24. December 1968

Stála som vo dverách neschopná pohybu. Irene bola posledná, od koho by som čakala zradu. Ale od teraz už asi nemôžem veriť naozaj nikomu. Ale ona si ma nevšimla a sediac chrbtom ku mne si knihu začala prezerať.

,,Hej!" skríkla som, keď sa knihu chystala otvoriť. Irene sebou trhla a kniha jej z rúk vypadla. Načiahla sa za ňou, no stihla som ju zodvihnúť prvá.

,,Kto ťa poslal?" zavrčala som jej smerom, i keď odpoveď som tušila.

Irene na mňa hľadela ako na zjavenie, no neodpovedala. Zhlboka som sa nadýchla, aby som potlačila hnev a začala som zbierať oblečenie a ostatné veci, ktoré ležali porozhadzované po izbe.

,,Tak odpovieš mi?"

Takže takto ju rodičia vychovali? Že keď ju autorita požiada o zradu niekoho, s kým by mala mať dobrý vzťah, tak to urobí? Aj keď, možno na tom niečo bolo.

Nepoznala som jej pôvod, no určite pochádzala z polovičnej rodiny, kde sa jeden z rodičov svoje schopnosti snažil maskovať, ale aj tak to bolo časťou témou ich rozporov. Takto mi to aspoň vždy rodičia prezentovali, a ja som nemala dôvod pochybovať. A ja som tiež nikdy neuznávala, vzťahy, či dokonca manželstvá medzi muklami a čarodejníkmi. Ale neznamenalo to, že Irene musí byť zlý človek. Aspoň som v to teda dúfala. No v tom momente to tak nevyzeralo.

,,Naozaj mi to nepovieš?" spýtala som sa akoby rodičovským tónom, ktorý som sa a od seba ešte nepočula. Irene sa zhlboka nadýchla a odpovedala, čo má prekvapilo oveľa viac ako odpoveď samotná.

~

,,Tak už sa konečne rozhodnite!" skríkla som, už som pri ňom strácala nervy.
,,Chcete mi pomáhať, alebo mi silou mocou robiť napriek?"

,,Kľud, slečna Blacková," snažil sa má ukľudniť profesor, no ja som na toto nemala čas.

,,Prečo?! Prečo ste mi klamali a prečo ste poslali Irene po tú knihu? A ako viete že ju mám? A... a kto bola tá žena? A kam ste vtedy šli?" vysypala som zo seba všetky otázky, ktoré mi ťažili myseľ. Kým som čakala na jeho odpoveď, zhlboka som dýchala.

,,Upokojte sa, slečna Blacková," prizvukoval mi profesor a rukami sa oprel o stôl.

Otvorila som ústa, že niečo poviem, čo rozmyslela som si to. V tom momente som bola rozhodnutá, že s ním už v živote dobrovoľne neprehovorím.

Úprimne, bolo zvláštne, že ešte nestrhol žiadne body mojej fakulte. Mala by som z toho síce problém, keďže Bifľomoru za tento rok ešte nijaké body neodobrali, no zároveň ma to istým spôsobom vytáčalo.

Otočila som sa na odchod, no Dumbledore ma zastavil. Myslela som si, že chce niečo povedať, no on len nastavil pred seba svoju pravú ruku a hlavou kývol ku knihe, ktorú som stále zvierala v rukách. S hlbokým povzdychom som mu knihu nakoniec odovzdala.

,,Tá kniha je zlo samo, slečna. A nemyslím si, že také niečo by malo byť vo vašich rukách. Bez urážky, samozrejme," povedal profesor poučným tónom pritom, ako si knihu obzeral.

,,Už by sme sa mali pobrať do Veľkej Siene, čo vy na to?" povedal a z jeho výrazu bola evidentná jeho radosť z toho, že sa vyhol rozhovoru so mnou.

Nevedela som, čo mu na to povedať, preto som jednoducho mykla plecami a vykročila z jeho kancelárie, dúfajúc, že tam už nikdy nevkročím.

,,A ešte," oslovil ma.  ,,O to, čo sa vám vtedy stalo, sa už nemusíte zaujímať."

Jeho slová ma prekvapili, ako to myslel, že sa o to nemám zaujímať? V hlave sa mi zrodilo hneď niekoľko podivných nápadov, o ktorých som po ceste chcela popremýšľať. No ako naschvál šiel Dumbledore tesne za mnou a stihol ma dobehnúť, preto som pri vstupe do veľkej siene v jeho sprievode získala priveľa nevyžiadanej pozornosti. A možno to nebolo len kôli Dumbledorovi, ale preto, že som na sebe mala stále tie roztrhané silonky. A keďže toto mala byť slávnostná večera, podľa všetkého to nebolo najvhodnejšie.

