„Túžba bojovať,

je silnejšia, dokážeme viac,

ako si vieme predstaviť.

Vravia, že sto kilometrov je najviac,

ako môže byť,

s tým nie som spokojná, nechcem to tak,

chcem vyhrať.

Iba mi sľúb,

že chceš tancovať."

(Amaia Montero – 100 metros)

10. marca 1978

„Dobré ráno," posadil sa James Potter k raňajkám. Bol posledný, všetci už raňajkovali. On sa usmieval, akoby ho mal čakať najlepší deň v živote. „Ako sme sa vyspali?"

„Si chorý?" spýtal sa ho Sirius a prekrútil očami.

„Ale čoby. Dnes je predsa deň kedy sa stretneme s aurormi a oni nám budú hovoriť o svojej práci. Čo si zabudol?" prekvapivo na neho hľadel James a krútil hlavou.

„Nezabudol som," prikývol Sirius. „To sa až tak veľmi tešíš? Celý minulý rok nás predsa učil auror a veľa nám toho povedal o svojej práci. Nemyslím si, že sa dozvieme až toľko nových a podstatných informácií.

„Dozvieme sa veľa o aurorskom výcviku," prízvukovala Alice, „aj keď o tom už celkom dosť veľa vieme od Franka," dodala s úsmevom. „Trvá tri roky, každý máme svojho mentora a je dosť náročná práca v teréne a potom sú skúšky zo všetkého možného, ako napríklad zo súbojov, maskovania, premiestňovania, a tak ďalej."

„Ja sa na dnešok aj tak teším," spokojne sa usmieval James a mazal si na hrianku maslo a následne džem. Lily sa usmievala, keď ho videla takého spokojného a ostatní nehovorili nič, aby mu nepokazili jeho deň.

„O týždeň pôjdem zase ja sa pozrieť do nemocnice sv. Munga," uvedomila si Kaitleyn, „a uvidím prácu liečiteľov v praxi. V podstate sa teším, takže Jamesa dosť chápem."

„Ďakujem, Kaily," žmurkol na ňu James. „Dúfam, že príde aj Fabián Prewett. Bol super profesor a patrí medzi najlepších aurorov. A mohol by prísť aj Divooký Moody. On je predsa elita vo svojom odbore."

Kaitleyn sa usmiala a zatvárila hrdo. Jej krstný otec bol naozaj ten najšikovnejší medzi aurormi a veľa čarodejníkov poznalo jeho meno. Mnohí sa mu chceli vyrovnať a čierní mágovia sa ho báli.

„Navnadil si nás, James," zasmiala sa Alice. „Asi sa začínam aj ja tešiť."

„Veru," prikývol aj Remus.

„A mne je celkom ľúto, že nie som taký šikovný, aby som mohol byť aurorom," dodal celkom smutne Peter.

„Nájdeš si nejakú inú a dobrú prácu," snažil sa mu zlepšiť náladu Remus. „Nie každý je nadaný na to isté."

„Môžeš sa poobede pridať ku mne a Kaily," usmiala sa aj Lily. „Budeme sa učiť na MLOKy, zatiaľ, čo ostatní budú na tých prednáškach."

„Ďakujem, Lily," vďačne prikývol Peter.

„Budeme sa učiť? Už zase?" zamračila sa Kaitleyn na Lily.

„Áno, MLOKy sú tu o chvíľku," prízvukovala jej Lily.

Kaitleyn sa zamračila. „Ach, no dobre. Viem si poobedie predstaviť aj lepšie. Nepôjdeme radšej navštíviť Hagrida?"

„Kaily!"

„Dobre, dobre, budeme sa učiť," kapitulovala.

***

Poobede sa všetci okrem Kaitleyn, Lily a Petra vybrali na prednášky s aurormi. Kaitleyn si veľmi neochotne rozložila na stôl učebnice a poznámky a veľmi rýchlo zistila, že Lily má o dosť viac poznámok a tak sa rozhodla, že si začne prepisovať tie jej a pritom si snáď niečo zapamätá.

Peter zvolil rovnaký prístup a Lily si podčiarkovala svoje rozsiahle poznámky.

„Ako sa im asi darí?" spýtala sa Kaitleyn, keď už ju bolela ruka z toľkého prepisovania a aj tak duchom bola niekde inde. Rozmýšľala nad Siriusom a aurorským výcvikom a stále viac a viac si uvedomovala, že sa jej to celé vôbec nepáči a Sirius bude často v nebezpečenstve a to nebolo práve to, čo si želala do ich spoločného života.

