24. December 1968

Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala som na dvere kabinetu.

,,Ďalej," ozvalo sa spoza dverí takmer okamžite, no ja som zaváhala. Vážne som chcela riešiť svoj zvrátený život s ďalším cudzím človekom? No už som zaklopala, a odísť teraz by bolo proti všetkému, čo mi rodina od detstva tlačila do hlavy. Aj keď, nebolo také všetko, čo som v poslednom čase robila?

Opatrne som otvorila dvere a vstúpila do miestnosti. Bola síce malá, no kôli nedostatku nábytku pôsobila miestnosť priestranne. Bola tam jedna jediná skriňa a pracovný stôl, za ktorým sedela mladá plavovlasá žena.

,,Dobrý deň," oslovila som ju stojac len kúsok od dverí. Žena, teda profesorka, sa na mňa otočila a ja som ostala mierne prekvapená. Jej tvár mi prišla povedomá, bola som si istá, že som ju už niekde videla.

,,Potrebuješ niečo?" spýtala sa žena a vstala zo stoličky. Neodpovedala som. Jej tvár som poznala a bola som si takmer istá, že nie z najlepšej situácie. Profesorka si všimla môj znepokojený výraz a s úsmevom mi ponúkla stoličku v rohu miestnosti.

,,Vy ste učiteľka predmetu o mukloch, však?" spýtala som sa, pretože som nemala chuť všetky svoje problémy vyklopiť niekomu, kto s tým nemal nič spoločné a ani by s tým nič nespravil.

Žena prikývla, ale niečo v mojej hlave mi stále vravelo, že by som jej nemala veriť. Ale nemala som inú možnosť, toto bolo jediné, čo ma mohlo posunúť ďalej. Už mesiace sa moje 'vyšetrovanie', ktorému som sa podvedome chcela vyhnúť, držalo na bode mrazu. A kniha, tá idiotská kniha, ktorú som mala chuť vyhodiť z okna mi nepovedala nič iné, ako tie dve slová.

Nebola to pravda. Všetko, čo mi Dumbledore povedal, si vymyslel. Ako mohol... Matka naňho vždy nadávala, no ja som až teraz pochopila, že na to mala aj skutočný dôvod.

A tá učiteľka bola nakoniec celkom milá, dokonca mi popriala aj veselé Vianoce. Nebyť jej, takmer by som na ne zabudla. Ešte na začiatku leta som zohnala zopár darčekov pre rodinu, no teraz som zvažovala, či im ich vôbec poslať. No pokaziť Vianoce bratom, ktorí za nič nemohli, som nechcela.

Ešte pred večerou, ktorá mala byť slávnostná, som zo skrine znovu vytiahla kufor, aby som v ňom pohľadala tie darčeky. Pre bratov som mala knihy, i keď som si bola tamer istá, že ich v najbližších rokoch ani neotvoria. Matke som chcela darovať náhrdelník, ktorý som s otcom kúpila asi dva roky dozadu, no vtedy sme naň zabudli a otcovi som plánovala darovať ozdobnú sadu pergamenov. No najlepší darček som si aj tak nechala pre starého otca. Bolo to puzdro na prútik, ktoré by sa starému otcovi naozaj zišlo, keďže v poslednej dobe si prútik neustále niekam pokladal a potom zabudol, kam ho dal. Pôvodne som mu ho chcela darovať už v lete, no keďže sme sa k nemu nedostali, rozhodla som sa počkať do teraz.

Ak by do izby nevtrhla Irene, ani by som si neuvedomila, že som tam strávila takmer tri hodiny. Čakala som, že ma odignoruje, ako to robila posledné týždne, no ona si sadla na moju posteľ, čím ma prinútila všetko odložiť a venovať jej pozornosť.

,,Máš ísť do klubovne," oznámila mi a pousmiala sa. Nadvihla som obočie, netušila som, kto by mal asi záujem sa so mnou stretnúť.

