,,Minulosť zomrela, prítomnosť žije a spomienka zostala. A život pokračuje.“

1. september 1971

Dievča sedelo na schodisku a hľadelo na veľké dubové dvere. Malo jedenásť rokov a dnes večer malo nastúpiť do školy. Do Rokfortskej strednej čarodejníckej. Preslávenej škole mágie a kúziel. 

Lenže toto dievča Rokfort veľmi dobre poznalo. Vyrástlo tu, trávilo v hrade a v jeho okolí každý svoj deň. Nebude to tu pre ňu nové tak, ako pre ostatné deti, ktoré dnes uvidia Rokfort prvýkrát. Niektorí doteraz o ňom ani nepočuli. Deti z muklovských rodín.

„Slečna Kaitleyn, vaša mama vás chce vidieť,“ podišiel k nej starší muž, s dlhšími šedivými vlasmi a na rukách držal mačku. „Je vo svojom kabinete,“ dodal.

Kaitleyn vstala zo schodov, podišla k nemu bližšie a pohladila mačku. „Nieže budeš na mojich nových kamarátov zlá, pani Norrisová,“ vravela jej a potom vybehla hore po schodoch a na ďalšom schodisku sa pobrala doľava. 

Keď zastala pred dverami, kde mala kabinet jej mama, upravila si svoje hnedé šaty a zaklopala. Vošla dnu. „Mama, volala si ma?“

„O áno, Kaily, posaď sa,“ požiadala ju. Kaitleyn sa posadila na stoličku pred jej stôl a pozrela sa na mamu. 

Jej mama bola veľmi prísna žena. Občas videla jej vyučovacie hodiny a už teraz sa bála. Bola veľmi uznávaná profesorka tejto preslávenej školy. Napravila si svoje okuliare a láskavými tmavými očami sa pozrela na dcéru.

„Tešíš sa, že dnes konečne nastúpiš do školy?“

„Teším sa, že budem mať konečne priateľov,“ odvetila jej Kaitleyn mierne mrzuto, „som stále zatvorená na tomto hrade. Nikdy som nebola ďalej ako u Hagrida. Nezobrala si ma ani do Šikmej uličky. Čo je toto za život, mama?“ Nadýchla sa a spustila ďalší monológ. „Chcela by som vidieť skutočný svet. Poznám iba múry tejto školy. Decká sem dneska prídu a budú žasnúť, aké je toto miesto magické. Viem to, videla som to minulý rok, keď sem prišli prváci a ten rok predtým. Lenže ja? Ja nebudem žasnúť, pretože pre mňa je toto domov. Nič iné nepoznám! Nemám priateľov. Som tu ako väzeň!“

„Prepáč, Kaitleyn,“ odvetila jej mama. A toto Kaitleyn nečakala. „Máš pravdu. Učím dlhé roky na Rokforte a celý školský rok som tu a ty si moja dcéra, musíš tu byť so mnou.“

„Ja sa nehnevám na tvoju prácu, mama. Chápem to. Ale už som vyrástla a idem dnes do školy. Konečne sa budem naozaj učiť a budem mať priateľov. Nikdy sme nikde neboli ani cez prázdniny. Prečo?“

„Pretože svet tam vonku je zlý, Kaily a tu sme v bezpečí,“ odvetila jej automaticky. 

„To je odpoveď? Svet tam vonku je zlý? Čítala som si dejiny nášho sveta, mama. Svet bude vždy zlý, vždy sa budú diať zlé veci, vždy!“

„Nie, bude aj mier. Bude mier, keď porazíme zlo. A ja som sa celý život iba snažila, uchrániť ťa pred týmto zlom. Kaily, pochop to, prosím ťa,“ žiadala ju mama. 

