Január 1969

Ubehlo pár dní a moja spolubývajúca sa správala akoby nič, no mne stále vŕtal v hlave ten list. Čo také v ňom mohlo byť, že ju to dohnalo k slzám?

Sedeli sme na raňajkách, no Irma bola ticho ako vždy, preto som si čas krátila čítaním novín. Bolo mi povedané, že dnešné vydanie bude zaujímavé, ale doteraz som na nič také nenarazila.

Odrazu sa Veľkou Sieňou rozľahol nepríjemný zvuk, ale keď som sa pozrela smerom k dverám, zistila som, že to bol len akýsi šiestak, ktorý nešťastne spadol. Pousmiala som sa, no opäť som sa zahľadela do novín. A vtedy som narazila na ten spomínaný článok - aspoň som si to myslela. Písalo sa v ňom o dvoch mužoch, podporovateľov akéhosi černokňažníka, o ktorom nikto nikdy nepočul, no podľa článku vraj dosť vyčíňal. Hlavne v poslednej dobe, no našťastie nie v Anglicku. V Anglicku však našli tých dvoch a nikto nevedel, či mali niečo v pláne a hlavne či boli jediný. Pretože podľa zdrojov vraj boli zodpovední za niekoľko útokov na ministerstvá mágie v Európe a Ázii. No to, čo v texte nasledovalo ma zaujalo najviac.

Oboch sme sa spýtali, prečo to urobili. A ich
odpoveď bola prekvapivá, unikátna a vyhýbavá. ,,Zločinec nie je ten, kto sa považuje za hrdinu svojho príbehu," začal otec a syn vetu dokončil ,,je ním ten, kto sa považuje za zločinca v príbehu niekoho iného... i v tom svojom." A potom už obaja odmietli povedať čo i len slovo.

Nevedela som, čo si o tom myslieť. Bola to hlboká a podľa všetkého i pravdivá myšlienka. Tiež ma však prekvapilo, že tí dvaja boli otec a syn, na chvíľu som im dokonca závidela dobré vzťahy. No nestalo to za to, veď podľa všetkého ich teraz aj tak oboch odsúdia.

,,Pôjdeme už?" spýtala sa odrazu Irma a ja som nemala dôvod nesúhlasiť, preto som zatvorila noviny, schovala si ich do vrecka s účelom dočítať článok neskôr a nasledovala som ju von z jedálne. Bola sobota, takže sme nemali čo na práci, no Irma sa aj tak niekam ponáhľala.

Zrazu okolo nás prešla skupinka starších chrabromilčaniek a namiesto toho, aby si nás nevšímali sa zastavili a nevyžiadanú pozornosť nevenovali mne, ale Irme.

,,Hej, dávaj si na nás pozor. Jablko nepadá ďaleko od stromu a vieme, čo je tvoja rodina zač," povedala nahlas a nepríjemne sa pozrela na Irmu. No keď som na ňu a jej kamarátkach rovnako hnusne zagánila, všetky odišli.

Netušila som, čo tým myslela, no nebolo to od nej pekné. Pozrela som sa Irme do očí a podľa jej výrazu som usúdila, že vie o čom hovorili, no nemá chuť na to myslieť či o tom hovoriť.

Cítila som, že by som mala Irmu obrániť, no keďže to so už urobila a nechcela som ju vystaviť podobnej situácii znova, chytila som svoju spolubývajúcu za rukáv a ťahala som ju za sebou preč. Irene si podľa všetkého myslela, že ju ťahám do izby, čo som usúdila podľa jej zmätenia keď som zabočila do inej chodby a po schodisku som ju viedla vyššie a vyššie, až nad vstupnú bránu k hodinám. Tam nikto nechodil a keďže som mala pocit, že Irma potrebovala byť sama, považovala som to za jediné vhodné miesto na hrade.

Sadla si do rohu úplne pri hodinách a po chvíli som si sadla oproti nej. Nasledovalo niekoľko minút ticha, ktoré sme obe vyplnili premýšľaním. Nevedela som, nad čím premýšľala Irma, no ja som mala v mysli len slová tých dievčat. Vedela som, že by som sa nemala starať do životov ostatných a vlastne som to ani nikdy nepovažovala za potrebné. No nedokázala som na to prestať myslieť vraveli niečo o jej rodine. Došlo mi, že my dve sme sa k sebe hodili, pretože sme obe boli súdené pre naše rodiny. No so mnou sa to ťahalo celý život, ale s ňou to začalo v podstate len v to ráno.

