„Ak je svet stále zlý,

nemôžem vystáť tento krik,

bolí to tak veľmi,

bolí to tak veľmi.

Pre vinu iných, platíme tak draho."

(David Bisbal – Duele demasiado)

4. marca 1978

Raňajky vo Veľkej sieni v sobotu ráno sa zdali celkom pokojné. Až do chvíle, kým sa neotvorili dvere a dnu nevletelo neskutočné množstvo vrešťadiel. Stále niečo kričali, prekrikovali sa, že ani nebolo počuť, čo kričia. Vo Veľkej sieni nastal ruch, lebo nikto nepočul ani vlastného slova. Niektorí sa tomu smiali a hlavne Slizolinčania pred vrešťadlami utekali, pretože akosi zhodou okolností naháňali a kričali do uší najviac im.

„Chlapci," podotkla Lily.

„Jedine chlapci," zasmiala sa Kaitleyn a zbadala všetkých štyroch ako pokojne raňajkujú kúsok od nich a boli medzi tou menšinou, ktorej hluk z vrešťadiel nevadil.

Zábava a pre niektorých dosť veľký hurhaj, bola ukončená profesorkou McGonagallovou, ktorá iba mávla prútikom a všetky vrešťadlá sa zmenili na popol a konečne stíchli. Potom mávla prútikom znova a popol odvšadiaľ zmizol.

Keď prechádzala okolo Chrabromilského stola, zastavila sa pri štyroch chlapoch a povedala potichu: „Už som si myslela, že tieto veci máme po toľkých rokoch za sebou, ale zjavne nie. O siedmej vás čakám u seba v kabinete. Trest vás neminie."

„Ale, pani profesorka," ozval sa Sirius. „My s tým nemáme nič spoločné."

„To môžete tvrdiť vašej matke, Black, ale nie mne," zamračila sa. „Ja vás poznám veľmi dobre. O siedmej!"

„V poriadku," prikývol a potom sa ďalej venoval svojim raňajkám.

Keď Minerva McGonagallová prechádzala k stolu profesorov, Kaitleyn si všimla, že sa prestala mračiť. Troch sa usmievala. Všetci trocha zábavy a veselosti potrebovali. Jej mama bola profesorka a nemohla to nechať iba tak. Vedela, že chlapci dostanú nejaký drobný trest, ale že v skutočnosti jej tento žart neprišiel taký hrozný.

Obzrela sa a videla tých štyroch ako sa zabávajú a smejú. Mala rada ten pohľad. Sirius sa usmieval, nemyslel na zlé veci. Aj ona sa spokojne usmiala. Dúfala, že sa všetci konečne prestanú trápiť smutnými vecami a v tejto zábave budú pokračovať. Lily jej však pripomenula MLOKy a Kaitleyn sa na ňu trocha zamračila. „Lily, no tak, veď o chvíľku pôjdeme do Rokvillu. Na MLOKy ešte bude čas."

Lily iba mykla plecami a dojedla svoje raňajky. „Áno, Rokville, konečne sa trocha vyvetráme. Zajtra sa chcem celý deň učiť."

Kaitleyn pokrútila hlavou nad svojou priateľkou. To skorej ona by sa mala celý deň a nie Lily, ktorá aj tak takmer všetko vedela.

***

„Také aké to bolo?" pýtal sa Sirius. Sedeli u Troch metiel. Dokonca sa zastavil aj Frank, lebo mal chvíľku voľna a došiel pozrieť Alice. Remus mu musel v krátkosti objasniť, čo sa ráno dialo vo Veľkej sieni.

„Škoda, že som tam nebol," usmial sa Frank. „Chcel by som vidieť tváre Slizolinčanov."

„Utekali predtým a tak," smial sa Peter. „James chcel vytvoriť aj špeciálne vrešťadlo na Umastenca, ale nebolo toľko času."

„Potter!" ohriakla ho Lily.

„Díky, Peter, fakt, máš to u mňa," zamračil sa James a potom pobozkal Lily na pery, aby sa na neho znova nehnevala. „Bol to iba nápad, Evansová, veď sme mu nič neurobili už dlhé mesiace. Umastenec mi je ukradnutý. Sľúbil som ti, že mu prestaneme robiť zle a prestali sme."

