„V tebe som znova našiel vieru

a ak je môj život rozbitý na kúsky,

ty mi ho pomôžeš znova spojiť.

Pre teba žijem.

S tvojimi kúskami,

v tvojich rukách,

mi pomôžeš žiť."

(Christián Chávez – Pedazos)

16. marca 1978

Kaitleyn bola doslova unesená nemocnicou u sv. Munga na čarovné choroby a zranenia. Vstupná hala bola obrovská, bola tam recepcia a veľmi veľa čarodejníkov. Tí, čo mali citrónovo-zelené habity boli liečitelia a ostatní buď pacienti, alebo členovia rodiny a priatelia, ktorí ich prišli navštíviť.

Profesorka Vectorová ich nahlásila na recepcii a o chvíľku sa ich ujal jeden z liečiteľov. Bol sympatický, mladý a stále sa na niečo vypytoval a to hlavne na to, prečo sa chcú stať liečiteľmi. Viedol ich po rôznych oddeleniach a vysvetľoval, čo sa kde lieči. Kaitleyn ho prevažne počúvala a snažila sa všetko zapamätať si.

Zapamätala si, že na prízemí sa liečia nehody, ktoré boli spôsobené ľudskými výtvormi, ako napríklad výbuchy kotlíkov, havárie metiel, alebo spätné reakcie prútikov. Na prvom poschodí ležali pacienti, ktorým zranenie spôsobili nejaké tvory a liečili sa hlavne uhryznutia, bodnutia, popáleniny a iné. Tu sa nachádzala aj izba Dai Llewellyna, kde ležali pacienti s vážnymi uhryznutiami, napríklad od vlkolaka. Druhé poschodie bolo venované čarovným baktériam, kde sa liečili nákazlivé choroby ako dračie kiahne, miznúca choroba, alebo tuturkolóza. Na štvrtom poschodí sa nachádzali pacienti, ktorí sa otrávili elixírmi, ale rastlinami a to sa potom prejavovalo zvracaním, vyrážkami, alebo dokonca aj neovládateľným smiechom.

Kaitleyn však najviac zaujalo piate poschodie, kde sa liečili škody, ktoré boli spôsobené kúzlami, ako nesnímateľné kliatby, pobosorovanie, nesprávne použité kúzla a podobne. Nachádzala sa tam aj izba Janusa Thickeyho, kde ležali dlhodobí pacienti. Medzi nimi bol aj drobný, asi desaťročný chlapec.

„Čo sa stalo tomu chlapčekovi?" spýtala sa Kaitleyn liečiteľa.

„Bol zasiahnutý neodpustiteľnou kliatbou," odvetil jej potichu. „Niekoľkokrát a preto má narušenú myseľ, ani len nevie, kým je."

Pozrela sa na chlapca, ktorý ležal v posteli a síce sa pozeral priamo na nich, jeho pohľad bol taký sklenený, ale zároveň veľmi smutný. „To je hrozné, veď je to len dieťatko. Kto by urobil niečo také hrozné?"

„Naozaj vás nikto nenapadá, slečna...?"

„McGonagallová," predstavila sa. „Veru, napadá," dodala smutne, pretože jej bolo hneď jasné, koho je to práca. „Ako sa volá ten chlapec?"

„Casper Fenwick," odvetil jej liečiteľ.

„Môžem?" spýtala sa.

„Nech sa páči," usmial sa na ňu.

Kaitleyn podišla ku chlapčekovi a sadla si na roh jeho postele. Usmiala sa na neho a dotkal sa jeho ruky. „Ahoj, Casper, ja som Kaily," žmurkla na neho. „Ako sa máš?"

Chlapček ani neotočil svoju hlavu smerom k nej. Nevzdala sa a na nočnom stolíku si všimla, položenú knižku. Siahla po nej a zistila, že je to veľmi staré vydanie rozprávok Barda Beedla. „Chceš, aby som ti prečítala? Milujem tie rozprávky. Máš rád Fantastickú fontánu?"

Znova jej neodpovedal, ale Kaitleyn nalistovala práve túto rozprávku a pustila sa do rozprávania príbehu. Čítala rozprávku nahlas, snažila sa pekne vyslovovať, dokonca aj meniť hlasy. Občas sa pozrela na Caspera, ale nemyslela si, že ju vníma. Napriek tomu dočítala rozprávku až do konca a usmiala sa na neho opäť. „Páčilo sa ti to?"

