November 1968

Nasledujúce ráno ma privítali lúče slnka a Irenine slová, ktorými môj výzor ohodnotila slovom mŕtvola. Akoby ona už niekedy videla mŕtvolu. Vtedy som si ale spomenula, čo sa udialo než som zaspala.

Spýtaj sa. Spýtaj sa, ale koho? Nemohla som prísť na to, čo mi tým tá kniha chcela povedať. Teda, už keď som to prečítala mi došlo, koho sa mám spýtať, ale môj mozog, ovládnutý túžbou sa tomu stretnutiu vyhnúť, to zamietol. Musela som si poradiť sama. To som si nahovárala aj celý deň, týždeň, a aj po zvyšok mesiaca. Ale aj keď som vedela, že spýtať sa nie je individuálna činnosť, neprestávala som sa vyhýbať nie len osobe, ktorej sa to týkalo, ale aj všetkým. Dokonca ani s jednou zo sesterníc som sa nejak extra nerozprávala.

Raz za čas mi prišlo ľúto, ako rýchlo na moju existenciu všetci zabudli, ale nikdy som nebola komunikatívny typ, takže som si za to mohla sama. Stavila by som sa, že ak by som nenosila priezvisko Black, nikto okrem Irene a profesora Dumbledora by ma nezaregistroval. Ale myslela som si, že som si s Narcissou bola blízka. No evidentne som sa ale mýlila. To už s červenovlasou chrabromilčankiu som komunikovala viac, keďže nás zadelili do jedného tímu na elixíroch. A celkom sme si sadli, až tak, že ma začalo mrzieť, že som si nepamätala jej meno.

Takmer každý deň som stála pred oknom a premýšľala, prečo mi doteraz neprišiel ani jeden jediný list, pokiaľ nerátam ten od starého otca, v ktorom sa ma vypytoval na prázdninový incident, keďže matka sa k tomu podľa všetkého odmietla vyjadriť. Ako som vtedy závidela Irene, ktorá listy od rodičov dostávala pravidelne raz za týždeň, ak nie dvakrát. Akoby mi to robila naschvál. Starý otec mi vždy vravieva, že všetko zbytočne vzťahujem na seba, ale aj tak mi prišlo, akoby niekto chcel, aby som každý deň sledovala ľudí, ktorí spolu nezdieľajú len meno, ale sú skutočnou rodinou.

Jednu noc, myslím, že bol práve spln, som sa ale zobudila rozhodnutá, že sa pred záhadami, ktoré má obklopovali, neskryjem a spýtať sa bude najlepšie možné riešenie. Ale potom som už zaspať nevedela, takže som až do rána nechcený rozhovor plánovala. Ale nech som sa akokoľvek snažila sformulovať správnu otázku, nedokázala som to. Prečo chcela profesorka herbológie moju krv? Prečo vymazala pamäť mojim spolužiakom? A prečo sa niekto rýpe v mojich starých snoch? A hlavne, prečo som tu tú profesorku od vtedy nevidela? S týmto by ma asi každý poslal preč. Teda, takmer každý.

,,Pán profesor?" oslovila som postavu kráčajúcu po chodbe k riaditeľovej pracovni.

,, Áno, slečna Blacková?" otočil sa Dumbledore mojim smerom.

,,Môžem sa vás niečo spýtať?"

,,A mám na výber?" povedal a mierne sa pousmial. Mala som pocit, akoby ma tým chcel vyprovokovať, ale ukľudnila som sa, keďže som už mala tú česť zistiť, že on už je raz taký. Ale aj tak som ho nasledovala do pracovne, kde som sa automaticky bez ponuky posadila do kresla oproti Dumbledorovmu stolu.