„Jedného dňa,“ zasnila sa Kaitleyn, ,,sa pozriem do sveta. Uvidím ho, všetko to, čo chcem. Jedného dňa pôjdem preč z tohto hradu a budem dospelá a budem mať sny, veľa snov, precestujem svet. To je to, čo si prajem.“

„Jedného dňa,“ jej matka vstala od stola, ,,keď budeš dospelá, Kaitleyn, tak sa ti splní. Ale teraz musíš myslieť na niečo iné. Na tvoje štúdium. Na to, aby si bola tá najlepšia čarodejnica, áno?“

„Áno,“ prikývla Kaitleyn, „myslíš, že budem v Chrabromile?“

„Je mi jedno, v ktorej fakulte budeš, Kaily,“ odvetila jej mama milo, „pretože budeš pre ňu prínosom a ja budem na teba veľmi pyšná.“

„V ktorej fakulte bol otec?“ spýtala sa jej Kaitleyn.

„On, on,“ jej mama zaspätkovala, „bol, bol v Chrabromile,“ povedala nakoniec dcére pravdu. 

„A ty tiež, takže snáď budem aj ja,“ usmiala sa na ňu Kaitleyn. 

„Choď sa prezliecť do habitu, holubička, za chvíľku tu už všetci budú,“ pobozkala ju mama do dlhých tmavých vláskov. Dcéra prikývla a vybehla z jej kabinetu.

Minerva McGonagallová sa musela oprieť o svoj stôl. Kaitleyn bola to jediné, čo na tomto svete mala a milovala. A svet tam vonku je zlý. Tam vonku je nepriateľ ich všetkých. Tam vonku je nepriateľ jej otca. Kaitleyn neopustí toto bezpečné miesto, pokiaľ nebude nepriateľ zničený. 

***

Kaitleyn sa dostala do Chrabromilu. Teraz sedela pri stole svojej fakulty. Mama jej vždy hovorila, že fakulta jej musí byť ako rodina. Posadila sa vedľa dievčaťa s tak krásne červenými vlasmi.

„Ahoj, ja som si Lily,“ predstavilo sa jej dievča. 

„Ja som Kaitleyn, ale hovoria mi Kaily,“ odvetila jej. „Tvoji rodičia sú čarodejníci?“

„Nie,“ Lily mierne sklopila zrak, „som muklovského pôvodu.“

„To nevadí,“ usmiala sa na ňu Kaitleyn, „muklovských detí je tu dosť a učia sa rýchlo, všetko sa naučíš.“

„Si milá. A ty? Tvoji rodičia sú čarodejníci?“

„Áno, moja mamka nás sem priviedla, je profesorka,“ vysvetľovala jej Kaitleyn.

„Vážne to je tvoja mamka? Vyzerala prísne,“ obrátila sa Lily k profesorskému stolu, „a čo učí?“

„Transfiguráciu, že vraj je to hrozne náročný predmet, ale dúfam, že som gény zdedila po nej,“ zasmiala sa Kaitleyn. „No a môjho ocka nepoznám. Ale tiež je čarodejník.“

„To je mi ľúto, Kaily,“ súcitne sa na ňu pozrela Lily a stôl sa začal zaplňovať rôznymi dobrotami.

Kaitleyn si nabrala všetko, čo sa jej páčilo a čo jej voňalo. Všimla si kúsok ďalej sedieť štyroch chlapcov, ktorých videla aj v miestnosti, kde museli počkať na triedenie. Jeden z nich mal taký šibalský pohľad, ktorý ju zaujal. Mal tmavé vlasy a tiež aj oči a Kaitleyn pocítila niečo, čo ešte nikdy nie. Ten chlapec sa jej páčil. Ostatní chlapci ho teraz naplno počúvali a o niečom horlivo diskutovali. 

Keď všetci zjedli aj dezert, stoly boli znova prázdne a všetci upierali zrak na profesorský stôl. Na tento okamih sa Kaitleyn tešila. Mala rada tieto príhovory a teraz konečne bude tento príhovor smerovať aj k nej. Konečne je študentkou a konečne sa jej svet zmení.

