to určite skvelé."

„Hlavne poučné," dodal Remus.

„Najlepšie na tom bude, že tam budeme spolu," usmial sa Sirius.

„Nie všetci," zapojil sa do rozhovoru smutne Peter.

„Ale neboj sa, Červochvost, budeme na teba myslieť," povedal mu James.

„Mal si sa lepšie učiť a mohol si ísť s nami," dodal úprimne Sirius a znova otvoril svoju knihu. „Idem sa učiť."

„O dva sikle, že za desať minút tú knihu zatvorí," zasmial sa James.

„Za päť," povedal Peter.

„Hneď ju zatvorí," dodal Remus a uškrnul sa. Všimol si, ako po schodoch schádza Kaitleyn. A naozaj, ako si ju všimol Sirius, knihu okamžite zatvoril a vstal od stola, aby mohol ísť za ňou.

James sa zamračil na Remusa a podal mu dva sikle. Remus nastavil ruku aj pred Petra. Ani ten nemohol namietať. Strčil ruku do vrecka a potom mu podal dva sikle. Remus sa usmial a ďalej sa venoval svojmu učeniu.

***

Kaitleyn a Sirius sa vytratili do prázdnej učebne Transfigurácie ako za starých čias. Keďže posledné dni nemali na seba čas, lebo sa buď učili, alebo Sirius trénoval na posledný zápas v metlobale, ktorý sa mal konať už o dva dni, museli si to teraz vynahradiť.

Sirius vysadil Kaitleyn na jednu z lavíc a potom sa k nej pritisol a vášnivo ju pobozkal. Kaitleyn sa cítila konečne lepšie. Zatvorila oči, vypustila z mysle všetko to, čo ju trápilo a nemyslela vôbec. Vychutnávala si jeho horúce bozky a jeho náruč. To ju najviac vždy upokojovalo.

„Si moja záchrana," usmiala sa na neho, keď sa na chvíľku prestali bozkávať, aby nabrali dych. „Vieš o tom, že iba pri tebe sa dokážem upokojiť."

„A čo trápi tvoju krásnu hlávku?"

„Veľa vecí," odvetila mu Kaitleyn. „MLOKy, moja rodina, no veľa vecí..."

„Prečo tvoja rodina?"

Kaitleyn sa rozhodla, že mu povie všetko, čo sa dozvedela od mamy. Dlhé týždne to iba analyzovala, premýšľala nad tým, ale nikomu sa nezdôverila. Teraz vedela, že sa o tom chce porozprávať so Siriusom. Povedala mu všetko presne tak, ako jej povedala mama.

„To je mi ľúto, Kaily," zareagoval okamžite. „Je to veľmi smutná rodinná história. Ale smutné i šialené veci sú v každej rodine. Pozri sa na tú moju. Kvôli zachovaniu čistej krvi a línie si sesternice berú bratrancov a podobne. Takže tvoja rodina až taká šialená nie je. Okrem toho Ariana za to nemohla, čo sa jej stalo."

„O to viac je to smutné," podotkla Kaitleyn. Sirius si sadol na lavicu vedľa nej. Chytil jej ruku do svojej a ona si položila hlavu na jeho rameno. „Keby jej tí mukli neurobili, čo urobili, tak mohla normálne vyrastať, chodiť do Rokfortu. Môj starký by nebol v Azkabane a veľa vecí mohlo byť inak. Teraz mohla byť Ariana na žive a mohla byť moja obľúbená teta."

„Lenže veci sa udiali inak. A prečo zomrela?"

„Mama povedala, že mi to povie inokedy. Vraj na ten večer bolo smutných vecí dosť," odvetila mu Kaitleyn. „Takže neviem. Myslím si, že ju zabila mágia. Možno zabila samú seba, tak ako sa jej nešťastne podarilo zabiť starkú Kendru."

„To znie pravdepodobne," prikývol Sirius. „Viem, že ťa to trápi, Kaily, ale nemôžeš to zmeniť. Ariany už niet. Chápem, že by si ju rada chcela spoznať, hlavne ak Aberforth stále rozpráva, ako sa na ňu podobáš," usmial sa. „Ale niektoré veci sa nedajú."

„Veď ja viem," smutne prikývla. „Ona si však taký život nezaslúžila."

„To veru nie," prikývol Sirius. „Nemáš chuť na horúcu čokoládu?" snažil sa jej zlepšiť náladu.

„Nie, chcem byť tu s tebou," odvetila mu a stisla jeho ruku. „Len my dvaja."