Žiadna reakcia. Kaitleyn usúdila, že chlapček na tom naozaj nie je vôbec dobre. Uložila knižku späť na stolík. Potom sa nahla nad chlapca a jemne ho pobozkala na čelo. „Maj sa, Casper, možno sa niekedy znova uvidíme. Si krásny chlapček. Vylieč sa, srdiečko."

Chcela odísť, ale z ničoho nič, ju Casper chytil za ruku. Kaitleyn sa na neho milo usmiala. Hoci nič nepovedal, zdalo sa jej to ako dobré znamenie.

„Páčite sa mu, slečna McGonagallová," usmial sa liečiteľ. „Zrejme sa mu páčila rozprávka."

„To som rada, možno je trocha šťastný," opätovala mu úsmev.

„Určite áno."

„Prídu ho navštíviť rodičia?"

„Zomreli. Našli z nich iba kúsky a chlapčeka vo veľmi zlom stave," vravel jej liečiteľ a Kaitleyn okamžite striaslo.

„Je šanca, že sa vylieči?"

„Nechcem vám klamať, slečna, ale jeho pamäť je vážne narušená kliatbou, ktorá ho mučila možno aj niekoľko hodín. Šanca, že by sa niekedy vyliečil a žil normálny život je takmer nulová," povedal sa jej.

„Ale stále tam je aspoň kúsok nádeje?"

„Vy sa nevzdávate, však nie?"

„Nikdy."

„Budete skvelá liečiteľka, slečna McGonagallová," usmial sa na ňu a ona sa tomu veľmi potešila.

Nuž nemohla zabudnúť na smutné oči Caspera Fenwicka.

***

Keď sa vrátili na Rokfort, Kaitleyn bola ešte viac presvedčená, že sa chce stať liečiteľkou. Celý čas myslela na Caspera Fenwicka a na to, ako mu pomôcť. Jeho prípad ju veľmi zaujal a keď to večer rozprávala všetkým v klubovni, ostali z toho rovnako smutní, ako ona.

„Naivne som si myslela, že Veď-Viete-Kto neubližuje deťom," poznamenala Lily.

„Počula som, že tá kliatba, že Cruciatus, je vážne hrozný," riekla Alice a v tvári bola celkom bledá. „Spočiatku máte iba pocit, akoby vám lámal všetky kosti, ale potom to je horšie, lebo vás začne mučiť vo vašej mysli a nakoniec to môže skončiť tak, že vám celkovo naruší funkcie mozgu a pamäte. Musí to byť niečo neuveriteľne hrozné."

Kaitleyn prikývla a opäť ju striaslo, keď o tom Alice rozprávala. „Je to horšie ako smrť, no nie? Nevieš, kto si a šanca, že sa uzdravíš, je nulová."

„Iba prežívaš, ako prázdna schránka, hoci máš dušu, máš srdce, ale nevieš, na čo sú, nevieš, kto si, každý deň je rovnaký a jediné, čo si pamätáš, je možno tá hrozná bolesť. A z toho máš len ďalšie záchvaty hrôzy," dodala Alice. „Ja by som radšej volila smrť."

„Prestaňte už o tom hovoriť," žiadala ich Lily. „O smrti a takých hrozných veciach. Toho chlapčeka mi je neskutočne ľúto."

„Taký pekný chlapček to je," vravela im Kaitleyn. „O rok by šiel do Rokfortu," dodala smutne.

„Kiežby sa vyliečil," usmiala sa Alice. „Takže ten liečiteľ ti povedal, že z teba bude skvelá liečiteľka? To je predsa super."

„Áno, to je, teraz ešte viac viem, že to chcem robiť a chcem sa dostať práve na to oddelenie. Chcem nájsť spôsob, ako pomôcť takým ľuďom," vravela im Kaitleyn v zápale. „Prisahám, že jedného dňa prídem na to, ako zachrániť toho chlapca a ostatných ľudí, ktorých niekto mučil. Jedného dňa sa mi to podarí a vy budete pritom, áno?"

„Och, samozrejme, Kaily, ty naša šikovnica," usmiala sa Alice.

„Budeme, my tri vždy budeme pri všetkých úspechoch. Či už budú tvoje," usmiala sa Lily, „alebo tvoje, Alice, alebo moje, alebo proste niekoho z nás. Budeme pri tom."