Kaitleyn si však všimla, ako sa uškrnul na Siriusa. Bolo jej jasné, že keď sa niekedy so Snapom stretli na chodbe a Lily nebola na blízku, tak mu určite niečo vyviedli. Mykla nad tým plecami, stále sa na Snapa hnevala, že raz nazval Lily humusáčkou a tým pádom jej bolo ukradnutý. Nemala ho rada a ešte menej od doby, čo sa dozvedeli, že aj on má niečo spoločne s tými útokmi na detí z muklovských rodín.

„Do konca roka ostáva iba tak málo, musíme ešte niečo vymyslieť," zhodnotil situáciu Sirius a stisol ruku Kaitleyn. „Aby na nás nikdy nezabudli."

„Na vás nikdy nezabudnú," zasmiala sa Alice. „O to by som sa vôbec nebála. Okrem toho vás majú aj tak radi. Hlavne Flitwick. Prechádzala som dneska okolo neho a spomínal, že sa dávno tak nezabavil. Síce mu jedno vrešťadlo povedalo, aby sa dal vypchať, ale jeho to aj tak pobavilo."

Sirius pustil ruku Kaitleyn, aby mohol zatlieskať. „Bravó, proste sme šikovní."

„Až na ten trest od profesorky McGonagallovej," poznamenal Remus.

„To bude malina, aj ona sa na tom smiala, videl som to," prikývol James. „Maximálne nám dá upratať triedu Transfigurácie, alebo nás pošle do lesa pre niečo s Hagridom, alebo budeme čistiť tie hlúposti v Sieni slávy."

„Nič, čo sme nikdy nerobili," zasmial sa Sirius a odpil si poriadny dúšok z ďatelinového piva. „Dnešný deň je taký krásny."

Kaitleyn prikývla a oprela si hlavu o jeho rameno. Mal pravdu. Dnešný deň sa jej páčil. Ráno sa zasmiali, potom trocha pobehali po obchodoch v Rokville. Sirius jej kúpil nejaké sladkosti a aj nové brko a to všetko len tak z lásky. A teraz sedeli v kruhu priateľov a popíjali to najlepšie pitie na svete. Nemohla byť spokojnejšia a šťastnejšia. Nikto nerozprával o žiadny útokoch, úmrtiach, ani o stúpencoch Toho-čo-ho-nesmeli-menovať a ani o iných zlých veciach. Všetko sa zdalo, akoby sa vrátilo do starých koľají, ale to bolo iba zdanie.

***

„Tak čo vám dala robiť?" spýtala sa Kaitleyn, keď sa chlapci pred pol nocou vrátili do klubovne. Dievčatá ešte neboli hore. Kaitleyn a Alice sa hrali pľuvadlíky a Lily si podčiarkovala nejaké poznámky z Elixírov, nad čím Alice poriadne ohrnula nos.

„Leštili sme to odporné zlato v Sieni slávy," rozvalil sa Sirius do kresla. „A to som sa tešil na Zakázaný les. Tvoja mama nás má prečítaných od hlavy po päty, ach." Zamračil sa a masíroval si ruky, lebo ho očividne boleli.

Remus a Peter sa pobrali rovno do spálne, lebo boli unavení z takého dlhého dňa. James ešte chvíľku sledoval Lily, ako si podčiarkuje poznámky a potom odišiel tiež spať. O chvíľku odišli aj Alice s Lily.

Kaitleyn si prisadla k Siriusovi a pozrela sa na neho. „Aj tak to bol super žart."

„Viem," prikývol a zazíval. „Som rád, že si sa pobavila. Nechcel som, aby si bola smutná. Spomenul som si na to, ako si hovorila, že riešime iba samé smutné veci a chcel som znova vidieť tvoj smiech. To preto ten žart, hlavne kvôli tebe. Mala si pravdu, Kaily. Mali by sme znova byť veselí, aj keď sme už dospelí. A porušovať pravidlá a žiť, kým sa dá. Lebo ktovie, dokedy to bude."