„Samozrejme, dievčatko," Sirius opäť ladne zoskočil z lavice a potom ju privinul do svojho náručia. „Ako povieš."

„Rozmýšľala som nad tým, že už o chvíľku skončíme školu a budem môcť odísť z Rokfortu," vravela mu Kaitleyn a upravovala mu límec na košeli. „Platí ešte tvoja ponuka, že môžem ísť bývať k tebe?"

„Myslíš, že som o tom niekedy žartoval, dievčatko?" nadvihol Sirius obočie. „Ten dom som kúpil pre nás dvoch a pre naše budúce deti."

„Naozaj?"

„Ach, Kaily," Sirius sa pousmial a potom zodvihol Kaitleyn zo zeme. „Už som ti to povedal snáď miliónkrát, že nás čaká nádherný svet! Plný lásky, šťastia a radosti. Taký, aký si zaslúžiš a ja urobím všetko preto, aby to tak bolo. Aby si bola šťastná. Urobím pre to všetko na svete. Tento svet je náš, dievčatko!"

Kaitleyn sa zasmiala, keď s ňou točil okolo vlastnej osi a uverila jeho krásnym slovám. Poznala Siriusa Black tak dobre, že vedela, že všetko čo jej hovoril, je čistá pravda. Pokúsi sa urobiť všetko preto, aby boli šťastní.

„Zamilovala som sa do toho najväčšieho blázonka na svete," pohladila ho po líci a letmo bozkávala po celej tvári. „Svet s tebou, Sirius Black, bude jedno veľké dobrodružstvo. Doteraz to tak bolo a podľa mňa po škole, to bude ešte väčšie. Sľúbil si mi cestu okolo sveta."

„Na to som nezabudol, slečna," žmurkol na ňu a potom ju položil späť na zem. „Zabudol snáď Sirius Black niekedy na nejaký zo sľubov, ktoré dal svojej jedinej?"

„Nie, nikdy," odvetila okamžite. „Ty môj, blázonko jediný."

„Si môj život, Kaily," šepol jej pri perách a potom ju znova vášnivo pobozkal. Kaitleyn takmer stratila zem pod nohami, ešteže ju Sirius vtiahol do svojho tesného náručia.

***

29. septembra 1997

Niekoľko dní po tom, ako sa Harry Potter vlámal na Ministerstvo mágie v sprievode svojich priateľov, bola Kailteyn stále neskutočne smutná a zatrpknutá. Nikomu sa nepodarilo zistiť, kde sa nachádzajú a ona začínala mať vážne obavy. Nemala o Sophie a ostatných ani len jednu správu. Jediná, ktorá chápala jej strach a obavy bola Molly, ktorá na tom bola celkom podobne. Nehovoriac o tom, že sa bála aj o Ginny, ktorá bola na Rokforte, o ktorom vôbec nemali dobré správy po tom, čo sa Snape stal riaditeľom.

Artur stále Molly upokojoval tým, že tam je predsa Minerva a ostatní profesori a Ginny je tam určite viac v poriadku, akoby bola tu s nimi. Dobre vedel, že je sledovaný na každom rohu a hoci sa im podarilo obnoviť ochranné kúzla Brlohu, stačil jeden prešľap a mohlo by s nimi byť zle nedobre.

Do lavíny smutných správ sa pridala aj Tonksová, ktorá prišla do aktuálneho stanu Fénixovho Rádu neskoro večer. Pomaly sa na nej začínali objavovať známky tehotenstva. Nebola však veselá ako u nej bolo zvykom. Dokonca ani nemala ružové, alebo fialové vlasy. Mala hnedé, presne taký odtieň ako mal jej otec. Smutne si sadla k jedálenskému stolu a na položila si na stôl svoje ruky. „Tatko predsa len odišiel. Ukrýva sa."

„Ach," Kaitleyn vedela, že to príde. Ted Tonks to mal v pláne. „Určite bude v poriadku."

„Ak ho nechytia lapači."

„Tvoj tatko sa o seba vie postarať," upokojovala ju Kaitleyn. Bolo také jednoduché pokúsiť sa upokojiť niekoho iného, ako seba samú.

„Mama je na dne. Nikdy som ju takú nevidela. Je úplne apatická ku všetkému. Ku mne, k bábätku. Je zatvorená vo svojej izbe a podľa ma tam iba plače. Dneska sa mi podarilo konečne jej niečo dostať do žalúdka. Viem, že to nehovorím často a viem, že vždy myslím pozitívne, ak sa dá, ale mám skutočne strach, Kaily."