,,Povieš mi, čo sa deje?" spýtala som sa opatrne. Bolo to skôr len zo slušnosti, nečaká som od nej odpoveď, pretože ja sama by som na jej mieste v podobnej situácii tiež ostala ticho, no Irma ma prekvapila a, i keď nepriamo, odpovedala.

,,Už si si niekedy musela odskákať niečo, čo urobil niekto z tvojej rodiny?" spýtala sa.

Nad jej otázkou som sa vážne zamyslela. Niečo by tu bolo, no tá debata nebola o mne a tak som len prikývla a Irma sa smutne usmiala.

Chcela ešte niečo povedať, videla som to na nej, no než stihla otvoriť ústa, pristavil sa pri nás nejaký profesor. Nejaký preto, pretože som sa pozerala do zeme a teda jediné, čom som videla, boli jeho topánky.

,,Slečna Blacková, ospravedlnili by ste svoju kamarátku na chvíľku? Profesor Dumbledore s ňou potrebuje hovoriť," povedal, no znelo to skôr ako oznam, a preto som sa neunúvala ani prikývnuť. Irma teda vstala a netušiac o čo ide profesora nasledovala. Vtedy som síce dvihla zrak, no profesorovi som videla aj tak len chrbát.

Keď som sa opäť zahľadela do zeme, zamyslela som sa. Moja spolubývajúca ešte nikdy nemala problémy, ani s učením a ani so správaním, ešte nikdy nebola v riaditeľovej pracovni, a podľa môjho názoru s ním ani nikdy nehovorila. Teda, až na ten incident s tou knihou. No na to som už chcela zabudnúť, preto som sa rozhodla to nezapočítať.

Z toho premýšľania mi vyšlo, že Dumbledore s ňou chce hovoriť o tom, čo sa s ňou aktuálne deje. Preto som sa rozhodla ísť za profesorom a Irmou, dúfajúc, že sa dozviem niečo viac.

Dostala som sa až k dverám Dumbledorovej pracovne, kde som zastala. A aj keď to nebolo dvakrát slušné, v tej chvíli som dúfala že načúvať za dverami mi pomôže získať informácie o všetkom, čo sa s ňou deje.

,,Ale, ako to že v tom liste sa o tomto nič nepísalo?" zmätene sa spýtala Irma a profesor Dumbledore jej odpovedal svojim typickým pokojným tónom.

,,Vraj vám tá informácia mala byť odovzdaná slovne."

,,Ale prečo?"

,,To vám neviem povedať, slečna, ale môžem vám pomôcť. Všimol som si, že tu sa nič neutají a zo všetkých strán musíte čeliť nepríjemným pohľadom či takzvanému pošklebovaniu," povedal Dumbledore a následne sa uchechtol na vlastnom výbere slov. No to nebolo všetko, ešte pokračoval. ,,Preto mi napadlo, či by ste neuvítali niekoľko týždňov mimo školy,"

,,Nemyslím, že to bude potrebné," odpovedala Irma takmer hneď, no bolo jej v hlase počuť, že ak by nechcela byť zdvorilá, bez váhania by to prijala. A podľa všetkého to vycítil aj Dumbledore.

,,Aspoň nad tým ale popremýšľajte," povedal a usmial sa.

,,Dobre, popremýšľam," prikývla.

,,A slečna Yardová?" oslovil ju profesor, čo ju prinútilo otočiť sa. ,,Povedzte slečne Blackovej, že počúvať za dverami sa nepatrí."

A aj keď som ho počula, dávno som už myslela na niečo iné, a to na priezvisko mojej spolubývajúcej. Niekde som ho už určite videla či počula.

A po chvíľkovom premýšľaní som na to prišla. Ten článok...

,,Takže to vieš," skonštatovala Irma keď sa pri mne pristavila a pozrela sa na mňa pohľadom, aký som u nej ešte nevidela.

,,Čo presne myslíš?" zatvárila som sa zmätene, pretože aj keď som dobre vedela i čo ide, chcela som to počuť od nej.

,,No čo asi! Evidentne to, že môj brat a otec sú zločinci, ktorí si odsedia zvyšok života v Azkabane," odvrkla a okolo mňa sa pobrala preč, zrejme smerom do izby a mne neostalo nič iné, len za ňou mlčky hľadieť.