Profesora som nasledovala po chodbe, ktorá mi prišla väčšia a tmavšia ako predtým. Nemala som ani tušenie kam sme išli, no každým ďalším  krokom mi srdce bilo viac a viac, pretože som mala viac času na vytváranie desivých záverov toho, čo by sa mohlo stať.

Profesor zrazu zastal pri veľkých no pomerne nenápadných drevených dverách. Pozrel sa na mňa nepríjemným výrazom bez akejkoľvek emócie a vošiel do dverí. Nasledovala som ho.

Tá miestnosť bola zrejme jeho kabinet. Steny boli lemované knižnicami plnými kníh. Teda všetky až na jednu, tú zdobil obrovský obraz s vojenskou tematikou. Za ten čas, čo som skúmala detaily obrazu profesor stihol niekam zmiznúť. Mala som pocit, že ak by som odišla, narobila by som si ovela viac problémov, preto som sa rozhodla ostať stáť na mieste. No keď sa profesor nevracal ani po chvíli, porozhliadla som sa a nakoniec som si sadla na drevenú stoličku pri stene. No hneď v tom momente sa rozleteli dvere a než ma ten, kto nimi prechádzal, stihol zbadať, prudko som vstala.

V miestnosti sa zjavil profesor. No nebol sám. Po ňom z dverí vyšiel ktosi ďalší, niekto, koho som dovtedy nevidela, no podľa reči tela v škole pracoval. Bol to vysoký muž, s dlhou bradou a veľmi zvláštnym, priam luxusným, odevom. Mal podobné črty ako takmer všetci učitelia a starší študenti, no pôsobil viac aristokraticky.

Vysoký muž si ma premeral pohľadom viac nepríjemným, ako bolo čokolvek v tejto škole. Mala som pocit, že mi tým pohľadom vyberá vnútornosti.

Muž potom prehovoril. Nepočula som ho zreteľne, pretože sa sklonil k profesorovi a otočil sa chrbtom ku mne, no vedela som rozoznať, že aj on hovoril tým jazykom.

Začala som premýšľať nad tým, že podľa všetkého to bol jazyk tejto krajiny. Prečo na mňa ale Gellert prehovoril mojim jazykom? Bolo až také očividné že som nebola odtiaľ?

Vysoký muž sa na mňa pozrel. Jeho výraz sa akoby zmenil po tom, čo mu profesor niečo povedal. A potom na mňa prehovoril. Ale tentokrát som mu rozumela.

,,Takže ty nám nerozumieš, však?" spýtal sa. Jeho hlas bol hrubý a, nech to znie akokoľvek zvláštne, temný.

Prikývla som. Jeho pohľad a aj samotná jeho prítomnosť na mňa vyvíjala nátlak a  mala som pocit, akoby som nemala inú možnosť.

Vysoký muž sa zamyslel. Usúdila som tak podľa toho, že sa zahľadel na obraz a začal si hladkať bradu. V takej polohe zotrval dosť dlhú chvíľu, až som mala chuť si opäť sadnúť na tú stoličku. No potom sa na mňa opäť pozrel. Vyzeral, že chce prehovoriť. No než to stihol urobiť, dvere sa opäť rozleteli a v nich stál Gellert.

Vysoký muž sa otočil naňho a nepríjemným tónom mu čosi povedal, pravdepodobne sa to týkalo jeho nevhodného príchodu. No Gellert akoby ho ignoroval a podišiel ku mne.

Po tom, ako sa ma spýtal niekoľko otázok o tom, či som vporiadku nečakal na odpoveď a prešiel k profesorovi a druhému mužovi. Obom čosi povedal, a podľa toho ako dlho rozprával a aj podľa ich výrazov som si mohla len domyslieť, že hovorí o tom, ako som sa sem dostala. Teda, ako to pravdepodobne bolo a čo sa vlastne stalo, pretože ani ja sama som nevedela ako som sa tam dostala a prečo som tam bola.

Ten vysoký muž v riaditeľ školy, ako mi neskôr prezradil Gelert. Tiež mi vysvetlil, prečo na mňa pôsobil tak desivo no nemala som dôvod báť sa ho. Ich riaditeľ totiž bol majster čiernej mágie s vášňou pre výučbu. Vraj povedal, že pre mňa urobí čo sa bude dať.

Zvyšok dňa sme s Gelertom sedeli pri jazere. Nechcela som sa vrátiť na hodiny. Nie len preto, že som z nich stále nič nemala, no hlavne kôli tomu, že teraz by už moja prítomnosť neostala nepovšimnutá.

Zistila som, že toho máme veľa spoločného. Ani Gelert nemal veľa blízkych priateľov... Vlastne nemal akýchkoľvek priateľov, aspoň nie v škole. Jeho a teraz aj môj spolubývajúci bol, ako aj Gelert povedal úplný magor a baviť sa s ním dlhšie ako bolo nevyhnuté nemalo zmysel.

A aj on sa občas cítil ako čierna ovca rodiny, i keď to bolo všetko, čo mi o svojej rodine prezradil. Za to ja som mu povedala takmer všetko. Mala som ten zvláštny pocit úľavy, keďže v tejto dobe som bola  všetkým ukradnutá ja a rovnako tak aj moje osobné problémy. naopak, keby som niekomu na Rokforte,napríklad Irme povedala, ako sa naozaj cítim, určite by za najbližším rohom stál niekto, kto by si tú informáciu nenechal pre seba.

Pretože takmer každý čakal na príležitosť potopiť moju, alebo akúkoľvek inú čistokrvnú čarodejnícku rodinu - a to prevažne mediálne, no našli by sa aj iné, brutálnejšie spôsoby. O niekoľkých takýchto prípadoch mi rozprával starý otec. Napríklad keď jeho prastarého otca nejaký novinár počul v krčme rozprávať o tom, ako si kúpil letné sídlo a potom sa naňho snažil našiť vraždu jeho konkurenta. A keby akurát v čas, kedy sa mala vražda stať netrávil čas s tedajším najvyšším sudcom, dopadlo by to veľmi zle preňho i celú rodinu.

,,A čo budeš robiť, keď sa vrátiš späť?" spýtal sa. Videla som, že než použil slovo keď, zaváhal. Pravdepodobne chcel povedať ak sa vrátim. pretože tak som to brala ja. Cítila som sa, akoby som tu bola len hodinu, no zároveň akoby prešli roky. A preto sa už jedna moja časť zmierila s tým, že sa domov nevrátim.

Gellert akoby opäť vedel, nad čím premýšľam. Na moment na mňa len hľadel, potom mi položil ruku na plece - tak, ako starý otec mojim bratom, keď  im vravel niečo dôležité - a povedal ,,To bude dobré."

Potom akoby sa zasa zamyslel. A povedal opäť len jednoduchú vetu.

,,Ešte sa uvidíme," povedal a než som stihla zareagovať, otočil sa a odišiel.

No ako naschvál, jeho sľub sa nenaplnil. Aspoň nie vtedy.