„Milí moji študenti, vítam vás na Rokforte,“ postavil sa riaditeľ školy, Albus Dumbledore. Kaitleyn ho toľko obdivovala, toľko k nemu vzhliadala, bol pre ňu tým najlepším čarodejníkom na svete. „Veľmi rád vás znova vidím a veľmi rád vítam na škole aj našich prvákov. Dúfam, že budete pre svoje fakulty posilou. Od zajtra sa vám začne vyučovanie, ktoré bude náročné, ale pre vás prospešné, pretože vzdelanie je veľmi dôležité. Mám pre vás ešte pár oznamov,“ a pokračoval o tom, že Zakázaný les je pre študentov zakázaný, že sa bude konať metlobalový nábor, menoval hlavných prefektov a všetky tie veci, ktoré Kaitleyn poznala, ale doteraz neboli jej úplnou súčasťou.

Keď dorazili do klubovne, Kaitleyn konečne z hradu videla niečo, čo ešte nie. Doteraz bývala v komnatách svojej mamy. Ale klubovňa bola niečo nové a vyzerala tak útulne. Kaitleyn cítila, že sa jej začne nový život. Len tak stála pred uprostred spoločenskej miestnosti a nemohla sa vynadívať na to, že je aspoň kúsok samostatná.

Zozadu do nej omylom niekto vrazil. Otočila sa a chcela mu vynadať, ale vtedy sa jej oči stretli s tými jeho tmavými búrkovými.

„Och, prepáč,“ ospravedlnil sa jej chlapec. 

„To, to nič,“ vykoktala zo seba a dúfala, že sa veľmi nečervená. 

„Si Kaitleyn, však?“ spýtal sa jej.

„Áno a ty si Sirius? Dobre som počula?“

„Jasnačka, Sirius Black, k tvojim službám,“ žmurkol na ňu.

„To si budem pamätať,“ usmiala sa na neho. „A môžeš mi hovoriť Kaily, je to kratšie a jednoduchšie,“ dodala. 

„Kaily,“ zopakoval, „dobre, to sa ľahšie pamätá. Uvidíme sa zajtra na hodinách. Strašne sa teším na Obranu proti čiernej mágií a ty?“

„Ja sa teším asi na všetko,“ odvetila mu úprimne. 

„Dobrú noc, Kaily.“

„Dobrú noc, Sirius.“

Kaitleyn vyšla do spálni pre dievčatá a svoj kufor zbadala na posteli pri veľkom okne. Hneď vedľa si už Lily vybaľovala na nočný stolík fotografiu svojej rodiny. Mama, otec a dve celkom odlišné dievčatá.

„Moja sestra Tuny, je odo mňa staršia,“ vysvetľovala jej Lily.

„Aké je to mať súrodencov?“

„Po pravde teraz náročné. Tuny sa veľmi hnevá, že som odišla sem. Je smutná a sklamaná, že aj ona sem nemohla,“ vysvetľovala jej Lily.

„Čo narobíš, asi nemala to správanie nadanie. Ale neboj sa, Lily, ona sa bude hnevať iba krátko,“ snažila sa ju povzbudiť.

„Dúfam, že máš pravdu, Kaily,“ prikývla Lily.

Kaitleyn si sadla na posteľ a hľadela von oknom. Poznala okolie hradu, poznala tento pohľad. Ale aj tak sa cítila zvláštne. Celý večer nad niečím rozmýšľala. Ako si dala na hlavu Rokfortský klobúk, počula jeho jemný hlások. „Kaitleyn, čakal som na teba. To je veľmi jednoduché rozhodnutie. Samozrejme, že ... CHRABROMIL!“ 

Najprv myslela, že to je preto, lebo obaja jej rodičia boli v Chrabromile, lenže nevedela, prečo klobúk na ňu čakal. Mala pocit, že to nejako súvisí s jej otcom. Vedela o ňom tak málo. Opustil ju a mama jej nikdy nič viac nepovedala. Kaitleyn si vždy nahovárala, že mal možno na to dôvod. 

***

31. august 1993

Kaitleyn stála pred veľkými dubovými dverami. Chystala sa vrátiť na miesto, odkiaľ pred rokmi tak náhle ušla. Vlastne ani nemala na výber. Všetko stratila. Práve teraz myslela na svoj prvý školský deň. Na deň kedy spoznala svoju najlepšiu priateľku a kedy hlavne spoznala lásku svojho života. 