,,Takže, čo sa deje?" spýtal sa profesor starostlivým hlasom. Týmto tónom na mňa nehovorila ani matka, dokonca ani otec. Preto mi profesor pripomenul čas, ktorý som ako dieťa strávila so starým otcom. Hneď som si ale túto myšlienku ale vyškrtla z hlavy. Ako mi môže Dumbledore pripomínať starého otca? Pocítila som nával hnevu. A aj keď som sa mala hnevať na seba, vinu za moje myšlienky som pripisovala profesorovi.

,,Slečna Blacková, nemračte sa toľko, nie ste tu nasilu," oslovil ma Dumbledore, čím ma prinútil pozrieť sa mu do očí. Ale našťastie som sa tak zbavila podobnosti medzi ním a mojim starým otcom. Ten totiž nebol, narozdiel od profesora Dumbledora, taký iritujúci.

,,Na čo sa dá použiť krv čarodejníka?" spýtala som sa otázku, ktorá sa mi z ničoho nič vytvorila v hlave.

,,Zaujímavá otázka," povedal profesor a oprel sa o operadlo kresla ,,A smiem sa spýtať, na čo vám to bude?" znovu sa naklonil bližšie k stolu a nadvihol obočie.

,,Ja...," zasekla som sa. Rozmýšľala som, či mu to povedať alebo si rýchlo niečo vymyslieť, čo by pri ňom aj tak nemalo cenu. A tak som sa mu pokúsila všetko vysvetliť.

,,To je zvláštne," povedal zamysleným hlasom ,, Ženu, ktorú opisujete, som v živote nevidel. Teda aspoň nie na pozemku tejto školy " Chcela som sa spýtať, ako to myslel, ale profesor pokračoval v rozprávaní.

,,Ale keďže ste to vy, niečo vám prezradím. Krv čarodejníkov sa v jednom starom, nie veľmi rozšírenom, muklovskom náboženstve používala na, ako to nazvať, vyvolávanie diabla?" povedal profesor a obrátil sa na mňa.

,,Vyvolávanie čoho?" povedala som hlasnejšie ako by bolo vhodné.

,,Diabla, slečna. To je..."

,,Viem čo to je, skôr nechápem, kto by ho chcel vyvolávať a prečo by na to chcel akurát moju krv," povedala som a vôbec mi nevadilo, že som profesorovi skočila do reči.

,,Alebo len nejaký upír vysmädol," dodal so smiechom a než som stihla akokoľvek zareagovať, opustil svoju kanceláriu.

Mierne som sa zamračila a oľutovala, že som za ním vôbec prišla. Rýchlym krokom som odkráčala k dverám sprevádzaná pohľadmi obrazov bývalých riaditeľov. Než som za sebou ale zabuchla dvere, ako som mala pôvodne v pláne, z kancelárie som začula veľmi slabý, ale zvláštny zvuk. Prudko som sa otočila a nakukla za ťažko pôsobiace dvere. Pri otvorenom balkóne na opačnom konci miestnosti ako stôl stál profesor Dumbledore.

Zamračila som sa. Veď som ho ani nie pred dvomi minútami videla z miestnosti odchádzať. Nedalo mi to a musela som sa poobzerať po úzkej chodbe pred kanceláriou, ale po profesorovi nebolo ani stopy. Keď som sa otočila späť, naskytol sa mi pohľad na to, ako sa profesor premiestnil.

Vedela som, že to nemá zmysel ale aj tak som čo najrýchlejšie prebehla k miestu, kde ešte pred chvíľou profesor stál. Mala som odtiaľ dosť dobrý výhľad na balkón, ale aj tak som podišla bližšie a poobzerala sa po rozsiahlej ploche pokrytej trávou. Ale nebol tam absolútne nikto. Veď prečo by aj, keď bolo vyučovanie.

Rezignovane som opustila profesorovu pracovňu, čo najrýchlejšie som sa ponáhľala do triedy a dúfala, že mi profesor Dumbledore vymeškané hodiny ospravedlní, i keď ani to by nezmenilo nič v mojej podozrievavosti voči nemu.