Hneď ako som vstúpila do klubovne, niekto zvolal moje meno. Bola to Luna. Stála pri okne a usmievala sa. Nepoznala som ju dlho, no ten úsmev som jej niekedy závidela.

,,Antares, ahoj," pozdravila ma, keď som rýchlym krokom prešla k nej.

,,Čo sa deje?" spýtala som sa, no hneď na to som sa opravila, keďže som si nestihla uvedomiť, že sa v tomto hrade nachádza niekto, s kým sa dá rozprávať priateľsky.
,,Teda ahoj," pozdravila som ju a pokúsila som sa usmiať.

,,Povieš mi už, čo sa to deje?" spýtala sa Luna. Nahodila som nechápavý pohľad, i keď mi postupne došlo, na čo narážala.

,,Čo myslíš?" rozhodla som sa hrať na nechápavú, aj keď som vedela, že si to Luna nezaslúži.

,,Všetko! Hlavne to, čo si mi vravela vtedy o tej krvi, alebo čo to bolo." spresnila mi to a založila si ruky, čakajúc na odpoveď. Na pravdivú odpoveď. Ja som si len povzdychla, no nemohla som jej to nepovedať, na to mi až príliš pomohla.

,,Sama neviem. Buď sa ma všetci naokolo snažia okašľať, alebo ľuďom už načisto hrabe," povedala som s vážnosťou v hlase, ktorá ma síce rozosmiala, no celá vec vtipná nebola.

,,Čo tým myslíš?" spýtala sa Luna. To bola zákerná otázka, odpoveď som totiž vôbec nepoznala.

,,Neviem. Poznáš ten pocit, keď ti všetci buď klamú a ťahajú ťa za nos, alebo ťa ignorujú?" spýtala som sa tónom, ktorý som nedokázala zaradiť, no Luna z neho vycítila, že všetko čo vravím myslím úplne vážne.

,,Prepáč, ak mi to nechceš povedať, nemusíš," povedala s úsmevom a na moment otočila svoj pohľad k oknu.

Tie slová na mňa istým spôsobom pôsobili ako vydieranie. No pochopila som, teda aspoň som dúfala, že s Lunou sa môžem normálne porozprávať a veriť jej, nie ako Dumbledorovi.

,,No, ide hlavne o to, že mi jeden človek nepekne klamal vtedy, keď som sa naňho spoliehala," vysvetlila som jej a pozrela sa na ňu.

,,A kto to bol? Nejaká tvoja spolužiačka?" spýtala sa Luna so zvedavosťou v hlase.

,,Trikrát hádaj," povedala som ironicky.

,,Neviem, nejaký slizolinský šiestak?" spýtala sa Luna. Počkať, čo?! Veď ja som žiadneho slizolinského šiestaka ani nepoznala... Musel to byť vtip. Že by som už strácala schopnosť rozoznať humor?

,,Aj keď toto som pôvodne riešiť nechcela," odbočila od témy Luna, keď videla ako dlho mlčím.

,,Aha," zarazila som sa. ,,A-a čo teda?"

,,Veselé Vianoce!" zvolala a usmiala sa na mňa. Keďže jej úsmev bol naozaj nákazlivý, usmiala som sa aj ja, no niečo mi stále vŕtalo v hlave.

,,Takže kôli tomuto si po mňa poslala moju spolubývajúcu?" spýtala som sa Luny so smiechom, no jej výraz ma zarazil.

,,Ja som po teba ale nikoho neposielala," odvetila.

Keď mi to povedala, na mieste som zamrzla. Tým pádom tu boli len dve možnosti, no ja som sa automaticky prikláňala k tej horšej. Bez jediného slova som sa rozbehla k spálňam a rovnako prudko som vtrhla do vlastnej izby. Čakali na mňa moje veci, porozhadzované po celej izbe. Bolo tam všetko, dokonca aj moja čajová súprava, ktorú som od príchodu na Rokfort takmer nepoužila. A uprostred toho všetkého sedela Irene otočená chrbtom k dverám. Jediné čo som videla bolo, že niečo držala v rukách. Bola to moja kniha.