,,Tu si," ozvalo sa spoza mňa. Ešte chvíľu som sa dívala smerom, ktorým Gellert odišiel a potom som sa otočila za hlasom.

Tušila som, kto by to mohol byť. Podľa prízvuku, ktorý tu síce mali všetci, no nie všetci poznali iný jazyk ako ten ich. I keď, možno tu tých jazykov bolo rozšírených niekoľko, keďže som za ten čas stihla mierne analyzovať ich rozhovory, i keď som im stále nerozumela.

Bol to ten vysoký muž, riaditeľ školy. Vyzeral síce ako ostatný, no mala som pocit, akoby vnútri vôbec nebol taký desivý a vážny. Túžila som sa dozvedieť viac o tom, či sú moje predpoklady správne. No bola som oveľa viac zvedavá na dôvod, prečo za mnou prišiel.

Keď som sa otočila, bol odo mňa asi dvadsať metrov. Prišlo mi to zvláštne, pretože jeho hlas som počula akoby stál tesne za mnou. Po tom, čo si riaditeľ všimol že som zareagovala, mierne sa usmial a výrazne pridal do kroku.

,,Tak tu si," zopakoval, keď zastal. Netušila som, ako zareaovať, ale mala som pocit že čokoľvek by bolo lepšie ako ostať ticho. Rozhodla som sa pretiché áno a pohľad hovoriaci, že to je všetko, čo mu plánujem povedať. No jemu to zrejme vychovovalo.

,,Prišiel som na to. Teda myslím," povedal s podozrivým nadšením v hlase. Najprv mi nedošlo, o čom hovorí. No nestihla som sa spýtať, keďže takmer hneď pokračoval.

,,Ty nie si odtiaľto. A viem, ako si sa sem dostala. Musel sa ti do rúk dostať... A to je vlastne jedno. Podstatné je, že viem, ako ťa dostať späť," povedal. Teda, skôr dopovedal, pretože po tom už len hľadel na mňa, pravdepodobne opäť očakávajúc reakciu. No ja som stále spracovávala, čo sa mi snažil povedať. Odtiaľto som nebola, to bola pravda. Ani z tejto krajiny, ani z tohto času. Ale nevedela som, čo by mohla byť tá vec, čo sa mi dostala do rúk a všetko to spôsobila. Prvadou totiž bolo, že som pomaly začínala zabúdať na to, aký bol môj každodenný život doma. A na to, čo predchádzalo môjmu preneseniu sa sem, som si nepamätala už vôbec.

No, ako povedal aj on, to naozaj nebolo dôležité. Oveľa dôležitejšie bolo to, čo povedal potom. Naozaj vedel, naozaj si bol istý, že ma bol schopný dostať späť domov? pretože ak nie, nebolo to vtipné. No ak mal pravdu, asi by som ho najradšej objala.

,,A ako?" spýtala som sa. A ako som mohla očakávať, jediné, čo mi na to povedal bolo, aby som ho nasledovala. Ešte raz som sa obzrela, na to prečo som to spravila som si v tom momente nedokázala spomenúť.

Kráčala som asi dva metre za ním a ako aj v prvý deň mojej prítomnosti v tejto budove, som mala pocit, že to tam bolo väčšie ako v Rokforte. Mala som pocit, že sme prešli celú školu minimálne dvakrát. No po ceste sme nestretli absolútne nikoho, čo bolo extrémne zvláštne.

 Predpokladala som, že ideme do jeho pracovne a predpokladala som, že pracovňa tohto riaditeľa bude určite viac odveci ako Dumbleodrova, ktorá bola sama o sebe tiež odveci. A mala som pravdu.

Jeho pracovňa sa nachádzala na poschodí, ktoré som si dovtedy vôbec nevšimla a za dverami, ktoré sa od steny vôbec nelíšili. Keď me šli okolo a on pri nich zastal, bola som naozaj zmätená. No i tu sa vo veľkom používali kamuflovacie a zabezpečujúce kúzla, ktorých na vstup do pracovne musel "otvoriť" hneď niekoľko. V podobných kúzlach som sa celkom vyznala, používal ich takmer každý v našej rodine a preto som vedela, že to všetko je potrebné len pre môj vstup, on, ako tvorca, by totiž také zaklínadlá mal vedieť obísť. Pokiaľ ich samozrejme neformuloval inak, no to by bolo zvláštne a zbytočné.

Keď sme vošli dnu, neobzerala som sa na všetky strany ako vždy. Vlastne som nevenovala pozornosť ničomu inému, len stoličke stojacej ďaleko od všetkého uprostred miestnosti.

Mala som také zvláštne tušenie, že tá stolička úzko súvisela so spôsobom a procesom môjho návratu. A asi preto som z nej nemohla spustiť oči. Vôbec sa nehodila k imidžu zvyšného nábytku, ktorý som si nakoniec predsa len tak zbežne prezrela. Bola to stará, lacná a viditeľne opoužívaná stolička. No i tak som mala pocit, že je na nej niečo neobyčajné.

Keď som prišla bližšie, všimla som si, že na stoličke je niečo položené. Čosi zlaté. Boli to vreckové hodinky. No keď som pristúpila naozaj blízko a chytila som ich do rúk, zistila som, že to neboli obyčajné hodinky.

Neukazovali totiž čas. Vlastne, ukazovali, len nie v hodinách a minútach. Ukazovali čas aj v dňoch a rokoch.

,,Nedotýkaj sa ich! Ešte nie," okríkol ma riaditeľ. Zľakla som sa a hodinky som prudko hodila späť na stoličku. No našťastie sa im nič nestalo. Bolo zvláštne, že si to všimol až teraz.

,,Čo mám robiť?" spýtala som sa mierne nepríjemným tónom. Pokiaľ tu tie hodinky a stolička neboli nachystané pre mňa, tak pre koho?

,,Počkaj. Hlavne musíš vedieť, kam ideš. Vieš presný dátum, kedy si odišla?" spýtal sa a ja som prikývla.

Bez ďalších slov mi podal tie hodinky. Pochopila som, že tam mám zadať daný dátum, no nechápala som, prečo som ich nemohla mať v rukách už predtým. A bez akýchkoľvek otázok som tam dátum zadala, u keď to bolo mierne komplikované.

Potom som mu hodinky podala. On sa na daný čas ani nepozrel, iba stlačil akési tlačidlo a opäť mi tie hodinky podal. Kývol mi, aby som si sadla na stoličku a keď sa tak stalo, všetko okolo mňa sa akoby začalo rozmazávať.

Uvedomila som si, čo sa deje, a tiež som si uvedomila, že som si mohla vybrať akýkoľvek iný dátum, i keď takto to asi bolo najlepšie.