Kaitleyn to na nej videla. Tonksovej to bolo vidieť priamo v očiach. Ten strach o otca bol taký neopísateľný. Kaitleyn vedela aj to, ako Tonksová na svojom otcovi lipne. Sama videla, aký úžasný vzťah medzi sebou majú a tak trocha jej to aj závidela, ale v dobrom. Ona si nikdy taký vzťah s otcom nevytvorila a už si ho ani nevytvorí, lebo jej otec je mŕtvy.

„Všetci máme strach, Dora," Kaitleyn ju chytila za ruku. „Chápem bolesť Andromedy. Keby si videla, ako som sa správala, keď Siriusa zatvorili do Azkabanu."

„Aj ja ju chápem. Keby sa niečo stalo Remusovi, keby musel byť na úteku, neviem si to predstaviť. Plakala by som celé dni a noci," zdôverila sa jej Tonksová. „Aj som plakala. Celú noc. Ak sa tatko nikdy nevráti, nikdy nebude poznať vnúčatko."

„Prestaň hovoriť také veci! Vráti sa a to hlavne kvôli vnúčatku. A kvôli tebe a tvojej mame. Urobí pre to všetko, uvidíš," vravela jej Kaitleyn rýchlo. „Pozri sa na mňa a Siriusa, koľko sme si toho museli preskákať, aby sme boli znova spolu. Stále sa nám dejú zle veci, stále nás ten prekliaty osud skúša a my stále vyhrávame. Pretože láska je najväčšia sila."

„To hovorí Remus," pousmiala sa Tonksová.

„To hovoríme všetci už od pradávna a ono to je vážne pravda," opätovala jej úsmev Kaitleyn.

„Zrejme máš pravdu," prikývla jej najlepšia priateľka. „Prepáč, ani som sa nespýtala, hovorím tu len o sebe a svojej rodine. Máte nejaké správy o deťoch?"

„Nie," pokrútila Kaitleyn hlavou.

„Sú v poriadku. Keby neboli, vedeli by sme to." Teraz bolo na Tonksovej, aby aspoň trocha povzbudila Kaitleyn. „Okrem toho tie decká sú šikovnejšie, akoby sme si mohli myslieť. A stále neviete ani čo za úlohu dostali? Tvoja mama to nevie od Dumbledora?"

„Nič vôbec. Iba to, že to súvisí s Veď-Vieš-Kým."

„Ako som poznala Dumbledora, nebude to nič ľahké," zasmiala sa Tonksová.

Kaitleyn sa pozrela na ňu a musela prikývnuť na to, že je to úplná pravda. Zasmiala sa tiež. Jej otec im nikdy nikomu nedal žiadnu ľahkú úlohu.

„A kde je Sirius?"

„S Kingsleym trocha pátrajú na vlastnú päsť ohľadom detí a iných záležitosti," povedala jej Kaitleyn.

„Takže si na nervy," zhodnotila Tonksová. „A Hope?"

„S Molly na poschodí. Molly jej číta rozprávky, aby sa nejako zamestnala a nemyslela na to, v akom nebezpečenstve je Ron, Ginny a ostatné ich deti. Veď vieš, ako teraz Fred a George začali aj s tou rozhlasovou stanicou."

„Áno, Remus minule bol s nimi," prikývla Tonksová. „Aspoň nejaké informácie pre tých, ktorí chcú poznať pravdu."

„Avšak Molly sa bojí."

„Ktorá matka by sa nebála." Tonksová sa jemne dotkla svojho bruška. „Myslím, že to bude chlapec."

„Vážne?"

„Áno, tatko vravel, že som stále krajšia a krajšia. Vieš ako sa hovorí, keď žena čaká chlapca..."

„Tvoj tatko má rozhodne pravdu," usmiala sa na ňu Kaitleyn.

***

31. október 1997

Ďalší mesiac uplynul ako voda. Svet bol stále temnejší a temnejší. Ľudia mizli, umierali a mnohí končili aj v Azkabane. Svet teraz riadil Voldemort a bol stále silnejší a silnejší. Všade sa šíril strach, nešťastie a smútok. Akoby ľudí neustále obklopovali dementori, ktorí z nich vysávali všetky pocity šťastia a radosti.

Nič sa nemenilo k lepšiemu, všetko sa otáčalo na stále horšie a horšie. Ľudia strácali nádej.

Len Sirius Black sa naučil nikdy ju nestrácať. Ráno na Halloween sa ho síce okamžite ujala smutná nálada. Bolo ďalšie výročie smrti Jamesa a Lily, čo znamenalo, že tento deň nemôže byť nijako veselý, ani keby sa snažil. A okrem toho on i Kaitleyn považovali tento deň aj za výročie odlúčenia, ktoré trvalo dlhých dvanásť rokov.