„Budeme," prikývla Kaitleyn a spokojne sa usmiala na svoje priateľky.

***

31. august 1997

Končili sa prázdniny a Kaitleyn začínala mať vážne obavy o svoju mamu. Okrem toho, že riaditeľom Rokfortu sa stal Severus Snape, dva predmety mali učiť aj smrťožrúti, súrodenci Carrowovci, o ktorých Kaitleyn vedela, že boli na Severnej veži v tú noc, čo Snape zabil jej otca. Boli to krutí smrťožrúti, žena a muž. Amycus Carrow mal učiť Obranu proti čiernej mágií, o čom si bola istá, že to je už iba Čierna mágia. A Alecto, jeho sestra mala učiť Život a zvyky muklov, čo si v jej podaní nechcela ani predstavovať.

„Mama, bude v poriadku," povedal jej Remus a podal jej šálku čaju, „vie sa o seba postarať. Okrem toho Rokfort je jej domov. Neublížia, neboj sa. Sú tam aj ostatní profesori, neodídu, lebo budú chrániť študentov."

„Prvýkrát mám dobrý pocit z toho, že Sophie a Harry nejdú na Rokfort," poznamenala Kaitleyn, „Carrowci a Snape by ich iba mučili."

Remus sa zatváril smutne a jej bolo jasné, že si myslí, že by im urobili aj niečo horšie, ale nevyslovil to nahlas. „Sú v poriadku, neboj sa."

„Chcela by som ich vidieť."

„Vieš, že to je nebezpečné," odvetil jej Remus.

„Čo Dora, dnes som ju nevidela ešte," pýtala sa ho Kaitleyn.

„Rozpráva sa s rodičmi kvôli tej kontrole ohľadom registrácie čarodejníkov muklovského pôvodu. Ted nemá nijakého predka, ktorý by bol čarodejníkom. Zvažujú možnosti. Skrývať ho tu by ohrozilo život Andromedy a hlavne Dory a maličkého. Okrem toho sme tu videli nejakých smrťožrútov. Ale netušíme, či tu sú kvôli nemu, alebo majú podozrenie, že tu je jeden z nás," vravel jej Remus.

„Rozmýšľala som, že by sme odišli," povedala Kaitleyn. „Nemôžeme teraz ohroziť túto rodinu a vôbec nie Doru."

„Kam pôjdete?" spýtal sa jej Remus.

„Písala mi Molly. Fleur a Bill majú vlastný domček, Fred a George bývajú v Šikmej uličke. Charlie sa vrátil do Rumunska, Ron je na úteku, Ginny je v Rokforte a Percy sa s nimi nerozpráva. Okrem toho Molly je asi rovnako na dne ako ja, kvôli Ronovi a ostatným deťom, chápeš."

„Chápem," prikývol.

„Je tam aj momentálne hlavný stan Fénixovho Rádu a preto sú tam tie najlepšie opatrenia," pokračovala. „Ak budem ostávať tu, dostanem Andromedu a Teda ešte do väčších problémov."

„Poviem to Dore," usmial sa na ňu Remus.

„Je to smutné, keď človek nikde nemá svoj domov. Z každého musí odísť priveľmi skoro. Najdlhšie som bola na Rokforte," vravela mu Kaitleyn. „Už som pobalila všetky veci a Sirius súhlasí. Odídeme asi o hodinu."

„Odprevadím vás."

„Nie, ty sa postaraj o Doru," chytila ho za ruku. „A chcela som ti povedať, že si sa rozhodol správne. Ver mi. Bude to stáť za všetko. Rodina je to najdôležitejšie na svete a to hlavne deti. Bude z teba skvelý otec, Remus, vieš."

„Vďaka, Kaily," usmial sa na ňu. „Urobil som hroznú vec, keď som ich chcel opustiť. Neviem, či si to niekedy odpustím. Dora mi povedala, že mi to odpustila, ale neviem, niekde vo svojom vnútri ju to isto stále trápi. Nikdy som jej nechcel ublížiť."

„Dôležité je, že si sa vrátil a že si to pochopil, Námesačník," opätovala mu úsmev a pobozkala ho na líce. „Budeš skvelý."