„Sirius, prestaň!" ohriakla ho.

„Prepáč, láska, tak bez toho posledného. Jednoducho život by sme si mali užívať," usmial sa na ňu a letmo ju pobozkal na pery.

„Spolu," prikývla Kaitleyn a potom si sadla jemu na kolená a pritúlila sa. „Ďakujem, Sirius. Som rada, že ti na mne toľko záleží."

„Na nikom mi nezáleží viac ako na tebe, Kaily, to mi môžeš veriť, princezná," usmial sa na ňu a v očiach sa mu pohrávali iskričky, ktoré toľko milovala. Opätovala mu úsmev a potom mu dala aj sladký bozk. Chvíľku sa bozkávali, až kým oheň v krbe nevyhasol.

***

2. august 1997

Kailteyn znova na chvíľku zaspala a keď sa prebrala, tak Sirius ani Hope v izbe neboli. Trocha ju to vystrašilo a preto rýchlo zbehla dole. Našla ich v obývačke menšieho domu. Zistila, že bola jediná, kto ešte spal. Tonksová a Remus sedeli na sedačke a pili čaj. Sirius sa hral s Hope s nejakou bábikou. A Andromeda Tonksová doniesla ďalšiu várku čaju.

„Kaily," Sirius si ju všimol. „Je ti už lepšie?"

„Nie," rázne pokrútila hlavou. Sadla si na koberec k Hope a usmiala sa na ňu. „Odkiaľ máš takú krásnu bábiku?"

„Od Doy," usmiala sa Hope.

„Patrila mne," prehovorila Tonksová. „Tak som sa rozhodla jej ju darovať, aby sa mala s čím hrať, kým tu chvíľku budete."

Kaitleyn slabo prikývla. Netušila kam pôjdu a chcela sa spýtať toľko vecí, ale akosi jej vyschlo v krku.

„Dáš si čaj, Kaitleyn?" spýtala sa jej Andromeda. Usmiala sa na ňu, ale stále sa tvárila trocha odmerane, rovnako ako včera večer.

„Nie, ja nechcem nič," pokrútila hlavou a pozviechala sa zo zeme. „Chcem ísť hľadať deti." Vyslovila a pozrela sa zo Siriusa na Remusa. „Nemôžeme Sophie nechať niekde vonku. A ani Harryho, Hermionu a Rona. Sú to ešte len deti. Oni nepatria do Rádu, oni nemôžu bojovať. Sú to deti."

„Tvoj otec im dal nejakú úlohu," povedal jej Remus.

„A čo? To tu mám len tak sedieť a čakať na to, kedy sa dozviem, že smrťožrúti boli rýchlejší ako my a našli ich? To mám podľa teba robiť?"

„Nie, to nemáš robiť," odvetil jej Remus a postavil sa zo sedačky. „Všetci sme vyčerpaní, Kaitleyn a všetci máme o nich strach. Nuž vieme, že sú v poriadku. Dokonca máme aj tip, kde sú."

„Tak prečo tam potom nejdeme?"

„Pretože to je nápadné, pretože smrťožrúti majú ten istý tip, ako my," odvetil jej Remus. „Vyčkáme na správnu dobu a zistíme, či sú v poriadku. Čo keby si si naozaj dala ten čaj a trocha sa upokojila?"

„Čo keby si ma prestal poučovať o tom, čo mám, alebo nemám robiť?" odsekla mu ona. „Ja idem hľadať deti. Vy si robte, čo chcete!"

Zamierila k východu obývačky, ale do dverí vošiel starší muž. Mal úsmev na tvári. Vlasy trocha šedivé. A oči veľké a usmievavé. „Ty budeš určite Kaily," usmial sa na ňu. „Toľko som toho o tebe počul. Najprv od Siriusa, keď bol ešte menší a teraz od mojej Dory. Áno, obaja vraveli, že si skutočne výnimočná a odvážna. A to rozhodne si. Som Ted Tonks." Vystrel k nej ruku.