Stisla kľučku a dvere sa otvorili s rachotom. Urobila krok a znova sa ocitla na hrade. Tento hrad pre ňu veľa znamenal, ale v prvom rade bol pre ňu ako väzenie. Sama vedela, že by ho skorej mala nazývať svojim domovom, ale nikdy sa tu doma necítila. 

Hrad bol uprataný a pripravený na zajtrajšok. Začne sa nový školský rok. Kaitleyn podišla ku schodisku a sadla si znova na schody. „Tak som tu. Som doma!“ povedala sama sebe po tichu. „Vitaj doma, Kaitleyn!“ 

Niečo okolo nej prešlo a potom jej to vyskočilo na kolená. Troška sa zľakla, ale nakoniec si mačku privinula do svojej náruče. ,,Dobrý večer, pani Norrisová, chýbala som ti?“ pýtala sa jej a hladila ju.

„Slečna Kaitleyn!“ Na schodisku sa zjavil majiteľ pani Norrisovej, školník Filch. Prekvapene na ňu hľadel.

„Dobrý večer, Filch,“ vstala zo schodov a mačku stále držala na rukách. „Kde nájdem svoju mamu?“

„V riaditeľni,“ odvetil jej.

„Presne toto som nechcela počuť,“ zamračila sa Kaitleyn a podala mu mačku. „Uvidíme sa, pani Norrisová,“ žmurkla na ňu a potom sa pobrala hore schodmi.

Zastavila pred kamennou príšerou a hľadela na ňu. „Hm, skúsime to,“ zamyslela sa, „fazuľky každej chuti,“ povedala, ale príšera neožila, „čokoládové žabky, švábie hrčky, citrónový drops, čokoládové fondány, kanárikový krém, sakra!“ Nič, príšera neožila. „Do čerta s tebou, Dumbledore!“

Kaitleyn hľadela na kamennú príšeru a rozmýšľala nad ďalšími sladkosťami. „Vitaj doma, Kaily,“ pokrútila hlavou, keď ju nič nenapadlo. Zrazu príšera ožila. „To si robíš srandu? Vitaj doma, Kaily? Vitaj doma, Kaily je heslo?“ 

Objavilo sa pred ňou kamenné schodisko a ona kráčala hore. Potom zaklopala na dvere a bez váhania vošla dnu. 

„Vaša dcéra je doma!“ ironicky predniesla. „A naozaj nemá nič spoločné s tým, že jej manžel utiekol z Azkabanu. Aj keď vždy tvrdila, že jej manžel je nevinný!“

Minerva McGonagallová a Albus Dumbledore z nej nespúšťali oči. 

Pozn. autorky:

Dúfam, že sa vám prvý diel páčil a že vás poviedka zaujme. Na začiatku som spomínala, že sa bude striedať minulosť a prítomnosť. Takže sa vždy v polke dielu budeme venovať minulosti Kaily a Siriusa a potom v druhej polovici prítomnosti. 

Možno vás záver šokol, ale ja som vždy myslela, keď som ako menšia čítala HP (dobre, mala som vtedy 10 rokov), že Minerva a Albus spolu musia niečo mať. Ale ako sa ukázalo to tak nie, takže som si to takto spravila aspoň pre moju poviedku. Prišli by mi ako cute pár. 

Ešte chcem dodať, že možno vám Kaily príde teraz troška ako postava Mary Sue, alebo si myslíte, že to tam bude smerovať. Nie, nebude. Kaily naozaj nemá žiadne luxusné čarodejnícke schopnosti, vyrastala síce na hrade a jej rodičia sú známi, ale inak nijako extra vynikať nebude. Budem sa snažiť aby z nej bola normálna študentka a potom normálna žena. Čo bude možno zjavne z ďalšej kapitoly. Pretože Kaily je tiež len človek. A urobila veľmi veľkú životnú chybu, o ktorej sa dozviete ďalej.