September 1968

V deň príchodu som mala čas akurát na vybalenie sa. Ale aj napriek tomu som len sedela na posteli a obzerala sa. Po všetkom čo sa udialo som úplne zabudla na čas, ktorý som tu strávila. Dokonca som zabudla aj na meno mojej spolubývajúcej. Tuším Irene alebo tak nejak, začala som si spomínať. V jednej chvíli som si dokonca spomenula, že chodím do rovnakej školy ako moje sesternice. Naozaj sa čudujem, že som zabudla na také veci, ale pripisovala som to hlavne stresu okolo celej tejto situácie.

Okolo poludnia do izby prišla aj Irene. Spočiatku si ma nevšimla, aspoň sa tak teda tvárila, a odložila si učebnice na stôl pri posteli. Uprene som ju sledovala až kým mi nevenovala pohľad aj ona. Chvíľu mlčala, čo som očakávala, ale nakoniec sa rozhodla správať akoby o ničom nevedela. Aj keď, možno o ničom ani nevedela a len jej prišlo divné že som prišla neskôr. Zarazila som sa. Nad čím to pre Merlina premýšľam? Už som od Dumbledora pochytila to jeho záhadné rozmýšľanie.

,,Ahoj," usmialo sa svetlovlasé dievča a sadlo si na svoju posteľ. Nebola som schopná jej odpovedať a preto som len jednoducho kývla hlavou.

,,Ako si sa mala cez prázdniny?" spýtala som sa, aby som zabila to nepríjemné ticho, ktoré nastalo. Ticho mi nevadilo, to skôr spôsob akým sa na mňa pozerala. Nebolo to nenávistne, skôr skúmavo, no i tak ma no neskutočne iritovalo. Mala som pocit, že mi vidí do hlavy.

,,Celkom dobre." povedala a milo sa usmiala. ,,Boli sme síce len doma a raz sme šli na turistiku, ale aj tak to boli skvelé prázdniny," povedala Irene s úsmevom.

Usmiala som sa, no hneď na to som sa zamračila. Dobre som vedela, čo tým chcela naznačiť. Alebo som si to len namýšľala, pretože som jej závidela ten čas strávený s rodinou. A navyše to, že som pochádzala z bohatej rodiny neznamenalo, že som si mohla dovoliť kúpiť čokoľvek čo som chcela. A možno by som aj mohla, ale nechcela som. Možno by mi stačil len niekto, kto by bol so mnou ochotný tráviť čas. Ale zatiaľ mi bude musieť stačiť Irene, prinajhoršom profesor Dumbledore.

O pár minút neskôr ma Irene vytiahla z izby do Veľkej Siene na obed, aj keď sa mi najprv ísť nechcelo. Sadli sme si za stôl oproti sebe a ja som si takmer hneď naložila zemiakovú kašu a nejaké mäso.

Než som sa ale pustila do jedla, pohľadom som vyhľadával zopár ľudí. Všimla som si Bellu aj Cissy za slizolinským stolom, červenovlasú chramromilčanku, ktorá sa na mňa dokonca aj usmiala a zrak mi zablúdil dokonca aj k učiteľskému stolu, spoza ktorého sa na mňa pozrel profesor Slughorn a milo sa usmial. Ešte som presunula pohľad smerom k Dumbledorovi ale ten si ma ani nevšimol. Pôsobil, že tam myšlienkami vôbec nebol, no to nebola moja starosť tak som sa venovala jedlu a nečakanému rozhovoru s Irene.

Prvá vyučovacia hodina, ktorú som v tomto roku bola herbológia. Hodina sa odohrávala v skleníkoch, tak ako vždy. Dnes sme sa učili o rastline menom Dictamnus albus.

,,Dictamnus albus je veľmi silná liečivá a zdraviu prospešná rastlina. Konzumuje sa za surova a lieči malé až stredné povrchové zranenia. Dokáže liečiť napríklad uhryznutie čiernožienkou," odprezentovala  prísna vysoká profesorka s čiernymi hustými vlasmi a výrazným rúžom na perách.