„Určite dobre," podotkla Lily a zamračila sa, lebo ju Kaitleyn vyrušila z učenia. Peter si šiel do izby pre ďalšie učebnice.

„Čo si o tom myslíš?" spýtala sa jej.

„O čom?"

„O tom všetkom. O tom, že sa z nich majú stať aurori. Nemáš z toho strach?" vypytovala sa jej Kaitleyn.

Jej najlepšia priateľka odložila svoje učenie a jej pohľad sa zmenil na ustráchaný. „Veľmi sme tom nikdy s Jamesom nehovorili a neviem, či sa o tom chcem rozprávať. Pretože keď si to začnem pripúšťať, že sa to naozaj deje, tak mám skutočne strach. Stále vidíme, aký je svet vonku zlý, teraz keď sa Veď-vieme-kto pokúša dostať k moci. Možno pred rokmi tá práca nebola taká náročná a nebezpečná, ale teraz. Všade sú jeho stúpenci a on sa snaží prevziať moc nad celým naším čarodejníckym svetom. A James chce proti tomu tak vytrvalo bojovať. Každý deň budú riskovať svoje životy. Cítim sa dosť mizerne z toho všetkého."

„Aj ja," prikývla Kaitleyn. „Cítim to rovnako, Lils."

„Nemôžeme im to vyhovárať. Je to ich rozhodnutie. Majú pocit, akoby sa preto narodili. Na jednej strane to chápem, ale na druhej mám priam príšerný strach."

„To aj ja," opäť prikývla Kaitleyn. „Neviem si predstaviť, že Sirius bude aj niekoľko dní preč a bude loviť čiernych mágov a ja budem sama doma. Veď budem celý deň ako na ihlách a celú noc budem od strachu hore. A keď sa mi nebude ozývať, tak sa isto zbláznim. Naozaj neviem, ako toto budem riešiť, Lily."

„Budeme dúfať, že budú v práci partneri a keď budú na nejakej misii, tak budem ja u teba, alebo ty u mňa a spolu to hádam lepšie prežijeme," povedala jej Lily svoj nápad a usmiala sa.

„To znie fajn, ale aj tak sa nebojím o nič menej," zhodnotila Kaitleyn. „Aká je šanca, že si to ešte rozmyslia?"

„Potter a Black? Nulová," zasmiala sa Lily. „A k tomu všetkému nejde iba o nich dvoch. Aj Alice a Remus, Frank, všetci. Bude to náročné."

„Veru," prikývla Kaitleyn, keď si uvedomila, že nielen jej milovaný Sirius, ale aj jej priatelia budú denno-denne riskovať svoj život pre lepší svet. Otvorila ďalšie poznámky a rozhodla sa ich prepisovať, aby prišla na iné myšlienky.

Lily pochopila a začala si podčiarkovať ďalšie strany. O chvíľku sa vrátil Peter s učebnicou Herbológie.

„Radšej sme mali ísť pozrieť Hagrida," oznámil dievčatám.

„Mali," súhlasila s ním prekvapivo Lily.

„Stalo sa niečo?" spýtal sa Peter, ktorý postrehol tón jej hlasu. „Pohádali ste sa?"

„Nie," pokrútila Lily hlavou. „Len sa nemôžem sústrediť."

„Ani ja nie. Poďme k Hagridovi," zhodnotila Kaitleyn a zatvorila poznámky. Lily urobila to isté a Peter ani len neotvoril knihu. Zaniesli učebnice a poznámky do izby a potom sa vybrali navštíviť obľúbeného hájnika.

***

6. august 1997

Sophie sedela v salóniku Grimmauldového námestia číslo 12 a oči mala zatvorené. Ešte celkom jasne si pamätala, ako tu pred rokom a pár mesiacmi bola šťastná so svojou rodinou. Teraz bola na úteku a oni v podstate tiež. Chýbala jej Hope, chýbali jej mama s otcom a aj stará mama. A predovšetkým mala naozaj skutočný strach.

Videla, že aj ostatní sú na tom rovnako. Dúfali, že Harry má nejaký plán, ale on očividne nemal rovnako ako oni ani len potuchy, kde hľadať predmety čiernej mágie – horcruxy. A predsa len k jednému boli celkom blízko.

To Sophie privádzalo na myšlienky ohľadom strýka Regulusa Blacka. Do teraz o ňom nepočula nič dobré. Otec na neho nadával, že sa pridal k smrťožrútom, ale príbeh, ktorý im pred pár hodinami povedal domáci škriatok Kreacher, v nej čosi zanechal. Zdalo sa priam neuveriteľné, že Regulus Black chcel Voldemortovi a jeho ľuďom uniknúť a že dokonca poznal Voldemortovo tajomstvo o tom, že si rozdelil dušu a vytvoril horcruxy. Dokonca jeden aj našiel v jaskyni, kde pred pár mesiacmi bol aj Harry s jej starým otcom Albusom, kde chceli získať medailón, v ktorom nakoniec bol iba odkaz podpísaný menom R.A.B. Ako sa ukázalo, šlo o jej strýka, ktorý medailón odtiaľ vzal a chcel ho zničiť.