Kaitleyn sa musela usmiať. Z toho muža vychádzal taký pokoj a radosť, aj keď čas bol proti nej a všetko bolo znova také zlé. Potriasla jeho rukou a potom mu dovolila, aby ju objal a pobozkal na líce. „Som rád, že ťa konečne spoznávam."

„Aj ja som o vás veľa počula, pán Tonks," vravela mu.

„Dora žalovala, že som bordelár, však?" zasmial sa.

„To áno, ale hovorila, že je tatko je ten najlepší na svete a samé ďalšie lichôtky a to je naozaj pravda. Vaša dcéra vás zbožňuje," usmiala sa Kaitleyn.

„Som Ted, len Ted, drahá Kaily," vravel jej. „Moja dcérka je moje všetko. A moja Dromeda rovnako."

Kaitleyn prikývla. Cítila sa v jeho prítomnosti tak dobre. Z očí mu bolo vidieť, ako veľmi svoj manželku a dcéru miluje. Bol milý, láskavý a tak trocha jej tou všetkou láskou, ktorú mu videla na očiach, pripomínal aj Siriusa. Vypil svoj čaj a potom sa hral na koberci s Hope, ktorá si ho okamžite obľúbila. Kaitleyn na okamih aj zabudla, že chce ísť hľadať deti.

„Kaitleyn," Ted ju znova oslovil. „Rozumiem ti. Viem, aké ťažké to je, keď nevieš, kde sa tvoja dcéra túla, keď má nejakú dôležitú úlohu a ty celý ten čas iba dúfaš, že je v poriadku a že bude v poriadku. Niekdy sa však musíš spoľahnúť na to, že tvoja dcéra vie, čo robí."

„Je to ešte len dieťa," poznamenala.

„Vždy to bude dieťa," usmial sa Ted. „Poď, sadni si, daj si čaj. Neskôr tí dvaja pôjdu zistiť, čo je nové a pohľadať tvoju dcérku a ostatných. Ale teraz si iba zbytočne nervózna a smutná. Mohla by si urobiť niečo ukvapené a tak ohroziť nielen seba, ale aj svoju dcéru a ostatných. Prosím ťa, ver mi."

A ona nemala dôvod Tedovi Tonksovi neveriť. Bol to skutočne zaujímavý muž, ktorý sa k nej správal láskavo. Tak veľa z neho mala aj Tonksová. To si Kaitleyn okamžite všimla. Teda Tonksa si obľúbila behom pár minút rovnako ako jeho dcéru. Vedela, že s Andromedou to bude trocha náročnejšie. Očividne si do noty vôbec nepadli.

***

„Ostaneme tu iba pár dní, Meda, kým sa Kaitleyn nedá trocha dokopy. Je na tom veľmi zle," vravel Sirius, keď sa s Andromedou presunuli do kuchyne.

„Tedovi sa páči," poznamenala Andromeda. „Snaží sa ju povzbudiť a myslím, že sa mu to celkom darí."

„Áno, Ted je skvelý," prikývol Sirius. „Mrzí ma to, Meda, že vás takto vyrušujeme a mrzí ma aj to, čo sa stalo včera večer, že Kaitleyn si myslela, že si..."

„To je jedno, Sirius, nie je ani prvá a ani posledná," odvetila mu Andromeda. „Aj mladý Harry Potter si ma pomýlil s mojou sestrou. Ale nerozprávajme sa o nej. Ona už dávno nie je moja rodina."

„Je to ľudský odpad," poznamenal Sirius. „Mimochodom som vážne šťastný, že ťa znova vidím, Meda."

„Aj ja teba, Sirius. Je to toľko rokov," povedala smutne. „Tak veľmi veľa a celý ten čas som si myslela, že si vinný. Veľmi ma to mrzí. Neviem, prečo som tomu uverila. Bola to chyba, naozaj veľká chyba."

„Nikto ani len netušil. Okrem Kaily," pousmial sa Sirius. „Vôbec si to nevyčítaj, Andromeda."