Vďačne prikývol a potom odišiel za Nymphadorou a nechal ju tam samú s horúcim čajom. Kaitleyn sa cítila mizerne, ale aj napriek tomu bola šťastná kvôli Nymphadore a Remusovi. Priala im všetko šťastie sveta. Dôležité bolo, aby sa im narodilo zdravé a krásne dieťatko. Už teraz vedela, že ho bude veľmi milovať a ochraňovať. A predovšetkým rozmaznávať.

***

„Vážne chcete odísť?" spýtala sa Andromeda Siriusa. Tvárila sa vážne a smutne.

„Už sme dosť narušili tvoj pokojný život," uškrnul sa Sirius. „Nie, vážne, Meda, nemôžeme naďalej zneužívať vašu ochotu a okrem toho máte vlastné problémy. A ostaneme v spojení. Určite spoločne niečo vymyslíme ohľadom Teda."

„Kiežby," prikývla. „Neprekážate nám tu. Je tu veselšie. Ted má veľmi rád Hope."

„Aj ona jeho," usmial sa Sirius. „Hope je úžasná, vieš. A Sophie tiež. Škoda, že si ju teraz nemohla spoznať, ale raz áno."

„Viem, Sirius," podišla k nemu a silno ho objala. „Chcem, aby sa to skončilo. Nechcem, aby niekto odviedol Teda a mám strach aj o Doru a bábätko. O teba a tvoju rodinu. Všetko je to hrozné a tá predstava, že moje sestry toto nasledujú a ešte k tomu ubližujú ľuďom, ktorí si to nezaslúžia... to všetko ma šialene ničí."

„Je mi to ľúto, Meda."

„Keby som ich tak vedela zastaviť," riekla mu. „Lenže ja neviem, či k ním vôbec cítim niečo iné ako opovrhnutie. Bellatrix nenávidím. Nikdy som nebola niečoho takého schopná, ale od chvíle, čo sa niekoľkokrát pokúsila zabiť moju Doru, proste nemôžem inak..."

„Rozumiem ti," prikývol Sirius. „Ty nie si ten typ človeka, ktorý by nenávidel, ale pokiaľ ide na naše deti, tak to v sebe vieme nájsť. Je pochopiteľné, že ju neznášaš a že by si jej želala, aby sa dostala späť do Azkabanu. Osobne jej želám smrť, Meda."

Andromeda sa rozvzlykala a pritom ho silno objímala.

***

„Naozaj ďakujeme za všetko, Andromeda, Ted," usmiala sa Kaitleyn a oboch pobozkala na rozlúčku. Od Teda si vzala Hope, aj keď sa jej veľmi neochotne vzdával.

„Nelúčime sa hádam navždy?" žmurkol Ted.

„Nie, navždy nie," pokúsila sa znova o úsmev. „Určite nie," dodala.

„Budeme v kontakte," prikývol Sirius. „Viete predsa, kde budeme. Veď Dora a Remus vás hocikedy môžu priviesť do hlavného stanu Fénixovho Rádu."

„Možno to niekedy využijeme," prikývol Ted. „Daj na ne pozor, Sirius. Na Kaily a Hope. A budeme myslieť aj na Sophie. Veľmi sa teším na deň, kedy sa s ňou spoznám. Ak je taká zlatučká ako Hope, tak musí byť úžasná."

„Bude sa ti páčiť," usmial sa Sirius. „Je to taká moja malá Kaily."

„Za to Hope je ako ty," usmiala sa aj Kaitleyn. „Pekne podelené, no nie?"

„Áno, láska," pobozkal ju letmo na pery.

Kaitleyn silno objala Andromedu a potom aj Teda. Znova sa s nimi rozlúčila, akoby ich už nikdy viac nemala vidieť. Sirius im kývol na pozdrav a povzbudivo sa usmial, pretože on bol presvedčený, že sa uvidia čoskoro.

Potom sa odmiestnili.

Pozn. autorky:

* S Casparom Fenwickom sme sa už stretli tesne po tom, čo sa Kaitleyn prebrala z kómy, bol to ten mladý ošetrujúci liečiteľ. Sirius Kailteyn povedal o jeho príbehu, hádam si pamätáte :) 

Za chvíľku sme už v polke siedmej knihy, takže čoskoro bude viac akcie a čoskoro sa aj skončí siedmy ročník v minulosti a môžete sa tešiť na život po škole našich hlavných hrdinov, čo znamená aj pár svadieb a iné veci :) Ako sa Vám páčila kapitola?