Na výpravu do jaskyne so sebou zobral domáceho škriatka Kreachera a keď si jaskyňa jedného z nich vyžiadala, Regulus Black sa obetoval pre škriatka. Prikázal škriatkovi temný predmet zničiť, ale nech robil škriatok, čo robil, predmet nezničil a tak predmet celé roky prebýval v tomto dome. Možno preto bol tento dom taký pochmúrny a temný, napadlo Sophie. A potom sa tu zjavil Fletcher a medailón ukradol. Sophie, ako členka rodiny Blackových prikázala Kreacherovi, aby toho zlodeja našiel a priviedol ho sem. Dúfala, že bude vedieť, kde ten predmet predal, alebo ho možno bude aj stále mať.

Opäť jej myšlienky zablúdili k strýkovi. Všetko bolo zrazu inak. Jej strýko bol skutočný hrdina. Odhalil Voldemortov plán a pokúsil sa ho zničiť a keď si mal vybrať medzi svojím životom a životom obyčajného domového škriatka, vybral si škriatka. Sophie dúfala, že keď sa opäť uvidí so svojím otcom, tak mu všetko povie. Skutočne bola zvedavá na jeho reakciu. O to viac to celé bolo smutné, že Sirius túto pravdu nepoznal. Celý ten čas, celé tie roky si myslel, že Regulusa zabili na Voldemortov príkaz. Nebolo to tak. Sophie bola hrdá na to, že je Blacková.

„Si hladná?" prisadol si k nej Harry.

„Nie, nie som," odvetila mu.

„To s Regulusom ma prekvapilo," vravel jej ďalej.

„Aj mňa, som zvedavá, čo na to povie ocko. Veľmi mi chýba, aj mama a Hope ani nehovorím," šepla Sophie. „Harry, ja neviem, či to to všetko zvládnem. Mám veľký strach."

„Môžeš sa vrátiť k rodičom, ak chceš, Sophie. Ja ťa tu nedržím, bolo to tvoje rozhodnutie," povedal jej Harry milo, nebola v tom žiadna výčitka.

„Sme priatelia, vlastne my dvaja sme viac. Si ako môj brat. Nemohla by som ťa v tejto chvíli opustiť. Len proste mám strach. Som v tom s tebou a okrem toho dúfam, že som dosť silná, aspoň trocha ako mama," usmiala sa na neho.

„To vravia nie? Že si ako tvoja mama," opätoval jej úsmev.

„Potom je vo mne dosť sily na to, aby som to všetko zvládla," prikývla. „Aby sme to my zvládli. Len mám strach, že sa rodičom alebo Hope niečo stane. Ani oni nie sú v bezpečí. A poznáš moju mamu, je veľmi prchká a..."

„Sophie, nemôžem ti sľúbiť, že budeme v poriadku, ani že oni budú v poriadku. Sľubujem ti ale, že urobíme všetko preto, aby to tak bolo. Tvoji rodičia sú silní a skvelí čarodejníci, ktorí si poradia a ochránia sa. A ja dám pozor na teba. Si naozaj ako moja sestra," natiahol sa k nej ruke a silno jej ju stisol.

„Ďakujem, Harry," zotrela si slzy.

Obaja začuli zaklopanie na dvere a potom hrkotanie kovu a rinčanie reťaze. Harry i Sophie vytiahli prútiky a zišli dole do chodby, kde sa už krčili Hermiona a Ron. Dvere sa otvorili, na chvíľku zazreli lampou osvetlené námestie a do chodby vkĺzla postava v plášti a zavrela za sebou dvere. Narušiteľ urobil pár krokov a Moodyho hlas sa ho spýtal. „Severus Snape?" Vzápätí sa na konci chodby vztýčila prachová postava a so zdvihnutou mŕtvou rukou sa vrhla k prichádzajúcemu.

„Ja som vás nezabil, Albus," povedal tichý hlas.

Zaklínadlo prestalo pôsobiť – prachová postava vybuchla a v hustom sivom mraku, ktorý po nej zostal, sa nedalo rozoznať kto prišiel.

„Nehýb sa!" vystrelil Harry zaklínadlo.

