Marec 1970

Na hrade v poslednej dobe bola takpovediac dusná atmosféra. Po čím ďalej tým častejších organizovaných útokoch na muklovské aj čarodejnícke miesta už nikto nemal dobrú náladu ani chuť sa vôbec usmiať.

Všetci akoby len očakávali, kedy sa také čosi stane i na Rokforte. No ja som vedela, že Dumbledore by nikdy nič také nedopustil. Teda, dúfala som v to.

V deň, kedy sa malo ísť do Rokvillu, sa tam chystalo menej ľudí ako minule. Väčšina rodičov škole zakázala pustiť tam ich deti, pretože v Rokforte ich v prípade útoku predsa len ochránia skôr a lepšie. Okrem mňa z hradu vychádzalo len ďalších asi desať študentov, čo bolo v pomere s rokom predtým, kedy som síce ešte do Rokvillu nemohla, no park pred bránou bol vždy plný tak, že sa tam nedalo hýbať a kontrolovať povolenia bolo takmer nemožné.

Keď sme dorazili do dediny, zvyšní študenti sa rozpŕchli do prvých troch domov, ktorými boli obchod so sladkosťami, akýsi menej známi podnik a obchod s akýsimi šialenými no zbytočnými vynálezmi. No mala som pocit, že dôvody ich návštev sú rovnako pochybné ako dôvod tej mojej.

Prechádzala som ďalej a ďalej, a začínala som mať čoraz nepríjemnejší pocit. Stretávala som len nedôveryhodne pôsobiacich čarodejníkov a stavila by som sa, že väčšina z nich boli alkoholici či zúfalí nezamestnaní. No mala som pocit, akoby každý, ktorý prechádzal oproti mne, sa na mňa pozrel. No zhodnotila som to tak, že som bola jediná študentka, ktorá sa v týchto nepríjemných časoch motala po dedine, ktorá bývala inokedy centrom zábavy študentov z Rokfortu.

Vošla som do malého domčeka, ktorý vyzeral že sa každý chvíľu zrúti, no ďaleko som sa nedostala. Hneď pri prahu ma totiž zastavil desivo vyzerajúci muž, ktorého pôvod nemohol byť čisto ľudský, keďže som mu na hlavu takmer nedovidela.

,,Hej, tu deti nemajú čo robiť. Takže otočka a choď radšej do Medových Labiek," povedal a v jeho tvrdom hlase bolo počuť akúsi jemnosť. Evidentne bol tiež otcom, no to bola len moja teória.

Ja som ale ostala stáť a z vrecka habitu som vytiahla malý papierik, ktorý mi minulý týždeň prišiel sovou poštou. Podala som ho mužovi, ktorý si ho prečítal a potom sa akoby uchechtol, a odstúpil, čím odkryl pomerne útulnú malú miestnosť s barovým pultom a asi piatimi stolmi. No muž sa pobral kamsi inak, a obzrel sa na mňa, z čoho som pochopila, že ho mám nasledovať.  Viedol ma do podzemia, provizórne prerobeného na ďalšiu časť podniku. No tu to bolo rozdelené na boxy, oddelené tenkými, no určite kúzlami ochránenými stenami. Doviedol ma k jednému z boxov a bez slov sa zobral a odišiel.

Opatrne som otvorila posuvné dvere a hneď som ich aj zavrela. Až potom som sa poobzerala. Bol to naozaj len box, asi štyri metre štvorcové a okrem stola a dvoch lavíc oproti sebe tam nebolo nič. Pokiaľ sa teda nerátal Rabastan sediaci na jednej z nich.

Automaticky som si sadla oproti nemu a keďže sa len usmial a nehovoril nič, začala som premýšľať, prečo ma sem asi pozval. A prečo zrovna sem a takto tajne. Úprimne, bolo príjemné premýšľať nad tým, ako sa stretnem s niekým, s kým netrávim celé dni, no nečakala som, že sa to naozaj uskutoční. Ale bola som rada. Bola som rada, že som mala dôvod vypadnúť z hradu aspoň na pár hodín.

,,Tak čo, ako to vyzerá v škole?" spýtal sa so záujmom.

,,No, síce nám v posxnej dobe zadávajú priveľa referátov, no inak v pohode," odpovedala som s úsmevom. No ten mi hneď zmizol.

,,Nie, ja..." povedal a potom mierne znervóznel, pretože si uvedomil že to, čo povedal, nebolo najvhodnejšie, ,,...ja som myslel, že ako to vyzerá celkovo, ako škola vníma, veď vieš, to, čo sa deje."

,,To som si mohla myslieť," povzdychla som si. Veď kto už by sa zaujímal o mňa a o to, ako sa mi darí v škole. Veď ani jeho som podľa všetkého nezaujímala ja, v tej chvíli som mala pocit, že som preňho bola len spojkou s Rokfortom. Lenže prečo? Prečo ma musel takto využívať?

Keď si uvedomil, že mu neodpoviem, radšej si odpil z pohára pred ním, vďaka čomu som si uvedomila, že aj predo mnou bol jeden. S veľkou nedôverou, ktorej dôvod bol v podstate úplne neopodstatnený, som ho chytila a privoňala som si k tekutine v ňom. Voňalo to vanilkou, mätou, dračím ovocím a akýmsi typom kakaa, pričom to vyzeralo ako zahustený čaj. Odpila som si a aj keď mi ten zvláštny nápoj chutil, nezbavilo ma to napätie.

,,Prepáč," povedal odrazu, čo ma donútilo zdvihnúť zrak. Videla som na ňom, že ešte ani zďaleka neskončil, no na emotívne reči som náladu nemala a úprimný výraz na jeho tvári mi úplne stačil.

,,Je to tam zlé," povedala som, čím som prekvapila jeho i seba.

,,Ako to myslíš, že zlé?"

,,Jednoducho zlé. Neviem to k ničomu prirovnať, ale všetci sa boja a nikto nedokáže myslieť na nič iné," povedala som úprimne, i keď mi stále prišlo zvláštne, že ho zaujímalo práve to. I keď, možno to zvláštne nebolo. Pretože nech už bol dôvod jeho absencie zo školy akýkoľvek, určite si za tých pár rokov k tomu miestu vytvoril nejaký vzťah.

Zrazu si podoprel hlavu rukami a zívol si. Až vtedy som mala príležitosť prezrieť si jeho tvár. Vyzeral, že poriadne nespal niekoľko dní a na ľavom líci mal nepeknú jazvu. Vyzeralo to, akoby mu niekto odtrhol kus pokožky. Ranu takmer nebolo vidieť, pôsobilo to, akoby sa niekto pokúsil ju nie vyliečiť, no skryť či nechať zmiznúť. To by znamenalo, že ranu by nebolo vidieť, no bolesť by nezmizla, a ja som nedokázala pochopiť, prečo by to niekto robil. No jeho tvár nebola to jediné, čo ma upútalo

,,Čo to máš na ruke?" spýtala som sa. On si obzrel svoju pravú dlaň a potom sa na mňa zmätene pozrel.

,,Na druhej," povedala som mu. Spod vyhrnutého rukáva košele mu bolo vidno akési čierne tetovanie.
On si to v momente uvedomil a rukáv si stiahol.

,,A, čo máš v pláne cez prázdniny?" spýtal sa. Vedela som, že zahovára, ale opäť som nemala náladu ťahať z neho tajomstvá.

,,Už musím ísť," povedala som a než stihol čokoľvek povedať, vstala som, usmiala som sa naňho a vyšla som z boxu s tenkými stenami.