„Ďakujem, chlapče," objala ho veľmi silno. „Veľmi si mi chýbal. Za tie roky. Tak veľmi. Ty a ja sme boli vždy iní, ako väčšina našej čistokrvnej rodiny. Obaja sme akosi porušili pravidlá. Ja som ušla s Tedom a ty si ušiel úplne. Mimochodom máš krásnu rodinu. Hope je vážne sladká."

„Je to moja maličká. Sophie by sa ti tiež páčila, je veľmi múdra a krásna. Je po mamičke. Hope je zrejme trocha dosť po mne," zasmial sa Sirius.

Aj ona sa usmiala a pohladila ho po líci. „Som rada, že si šťastný, Sirius."

„Keď som s Kaily, všetko sa zdá také jednoduché. Naozaj verím, že tento raz vyhráme, verím tomu, že naša Sophie je v poriadku. Aj Harry. Nevzdávam sa, nestrácam nádej. To som sa už raz naučil. Nestrácať nikdy nádej. Vždy som veril, že sa znova vrátim ku Kaitleyn. A aj keď umierala, som sa pozviechal a znova si našla cestu ku mne. Vždy si ju nájdeme."

Andromeda si zotrela slzy z tváre. „To je obdivuhodné."

„Prepáčte," Kaitleyn vošla do kuchyne a doniesla prázdne šálky od čaju. „Nechcela som vyrušovať."

„Ty nevyrušuješ, miláčik," usmial sa na ňu Sirius. „Práve som Mede hovoril, že sa nebudem vzdávať a budeme mať veľa nádeje, že bude všetko v poriadku."

„Kiežby to bolo také jednoduché," mykla plecami Kaitleyn. „Mám veľký strach o deti."

„Zatiaľ sú určite v poriadku," snažila sa ju povzbudiť aj Andromeda a chytila ju za ruku. „Čo ti hovorí tvoje srdce?"

Kaitleyn sa na ňu zamyslene pozrela. Všimla si, že sa na ňu usmieva a uvedomila si, že nemôže k nej byť nepríjemná. Sirius ju mal veľmi rád. Videla na ňom, aký je šťastný, že po toľkých rokoch znova môže vidieť svoju milovanú sesternicu a ona by nemala stáť medzi nimi len preto, lebo si na prvý pohľad vôbec nesadli a okrem toho má Andromeda naďalej predsudky voči Remusovi a voči priateľstvu, ktoré je medzi ním a ňou. „Moje srdce mi hovorí, že moja dcéra je v poriadku."

„Vidíš," prikývla Andromeda. „Tvoje srdce by ťa nikdy neklamalo."

„Vďaka, Andromeda," pousmiala sa Kaitleyn. „Dúfam, že to je pravda a že srdce naozaj neklame."

„Oklamalo ťa hádam niekedy?"

„Nie, nikdy."

„Srdce nikdy neklame," vyslovila Andromeda. Potom nešťastnú Kaitleyn objala. Sirius ich iba pozoroval. Myslel na to, že aj jeho srdce mu hovorí, že Sophie je v poriadku. Okrem toho mali s Remusom naozaj dobrý tip na to, kde sa nachádzajú. Len bolo priveľmi nebezpečné za nimi ísť.

Chceli tomu dať pár dní, kým si to overia. Dúfal, že potom bude Kaitleyn už pokojnejšia. Aj on sa bál, naozaj sa veľmi bál. Nechcel, aby bola Sophie a ani Harry tak ďaleko od nich, aby sa museli spoliehať iba sami na seba a vyriešiť niečo ťažké. Nikto z dospelých netušil, akú úlohu im Dumbledore dal. Všetci si iba mysleli, že niečo v tom byť muselo. Dokonca spojil aj s Minervou, ale ani tá nič netušila. Nech rozmýšľal ako rozmýšľal, nedokázal na to prísť.

Pozn. autorky:

Ako sa Vám páčila kapitola? Čo hovoríte na Teda a dúfam, že Andromeda vám už nepríde taká čudná :D ale tak každý má svoje temné stránky a predsa len aj v kanóne bolo, že nesúhlasila so vzťahom Dory a Remusa.