Len čo to vykríkol, závesy na portréte pani Blackovej sa rozleteli a ona začala revať: „Humusáci a špina, zneuctenie môjho domu..."

„Zadržte, to som ja Remus!"

„Och chvalabohu," hlesla Hermiona a vzápätí namierila prútik na pani Blackovú. Závesy sa prudko zatiahli a nastalo ticho. Aj Ron sklopil prútik, ale Harry nie.

„Ukáž sa!" zakričal.

Remus vkročil do svetla lampy so zdvihnutými rukami, naznačujúc, že sa vzdáva. „Som Remus John Lupin, vlkolak, kedysi známy ako Námesačník, jeden zo štyroch tvorcov Záškodníckej mapy, ženatý s Nymphadorou Tonksovou, a učil som ťa, ako sa robiť Patronusa, ktorý má podobu jeleňa, Harry."

„Remus," Sophie neváhala ani chvíľku a silno ho objala, pritom stále v ruke držala svoj prútik. Do toho objatia vložila tak veľa, akoby objímala svojho otca, akoby Remus mal tento odkaz skutočne odovzdať Siriusovi.

„Tak čo sa deje, sú všetci v poriadku?" pýtal sa Harry.

„Áno, ale všetkých nás sledujú," oznámil im Remus a pritom sa zvítal aj s Hermionou a Ronom. „Pár smrťožrútov postáva vonku na námestí..."

„Vieme."

„Ocko neprišiel?" spýtala sa Sophie s nádejou v hlase.

„Chcel, ale rozhodli sme sa, že ja budem menej nápadnejší," odvetil jej Remus a smutne sa na ňu usmial. „Neboj sa, sú v poriadku, aj Hope, samozrejme."

Sophie prikývla, ale necítila sa o nič lepšie.

***

Kaitleyn vbehla do kuchyne, kde našla Andromedu ako varí obed. „Nevidela si Doru?" pýtala sa jej.

„Nie, aj ja ju hľadám," priznala sa Kaitleyn. „Dokonca som nevidela ani Remusa. Myslela som si, že vieš, kde sú."

„Remusa som videla odchádzať, ale Doru som nevidela ani ráno," povedala Andromeda. „Myslela som, že je s tebou v spálni a zhovárate sa."

„Nie, ale možno sa necíti dobre a je u seba v izbe. Idem ju nájsť," povedala Kaitleyn, otočila sa a vybehla hore schodmi. Zaklopala na dvere, ale keď nepočula žiadne hlasy, vošla dnu.

Nymphadora sedela v kresli pri okne. Vlasy mala opäť myšacej farby a keď sa pozrela, kto prišiel, Kaitleyn si všimla, že má oči celé červené. Plakala.

„Dora," oslovila ju Kaitleyn. „Niečo sa stalo?"

„Odišiel," šepla.

„Čože?"

„Opustil ma. Povedal, že to nezvládne. Že nedokáže byť otcom. Proste odišiel. Vravel, že tu mi bude dobre. Rodičia sa vraj o mňa postarajú a on pôjde hľadať Sophie, Harryho a ostatných. Že to všetko bola chyba, ach..."

Kaitleyn podišla k nej a kľakla si k nej na zem. „To nemyslíš vážne!"

„Vymýšľala by som si niečo také?"

„Nemôžem tomu uveriť. Pochabý idiot. Myslela som si, že toto už máme za sebou. Prečo sa tak správa? Nerozumiem tomu. Má všetko, čo si vždy prial. A on je proste taký slabý a necitlivý. Neviem pochopiť, ako toto mohol Remus Lupin urobiť. Neskutočne ma sklamal."

„Som taká zlomená, Kaily," šepla Tonksová.

Kaitleyn sa postavila a potom sa k nej nahla a objala ju. „Som tu s tebou. Zvládneme to. Nepotrebuješ ho, keď sa takto správa. Nikto z nás ho nepotrebuje!"

Boli to drsné slová, ale v tej chvíli to tak cítila.

Pozn. autorky:

Ahojte, ako sa Vám páčila nová kapitola? Minulý týždeň FM nebolo, lebo som mala napísanú iba túto jednu a myslela som si, že toho stihnem viac, ale momentálne som úplne na nule, lebo nič nestíham ... nepísala som už asi týždeň :/ ale dúfam, že teraz troška cez sviatky sa mi predsa len niečo podarí. Zajtra bude vianočné WLTFM :)

Všetko ohľadom Regulusa sa odohralo tak ako v knihe .... dala som tam pasáž so Sophie a Harrym, lebo Sophie je Regulusová neter a prišlo mi to pekné, že teraz ona pozná pravdu :)