Takže Gellert, pomyslela som si, kým som hľadela na čiernu hladinu jazera. Prišiel mi povedomý, a nie len z predošlých snov, no akoby som ho už predtým videla niekde inde. Premýšľala som nad tým, aký je asi starý, pretože i keď som to odhadovala na niečo medzi mojím a Rabastanovým vekom.

No istá časť mojej mysle si uvedomovala, že ani neviem kde som. Toto miesto mohol byť sirotinec, škola, nejaký ústav, ale i všetko v jednom. Ale to nebola jediná vec, čo sa mi na tom mieste nezdala. Všetko bolo akési temné, akoby tam ani nesvietilo slnko a akoby nepoznali iné farby ako čiernu a šedú. A rovnako tak sa mi akosi nezdalo oblečenie tých dvoch chlapcov, ktorí predtým vyšli z budovy. Akoby bolo z minulosti, a nie úplne nedávnej.

Bola som v inom čase? To bola jedna z mnohých otázok, ktoré mi zapĺňali myseľ. Ak áno, ako to bolo možné? Počula som o mágii, ktorá čarodejníka dokázala premiestniť, aj o takej, ktorá ho preniesla v čase. Avšak oboje naraz? Spomenula som si na tú knihu, ktorá ma postretla v prvom ročníku.

Neviem prečo, no mala som chuť spýtať sa na to Gellerta, i keď hrozilo, že ma bude považovať za blázna, alebo ma niekam nahlási. Ale rozhodla som sa počúvať svoje vnútorné hlasy a otočila som sa k nemu. Teda na miesto, kde aspoň pred chvíľou bol. I keď, možno to bolo viac ako len chvíľa, netušila som, ako dlho som bola stratená v myšlienkach. Nech to bolo akokoľvek dlho, už tam nebol.

Zrazu ma chytila extrémna panika. Odišiel? Kam? A kam som mala ísť ja? Pozrela som sa smerom od vody aj smerom k hradu, no nikde som ho nevidela. Aj tak som ale usúdila, že šiel do budovy a rozhodla som sa ho nasledovať dúfajúc, že ho dostihnem skôr, ako stretnem niekoho iného.

No keď som vykročila, trhlo mnou späť.

,,Hej, kam ideš?" spýtal sa Gellert, ktorého som spoznala podľa hlasu.

Otočila som sa a zistila, že stál za mnou a držal ma za látku trička.

,,Nemáš kam ísť, čo? Nechcela by si ísť dnu?" spýtal sa a na som prikývla. Mal pravdu.

,,No neviem, či s týmto zapadneš," dodal a ukázal na mňa. Až vtedy som si uvedomila, že som mala oblečené bordové pyžamo a že som bola bosá. Zvláštne, že som až vtedy začala vnímať, aká tam bola zima.

Opäť ma začal napĺňať stres, keď som ucítila tlak na ramenách. Gellert cezo mňa prehodil svoj plášť, ktorý bol pomerne ťažký a podľa všetkého vyrobený z nejakého zvieraťa, no stále lepšie ako nič.

Vtedy mi prvýkrát napadlo, že Gellert nemusí byť čarodejník. Preto som sa rozhodla tváriť sa ako mukel - pre istotu.

,,Som čarodejník, ak myslíš na to," povedal, akoby mi čítal myšlienky. A možno aj čítal. ,,Ako všetci tu," dodal.

Z toho som usúdila, že nech tá budova slúžila na čokoľvek, bola určená čarodejníkom.

Kráčali sme po už spomínanom betóne a približovali sme sa k budove. Tá bola z bližšia ku podivu naozaj nádherná a antické detaily jej dodávali čaro čarodejníckych budov.

,,Väčšinou," povedal odrazu, ,,sa o ostatných nezaujímam. No mal som taký... pocit, áno pocit, že tebe by som pomôcť mal. Nepýtaj sa prečo," povedal a zasmial sa. Nervózne. Nepovažovala som ho za človeka schopného cítiť čosi ako nervozitu, preto som od prekvapenia zastala. No keď sa otočil, než stihol prehovoriť, dobehla som ho.

Kráčala som približne dva kroky za ním a sledovala som okolie, pričom som sa snažila tváriť, že neexistujem.

Keď sme prišli k stene budovy, prešli sme dverami, ktoré boli naozaj nenápadné a pôsobili ako časť steny. Usúdila som, že to bol nejaký bočný vchod. Začala som byť pri Gellertovi ostražitejšia, možno som mu už od začiatku príliš dôverovala.

Po nejakom čase a po niekoľkých schodiskách sme sa dostali na chodbu, kde som mala chuť prepadnúť sa pod zem. Bola totiž plná ľudí. Až tak plná, že sme sa medzi nimi museli predierať.

Tí ľudia boli oblečení v identických uniformách a v rukách mali knihy, podľa všetkého to boli študenti. Bála som sa že niekto z nich zaregistrujte moju prítomnosť a budú nasledovať nepríjemné otázky, na ktoré nedokážem zodpovedať ani ja.

Ale akoby zázrakom, si ma nikto nevšimol. Aspoň som teda mala taký pocit, pretože som na sebe necítila žiadny pohľad.

To bolo celkom zvláštne. Jediné vysvetlenia, ktoré mi prišli na im boli, že buď to boli od prírody namyslený ignoranti, alebo sa Gellerta báli.

Keď sme prešli chodbu a vyšli po ďalších asi piatich schodiskách, konečne sme sa dostali do cieľa. Tým cieľom bola podľa všetkého Gellertova izba.

Boli v nej tri postele a tri truhlice, podľa všetkého ako náhrada skríň. Moju teóriu overil Gellert, keď jednu z nich otvoril a vybral z nej uniformu - rovnakú ako bola tá, ktorú mali všetci študenti. Hodil mi ju a vyšiel z izby.

Z toho som pochopila, že sa mám prezliecť. Asi, aby som nebola taká nápadná a mohla by som tu ostať.

No ostala som stáť poobzerala som sa po miestnosti. Bola až podozrivo prázdna, taká neosobná. Žiadne fotky a denníky na nočných stolíkoch... Tu vlastne neboli ani tie nočné stolíky. Kôli tomu sa ani poriadne nedalo určiť, či je to dievčenská alebo chlapčenská izba. I keď, logika mi napovedala, že keďže v nej býva Gellert, bude chlapčenská. To vo mne vyvolalo mierny pocit nepohodlia, no uniformu som si pozorne prezrela a rozhodla som sa obliecť si ju.

Skladala sa z čiernych nohavíc vyrobených z materiálu príjemného, no neforemného, červeného kabátca, ktorému podobný som raz videla na akýchsi strážcoch v muklovskom svete.

Odrazu som spoza dverí začula hlasy. Boli dva a zneli nahnevane, avšak boli v jazyku, ktorému som nerozumela. No bola som si istá, že to bol ten jazyk, ktorým rozprávali tí chlapci pred budovou.

Hlasy postupne stíchli a preto som sa rozhodla opäť venovať skúmaniu systému zapínania kabátca, keď sa odrazu dvere od izby rozleteli.