Marec 1969

,,Antares?" začula som tichý hlas, ale nedokázala som určiť, komu patril.

,,Antares," ozvalo sa znova. Tentokrát to znelo prísnejšie a podľa všetkého ten hlas nepatril tej istej osobe ako predtým. Ale ani to zavolanie ma neprinútilo otvoriť oči.

,,Slečna Blacková?" ozvalo sa po chvíli. Tento hlas som ale poznala. Patril Dumbledorovi. Ešte moment som premýšľala, a potom som sa rozhodla oči predsa len otvoriť.

Stáli nado mnou traja ľudia; Dumbledore, Irma a moja matka. Hneď ako som otvorila oči a teda dala najavo že vnímam, všetci traja začali niečo vravieť, no ich slová sa splietali a počula som len útržky. No než som ich stihla utíšiť alebo sa na ich slová viac sústrediť, opäť som zaspala.

~

Keď som otvorila oči po druhýkrát, našťastie bola pri mojej posteli len jedna osoba, a to Irma. Usmiala som sa, pretože som vedela, že ona ma nebude dusiť toľkými otázkami ako matka a Dumbledore. Vlastne, položila mi len jedinú otázku.

,,Nie si hladná?" spýtala sa ma a ja som prikývla. Nebyť jej, ani by som si neuvedomila že som podľa všetkého nejedla týždne.

Moja spolubývajúca mi podala z nočného stolíka tanier s akýmsi pečivom a do pohára vedľa neho mi naliala trocha tekvicového džúsu, ktorý som vypila do dňa aj napriek tomu, že v tej chvíli by som si oveľa radšej dala šálku zeleného čaju.

,,Čo sa vlastne stalo?" spýtala som sa jej ešte s napoli plnými ústami.

,,Záleží," odvetila Irma s najneutrálnejším výrazom aký som kedy videla.

,,Záleží? A... Na čom záleží?" nechápavo som sa na ňu zadívala.

,,Na tom, s kým sa o tom budeš rozprávať." povedala, akoby tým všetko vyjasnila, ale práve naopak, donútilo ma to zadívať sa na ňu ešte zmätenejšie. A preto sa pustila do vysvetľovania.

,,Bola si preč asi mesiac. Profesor Dumbledore povedal tvojej matke, že si odpadla a celý ten čas si strávila v nemocničnom krídle. A to som si vlastne istý čas myslela aj ja. Ale pravda je taká, že si... jednoducho zmizla. Nebola si tu takmer celý čas, len pred asi týždňom som ťa ja našla na jednej z chodieb. Dumbledore mi prikázal o tom nikomu nehovoriť, pretože ani on nevie čo presne sa ti stalo. Ty... pamätáš si niečo?"

Jej otázka bola ako rana medzi oči. Bol to všetko len sen? Alebo len akýsi výmysel mojej mysle, aby som vysvetlila absenciu spomienok na určitý časový úsek? Alebo, bola to pravda? Naozaj sa to všetko stalo?

Z tej myšlienky ma striaslo. Ale nemohla som dopustiť, aby sa o tom niekto dozvedel. Nebola som si istá, či šlo čisto o moju česť, alebo o vyššie dobro, jednoducho som mala ten pocit, že o tom nikdy nesmiem nikomu povedať.

,,Nie, ja, nepamätám si absolútne nič. Naposledy asi raňajky," povedala som podľa môjho názoru dostatočne dôveryhodne. A Irma mi to uverila a venovala mi úsmev. Aspoň na chvíľku som sa cítila bezpečne a pokojne, čo prekvapilo aj mňa, no to by nemohol do miestnosti vtrhnúť Dumbledore.

Venovala som mu nepríjemný pohľad, ktorý si buď nevšimol, alebo to len nedal najavo a posadila som sa na posteli.

,,Slečna Blacková, ste v poriadku?" spýtal sa, no znelo to skôr ako by mi to oznamoval. Aj tak som ale prikývla, no do očí som mu nepozrela. Mala som pocit, akoby za to všetko mohol on. Aj keď to podľa všetkého bola len a len moja vina.

,,A..." povedal, no než pokračoval, pozrel sa na Irmu a pohľadom jej dal najavo, aby odišla. Evidentne mal v pláne so mnou riešiť niečo prísne tajné. Ale keď Irma odišla, pochopila som, že rozprávať mám ja. No ostala som ticho.

,,Antares, čo sa stalo?" spýtal sa a zadíval sa na mňa tým jeho vážnym pohľadom, ktorý som tak nenávidela.

Neodpovedala som, ale pozrela som mu rovno do očí. Vždy som mala pocit, že z môjho pohľadom dokázal prečítať aj to, čo som mala na raňajky, ale tentokrát to bolo iné. Tentokrát som ja dokázala vyčítať z tých jeho, že dneska som bola doslova zatvorenou knihou.

,,Antares, prosím, je to vážne. Potrebujem vedieť kde si bola a čo sa stalo," povedal starostlivo, no nemala som v pláne mu to zožrať. ,,Ma to niečo spoločné s tým incidentom, čo si mi spomínala?" vyzvedal ďalej.

Zamyslela som sa. Asi naozaj nebolo správne mlčať o tom, keď som z ničoho nič zmizla na neviem aku dobu a potom sa rovnako nečakane objavila. Preto som opatrne a jemne prikývla.

Dubledore si to ledva všimol a videla som, že nad tým hlboko premýšľa. Sledovala som ho snažiac sa prečítať niečo z jeho očí, tváre alebo mysle, pretože som vedela, že nič z toho na čo príde mi nepovie. A nemýlila som sa. Hneď ako mu doslova zasvietili oči a teda evidentne dostal nápad, bez jediného slova či pohľadu na mňa vstal a odišiel.

Nič som si z toho nerobila, očakávala som, že po ňom vojde matka. No namiesto nej prišla Irma, len aby mi oznámila že matka už odišla. Nestála som jej ani za to, aby počkala desať minút. Aké nečakané.

Po tomto incidente som túžila len po jedinej veci, a to aby som skončila tento školský rok bez akýchkoľvek podobných záležitostí.  A naozaj sa mi to podarilo, i keď som zistila že okrem herbológie som zaostávala vo viacerých predmetoch. Preto som sa rozhodla sústrediť len a len na učenie sa, a možno kôli tomu som si sprvu ani neuvedomila, že sa mi Dubledore vyhýbal. Až raz, keď som ho stretla náhodou na chodbe, usmial sa na mňa a vtedy som dokázala vyčítať z jeho tváre, že nech už mu vtedy napadlo čokoľvek, všetko vyriešil a predpokladala som, že tú ženu dal zavrieť do Azkabanu alebo niečo podobné.