Zamyslela som sa. Taká rastlina by bola užitočná. Aj keď, užitočnejšia by bola rastlina, ktorá by dokázala liečiť veľké zranenia. Zaujímalo ma, či taká existuje, alebo kde sa dá táto Dictamnus albus zohnať.

,,Slečna Blacková?" oslovila ma profesorka, o ktorej som vedela len to, že tu učí posledný rok.

,,Áno?"

,,Poďte prosím sem," povedala a ja som vykročila k nej. ,, Ukážeme si, ako táto rastlina funguje," povedala a uškrnula sa.

,,Prosím?" povedala som dosť hlasno, ale ona má odignorovala a chytila moju ruku do tých svojich. Vyriekla nejaké zaklínadlo bez použitia prútika a na mojej ruke sa začala vytvárať rezná rana.
Počula som zopár študentov ako zhíkli, ostatní len ostali stáť a zízať na mňa.

,,A teraz," povedala profesorka a podala mi kus už spomínanej rastliny. Nechcela som mať problémy, hlavne nie u nej a tak som rastlinu zjedla, ako to bolo písané v knihe.

Rana sa ale nezahojila. Dvihla som zrak k profesorke, ktorá mi na to len povedala, že rastlina nezaberá hneď a mám ísť do hradu.
Než som ale stihla odísť, nenápadne sa dotkla prútikom mojej ruky, konkrétne rany na nej. Vôbec som tomu nerozumela, ale jedným som si bola istá, a to že by som mala čím skôr vypadnúť.

Hneď ako som profesorke zmizla z dohľadu, rozbehla som sa. Takmer hneď mi napadlo ísť to čo sa stalo oznámiť Dumbledorovi. Ale keď som stála pred sochou, deliacou chodbu a schodisko, zaváhala som. To už naozaj nie som schopná niečo spraviť bez jeho pomoci?

Starý otec mi vždy vravieval, že Blackovci sú samostatní. Nežiadajú o pomoc druhých. A ja nemôžem dopustiť, aby som Dumbledorovi dlhovala toľko. Preto som sa namieste otočila a namierila som do izby. Dúfala som totiž, že kniha, ktorú som minulý rok objavila, mi dokáže pomôcť.

A potom som si položila otázku, v čom vlastne potrebujem pomoc? V tom že učiteľka herbológie je buď psychicky chorá alebo sa snaží o niečo zlé? Ale o čo? A navyše, kým som sa hádala sama so sebou tak sa mi rana na ruke účinkami rastliny zahojila, takže som prišla o jediný dôkaz o tom, čo sa stalo. Ale dôkaz som na to nepotrebovala. Verila som svojej pamäti, ktorá ma doteraz nikdy nesklamala. A prinajhoršom, ak by som to potrebovala silou mocou niekomu dokázať, spolužiaci mi to dosvedčia.

Z myšlienok ma vytrhlo buchnutue dverí. Do izby sa vrátila Irene, čím som aspoň nateraz prišla o šancu pohľadať knihu a nájsť v nej čo som potrebovala.

,,Ahoj," povedala, akoby sa nič nestalo a začala si usporadúvať učebnice na stole. Zamračila som sa. Veď na hodine vyzerala najviac zhrozene zo všetkých, ako to, že sa teraz správa takto? Chvíľu som nad tým premýšľala a potom mi to došlo.

,,Irene, nestalo sa na hodine niečo neobvyklé?" spýtala som sa podozrievavým tónom.

,,Nie, prečo? Malo by sa?" odvetila pričom ani nehvihla hlavu od stola.

Chytila som sa za hlavu. Takže tá šialená profesorka za sebou zničila všetky stopy. Preto ma poslala preč. Ak s a teda vôbec niečo také stalo, začalo mi nahovárať vedomie. Toto bolo asi najhoršie rozhodnutie, aké som kedy musela podstúpiť. Mám veriť sama sebe, alebo všetkým okolo?