Kaitleyn celý deň chodila ako bez duše. Výrazne schudla za posledné mesiace. Na stole horeli dve sviečky, ktoré zapálila už ráno na pamiatku Lily a Jamesa. A potom si prezerala fotoalbum, kde sa na ňu Lily usmievala a James mával do objektívu. Hľadela do ich veselých očí a uvažovala nad tým, či nad nimi všetkými držia z neba ochrannú stráž.

„Rozmýšľala som, či by ho James porazil, keby mal prútik," šepla večer Kaitleyn.

Sedeli v obývačke Brlohu a prišiel aj Remus, aby s nimi zaspomínal na najlepších priateľov. Tonksová ostala s mamou, nechcela ju nechať samú. Ted sa stále ukrýval.

„James bol v dueloch skvelý," podotkol Remus.

„Pamätám si, ako si ho porazil," spomenula si Kaitleyn. „Bol to celkom rýchly proces."

„Vedel som, čo chce urobiť."

„Aj on by to vedel?"

„Nie, Kaily," pokrútil Remus hlavou. „Nepoznal svojho protivníka tak, ako som ho poznal ja."

„Takže možno by mal šancu ho poraziť?"

„Možno," pripustil Remus.

„Je to neuveriteľne, že ubehlo toľko rokov a ja si stále presne pamätám zvuk ich hlasov, smiechu a veľmi veľa vecí, ktoré povedali. Pamätám si objatia Lily, keď som bola smutná a aj to, ako sme si sľubovali, že všetko v živote budeme prežívať spolu. Trvalo to tak krátko..., tak krátko."

„Všetci si ich pamätáme, všetko si pamätáme," prikývol Sirius a odpil si z ohnivej whisky. „Nikdy nezabudneme."

„Nenávidím Halloween," poznamenala Kaitleyn.

„Nikto z nás ho nemá rád," pridal sa Remus. „Pôjdem už. Rád som vás videl," podal Siriusovi ruku a potom pobozkal Kaitleyn na čelo. A odišiel.

Sirius si prisadol k Kaitleyn a vtiahol ju k sebe do náručia. Jeho žena sa rozplakala a on to úplne chápal. Tá bolesť zo straty Jamesa ho zožierala celé roky a nikdy neprestala. Teraz nemal na mysli žiadne reči o šťastí. Dnes boli smutní obaja. Pretože im najlepší priatelia chýbali stále rovnako.

„Prestane to niekedy bolieť?" spýtala sa ho Kaitleyn.

„Nie," odvetil jej Sirius. „Neprestane, Kaily a vieš prečo? Lebo ty sama nechceš, aby to niekedy prestalo bolieť. Ale to nie je zlé, to nehovorím. Lily bola tvoja najlepšia priateľka. Je logické, že sa tej bolesti nikdy zbaviť nechceš."

„Myslela som si, že v tejto dobe budeme všetci šťastní. Stále budeme priatelia, budeme mať vlastné rodiny a všetko bude pekné. A namiesto toho je to takmer ako peklo. Keby si nebol pri mne a keby tu nebola Hope, asi by som sa zbláznila od strachu. Chýba mi Sophie, chýba mi Harry a mama..."

„Viem, dievčatko."

„A Lily, James, ocko, krstný, všetci..."

„Ja viem, Kaily."

„Čo keby si povedal niečo na utíšenie bolesti?"

„Zabralo by to?" spýtal sa jej.

„Nie," odvetila mu.

„Raz som ti sľúbil, že tento svet bude náš a že budeme šťastní, Kaily," povedal jej Sirius vážnym tónom v hlase. „Neprestanem bojovať za to, aby to jedného dňa bola pravda." 

Pozn. autorky:

Ahojte, je tu nová kapitola FM a pomaly sa blížime ku koncu siedmeho ročníka v minulosti a na našich hrdinov čaká ten veľký svet, o ktorom stále rozprávajú. Nabudúce nás čakajú aj dosť pochmúrne Vianoce, ale hádam sa to potom už šmykne k tej vojne. Dúfam, že Vás poviedka nenudí, viem, že má veľa kapitol a ešte ich pár pribudne a chcem, aby tam bolo všetko dôležité, tak dúfam, že to so mnou vydržíte do konca, hádam úspešného.

Na všetky dotazy a tak sa teším vo Vašich komentároch :)