Február 1969

Prebrala som sa v miestnosti takej tmavej, že som po prvom otvorení očí mala pocit, akoby som ich mala prekryté nejako látkou. Postupne som si však na tmu ako tak zvykla a bola som schopná rozoznať aspoň obrysy. Tých tam však veľa nebolo, vlastne okrem steny som zbadala len človeka, ženu nižšej postavy.

A nebola sama. Vedľa nej stál muž, stredne vysoký, priemernej postavy, s vyholenou hlavou. Jednoducho ten typ, ktorý sa v dave stratí. A on sa narozdiel od ženy díval priamo na mňa. Pokúsila som sa odvrátiť hlavu, ale ten nepríjemný pocit ma donútil pozrieť sa mužovi do očí. Tie akoby vôbec nepasovali k zvyšku jeho tváre. Nádherné zelenkasté oči sa k zanedbanej pleti a zhnitým zubom vôbec nehodili, akoby nepatrili jemu. Alebo akoby to bolo to jediné, čo z neho zostalo.

,,Joel," oslovila ho žena. Jej hlas bol prísny a ostrý, priam ma desil a rovnako tak aj toho muža, Joela. Ten mi ešte venoval dlhý, vážny a predovšetkým znepokojujúci pohľad, no keď ho žena opätovne napomenula, poslúchol a obaja niekam odišli. Ale nevedela a ani nevidela som kam a hlavne ako, pretože obaja jednoducho zmizli. Nepoužili dvere, z čoho mi vyplývalo, že tu žiadne neboli.

A teda som mala čas sama pre seba, no nebola som v situácii kedy by som ho uvítala. Začala som premýšľať nad tým, kto tá žena bola, a začala som dúfať, že ju už nikdy neuvidím. Teda, bolo mi jasné že bez nej sa von nedostanem, ale aj tak ma sem zavrela ona. Určite na to mala dôvod, musela mať so mnou nejaký problém, pretože to čo robila muselo byť osobné. Problém bol v tom, že som jej nič nespravila.

,,Netvár sa, akoby ťa niekto mučil," napomenula má žena. Neprešlo ani päť minút a vrátila sa. Teda tak sa mi to aspoň zdalo. ,,Mám len jednu otázku, ktorú keď mi zodpovieš, nechám ťa ísť. I keď to vlastne záleží od tvoje odpovede," povedala, pričom poslednú vetu zašepkala tak potichu, že som to asi nemala počuť.

,,A čo je to za otázku?" spýtala som sa tak pokojne, až som bola sama so seba prekvapená.

,,Čo sa stalo dvanásteho mája tisíc deväťsto dvanásť? Alebo presnejšie, čo si urobila ty?" vyslovila tú otázku, teda vlastne dve otázky, ktoré ma naozaj zmiatli. Bol predsa rok tisíc deväťsto šesťdesiatdeväť. To bolo viac ako päťdesiat rokov v minulosti, čo znamenalo, že to tá žena asi nemala v hlave úplne v poriadku.

Ale problém bol v tom, že od presne tej istej ženy aktuálne závisel môj život. Mala som si odpoveď vymyslieť, alebo jej úprimne povedať že neviem o čom to hovorí? Nevedela som ale, akú odpoveď očakáva, a či vôbec existuje odpoveď, ktorá by mi zachránila krk.

,,No tak, nevidíš že má desať?" vložil sa do toho Joel.

,,Dvanásť," opravila som ho, no on ma buď nepočul, alebo sa tak len tváril.

,,A?" odvrkla žena a ja som sa nestačila diviť. Je rok tisíc deväťsto šesťdesiatdeväť a mám dvanásť. A čo také asi som mohla urobiť pred päťdesiatimi siedmimi rokmi? Mala som chuť sa do toho vložiť a povedať jej, nech Joela počúva a hlavne nech počúva hlavne sama seba a uvedomí si, že to čo hovorí nedáva zmysel.

,,Akože 'A'?" skríkol Joel tak nahnevaným tónom, až vydesil aj mňa.

,,Akože je to ona. Bola to ona a je mi úplne jedno, či má desať alebo sto," odvrkla žena a venovala mi nepríjemný pohľad. Akoby chcela, aby som ich výmenu názorov nepočúvala. No to ona ma tam držala, takže ak chcela aby som ich nepočúvala, mala má pustiť. A preto som jej tiež venovala pohľad plný odporu.

,,Má desať, no keď si ju videla pri tej... udalosti, mala dvakrát toľko," argumentoval Joel a to, že ho žena nepočúvala, ho podľa všetkého vytáčalo, keďže som zaregistrovala ako sa frustrovane poškriabal na temene hlavy. 

,,Takže pripúšťaš, že je to ona," uškrnula sa žena. Spočiatku som nerozumela čo tým myslela. Takže som to bola ja? V čase, kedy nebola na svete ani moja matka?

,,Samozrejme že pripúšťam, je to tak. Veď aj tie krvné testy boli pozitívne," povedal. Takže to preto chcela moju krv. Aby si overila, či som to bola ja, kto spravil... Niečo pred päťdesiatimi siedmimi rokmi.

,,Tak čo mi bráni ju tu na mieste zabiť?" zúfalo a šialene sa ho spýtala žena.

,,Logika," pousmial sa muž. ,,Ak ju teraz zabiješ, nikdy sa tam nedostane a teda to určite urobí niekto iný namiesto nej. Ju máš aspoň na očiach. Preto navrhujem, nechať ju tak. Aspoň zatiaľ," dopovedal Joel a poslednú vetu dodal len preto, lebo sa tej ženy podľa mňa začínal naozaj báť.

Ona si len povzdychla a všetko to šialenstvo a hneď akoby z nej v okamihu vyprchali.
,,Tak jej teda, Joel, vymaž pamäť a pošli ju ku mne. A ja už sa postarám o to, aby sa vrátila tam, kde sme ju našli," povedala znechutene a zároveň povrchne žena a ako aj predtým, vyparila sa.

Joel sa predo mňa postavil a čakala som, že mi vymaže pamäť. Tak ako mu to žena prikázala. Ale on nespravil nič, len sa pousmial. Netušila som, čo tým sledoval, ale nebránila som sa. Zabudnúť na niečo také by nebolo dobré, takto som aspoň mohla byť ostražitá.

Ženin rozkaz ale nezanedbal úplne, pretože ma premiestnil k nej. A ma bez slova chytila za rameno a ja som sa ocitla na chodbe. Na tej chodbe, ktorú som si pamätala ako poslednú. Keď som však stále nebola úplne v hrade, ale ani úplne pri žene, začula som jej rozhovor s Joelom.

,,Ale, vrátila si ju do toho času, z ktorého sme ju zobrali, však?" spýtal sa pomerne vystrašeným hlasom na dospelého muža.

Nepočula som jej odpoveď, no usudzujúc podľa Joelovej reakcie bola záporná.

,,Ale prečo? Veď vieš že po tom tvojom nepeknom zaklínadle spala tak týždeň-dva, však? Tak prečo?" dožadoval sa vysvetlenia zúfalý Joel.

,,Nech si ona aj ten kretén uvedomia, že nie všetko sa dá vymazať či vrátiť späť."