Čo najrýchlejšie som sa presunula k stolu mojej fakulty a sadla si na úplný okraj, kde vždy sedávali takzvaný 'čudáci'. Alebo teda vyvrheli zo všetkých ročníkov, ktorí boli iní ako ostatní a väčšinou sa nebavili s nikým, ani medzi sebou. Ale do tejto skupinky sa radili len traja ľudia, pre Bifľomor to nebolo typickým správaním.

Chvíľu som skupinku pozorovala, ignorujúc riaditeľov príhovor. A vtedy som si uvedomila, že medzi nich patrím. Moje správanie totiž nebolo typické ani pre Bifľomor, a ani pre akúkoľvek inú fakultu. No dávať sa s nimi do reči som nemala v pláne, preto som pohľadom znovu prešla celú Veľkú Sieň.

Začala som premýšľať, prečo som na Vianoce nešla domov. No cesta vlakom nepatrila medzi moje obľúbené činnosti, takže mi to tu celkovo vyhovovalo.

Aj keď, mohlo to byť aj lepšie. Bez všetkých tých záhad a klamstiev. A možno bez Dumbledora. I keď, niekoľkokrát mi aj pomohol. Presnejšie raz, no aj to bolo niečo.

A tiež, prečo by som si nemohla užiť aspoň tie Vianoce? V poslednej dobe som aj tak mala chuť sa na všetko vykašľať, tak prečo nie teraz?

Keď som dojedla v tichosti - v mojej tichosti, keďže som bola obklopená veselou vravou všetkých ostatných študentov, vstala som s cieľom zavrieť sa v izbe a mať chvíľku pokoja, no potom som začula rozhovor trojice študentov a to ma donútilo si sadnúť späť.

,,Čo si myslíš, mám sa jej na to opýtať?" spýtalo sa asi štrnásťročné dievča s krátkymi orieškovými vlasmi vysokého chlapca, pravdepodobne siedmaka, sediaceho veľa nej.

,,Čo keby si sa nepýtala mňa, ale rovno jej? Dobre vieš, že je mi to jedno," odvetil siedmak.

Dievčina presunula pohľad na druhého chlapca, ktorý bol približne v mojom veku. Ten len ledabolo prikývol a radšej sa vrátil k jedlu.

Keď som si uvedomila, že som tam bola navyše, rýchlo som sa pozrela inam. No to čo následne spravilo dievča ma prekvapilo

,,Ty si Blacková však? An-niečo?" spýtalo sa dievča.

,,Antares," povedala som mierne ostrým tónom.

Dievča vyzeralo, že mi chce niečo povedať, no potom sa jednoducho odvrátilo a naložilo si na tanier niekoľko zemiakov.

Nerozumela som, na čo bolo toto dobré, no nechala som to tak a vrátila som sa k bývalému plánu, a to odísť.

Keď som prechádzala chodbami, nestretla som takmer nikoho, našťastie. No i tak som sa radšej ponáhľala.

Stále mi ale vŕtalo v hlave, čo to bolo za študentov. Mala som pocit, akoby niečo plánovali a aj keď ich nikdy nikto nevidel sa spolu rozprávať, mala som isto aspoň v tom, že sú v tom všetci traja. Ale najviac ma desilo to, že ma to dievča oslovilo a hlavne že odomňa čosi potrebuje.

Keď som vošla do izby, konečne som mala priestor zamyslieť sa nad všetkým, čo sa za celý deň udialo. Ale mala som zvláštny pocit, akoby zo mňa všetok hnev vyprchal. Už som necítila nenávisť k Irene, profesorovi a dokonca ani k tej neznámej žene, i keď nad tým posledným som stále váhala.

Hodila som sa na posteľ, ktorá mi v poslednej dobe prišla mäkšia ako tá, na ktorej som spávala doma, no hneď na to izbou otriasol náraz. Na okno neohrabane buchla sova, ktorá, keďže som ju nepoznala podľa všetkého niesla poštu pre Irene.

List som odviazala a hodila ho na posteľ spolubývajúcej a pousmiala som sa. Brala som to ako znamenie.  Než som teda sovu nechala na pospas nepríjemnú mrazu vonku, na nohu som jej pripla malý lístoček dúfajúc, že splní svoj účel. A tiež som dúfala, že ho sova doručí správnej osobe. Pretože len jeden človek v tomto hrade by vedel, o čo ide. A len on by správne pochopil kam som mierila slovom ďakujem.

____________________________________________